The Friends Beside Me (DGM)

Title: The Friends Beside Me
Characters: D.Gray-man crew
Genre: depresívne/smutné, drama, záhadné
Chapters: 1/1 (jednorázovka)
Published: 17. júl 2008 19:30
Updated:---
Dedicated to: Venované drahému Lavimu

Výkriky prehlušujúce aj ruch boja...

Karmínovo červená krv zmiešaná s krvou čiernou ako noc...

Zúfalé pohľady...

Horké slzy...

Hlas strachu...

To všetko...

Bolo po všetkom... Už nebolo pomoci tým, ktorí stratili svoj život v boji. Nezostalo mu nič iné, len sa prechádzať medzi pomedzi súmerne usporiadaných schránkach tiel, v ktorých boli uložené jeho spomienky, jeho pocity, jeho dôvod sa vždy odraziť od tvrdého dna a vyplývať na povrch. Pre jednu časť tejto mozaiky bol aj on jej svetom. Presne si pamätá, ako držal tú krátkovlasú dievčinu v náruči, ako z nej pomaly vyhasínal život, i keď oň neprestala zápasiť ani na sekundu... Nemusíš sa hanbiť za svoje slzy, Lavi.. Nenechaj umrieť aj Allena.... Bolo posledné, čo vyslovili jej pery, keď strácali svoju farbu. Ani to nemohol splniť, jej posledné želanie.. Už to nebol len tmavý atrament na povrchu papiera, jeho staré ja ho ešte nestihlo zabiť a zvíťaziť nad ním. Ešte nie. Nikdy sa mu to nepodarí. Práve preto jedna slaná slza dopadla na jej bledú pokožku, keď navždy odišla k Bohu, pretože pri ňom mali jeho Apoštolovia - Exorcisti, od dávna svoje miesto. A tam snáď mohli nájsť večný pokoj, sledujúc svojich milovaných z diaľky. Budú sa pozerať aj oni? Suman, Miranda, Crowley, Kanda,... Prečo všetci, ktorých miloval, zmizli... Ako mihotajúci dym, do ktorého fúknete vzduch. Snažíte sa chytiť jeho sivastú tancujúcu siluetu, ale aj tak siahnete do prázdna... Stratil aj toho posledného... Láskavého Pierrota Temného rádu. Toho, koho mal zničiť čas, čas zničil sám...

Je Boh spravodlivý, ak nechal žiť len mňa?

"Cesty Pána sú nevyspytateľné..."

Prečo potom nechá umierať vlastné Ovečky?

Boh dal všetkým slobodnú vôľu, na nich je, ako s ňou vynaložia...

Spravodlivosť... neexistuje.

Čo bol pre neho vlastne priateľ? Čo si pod týmto slovom predstavil? Kandu? Alenna? Možno... Kto vysvetlí ten zvláštny pocit, ktorý nám povie, azda po jednom stretnutí, že určitý človek je pre vás istým tajomným spôsobom podstatný? Potom kúsok po kúsku, uprostred zástupu ľudí objavujeme toho jedného, ktorý je mimoriadne rád, že je s nami, a ktorému, ako si uvedomujeme, máme toľko čo povedať. Priateľ vždy prichádza s niečím čo nám chýbam či je to len úsmev alebo iba jednoduché objatie. Lebo priateľstvo nám ukazuje, že v žiadnej radosti či smútku nie sme sami. A keď sa stane niečo, čo otrasie našimi životmi a ostatní odídu, len vtedy pochopíme, kto je to ozajstný priateľ, lebo jeho môžete zobudiť aj o štvrtej ráno a vždy bude stáť s vami. Priatelia prichádzajú keď sa všetci ostatní vzdialia. Predsa kvôli priateľovi nebažíme po zlate či kráľovskom dare, aby sme mu urobili radosť, ale chceme aby sedel vedľa nás a držal nás za ruku . Ó ako dobre to padne, držať ruku starého priateľa. Sme ako tí čo sa vydali hľadať priateľstvo a našli kráľovstvo. Človek niekedy vymení starých priateľov za nových, a čo vlastne vtedy urobí? Veľmi jednoduchú vec, vymení plody za kvety. Niektorí si to uvedomia, niektorí možno pochopili tú pravú podstatu priateľstva, ale nie tú, ktorá sa zdá byť ľahká, ale tú oveľa hlbšiu. Nejaký ten pocit, ktorý vám hovorí, že so svojím priateľom ste ako jedna duša vo dvoch telách., nikdy mu nemusíte nič vysvetľovať, pretože i napriek všetkým tým útrapám, starostiam i problémom vás dokonale chápe. Predsa len pravý priateľ príde za vami v zime keď robíte anjela, podá vám ruku, vstanete a anjel zostane neporušený, len pravý priateľ vám povie pravdu o vašom ovocnom koláči a len on vám pri skúšaní šiat môže povedať: "Videl si sa zozadu?" Priatelia... boli preňho všetkým. Naučili ho usmievať sa, pravým, úprimným úsmevom, nie falošnou maskou, ktorú nosil v prvých mesiacoch...

Tiché kroky...

Tichý žiaľ...

Tichá agónia...

Aj napriek tomu, že si svojich priateľov tak cenil, aj napriek tomu, že mu boli ako rodina, i keď ON by mal byť ten chladný odmeraný Bookman, ktorý sa len prizerá - nedokázal ich ochrániť. 5 truhiel pred jeho očami bolo 5 najväčších bolestí v celom jeho živote. Prizerať sa vojne je jedna vec, prizerať sa vojne, kde padajú blízki je niečo úplne iné... Nedokázať ich zachrániť, neprísť včas, nepodať im pomocnú ruku, sledovať, ako sa ich viečka pomaly zatvárajú, ako v nich vyhasína iskra... Bremeno bolo príliš veľké... Stráta vlastného sveta, vlastnej identity. Bez nich už nevedel, kým vlastne je.

Kanda... Bol mu najbližšie...

Allen... Skoro ako mladší brat...

Lenalee... Najdrahšia priateľka...

Crowley... Starý dobrý Crow-chan...

Miranda... Aj napriek všetkému to nevzdala...

"Lavi..." Začul neurčitý hlas v diaľke. Zdal sa mu známy a nedokázal uveriť, čo sa vlastne deje.

"Už si prišiel..." Prehovorila nežným, zvučným tónom, v ktorom bol počuť smiech.

Pomaly otvoril oči a uvidel Lenaleenu tvár, ktorá bola osvetľovaná žiarou prichádzajúcou z neznáma. Prekvapene sa na ňu pozrel, pretože až o pár sekúnd pochopil, čo sa deje. Pred sebou uvidel všetkých, ktorých stratil.

"Vitaj doma, Lavi." Povedal bielovlasý chlapec, ktorý mu venoval dlhý hrejivý úsmev.

Boli tam všetci... Kanda, Allen, Lenalee, Miranda, Crowley, Bookman, Komui, Anita, celé ústredie Temného Rádu... Všetci, ktorých zanechal v minulosti. Stáli oproti nemu a usmievali sa. Mali radosť, že ho vidia, že opäť zhliadli tie ryšavé vlasy, zelené neobvyklé oči, čiernu pásku.

"Som...doma." Vykročil k nim, opätujúc im vľúdne gestá. Mal im toľko čo povedať...

Francois Quesnay raz povedal: "Hodnotu priateľa spoznáme, až keď ho stratíme."