SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Chcem byť s tebou!

Mala som vtedy iba 15-tnásť, keď sa celý môj život zrútil ako domček z karát. Predtým by mi nikdy ani len v sne nenapadlo, že môj život môže byť tak krehký. Stačil iba slabý závan a úplne sa zrútil. Moja matka zahynula pri autonehode v aute jej milenca. Otca to úplne položilo. Uzavrel sa do svojej izby. Výchadzal z nej iba zriedka. Nedokázala som sa pozerať na jeho bezduché telo ako každým dňom chradne čoraz viac a viac. Jeho firma sa dostala do ťažkosti, no ani to ho nezaujímalo a tak netrvalo dlho a úplne zbankrotovala. Otec to už nevydržal a deň pred mojími 16-timi narodeninami sa zastrelil. Pohľad na jeho mŕtve telo v kaluži krvi mi už nikdy neda spávať. Stratila som všetko a všetkých...
Z matikinej rodiny už nežil nikto a otcova rodina ma zavrhla. Nemienili sa starať o dieťa pobehlice. Tak som skončila na ulici, hoci som stále ešte bola dieťaťom. Priatelia, ktorých som dovtedy mala, sa jeden po druhom strácali. Zrazu ani jeden z nich ma nepoznal. Odvracali odomňa tvár, ako keby som nikdy neexistovala. Moje srdce krvácalo. Netušila som, čo mám robiť. Kam sa mám podieť. Bola som zúfala, sama a bezbranná.

Sedela som na kraji lavičky. Ľudia okolo mňa chodili, ako keby som tam ani nebola. Ak sa aj našiel niekto, kto zavadil pohľadom o mňa, znechutene sa odvrátil. Moje úbohe roztrhané oblečenie a zafúľaná tvár ich odpudzovala. Nemala som už prečo žiť.
Vaša existencia stratí zmysel, ak ostanete v tomto svete úplne sám.
To bol aj môj prípad, nebyť jeho.
Jeho krásne veľké hnedé oči si ma podmanili okamžite. Krátke strapaté kadere čiernych vlasov dodávali jeho anielskej tvári šibalský podtón. Postavil sa rovno predomňa. V ruke s kvetinou, ktorú len pred malou chvíľkou odtrhol kdesi z trávy. Vystrel svoju ruku s poľnou kvetinou ku mne. Nedokázala som sa ani pohnúť, tak veľmi ma to šokovalo. Neverila som, že sa nájde ešte niekto, koho budem schopná mať rada. Komu budem môcť dôverovať. Jeho detský úsmev ma však úplne odzbrojil a ja som rýchlo podľahla jeho nevinnému čaru. Od toho dňa sme boli stále spolu. Každý deň, každú sekundu. Nič a nikto nás nedokázal od seba odtrhnúť. Až dodnes.
Keď som spoznala Akiho, myslela som si, že je to už navždy. Verila som, že to šťastie a aláska ktorú mi prinášal je večná. Život mi však ukázal, že som sa mýlila.
Znovu...

„To je ple teba, klásna plincezná.“ To boli prvé slová, ktoré som od neho počula. Vtedy mu boli skoro tri. Bol malinký a roztomilý ako čerstvo narodené šteniatká. Jeho usmievavé nevinné očká na mňa zbožne hľadeli. Pri pohľade naňho svet okolo mňa prestával existovať a ja som verila, že znova môžem byť sťastná. Jeho rodičia umreli iba pár mesiacov po jeho narodení. Celý svoj doterajší kratučký život prežil v detskom domove. Nikdy nepoznal, čo je to domov. Nikdy nezažil, aký je to krásny pocit, keď si vás matka privinie na hruď, nikdy nebol na rodinom výlete v zoo alebo na piknik. Celý svoj život bol sám a predsa sa tak šťastne usmieval. Od tej chvíle som ho neopustila ani na sekundu. Začala som pracovať v detskom domove kde bol Aki. Ubehli dva roky a on bol ako mojím dieťaťom. Samozrejme, boli tam aj iné deti, ktoré som tak isto zbožňovala a starala sa o ne, no Aki bol výnimočný. Bol jediný dôvod, prečo som naďalej dýchala. Zacelil a zahojil všetky moje rany na srdci ako mávnutim prútika.

Deti pobehovali po dvore a slnečným dopoludním sa ozýval sťastný smiech a jasot detí. Stála som v tieni. Chrbtom sa opierajúc o chladnú stenu detského domova neďaleko vchodu do budovy. Hoci tam bolo plno detí, moje oči už hodiny nespúšťali pohľad iba z jedného. Naháňal sa s Trish. Malé 4-ročné dievčatko s krásnymi modrými očami a dlhými blonďavými kučierkami. Jej matka pochádzala pôvodne z Európy. Prišla sem hľadať prácu ako modelka, no skončila ako prostitútka. Zomrela pred rokom na predávkovanie sa. Keďže sa k dievčatku nikto neprihlásil, nakoniec skončila tu.
Osudy všetkých detí, ktoré tam boli, boli tragické a smutné. Preto som bola šťastná, že som tam bola. Že som mala možnosť poskytnúť im lásku, domov a bezpečie ktoré si zaslúžili.
Vtom moje srdce úplne zamrzlo. Akiho malé útle telo bezvládne spadlo na zem. Rozbehla som sa k nemu. Padnúc na kolena som ho zobrala do náruče.
„Aki?!“
„Aki!!“ Jemne som triasla jeho malím detským telíčkom.
„Aki! Prosím ťa! Toto mi nesmieš robiť! Počuješ?! Akiiii!!!!“ Cez slzy, ktoré sa mi rinuli z očí, sa mi jeho blédá tvárička úplne rozmazávala. Moja myseľ bola paralizovaná strachom. Srdce mi napĺňala neblahá predtucha, ktorá mi zvierala celé moje telo. Nedokázala a ani som nechcela si predstaviť život bez tohto malého aniela. Vzduch, ktorý som dýchala, zem po ktorej som chodila, bol proste pre mňa celý môj život.

Pohľad na jeho útle telo, ktoré sa strácalo vo veľkej bielej nemocničnej posteli, pohľad na množstvo prístrojov a hadičiek, ten pohľad ma nadobro zlomil. Stála som vonku a cez okno pri dverách do izby som pozorovala, ako sa okolo neho hmýri to množstvo doktorov a sestričiek. Od toho dňa, ako stratil vedomie sa viac neprebral. Ubehlo už zopár týždňov no stále nič. Doktori, ktorý sa oňho starali, mi oznámili, že má nádor na mozgu vo veľmi pokročilom štádiu. Bolo to natoľko vážne, že už nebolo možnosti na operáciu. Už nebolo žiadnej nádeje. Každým dňom sa jeho stav zhoršoval. A ja som nedokázala nič urobiť. Iba som tam tak stála a pozerala, ako ho každou minú strácam. Nenávidela som sa za to. Za tú bezmocnosť.

Ako som to mohla dopustiť? Ak by som si všimla skôr... Ak by som... Mohla som tomu ešte zabrániť.

Ak už som nemala možnosť vrátiť čas a napraviť to, modlila som sa k bohu, aby som aspoň namiesto neho tam mohla ležať ja. Bol ešte iba dieťa! A predsa si toho odtrpel viac ako ktokoľvek iný na tomto svete. Nechcela som ho stratiť. Nechcela som žiť vo svete, kde by som viac nepočula jeho zvonivý smiech, nevidela jeho rozžiarené očká vždy, keď sa na mňa pozrel.
Posadila som sa na postel vedľa neho. Do oboch dlaní som si vložila jeho malú rúčku. Bola chladná. Zabolelo ma to.
„Aki, počuješ ma, však?“ Oči ma pálili, no žiadna slza z nich nevyšla. Za posledné týždne som ich vyplakala asi všetky.
„Vie,m že áno. Trish a ostatní ťa pozdravujú. Veľmi im chýbaš. Odkazujú ti, aby si sa skoro uzdravil. A že keď prídeš naspäť, spolu to oslávime...“ Hlas sa mi zlomil a ja som nedokázala ďalej pokračovať. V hlave mi neskutočne hučalo.
„Mi-no-?“
„Aki?! Aki! Ty si sa prebral? Vďaka bohu! Aki!“ Na jeho bledej tváričke sa mihol jemný úsmev. Bol taký slabý a zraniteľný, že by si ho sotva ktosi všimol.
Videla som to v jeho očiach. Opúšťal ma.
„Ľu-bim-„
„...pšššt, nesmieš rozprávať, šetri si sily. Budš ich potrebovať. Doktori tu budu o chvíľku. Budeš zdravý. Uvidíš!“
„-ťa!“ Viečka mu klesli. Rúčka, ktorou ešte pred malou chvíľkou zvieral moje prsty, teraz bezvládne ležala v tej mojej.
„Viem, že to zvládneš. Počuješ?! Si silnejší ako ktokoľvek, koho som doteraz stretla. Zvládneš to! Vyhraješ nad tým, ale musíš sa snažiť! Počuješ ma, Aki? Prosím ťa. Urob to pre mňa. Nezvládnem to tu bez teba. Nedokážem ísť ďalej, ak nebudeš pri mne. Aki prosííím... AKI!“

Miestnosť naplnili sestričky a doktory a ja som sa ocitla vonku pred dverami. Moja myseľ bola úplne prázdna. Srdce som mala ako z olova. Polámané na márne kúsky ma ťažilo v hrudi a ťahalo k zemi. Všetko, čo sa okolo mňa dialo, som vnímala akoby z veľkej diaľky. Moje nohy ma viedli nevedno kam. Ako tak som sa spametala z letargie, až keď som stála na streche jednej z najvyšších budov v okolí.

Sedela som na kraji strechy a moje nohy sa hojdali vo vzduchu. Bola už hlboká noc. Mesto bolo celé zahalené v tme. Jediným svetlom boli lampy na kraji chodníkov a svetlo vychádzajúce z okien bytov. Ľudia tam dole kráčali po chodníkoch žijúc si svoj svet. Nezaujímajúc sa čo sa okolo nich deje alebo v životoch iných ľudí. Nemala som tu už viac prečo byť. Vo chvíli, keď som chcela skočiť, má kohosi ruka schytila za zápästie a stiahla naspäť. Bola neuveriteľne studená a jemná. Keď som zdvihla pohľad k cudzincovi, upútali ma jeho čierne očí a bledá tvár. Bola prekrásna. Bol to mladý muž, možno mohol mať okolo 23 rokov. Jeho tvár bola neuveriteľne príťažlivá. Skoro ako anjel, Ale padlý. V jeho očiach sa totiž zračila smrť.
„Tak krásna a zároveň tak zraniteľná.“ Pohladil ma po tváry nespúšťajúc zo mňa oči. Sledoval moju reakciu. Čakal. Či sa ho budem báť. Jeho dotyk mi vôbec nebo nepríjemný práve naopak.
„Vidím v tvojich očiach toľko bolesti.“ Sklonil sa tak, že sa skoro dotýkal perami tých mojich. Tichulinko zašepkal.
„Ak ťa už život viac nebaví, môžem ti s tým pomôcť.“ Jeho úsmev neveštil nič dobré. Sklonil sa ešte o čosi viac a jeho zuby sa mi vnorili hlboko do krku. Telom mi prebehla triaška. Zavrela som oči v očakávani smrti. Bolo to pomalé, ale vôbec nie nepríjemné. Sladká nevedomosť ma začala opantávať veľmi rýchlo. Nakoniec som prestala vnímať úplne všetko. V tej chvíli mi to ani vôbec neprišlo zvláštne. Že existujú... Chcela som ísť iba za Akim.

Dodatek autora:: 

Priznávam nie je to boh vie čo, ale po hrooozne dlhej dobe čo som nepísala som konečne čosi vypľula tak som sa rozhodla, že to sem hodím. Snáď to niekoho "poteší" vzhľadom na danú tému.
P.S.: niečo podobné vznikne asi tak keď si pozriete všetkých 6 časti Koizora za deň a hneď na to dopozeráte RH+... xD Prosím vyvarujte sa takých to experimentov. Vidíte čo z toho vznikne... xD ďakujem za vašu pozornosť. Vaša oddaná a vždy bláznivá Immary...xD
P.S.2:Ešte neviem či bude pokračovanie, silno nad tým premýšľam, ale zatial ma napadlo iba 5 alebo 6 začiatočných viet, čo potom nemám ani páru. Ak máte nápad sem s ním... Arigato...xD

4.5
Průměr: 4.5 (6 hlasů)