Blind - 1. Nový zákazník ?

Ruki
Hotovo, konečne! Hallelujah! Oh, neviete kto som, eh? Takže.. Som Ruki, ten najkrajší a najúžasnejší chlap v Tokiu. Všetci ma chcú. Platia mi, aby som im robil spoločnosť. Toto je moja práca, nanešťastie. Ja ale nemôžem robiť nič iné. Tu, v "Dome lásky" som obľúbeným zamestnancom môjho šéfa. Preto mám zákazníkov, ktorí sú bohatí. Neznášam, keď sa ma dotýkajú. Tie ženské... sú tak nechutné. Ale, keď potrebujem peniaze, musím robiť to, čo mi šéf povie. Môj falošný úsmev a predstieranie dobrej nálady ma už nebaví! Iba jedna vec je na tomto všetkom dobrá. Moji zákazníci sú vždy ženy. Ostatní chalani majú niekedy mužov. Nedokážem si to predstaviť.
Moja práca je dnes dokončená. Idem do kaviarne blízko mojej práce. Milujem to tam. Tak tiché a pohodlné. Sadol som si na svoje obvyklé miesto, hneď vedľa okna. Pozrel som sa na Kaia za pultom. Je to môj kamarát, s úžasne dlhými nohami a čiernymi vlasmi. Poznáme sa asi pol roka, myslím. Keď ma zbadal, žiarivo sa usmial a zamával mi. S jeho roztomilými jamkami. Je tam ešte jeden chalan, ktorého meno stále neviem. Je to záhadný človek. Vždy potichu. Nikdy som ho nevidel hovoriť alebo robiť niečo iné okrem varenia kávy alebo umývania stolov. A stále na mňa zíza. Kai ku mne prišiel.
"Ahoj, Ruki! Čierny čaj a čučoriedková bábovka. Správne?" nevinne sa usmial.
"Samozrejme, Kai-kun. Ďakujem." Prikývol a skočil k pultu. Objednávku dal tomu záhadnému chlapíkovi a vrátil sa späť ku mne. Posadil sa na stoličku oproti mne.
"Aký si mal deň, Ruki?" opýtal sa ako vždy. A ako vždy, ja som odpovedal:
"Fajn, nič nové."
On je jeden s mojich dvoch priateľov. Nemám žiadnu rodinu alebo skvelých susedov. Som rád, že ho mám. Chvíľu sme sa rozprávali, keď mi ten druhý chlapík priniesol môj čaj s bábovkou.
"Oh, prepáč mi Reita-kun! Zabudol som na to. Musím už ísť, Ruki." Usmial sa na mňa. Rozlúčil som sa a pozrel na Reitu. Zízal na mňa bez znaku emócii. Čo je s ním?
"A-ah, ďakujem. Ja som Ruki, teší ma." Zdvorilo som sa poklonil. Iba sa otočil a odišiel. Zvláštne.
Kým som jedol svoju bábovku, všimol som si, že sa na mňa znova pozerá. Vzdychol som. Ja viem že som pekný, ale je to otravné. Konečne som dojedol a vypil čaj a išiel som zaplatiť. Kai sa len tak niekam vyparil. Vystrúhal som menší úsmev a peniaze dal Reitovi. Jeho pohľad bol zaborený v pulte, pre zmenu. Zobral si peniaze a jemne sa uklonil. Pozrel som sa mu na ruky. Koľko prsteňov. Uškrnul som sa. Začervenal sa. Bola by sranda trošku ho trošku potrápiť...
"Zdá sa že sa ti naozaj páčim, nah?" ticho. Iba zobral cukrík z misky niekde poblíž, vložil ho do mojej ruky, poklonil sa a bez toho, aby niečo povedal, odišiel. Je naozaj divný. Zareval som dovi a odišiel.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Na ďalší deň som vstal skoro. Prečo? Kvôli môjmu debilnému šéfovi. Zavolal mi o šiestej ráno! Tak som zobral peňaženku, kľúče a odišiel.
Na ceste do práce som si kúpil čaj u Kaia a ponáhľal sa k šéfovi. Zaklopal som na dvere a čakal.
"Vstúpte!" počul som.
"Chceli ste ma vidieť, šéf?"
"Áno, áno... sadni si." Poslúchol som a sadol som si naproti.
"Mám pre teba nový rozvrh." Podal mi papier s mojím menom.
"Každý piatok, začínajúc dneškom, budeš mať nového zákazníka, ktorý je veľmi bohatý. Taže musíš poslúchať, rozumieš?"
"Áno." Odpovedal som automaticky. "Môžem vedieť jej meno?" slušne som sa spýtal.
"Nie. Nemôžem ti povedať nič. Zákazníkova prosba." povzdychol som si a prikývol.
"A ostatné dni. Budeš pracovať v pondelok, stredu a sobotu. Plus ten piatok. Teraz môžeš ísť."
"Počkať, takže budem mať ostatné dni voľno?" neverím svojím ušiam.
"Áno. Teraz choď pracovať." Mávol rukou, naznačujúc aby som odišiel. Poklonil som sa s úsmevom a opustil jeho kanceláriu. Nikdy som nemal tak veľa času! Štyri dni v týždni bez práce!
Moja druhá kamarátka, Yumi, tu tiež pracuje. Prišiel som za ňou k pultíku.
"Zdravím, kráska." Povedal som sexy hlasom. "Čo pre mňa máš?" usmiala sa a pozrela do knihy.
"Ehm... máš jedného zákazníka na ôsmu večer. Nič iné."
"Čo? Iba jeden- ... oh, to musí byť tá nová zákazníčka, huh ? Vieš jej meno? Nechaj ma sa pozrieť-"
"Nie, nie! Nemôžeš sa sem pozrieť, vieš to." Naoko som sa urazil. "Neviem nič o tejto dáme. A šéf mi povedal, keby som ju stretla, nemôžem ti o nej povedať. Prepáč." Povzdychol som a prikýval.
"A ostatní zákazníci?"
"Nikto tu nie je. Už som ti to povedala, ty trúba."
"Tento deň je stále lepší a lepší! Ďakujem!" pobozkal som ju na líčko a utekal z toho diablovho sídla.
Rozhodol som sa navštíviť Coffee Shop. Kai mi zamával a posadil sa vedľa mňa.
"Hej, Ruki! Si tu dnes akosi skoro. Čo sa stalo?" zvedavo sa spýtal. Uškrnul som sa.
"Ahoj, zlato. Mám nový rozvrh. Budem pracovať iba štyri dni v týždni. A dnes mám iba jedného zákazníka. Večer. Tak som tu." Zdrhol do kuchyne a prišiel s bábovkou v ruke.
"Páči sa."
"Ale nemám dosť peňazí so sebou. Vrátim sa poobede pre bábovku."
"Nie. Len jedz. Je to na mňa." Usmial sa a ja som prikývol. Viem, ktorá bije.
"Tak, čo to bude tentoraz?" keď mi kúpi bábovku, vždy niečo odo mňa potrebuje. Naposledy to bola domáca úloha, inokedy darček pre Reitu. A tak.
"Ja-..." začervenal sa.
"Neboj sa, ja ti pomôžem." Prikývol a pozrel sa do zeme.
"Chcem aby... si ma naučil... ako sa b-bozkávať." Červenal sa ako paradajka. Zabehlo mi. Čo?! Som muž, preboha! Ale.. je to pre Kaia. Je to môj najlepší priateľ. Ukľudni sa. Kľud. Môžeš to urobiť, To dáš.
"Ah, ty si až také neviniatko, huh?" nervózne som si prešiel rukou po krku. Ruky sa mu triasli a jeho dýchanie sa zrýchlilo. Chytil som ho za ruky a zašepkal.
"Sľubujem, že ťa to naučím, ok?" Kedy končíš?"
"Huh? Um. Môžem odísť hneď. Reitovi to nebude vadiť." Povedal mi s vážnou tvárou.

"V poriadku. Môžeme ísť ku mne? Cítim sa pohodlnejšie ako niekde na verejnosti." Pomaly prikývol a zamával na Reitu. Odišli sme.