Betónový anjel 1.Diel

„Kana! Keitaro! Počkajte na mňa!“
„Nebež Ayame veď vieš že na teba a na Haruka vždy po škole čakáme, a mimochodom kde je Haruko?“
„Zdržal sa s kamarátmi s futbalového týmu o chvíľu príde počkajme na neho.“
Traja mladý ľudia stály pred školou ktorá bola postavená do tvaru obdĺžnika a čakali na brata jedného z nich. Bol teplý slnečný deň a mladší študenti sa na malom ihrisku pred školou naháňali a zabávali. Ayame Kana a Keitaro stály pred vysokou starou bránou školy ktorá pripomínala vstup do väzenskej cely. Možno aj preto lebo sa jednalo o školu...
„Konečne, už prichádza Haruko. Hlúpy chlapi vždy na vás treba čakať.“ Skonštatovala Kana ale to nemohlo nechať v klude Keitara. „No čo?! A ked som ja čakal na teba skoro hodinu keď som ta pozval von?! Na ženy v tomto proste nemáme!“ Ayame sa len nevinne usmiala pretože vedela čo bude nasledovať.
„Keitaro! Ty hlupák! Ak nechceš viac spolu ísť von nemusíme!“ To si ich už všimol aj Haruko ale len sa po tichu postavil k jeho mladšej sestre Ayame a sledoval túto už známu show. „Nie Kana ja som to tak nemyslel, ja na teba čakám rád a môžem aj dlhšie.“ Keitaro bol zjavne úplne v Kanainej moci. „Tak nabudúce buď ticho!“ Ale to sa už musel do debaty zapojiť aj Haruko ktorý bol síce medzi nimi najstarší ale Kana nemá rešpekt zjavne pred nikým. „Stačilo, Kana Keitaro, rád sa pozerám na vaše pred manželské hádky ale keď s tým neprestanete čo budete robiť po svadbe? To bude asi tichá domácnosť.“ Povedal si ale neprešla ani sekunda a už ležal na zemi a Kana ho mlátila taškou po hlave. “Ty malý hmyz hovorila som ti už asi stokrát že medzi nami nič nie je, veď ten chlapec je viac dementný ako ty a za to by si zaslúžil ocenenie!“ O chvíľu na to už všetci zabudli.

Súrodenci Ayame a Haruko sú najlepší priatelia s Kana a jej spolužiakom Keitarom už od malička. Študujú spolu na vysokej a spolu chodia do školy aj zo školy. No dnešný deň bol špeciálny pre každého študenta.
„Hm a aké sú naše plány na prázdniny?“ Spýtal sa Keitaro. Títo štyria mladý ľudia trávili každé prázdniny spolu. „Na toto leto som naplánoval obrovské dobrodružstvo na ktoré nikdy nezabudneme!“ Haruko mal vždy pripravený program na leto. „To budeš zase chcieť sledovať úchylné filmy?“ Odbila ho Kana.
Ayame sa usmiala pretože Haruko zostal červený ako krv ktorá mu práve tuhla v žilách. No nenechal sa vyprovokovať a pokračoval. „Počuli ste už o meste Kakegawa?“ Zostalo ticho. Každý to mesto poznal no nikto nechápal čo má to mesto spoločné s ich prázdninami. „Toto leto tam pôjdeme na prieskum, to mesto je opustené bude to úžasný zážitok.“ Ticho vyrušil Keitaro. „Zbláznil si sa! Vieš čo sa o tom meste povráva. A navyše vstup je prísne zakázaný.“ „Keitaro má pravdu, je to nebezpečné, ale si môj brat ak tam pôjdeš budem musieť ísť s tebou.“ Pridala sa Ayame. Kana zatiaľ len mlčala.
„Všetci veľmi dobre viete že mesto nie je strážené a udalosti okolo neho sú fascinujúce. Pred dvadsiatimi rokmi prišlo k havárii v jednom z reaktorov miestnej atómovej elektrárni. Do mesta neunikla žiadna radiácia no väčšina obyvateľov zomrela. Vstup do mesta je prísne zakázaný a hovorí sa že v ňom žije chlapec ktorý haváriu spôsobil a získal nadprirodzené schopnosti. Hneď potom vraj pozabíjal ľudí v meste a zostal v ňom uväznený.“ V tom sa už do debaty zapojila aj Kana. „Idem do toho! Chcem vám len dokázať že toto sú len rozprávky. Veď tomu uverí len malé dieťa. Čo síce veľa vysvetľuje...“ Harukova tvár pripomínala pec pred výbuchom nechcel sa hádať. Kana pokračovala. „A čo ty Keitaro? Myslím si že si na to príliš veľký srab či?“
„Idem s vami! Ja sa nebojím! Aj tak sú to len hlúposti!“ „No tak sa choďte zbaliť zajtra ráno vyrážame!“ Zavelil Haruko a vybral sa aj so sestrou Ayame domov pobaliť. „Hm Kana môžem ta odprevadiť ?“ Spýtal sa Keitaro a Kanina tvár sčervenala. „No môžes....ale nemysli si že je to niečo ako rande!!! Stále si hlupák!

Zatiaľ na tajnej vojenskej základni pod Okinawou.
„Pane! Projekt stalker je pri sebe. Helikoptéra na presun aj s armádou je pripravená. Čaká sa už len na vaše rozkazy.“ „V poriadku zaveďte ma za stalkerom!“ Generál Susono prechádzal dlhou podzemnou chodbou ktorá bola na každom kúsku monitorovaná kamerovým systémom. Strážili tu vojaci zo zbraňami a po bokoch boli vchody do očíslovaných miestností. Generál prešiel celou chodbou až k obrovským titánovým dverám. Pomocou identifikačnej karty si dvere otvoril a vstúpil dnu. Postavil sa k mladému chlapcovi sediacemu na stoličke ktorá bola vlastne jediným kusom nábytku v tejto miestnosti. Začal rozprávať.

„Projekt Stalker. Od teraz už len Stalker, som rád že ste v poriadku. Náš národ bude potrebovať vašu pomoc.“ Susono nemohol dokončiť čo chcel lebo sa zľakol keď sa Stalker postavil. Vojaci na neho automaticky namierili zbrane. Stalker nezdvíhal pohľad zo zeme. „Mám zabíjať?“ Spýtal sa tichým hlasom s ktorého bola cítiť chladnokrvnosť. „Vlastne hej, bližšie informácie dostanete neskôr.“
Odpovedal Susono. „Tak nech na mňa tí vaši šaškovia prestanú mieriť zbraňami. Majú tri sekundy.“ Vojakom bolo vidieť strach vrezaný do tvári. „ Raz..“ Vojaci zložili zbrane no jeden mieril stále. „Dva..“ Vojak stál ako zamrznutý jeho telo sa triaslo. „Tri..“ Neprešla už ani sekunda a na zem padli mŕtve tela všetkých vojak v miestnosti s hlavami oddelenými od tela. Susono zostal stáť preľaknutý.
„Boli tým však? Jeden za všetkých všetci za jedného ha ha ha. Pomôžem vám.“
„Ďakujem vážim si to, táto misia je dôležitá pre celý svet. Vašou úlohou bude zlikvidovať jeden cieľ v Kakegawe. Žiadny civilisti vám v ceste stáť nebudú. Váš ciel bude jeden chlapec, ak sa mu podarí dostať z mesta môže to znamenať koniec...“ Stalker ho prerušil. „Chápem, nájdem ho a zabijem ho, a taktiež každého kto sa mi postaví do cesty...“