SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Juuri 10

O pár hodín sa za mnou Yuuki vrátila. Neporiadok so šatami nekomentovala, a keď ma zbadala sedieť v kresle, len na mňa mávla rukou, čím mi naznačila, že mám ísť za ňou.
Ponáhľala som sa ku dverám a rýchlo ju nasledovala.
„Týmto sídlom som jednoducho uchvátená,“ vravela mi, kým sme zostupovali po mohutnom schodisku. „Túžila som sa sem nasťahovať, odkedy som o ňom počula.“
Mohla som tušiť, že zvyšok zámku bude rovnako nádherný ako spálňa, v ktorej som bola doteraz. Nečudovala som sa, že Yuuki očaril.
„Prečo tu mama nechcela ostať?“ spýtala som sa jej. „Toto miesto je jednoducho...“ Nemala som slov, no bola som si istá, že Yuuki pochopí.
„Myslím, že to tu naozaj milovala,“ povedala mi. „Keď chceš, ukážem ti jej obľúbené miesta. Mne o nich povedal Hababusa. Keď tu žila, slúžil jej.“
Potichu som sa zachichotala. „Nevedela som, že je taký starý.“
Yuuki sa usmiala tiež a potom pokračovala: „No v tom období zažila veľa zlého a tento dom jej to asi pripomínal. Preto chcela žiť inde.“
Zišli sme do žiarivo bielej vstupnej haly. Yuuki ma vyviedla hlavnou bránou von a ja som s potešením zistila, že má namierené do záhrad. Keď sme zbehli po mramorových schodoch, zastala som a s úsmevom sa rozhliadla.
„Je to nádhera,“ povedala som potichu. „Ostala by som tu navždy.“
„Môžeš,“ rýchlo prehodila Yuuki. „Spolu so mnou. Nič iné si neželám.“
Dobehla som ju a vydala sa za ňou. Kráčali sme naozaj dlho, kým našla miesto, kde sa rozhodla ostať. Elegantne sa zviezla na hustú trávu a usmiala sa, keď si všimla, ako si privoniavam k záhonu bielych ruží. Boli sme ukryté v labyrinte vysokých rozkvitnutých kríkov a všade naokolo sa ozýval iba bzukot včiel a niekde v diaľke som počula žblnkanie vody a hlasné kvákanie kačíc.
Podišla som k Yuuki a sadla si oproti nej. Vážne som sa jej zahľadela do pokojnej tváre.
„Čo by si chcela vedieť?“ spýtala sa vyrovnaným tónom.
Spojila som obočie a zachmúrila tvár. Netušila som, čím mám začať. Okolo nej bolo podozrivé úplne všetko. Ak som ju chcela pochopiť, potrebovala som sa dozvedieť celý príbeh a nie len niektoré výhodné časti, ktoré si vyberie.
„Začni celkom od začiatku,“ povedala som jej. „Budem ťa počúvať.“
Povzdychla si a usadila sa pohodlnejšie. Vyzeralo to na dlhé rozprávanie.
„Najprv sa stretli moji rodičia a keď som sa narodila, rozhodli sa, že mi dajú meno...“
„Nie je to vtipné, Yuuki,“ povedala som jej chladne. „Buď vážna.“
Usmiala sa. „Prepáč. Ale ty si povedala od začiatku...“
„Začni tým, ako odišla mama,“ nakázala som jej ostro.
„Dobre, dobre, už sa nehnevaj,“ zachichotala sa. „Takže od mamy.“
Zahniezdila som sa a nepokojne si začala poťahovať dlhé vlasy. Yuuki konečne začala.
„Nebudem nič predstierať, Juuri,“ povedala mi hneď zo začiatku. „To, že je mama preč, je len moja vina.“
Nervózne som po nej švihla pohľadom. Zalial ma veľmi nepríjemný pocit. Zadržala som hnev, čo sa vo mne zbieral a nechala som ju pokračovať.
„Bola som to ja, kto tesne pred tým otca vyhľadal. Vždy som o ňom vedela, no mame som sľúbila, že tebe nič nepoviem. Žiadala to odo mňa.
Dobre som vedela, že je veľmi mocný a preto som si myslela, že by mi mohol pomôcť.“
„Pomôcť s čím?“ spýtala som sa jej trochu nepriateľsky.
„Vieš, aj keď ty si sa o to nikdy nezaujímala... ale to bolo samozrejmé, veď si bola len dievčatko,“ znovu si povzdychla, „naša krajina pomaly upadala.
Rozhodla som sa, že sa poradím s otcom a zistím, čo by sa dalo spraviť pre jej záchranu.
Všetko sa však zvrtlo celkom inak, ako som očakávala. Keď som ho vyhľadala a povedala mu, čo som mala na srdci, hneď to využil tak, aby dosiahol, čo chcel. Jeho schopnosti sú naozaj obrovské... Ani netuším ako, no podarilo sa mu zistiť, kde si práve vtedy bola ty spolu s mamou. Povedal mi, že ju chce odviesť so sebou, a že sa do toho nemám pliesť. Nemohla som nič robiť.“
Zvesila hlavu a ľútostivo hľadela do zeme. Jej zničená tvár ma prinútila k súcitu.
„Mama si dokonca myslela, že som ju zradila, pretože som mu povedala, kde obe ste. Cítila som sa naozaj hrozne. Takže vidíš, bola to moja vina.“
„To nie, Yuuki,“ povedala som jej rýchlo. „Ty si to nechcela. Nepovedala si mu to dobrovoľne. Za to sa predsa nemôžeš obviňovať.“
„Ďakujem,“ povedala potichu.
„No prečo si mi povedala, že nás mama opustila?“ spýtala som sa jej smutne. „Nebola to pravda, ak ju odviedol nasilu. Veľmi som sa kvôli tomu trápila.“
„Je mi to ľúto,“ vravela tónom, ktorý mi trhal srdce. „Myslela som si, že ťa pred tým všetkým ochránim, ak ti nič nepoviem.“
Zničene som na ňu pozerala a uvažovala som, ako by som ju mohla utešiť. No po chvíľke pokračovala a vo svojom hlase mala novú silu.
„Otec so mnou ostával v spojení. Nakázal mi, aby som sa postarala o kráľovstvo sama. Ani si nevieš predstaviť, aká som bola bezradná. Stále som mala po boku mamu, no keď zrazu zmizla a všetko ostalo len na mne, nevedela som si dať rady. Akoby toho nebolo málo, bola si tu ty. Videla som, aká si bola smutná a opustená, keď sme prišli o mamu. Prepáč mi, že som ti nebola lepšou sestrou a nebola som pri tebe.“
Yuuki vyzerala, že sa o chvíľu rozplače. Jej výraz mi drásal srdce.
„No bolo toho priveľa. Kráľovstvo sa rútilo do záhuby a ja som netušila, čo ďalej. Vtedy sa ako moja posledná nádej objavil Kei.“
Spozornela som. Pomaly sa dostávala k ďalšej veľkej záhade a to tej najbolestnejšej.
Vystrela som sa a napla ako strunka, keď som ju počúvala ďalej.
„Vtedy som viac neuvažovala a bola som odhodlaná pomôcť našej krajine ako sa len dalo.“ Zdvihla ku mne veľké oči a pozrela mi rovno do tváre. „Potrebovala som jeho územia. Predstavovali nový priestor, nových upírov a predovšetkým novú silu, ktorá by kráľovstvo znovu postavila na nohy. Môžeš ma obviniť, že som podlá, zákerná a nečestná. Rozhodla som sa vydať ťa za neho len kvôli jeho vplyvu nad tým, čo som musela získať pre nás.“
Stále mi hľadela do tváre a pátrala po hneve, pobúrení alebo nenávisti. Keď nič také nenašla, odtiahla sa odo mňa. Zvalila sa do trávy a potichu si povzdychla.
„Kei bol krásny, mocný a tiež mal čistú krv. Vedela som, že nebude ťažké, presvedčiť ťa.
No na druhej strane som mala také obrovské výčitky svedomia, ako ešte nikdy v živote. Veľmi dobre som totiž vedela o jeho násilníckej povahe. Samozrejme, okamžite súhlasil, že si ťa vezme. Vydať ťa však do jeho rúk znamenalo odsúdiť ťa na večné muky po boku muža, ktorého bezcitnosť a krutosť by ťa raz určite zničila. To som nemohla dopustiť.“
Chvíľu mlčala a prstami pomaly pohládzala končeky vysokej trávy. Vedela som, že jej na mne vždy záležalo. Isteže nechcela, aby som tak veľmi trpela.
„Preto som sa rozhodla zabiť ho,“ povedala mi potichu. „Tak by sme získali jeho územia a ty by si bola znovu v bezpečí.“
„V Hanabusovom dome,“ prehovorila som takmer šeptom, „spomínala si mu nejakú dohodu. Nerozumela som tomu.“
Zaváhala. Bolo to po prvý raz, čo sa mi zdráhala odpovedať.
„Yuuki?“
„Chcela som sa tomu vyhnúť,“ priznala sa. „Zdalo sa mi, že ťa to veľmi hnevalo.“
„Povedz mi to.“ Už som tušila, ktorým smerom sa budeme uberať.
„Prehovorila som ho, aby ti dal pokoj,“ povedala mi nakoniec. „Za to, že sa ťa nedotkne... no, ponúkla som sa mu ja.“
„Koľká obetavosť,“ poznamenala som otrávene.
„Nevedela som, že túto našu malú dohodu porušuje. Dávala som mu svoju krv, aby si nebral tvoju. Teraz už určite vieš, ako sa pri tom rád zabáva,“ povedala trochu kyslo. „Priala som si ušetriť ťa toho. Preto som za ním chodievala,“ uzavrela.
Rozrušene som vytrhávala dlhé steblá trávy a snažila som sa upokojiť.
„Potom si ho prišla zabiť,“ povedala som namrzene. Chcela som, aby pokračovala.
„Áno. Vzala som matkinu zbraň a tiež okradla Zera, keď som raz bola za ním v asociácii.
Keby si ma nezastavila a neskomplikovala mi to, dnes by bolo všetko inak.“
„Vtedy som tomu nerozumela!“ zvolala som pobúrene. „A aj keby som o všetkom vedela, nie som si istá či by som ti dovolila len tak ho zabiť.“
„To som si uvedomila až dosť neskoro,“ povedala trochu rozhorčeným tónom. „Poriadne si ma zaskočila, keď si ho vtedy zachránila, Juuri. Netušila som, že máš nejakú silu a vďaka tvojim novým schopnostiam sa vám podarilo ujsť.“
„Áno, vtedy to bolo prvý raz, čo som sa preniesla,“ prikývla som rýchlo.
„Naozaj som nepredpokladala... že sa do neho zaľúbiš. Ty si vždy milovala dobro a vľúdnosť, hľadala si láskavosť úplne v každom. Preto sa mi to zdalo nemožné. V ňom nebolo nič z toho. Žiadna dobrota, žiadna prívetivosť...“
„Viem, že nie... zo začiatku,“ povedala som potichu.
„Ako to myslíš?“ spýtala sa ma. „Nechcem ťa sklamať ešte viac, ale... Juuri, on ťa len využil.“
„Nič o tom nevieš,“ zahriakla som ju nahnevane. „Za ten čas som ho spoznala a...“
„Začal byť k tebe milší, keď bol ranený, však?“ zaujímala sa Yuuki.
„No a čo?“ Bola som poriadne drzá.
„Len toľko, že ťa naozaj využil,“ povedala mi pevným hlasom. „Vtedy si od neho mohla kedykoľvek odísť a nechať ho samého napospas osudu. Potreboval ťa. Stavím sa, že by sa bez tvojej krvi nakoniec ani nepozbieral a umrel by. A okrem toho... Bola si pre neho záruka. Nemohla som ho zabiť, kým ťa mal pri sebe. Nedovolila by si mi to a on to dobre vedel.“
Kým ma mal pri sebe? V hlave mi uviazli práve tieto Yuukine slová. Vysvetľovalo by to, prečo sa odo mňa nechcel ani pohnúť... ale to mohlo znamenať predsa aj lásku.
„Sama vieš, že je to hlúposť,“ odpovedala Yuuki na moje myšlienky. „Odpoveď máš rovno pred sebou. Vidíš ju, no nechceš ju prijať, lebo by znamenala, že si zlyhala. Že si ho nedokázala zmeniť ako si si to priala...“
Yuukine slová zanechávali v mojom srdci obrovskú dieru. Vedela, o čom hovorí. Jej oči neboli zastreté láskou. Mohla vidieť Keiovu pravú tvár, pričom ja som vždy videla iba masku, ktorú som vidieť chcela.
„Je mi to ľúto, Juuri... To ja som ťa do toho zaplietla,“ vravela mi ľútostivo. „Zistila si, aký v skutočnosti je. Videla si to aj včera... Dokázal, že si ho vôbec nezmenila. Ublíži by ti tak veľmi, keby ťa tiež miloval? Povedal ti niekedy, že mu na tebe záleží?“
Pozerala som na ňu a začínala sa pomaly chvieť.
„Ak by si s ním ostala, určite by ťa začal presviedčať o mojich strašných zločinoch, ktorých som sa však nikdy nedopustila. Vravel by ti, že by si bola lepšia kráľovná ako ja a potom by ťa obrátil proti mne. Proti jedinej osobe, ktorej vždy záležalo na tvojom šťastí... To všetko by spravil, aby sa dostal k ďalšej neobmedzenej moci, ktorú vláda nad kráľovstvom predstavuje. Ty by si sa ani nenazdala a zrazu by mal všetko v rukách on.“
Vydesene som jej hľadela do očí a predstavovala som si všetko, čo mi práve povedala.
Po líci sa mi skotúľala slza. Potom ďalšia. Zavalilo ma zúfalstvo, keď ma Yuukine presvedčivé oči donútili uveriť všetkému, čo mi práve povedala.
Ponáhľala som sa do jej náručia a silno ju objala, keď som sa hlasno rozplakala.
„Šššš, Juuri,“ tíšila ma pokojným mäkkým tónom. „Všetko bude dobré, sľubujem.“
Nemohla som zastaviť vzlyky, čo sa mi drali z hrdla. Moje srdce sa práve lámalo na tisíc žeravých kúskov, ktoré akoby mi prepaľovali celé telo. Tá bolesť bola neskutočná a predsa taká reálna. Celkom som sa jej poddala.
„Prepáč mi to...“ počula som šepkať Yuukin smutný hlas. „Odpusť.“

„Môžem vstúpiť?“ ozval sa vysoký spevavý hlas len chvíľku po tom, ako som začula klopanie na dvere.
Po našom dlhom rozhovore v záhrade som sa vrátila do spálne a odvtedy nevyšla.
„Áno,“ zamrmlala som potichu. Yuuki to určite počula.
Otvorila dvere a vošla dnu. Hanabusa sa pri nej držal ako jej tieň, no keď vykročila k mojej posteli, ostal stáť na prahu dverí.
„Juuri?“ oslovila ma potichu a sadla si vedľa mňa. Pohladila ma po dlhých vlasoch.
Ležala som, a keď ku mne prehovorila, odvrátila som tvár a hlavu otočila na druhú stranu. Zatvorila som oči a ticho vydýchla.
„Si tu zatvorená už tretí deň,“ vravela mi Yuuki nesúhlasne. „Keď na to budeš neustále myslieť, nikdy ťa to neprejde.“
„Viem, Yuuki, ale prepáč,“ šepkala som slabým hlasom, „potrebujem viac času.“
„Dobre teda,“ povedala a sklonila sa, aby ma mohla pobozkať na vrch hlavy. „Keď ti bude lepšie, pomôžem ti na všetko zabudnúť. Budeme sa veľa zabávať a všetky starosti hodíme za hlavu, jasné?“ spýtala sa povzbudivým tónom.
„Jasné.“ Slabo som sa na ňu usmiala, keď som k nej otočila tvár.
Aj ona sa usmiala a potom vstala. Nechala ma, ako som si priala a Hanabusa ju ako verný psíček rýchlo nasledoval, keď vyšla z miestnosti.
Hneď ako boli preč, znovu som sa vrátila k svojim pochmúrnym myšlienkam. Nemohla som sa im ubrániť. Kým vstrebem všetko to sklamanie a pravdu, ktorú mi Yuuki ukázala, chvíľu to ešte potrvá. Dlho som sa prevaľovala na mäkkých vankúšoch a snažila sa privolať spánok. Už sa mi to skoro podarilo.
„Juuri,“ zašepkal tichý nervózny hlas.
Možno sa mi už niečo sníva. Nešťastne som si povzdychla, keď som si uvedomila, ako veľmi sa ten hlas podobá na Keia.
„Juuri!“ Šepot bol už nahnevaný.
Otvorila som oči a v tom okamihu som takmer vykríkla od ľaku. Bol to skutočne Kei! Rýchlo zdvihol ruku a položil mi ju na ústa, aby som ostala ticho.
„Mrzí ma to,“ šepkal mi rýchlo. „Mal som sa viac ovládať.“
Neverila som vlastným ušiam. Okrem toho som bola príliš prekvapená z toho, že ho vidím rovno pred sebou a ešte ma celkom neprešla ani moja ospalosť. Možno sa mi to predsa len všetko snívalo, pretože Kei by sa naozaj ospravedlňoval iba ak vo sne.
„Odpustite mi,“ šepotal ďalej. „Naozaj to ľutujem.“
Mykla som hlavou a striasla jeho ruku. Rozčúlene som pozrela do jeho čiernych očí.
„Využili ste ma!“ šepkal som aj ja, no poriadne naštvane. „Neverím vám ani slovo. Zmiznite odkiaľ ste prišli aj spolu s vašou ľútosťou!“
„Je pravda, že som vás zneužil,“ vravel mi potichu a zrazu sa mi veľmi uprene zadíval do očí aj on. „No zaľúbil som sa.“
Pozerala som na neho ako na svätý zázrak. Toto boli tie posledné slová, ktoré som od neho čakala. Vyvaľovala som oči na jeho náhle červenú tvár, ktorá mi dokazovala, že Kei sa pri tých slovách cítil rovnako čudne a zmätene ako ja.
„Uťahujete si zo mňa?“ zasipela som potichu. „No, to je aj tak jedno, máte menej ako minútu, kým sem príde Yuuki a zabije vás. Pokojne ju nechám.“
„Myslíte si, že vám povedala celú pravdu?“ spýtal sa nahnevane. „Ak jej veríte, ste stále rovnako naivná ako vždy.“
„Neopovážte sa ma ešte niekedy urážať!“ Už ma celkom ovládal hnev.
„Už som vám povedal, že mi je to ľúto! Nechcel som vám naozaj ublížiť!“
„Udreli ste ma!“ šepkala som pobúrene.
„Udrite ma späť.“
„Nechcem vás biť, nechcem vás počúvať a nechcem sa na vás ani len pozerať!“ Otočila som sa mu chrbtom a znovu zložila hlavu na vankúše.
„Radšej už choďte. Môžete si robiť, čo chcete. Prosila som svoju sestru, aby vám neublížila. Určite moje prianie splní, takže sa už nemáte čoho obávať. No ak by vás tu našla, nezdržala by sa.“
Zavládlo ticho. Ostala som ležať a už sa k nemu neotočila. Dúfala som, že sa hneď po mojich slovách preniesol preč, no keď ticho znovu prerušil jeho šepot, uvedomila som si, že márne.
„Tak nech ma tu nájde,“ vyhlásil.
„Vypadnite.“
„Nie.“
Nahnevane som sa k nemu otočila. „Prečo by ste mali riskovať, že...?!“
Zaskočene som vyvalila oči, keď sa ku mne zrazu priklonil a nečakane ma pobozkal. Spravil to s vášňou a oveľa sladšie a pomalšie, ako zvykol.
„Milujem vás,“ zašepkal.
Potichu som mu hľadela do tváre a čudovala som sa, kam zmizol všetok môj hnev.
Prečo sa tak veľmi červenal, vždy keď sa mi vyznal? Dalo sa niečo také predstierať?
Prišiel sem a tým sa vystavil tomu najväčšiemu nebezpečenstvu, akému len mohol. Spravil to všetko len preto, aby sa mi ospravedlnil? Aby mi povedal, že ma miluje?
Dvere mojej spálne sa zrazu s hlukom rozrazili. Stála v nich Yuuki a na tvári mala divý, nahnevaný výraz. Sršala z nej hrozivá aura.
Kei ku mne rýchlo natiahol ruku a ja som ju okamžite celkom mimovoľne silno zovrela.
„Nie!“ počula som Yuukin zlostný výkrik. Pokúsila sa dostať sa k nám, no už bolo neskoro. Keiova mágia nás oboch stiahla do temnoty a pomohla nám ujsť pred Yuukiným hnevom. Ja som takmer nič nepocítila, pretože čaroval Kei. O krátku chvíľku sme sa obaja zjavili na celkom inom mieste, veľmi ďaleko od Yuuki a od jej nekonečnej zúrivosti, s ktorou si teraz bude musieť poradiť Hanabusa.

„Kde to sme?“ spýtala som sa podráždene a rozhliadla sa po nepeknej pustatine, na ktorej sme sa objavili. Holá zem a zopár vyschnutých stromov pôsobili naozaj pochmúrne.
„Niekde na severe mojich území,“ povedal mi Kei. „Veľmi som neuvažoval, dôležité bolo dostať sa preč.“ Aj on sa poobzeral. „Nepekné miesto,“ pobavil sa.
„Neverím, že som to urobila!“ Nahnevala som sa sama na seba. Prečo som len chytila jeho ruku? Donútili ma k tomu iba jeho krásne oči.
Schytila som ho za rukáv a stiahla som ho na zem. Aj ja som sa posadila.
„Čo to robíte? Pozrite na tú špinu!“ zháčil sa, keď uvidel suchú pôdu.
Prevrátila som oči a pustila ho. Potom som sa zadívala do jeho nespokojnej zhnusenej tváre. Musela som sa ho najskôr na pár vecí spýtať.
„Pohovoríme si,“ oznámila som mu.
Prestal si oprašovať čierne oblečenie a zdvihol ku mne zrak. „O čom?“
„Yuuki mi porozprávala celú pravdu...“
„Pravdu,“ odfrkol si.
„... a ja chcem, aby ste spravili to isté,“ dokončila som.
„Tu?“ spýtal sa podráždene. „A teraz?“
„Áno. Tu a teraz,“ povedala som nekompromisne.
Nepekne na mňa zazrel. Nepáčilo sa mu, že som všetko určovala ja. No nedala som mu na výber. Snažila som sa prebudiť v ňom pocit povinnosti všetko mi povedať. Nakoniec si potichu povzdychol a ja som vedela, že sa vzdal.
„Čo viete o mojej matke?“ spýtala som sa okamžite. Bolo to pre mňa veľmi dôležité. Možno nevedel nič, no nikdy som sa ho na to nespýtala. Prečo by aj. Veď do toho zapletený nebol.
„Viem všetko,“ povedal krátko.
Zarazene som mu pozrela do očí. Bola som si istá, že sa neopováži klamať.
„Ako je to možné? Čo s tým máte spoločné?“ pýtala som sa ho rýchlo.
„Isteže s tým nemám nič spoločné,“ ohradil sa trochu nevrlo, „no vaša sestra mi povedala úplne o všetkom. Vtedy sme si mohli v niektorých záležitostiach navzájom veľmi dobre poradiť. Preto vám vravím, že vám najskôr klamala.“
„S čím sa vám zdôverila?“ pobádala som ho zvedavo.
„V prvom rade s tým, ako zobudila vášho otca a dohodla sa s ním, že ju zbaví kráľovnej, aby mohla čím skôr nastúpiť na jej miesto a vládnuť sama. Ale ak ste sa s ňou rozprávali, tak to už určite viete, takže...“
Keď zbadal môj výraz, po tvári sa mu roztiahol slabý pobavený úsmev. „Čo vám povedala?“ spýtal sa ma veselo. „Že sa omylom zatúlala do vášho rodinného sídla, kde váš otec už roky spal odvtedy, ako ho k tomu sama prinútila a náhodou ho vypustila? Že sa jej vymkol spod kontroly a že uháňal rovno za vašou matkou, aby ju mohol odvliecť?“
Zmätene som na neho hľadela a pokúšala sa upratať si v hlave ten strašný neporiadok.
Yuuki chcela matkinu korunu a preto sa jej sama zbavila tým, že vypustila toho najsilnejšieho upíra, ktorého nejakým spôsobom držala vo svojej moci, aby sa on postaral o prekážku v Yuukinej ceste za nadvládou? Bola by schopná jednoducho vymazať našu mamu z povrchu zemského, aby naplnila svoju túžbu a dostala sa na jej miesto ako nová kráľovná? Nechcelo sa mi veriť, že by skutočne spravila niečo tak podlé.
„Aspoň vidíte, ako veľmi sa jej podarilo oklamať vás,“ povedal mi Kei. „Žili by ste pri nej v nevedomosti a mysleli si, že je to tá najúžasnejšia osoba na svete, však?“
„S tým všetkým sa vám naozaj priznala?“ spýtala som sa ho potichu.
Kei prikývol. „Takto sa dostala k moci.“
Pozrela som do zeme a prstom začala pomaly kresliť po sypkej pôde. Kei mlčal kým som nad všetkým uvažovala.
„A vy... môjho otca nenávidíte?“ spýtala som sa takmer pošepky.
Zmeravel. Počula som, ako zaťal zuby. To čo mi Yuuki povedala o minulosti našich rodičov, bolo na počudovanie zjavne pravda.
„Takže ste sa mu naozaj chceli pomstiť na mne,“ pokračovala som potichu. „A moja krv potom nebola jediný dôvod, prečo ste si ma vzali.“
Sklonil hlavu. „Bolo to tak,“ vydýchol. Jeho priznanie ma pichlo pri srdci. „Zo začiatku... myslel som, že...“
Vidieť ho takého neistého bolo pre mňa novým zážitkom. Aj on mal svoje zraniteľné miesta. A ja som našla práve to najväčšie.
„Chcel som sa pomstiť, trýzniť vás...“ jeho hlas bol zvláštne slabý. „Ale čím viac času som pri vás strávil, tým to bolo stále... ťažšie. Zistil som, že vaše trápenie mi neprináša takú radosť, ako som čakal. No a potom... neskôr...“ Zdráhal sa pokračovať.
„Zaľúbili ste sa?“ dokončila som za neho.
Neodpovedal mi, iba sa vyhýbavo zahľadel do oblohy. „No...“ prehodil nakoniec. „Možno niečo také...“
Zasmiala som sa. Jeho city boli jediná vec, o ktorej nedokázal vôbec hovoriť. Natiahla som sa k nemu a jemne ho pobozkala na bradu. Rýchlo znovu sklonil hlavu a prekvapene na mňa pozrel. Oblaky ho asi už nezaujímali.
„Yuuki mi o vás povedala hrozné veci, viete?“ spýtala som sa ho a zatlačila o jeho hruď. Zvalil sa na zem. S prefíkaným úsmevom som na neho pomaly vyliezla a priklonila sa k jeho perám. Párkrát som ho zľahka pobozkala.
„To asi preto...“ vravel mi medzitým, „že som naozaj... veľmi...zlý.“
„Áno.“ Znovu som ho pobozkala, no tentoraz oveľa náruživejšie. „Presne pre to.“
„Celý chrbát mám špinavý od tej hnusnej zeme...“ vravel mi, kým som ho nežne hladkala po tvári. Prsty som zaplietla do jeho jemných vlasov.
„To kvôli mne,“ mrmlala som mu s perami na líci. „Asi by som to mala nejako odčiniť...“
„To by ste teda mali,“ povedal s pobaveným úsmevom.
„Ale veď podľa vás predsa nestojím za veľa...“ pripomenula som mu, čo mi povedal medzi svojimi urážkami. „Určite so mnou chcete mrhať časom, keď som taká neschopná?“ vydýchla som mu do tváre.
„Práve preto by sme naopak mali stráviť spolu viac času,“ namietol. „Chýba vám len trochu skúseností.“ Hneď mi aj siahol pod šaty.
„Nie,“ povedala som a rýchlo ho zastavila. Odtiahla som sa od neho a postavila som sa. „Najprv musíme vymyslieť čo ďalej,“ zavelila som. Vystrela som k nemu ruku, a keď ju chytil, vytiahla som ho na nohy tiež. „Kam pôjdeme?“
„Vaša sestra môže zúriť, no nestratí hlavu,“ povedal mi. „Vráti sa sem, do mojej krajiny a bude pokračovať, v čom začala. Po nás sa pustí, až keď tu získa dosť veľký vplyv na to, aby ju ostatní upíri uznali ako vládkyňu. Má pred sebou ešte veľa práce, sú totiž dosť nedôverčiví,“ jemne sa uškrnul. „No väčšina jej snaženia by vyšla nazmar, keby sa teraz zamerala na nás,“ vysvetlil mi Kei. „Ostane tu.“
„Takže my by sme sa mali vrátiť do kráľovstva?“ spýtala som sa trochu pochybovačne. „Ak si získa aj tieto územia, už jej bude pariť všetko.“
„Ak sa vrátime a a vy ukážete upírom v kráľovstve, že ste lepšia ako ona, získate si ich. Potom budú podporovať vás.“
Keiov nápad ma nútil myslieť na to, čo mi povedala Yuuki. Varovala ma, že chce získať moc nad kráľovstvom a preto sa ma pokúsi nahovoriť presne na toto. Aby som ju nahradila. Zvraštila som tvár. Začína sa napĺňať všetko, čo predvídala.
„Čo sa deje?“ spýtal sa ma, keď uvidel moju nespokojnú tvár.
„Chcete získať našu krajinu pre seba?“ spýtala som sa ho priamo.
Kei zažmurkal očami. „A to je zlé?“ Tváril sa naozaj veľmi nechápavo. „Kde inde by ste potom žili?“
Pokrčila som čelo a zatvárila sa rovnako začudovane ako on. Chcel to pre mňa?
„Pokúsili by ste sa ma okradnúť o moju moc, keby sa nám to podarilo. A onedlho by sa vám zažiadalo vládnuť nad všetkým úplne samému,“ obvinila som ho.
„Zbláznili ste sa? Vy ste ich kráľovná. Vlastne budete,“ opravil sa rýchlo s úsmevom. „Mňa by vaši urodzení neuznali ani za tisícky rokov. Už som vám predsa povedal, že tým sa naše krajiny líšia. Moji upíri lojálni nie sú a vašu sestru medzi sebou onedlho veľmi radi privítajú, ak im nasľubuje, čo chcú počuť. No u vás sú všetci oddaní len vašej rodine. Nikdy by sa mi v kráľovstve nepodarilo to, čo by sa mohlo vašej sestre v mojej krajine.“
Podozrievavo som na neho zazerala, no to čo mi hovoril, bola pravda.
„Ale nemyslite si, že mi je teraz osud mojich území celkom ukradnutý. Vždy patrili mojej rodine. Nemôžem si len tak nechať všetko ukradnúť.“
„Čo tým chcete povedať? Že by sme tu mali ostať a nedovoliť Yuuki, aby sa všetkého zmocnila?“ pýtala som sa ho. „Ale kráľovstvo je dôležité tiež! Ako chcete byť na dvoch miestach naraz?“
Prižmúril oči. Tváril sa veľmi zamyslene, ale ako keby bol už rozhodnutý.
„Je tu spôsob,“ oznámil mi. „Najlepšie bude, ak sa rozdelíme.“
Od prekvapenia som až cúvla o pár krokov dozadu. Naozaj to povedal? Len som nechápavo krútila hlavou. Ako to myslel?
„Postaráte sa o kráľovstvo a ja zase o to, aby moja krajina ostala skutočne mojou.“
„Ale... to...“
„Mám späť všetky svoje sily. Nevidím dôvod, prečo by som sa nemohol sám postaviť dokonca aj vašej sestre,“ vravel mi namyslene.
„No bolo by to...“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma rýchlo. Bol taký vzrušený zo svojho nového plánu, že ma ani nenechal dokončiť. „Neveríte mi?“
„Na čo narážate? Že by ste sa znovu spojili s Yuuki, podviedli ma a vy dvaja by ste si potom všetko nechali?“ spýtala som sa ho nahnevane.
Pobavene sa na mňa usmieval. „Naozaj si myslíte, že by som to spravil?“
Rozčúlene som si prekrížila ruky na hrudi. „Nedali ste mi veľa dôvodov k tomu, aby som vám verila. Sám ste to povedali. Ste zlý.“
Teraz sa už zasmial. Chytil ma za pás a rýchlo ma k sebe pritiahol. Perami mi začal blúdiť po celej tvári.
„Aj keď mi neveríte,“ mrmlal mi do pokožky, „ja vám áno. Nepochybujem, že si zvládnete získať srdcia a podporu všetkých upírov kráľovstva.“
„Ja neviem... predsa len, ak by som bola celkom sama...“ začala som váhavo.
„Stretneme sa kedy len budeme chcieť,“ šepkal mi. „S našimi schopnosťami je to také jednoduché... Nebudete sama.“
„Ale ja vás nemôžem opustiť. Yuuki vás určite...“
„Nepotrebujem, aby ma niekto strážil ako malé decko,“ odfrkol si Kei, keď ma začul.
„Viem sa o seba postarať.“
Silno som ho objala. Nepáčilo sa mi to. Nebola som si istá, že zvládnem všetko v kráľovstve sama a tiež som sa strašne obávala o Keia. Chystal sa prekaziť Yuuki plány a nebola som si istá, že si uvedomuje, čo všetko je schopná spraviť, ak sa jej niekto postaví do cesty. Kei bol príliš pyšný a kvôli tomu ľahkovážny.
„Obaja sa musíme postarať o vlastné krajiny,“ vravel mi potichu.
„Yuuki je príliš nebezpečná. Nedovolí nám to len tak jednoducho.“
„Aj vy viete byť nebezpečná,“ usmial sa. „Ukážte jej to.“
Dovolil mi, aby som ho pohrýzla do pier a ochutnala pár kvapiek jeho krvi na rozlúčku. On spravil to isté. Potom sme sa pobozkali.
„Aj keď som vám nedal dôvod k tomu, aby ste mi dôverovali...“ povedal mi potichu, „nezradím vás.“ Ruky položil na môj chrbát a silno si ma pritlačil na hruď. Objal ma tak vrúcne, až som takmer nemohla dýchať. „Ste moja... a už navždy budete,“ zašepkal.
Zrazu ma pustil a kým som stihla zdvihnúť hlavu a zadívať sa pred seba, Kei zmizol a vydal sa svojou vlastnou cestou.
Netušila som ako dlho ho neuvidím a či vôbec. Povzdychla som si, nazbierala trocha síl a tiež sa vydala v ústrety novej výzve, ktorá preverí či mám naozaj predurčené stať sa vládkyňou tej najrozsiahlejšej a najmocnejšej spojenej krajiny, akú svet upírov ešte nikdy nezažil.

5
Průměr: 5 (11 hlasů)