SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Juuri 11

„Juuri-sama!“ zvolali dvojhlasne Rima a Ruka, keď som sa z čista-jasna zjavila rovno pred nimi. Keď som uvažovala o ďalších dôverihodných osobách, na um mi nemohli zísť lepšie priateľky ako ony. Pozrela som na ne a slabo sa usmiala.
„Ahojte,“ pozdravila som ich.
„Ako je to možné? Veď ste predsa boli stratená! Hľadalo vás celé kráľovstvo!“ vravela rozrušene Ruka. Pribehla ku mne a silno ma objala.
„Nebola som celkom stratená,“ povedala som jej. „Ukrývala som sa.“
„Prečo by ste to robili?“ spýtala sa Rima a chlad z jej večne pochmúrneho tónu sa mi zaryl až do kostí.
„Neprišla som vám nič vysvetľovať,“ povedala som pokojne. „Ak mi dovolíte, ostanem s vami. Mám voči kráľovstvu nejaké povinnosti.“
Rima a Ruka na seba prekvapene pozreli. Samozrejme, súhlasili a hneď mi aj poukazovali dom, v ktorom teraz žili spolu. Dozvedela som sa, že patrí Riminej rodine a Ruka sa k nim nasťahovala, aby mohli byť viac spolu. Bolo to od nej veľmi ohľaduplné. Rima v nej určite nachádzala oporu, ktorú potrebovala.
„Potrebujem, aby ste pre mňa niečo urobili,“ povedala som im, keď ma zaviedli do izby, veľmi milej a útulnej spálne hneď vedľa tých ich, ktorú mi pridelili. Sadla som si na posteľ a pozrela na dve ženy, ktoré mali na tvárach rovnako zvedavé výrazy.
„Ruka, napíš za mňa list asociácii,“ povedala som jej. „Chcem sa stretnúť aspoň s jedným lovcom, nech ho zajtra vyšlú za mnou. Okrem toho by som rada videla aj hlavy rodín spomedzi urodzených, s ktorými sa ešte dávno stretávala moja matka. Mohli by ste narýchlo zorganizovať ich stretnutie?“
Obe na mňa hľadeli s trochu vyjavenými výrazmi na tvárach. Rozumela som im. Muselo byť veľmi zvláštne, že práve ja som od nich žiadala niečo takéto. Nikdy som sa spoločnosťou nezaoberala a okruh upírov, s ktorými som sa chcela stretnúť im naznačoval, že potrebujem rozhýbať správu krajiny.
„Odkedy odišla kráľovná, a potom pred pár mesiacmi aj vaša sestra, žiadne podobné stretnutie sa nekonalo!“ vravela mi Ruku šokovane. „Vrátili ste sa azda kvôli tomu, Juuri-sama? Chcete sa sama postarať o...?“
„Nemôžem ti nič vysvetľovať, prepáč,“ prerušila som ju. „Tak spravíte to pre mňa?“
Obe prikývli.
Vďačne som sa na ne usmiala. Rima odišla, aby mohla začať rýchlo vybavovať všetko o čo som ju požiadala a Ruka mi o chvíľku doniesla ukázať list, ktorý napísala asociácii lovcov. Podala mi pero, aby som sa mohla podpísať.
Zamyslela som sa a potom rýchlo napísala.
Ruka mi nakukla ponad plece a keď som jej list podala, chvíľu prekvapene hľadela na moje zakončenie a zvláštne zakrútené písmo, aké som nikdy nepoužívala.
„Prečo ste sa podpísali ako Yuuki-sama?“ Ruka sa na list nechápavo zamračila.
„Najlepšie bude, ak sa nikto nedozvie o mojom návrate,“ vysvetlila som jej. „Aspoň nie hneď teraz. Zajtra na tom stretnutí sa budem vydávať za Yuuki.“
Ruka sa zatvárila ešte zmätenejšie, no na nič sa ma nepýtala, za čo som jej bola naozaj veľmi vďačná. Odišla a ponáhľala sa za Rimou, aby všetko stihli nachystať na čas. Ďakovala som im skoro celý deň, až kým ich to už neomrzelo a spolu ma zahnali do postele, pri prvých vychádzajúcich lúčoch slnka. Povedali mi, že stretnutie sa uskutoční o polnoci. Bola som im zaviazaná ako nikdy pred tým. Kým som zaspávala, uvažovala som nad tým, ako by som mohla čo najlepšie napodobniť Yuuki a jej správanie, aby som zajtra vo všetkých tých upíroch nevyvolala ani to najmenšie podozrenie.
Mala som veľmi ľahký a nepokojný spánok. No napriek tomu som sa v posteli povaľovala celý deň, a keď slnko zmizlo z oblohy, napokon som vstala. Moje prvé myšlienky patrili Keiov. Pevne som dúfala, že je v poriadku. Mal pred sebou rovnako ťažkú úlohu ako ja, možno ťažšiu. Skôr by sa mu podarilo napísať mi ľúbostnú báseň, ako sa vyhnúť Yuukinmu hnevu, ak jej prekazí plány. Aj keď mi tvrdil, že má všetky sily späť, nebola som si istá, či sa jej aj napriek tomu môže vyrovnať. Veril si, počula som v jeho tóne tú obrovskú namyslenosť a istotu, no raz ho už dokázala veľmi vážne zraniť. Veď ho takmer zabila! Žalúdok mi skrútila nervozita, keď som pomyslela na to, že by sa ocitol v rovnakom nebezpečenstve aj teraz.
Snažila som sa zahnať svoje obavy a pomaly sa začať sústrediť na vlastné povinnosti. Vyšla som zo svojej spálne, pretože som sa rozhodla nájsť Ruku a Rimu a spýtať sa ich na podrobnosti o stretnutí, ktorého prípravu mali na starosti.
„Oddýchli ste si, Juuri-sama?“ spýtala sa ma Ruka priateľsky, keď som zbehla po schodisku a natrafila na obe upírky, ako sa o niečom dohadujú v hale.
„Áno, ďakujem,“ prikývla som. „Podarilo sa vám všetko, o čo som vás žiadala?“
„Isteže,“ povedala rýchlo Ruka, „Aj keď nám nestihli všetci potvrdiť svoju účasť... som si istá, že prídu.“ Povedala to so zvláštnym napätím.
Preklad jej slov bol jednoduchý. Yuuki vzbudzuje už takú hrôzu, že nikomu ani len nenapadne odmietnuť jej pozvanie. Ľútostivo som zvesila hlavu. Čo si naozaj myslela? Že si skutočný rešpekt získa zastrašovaním?
„Takže o polnoci?“ spýtala som sa kontrolne.
Obe naraz prikývli.
„Čo myslíš, ktoré šaty by boli pre Juuri-sama vhodné?“ spýtala sa Ruka Rimi. Určite jej už povedala, že sa budem prezliekať za Yuuki.
Rima slabo zamykala plecami. „Neviem, mohla by si vybrať nejaké ty,“ vydýchla.
„Dobre, nechaj to teda na mňa,“ povedala jej s milým priateľským úsmevom. Kým sa vybrala ku mne, pohladila ju po pleci.
„Juuri-sama, už nemáte veľa času,“ povedala mi a zamierila späť ku schodisku. Spolu sme odišli do jej izby, a keď mi podala tie najvyzývavejšie šaty, aké len našla vo svojom šatníku, potichu som si povzdychla.
Pomohla mi obliecť sa do chladného čierneho saténu. Kým mi česala dlhé vlasy, pery som si maľovala načerveno. Výsledok bol viac ako uspokojivý.
„Ak si prajete, aby sme vás sprevádzali, Juuri-sama,“ začala Ruka odovzdaným tónom.
„Nie, nemôžete,“ povedala som jej potichu. „Nezabúdaj, že sa musím správať ako Yuuki. Keby ste išli so mnou, bolo by to podozrivé.“
Yuuki sa objavovala sama, poprípade v Hanabusovej spoločnosti. Len výnimočne dovolila niekomu inému, aby sa jej plietol pod nohami. Okrem toho, viackrát som si všimla, že Rimu, Ruku a Asami nemôže vystáť. No nerozumela som tomu. Všetky tri sa k nej od detstva správali rovnako láskavo a úctivo ako ku mne a našej mame.
Ruki som sa ešte spýtala na miesto. Preniesť sa tam, pre mňa nebude žiadny problém. Vila, v ktorej ešte dávno organizovala podobné stretnutia, oslavy a bankety moja mama mi bola aj tak dobre známa.
Ruke som za všetko poďakovala a hodinu po polnoci som sa konečne preniesla na miesto stretnutia. Meškanie som plánovala. Yuuki tým rada dokazovala svoju dôležitosť.
Zjavila som sa presne v strede sály. Nebola obrovská, nikdy ani neslúžila na tanec ani pre príliš veľa hostí. Jej prepych bol určený len pre oveľa dôležitejšie a súkromnejšie schôdzky. Všetci na mňa už čakali.
„Yuuki-sama,“ ozvalo sa desať rôznych hlasov. Boli tiché a veľmi pokorné. Upíri si zložili pravé ruky na srdciach a uklonili sa.
Neodzdravila som sa, len som rýchlo švihla zápästím. Muži sa znovu vzpriamili a zdvihli hlavy. Nebolo pochýb, že som ich presvedčila o tom, že som Yuuki. Odkráčala som si sadnúť na nádhernú pohovku s jemnými poťahmi a až potom som im venovala svoju pozornosť. Všetci sa ku mne rýchlo otočili.
„Bolo to už dávno, Yuuki-sama,“ prehovoril vysoký upír zozadu. Pozrela som na neho. Nemala som potuchy, kto to je, no Yuuki ho určite poznala. Vlastne zo všetkých zúčastnených som dobre poznala len Samuru, Hanabusovho otca. Stál vpredu a len pár krokov odo mňa. Keď si všimol môj pohľad neisto sklopil zrak a tep sa mu zrýchlil.
Bokom stáli dvaja mocní upíri. Poznala som ich len z videnia, no pamätala som si, že kedysi boli strážami mojej mamy. Myslím, že sa volali... Zahľadela som sa im do tvárí. Ani jeden z nich pohľadom neuhol. Hrdo mi hľadeli do očí a ja som uvažovala, čím ich Yuuki tak rozhnevala, pretože za ich pohľadmi sa skrýval jemný, nenápadný vzdor. Ich mená sa mi zrazu vynorili z pamäte. Akatsuki a... Nao? Áno, tak to bolo.
Najvzadšie stál osamotený muž. Na prvý pohľad som uhádla, že to nebude upír. Musel to byť lovec, ktorého vyslala asociácia. Bohužiaľ, tá ktorá poznala takmer všetkých lovcov bola tiež Yuuki. Trávila v asociácii veľa času, keďže Zero býval vždy taký zaneprázdnený. Ak nemohol prísť za nami, Yuuki neváhala a šla ho navštíviť sama.
Muži na mňa hľadeli a čakali, čo im poviem. Ticho som však napokon neprerušila ja.
„Prosím vás...Yuuki-sama.“ Bol to Samuru. „Ja...Už je to naozaj veľmi dlho, čo som nedostal žiadnu správu od svojho syna. Chcel som sa len uistiť... samozrejme, ak je stále vo vašich službách...“ Jeho tón bol váhavý. Videla som, ako sa o Hanabusu bojí.
Tvrdo som si prezrela jeho tvár. „Plní úlohu, ktorou som ho poverila,“ povedala som.
Aj keď bol môj tón nepríjemný a podráždený, snažila som sa mu svojimi slovami naznačiť, že je jeho syn v poriadku, a že sa nemá zbytočne obávať.
Výrazne mu odľahlo a jeho tvár sa uvoľnila. Pomohla som, aj keď len máličko.
„Yuuki-sama, začali sa šíriť správy o vašej sestre,“ prehovoril zozadu neznámy upír. „Vraj sa objavuje a znovu uteká, ako na území kráľovstva, tak aj v krajine pána Keia.
„Isteže o tom viem,“ zvolala som príkro. „Nepotrebujem počúvať takéto zbytočné hlásenia. Dobre viete, že chýry a výmysli sú mi úplne na nič. Chcem spoľahlivejšie správy ako len to.“
„Lenže nikto skutočne nevie, o čo sa snaží...“ povedal potichu ďalší neznámy. „A tak je pátranie po nej ešte ťažšie.“
„Ja viem, o čo jej ide,“ odfrkla som si. Pekne som zahrala znechutený tón. Pár mužov zvedavo nadvihlo obočie.
„Myslí si, že by sa zvládla postarať o krajinu lepšie ako ja,“ povedala som pobavene.
Upírom sa blyslo v očiach.
Takmer som sa usmiala. Dokonale som im predostrela myšlienku, že mladá princezná by mohla nahradiť staršiu, a že sa o to naozaj usiluje. Nezakážem im o tom hovoriť, takže sa táto správa rozšíri a to do správnych smerov, pretože muži predo mnou predstavovali vrchol šľachty spomedzi všetkých urodzených. Každému jednému z nich sa práve teraz v hlave rodili myšlienky, kvôli ktorým by im Yuuki pojednom poodtŕhala hlavy, keby ich prečítala. Všetci totiž určite uvažovali nad tým, aké by to bolo, nemať za vládkyňu tyranku, ale práve naopak, milujúcu, snaživú a šľachetnú Juuri, ktorá by kráľovstvo určite viedla smerom, ktorý preň vybrala ešte stará kráľovná.
Ukázať im novú nádej, bolo všetko, čo som mohla urobiť. Viac som nedokázala. Už ma zaujímalo len...
„Teraz mi po jednom povedzte, či sa udialo niečo vážne, o čom by som mala vedieť.“
Keďže Yuuki bola dlho preč, nikoho neprekvapilo, že nemá prehľad. To mi pekne hralo do karát. Pohodlne som sa oprela a s ľahkým unudeným výrazom na tvári začala počúvať upírov. Chcela som pôsobiť nezúčastnene.
„Ak dovolíte, začnem ja,“ ozval sa tvrdo Akatsuki. Jeho tón ma znervóznil, no samozrejme, nedala som to nijako najavo.
„Jeden z najväčších problémov je určite severné územie. Ak budete dlhšie odvracať svoj pohľad, Yuuki-sama, dostanete kráľovstvo do vojny.“
Zarazila som sa, no nikto z nich si to nevšimol. Našťastie som svoj výraz udržala rovnako nedbanlivý. Napokon som slabo nadvihla obočie a to spustilo ďalší príval jeho slov.
„Tí upíri cítia, že ste preč, a že je kráľovstvo oslabené,“ vravel nahnevane. Jeho tón mi začal spôsobovať problémy. Ako by sa zachovala Yuuki, keby sa s ňou niekto takto rozprával? Snažila som sa na to nemyslieť, no ak ten muž nezmení hlasitosť...
„Ak opustíte krajinu na príliš dlho, hrozí, že sa pokúsia o prevrat. Budú chcieť zaútočiť a dostať sa k moci, pretože sa už nikoho neobávajú.“
„No ty sa obávať môžeš, ak nezmeníš svoj tón,“ zastavila som ho tichou vyhrážkou.
Nezľakol sa. Hľadel mi do očí, a čakal, čo mu odpoviem.
Z jeho slov som pochopila, že Yuuki situáciu s upírmi na severe podceňuje a neprikladá jej žiadnu dôležitosť. Zato Akatsuki tvrdí opak a snaží sa ma varovať, že ak sa niečo nespraví teraz, možno už bude neskoro.
„Rob si s tým, čo chceš,“ povedala som mu otrávene. Bola to tá najjednoduchšia cesta, ako mu zveriť všetko na starosti a dať mu slobodu pri rozhodovaní, ktorým som si v týchto záležitostiach nebola vôbec istá. Vedela som, že mama mu verila.
„Potom nemôžeme strácať čas,“ povedal Akatsukimu upír, ktorý stál tesne vedľa neho.
„Budeme potrebovať všetky stráže, Naoki,“ vravel mu Akatsuki, „podarí sa ti...“
Nechala som ich dohadovať sa a otočila hlavu ďalej. Pohľad mi padol na lovca.
„Aká je situácia u vás?“ spýtala som sa ho chladne.
„Teraz dobrá,“ povedal mi lovec trochu unudene. „Nepotrebujeme tvoju pomoc.“
Ten muž Yuuki určite poznal. Jeho tvár mi však vôbec nebola povedomá.
„Len sa nepretvaruj, Daiki,“ zahriakol ho jeden z neznámych upírov. Nemala som ani tušenia, odkiaľ sa poznajú. Dúfala som, že nepoviem nič, čím by som odhalila svoje obrovské medzery alebo prezradila svoju skutočnú identitu.
„Ja hovorím aj za prezidenta,“ oboril sa Daiki naspäť. „Asociácia svoje problémy tentoraz zvláda. Vieš, nie sme takí neschopní, ako niektorí z vás, aby sme...“
„To stačí,“ povedala som pokojne. Okamžite sa utíšili.
Postupne som si vypočula zvyšných upírov. Nahlásili mi veľa zvláštnych vecí a medzi nimi aj všetky zmiznutia desiatok upírov za posledné mesiace.
Tvárila som sa ľahostajne, aj keď v skutočnosti som v sede dusila hrôzu. Niečo mi navrávalo, že so všetkými tými zmiznutými upírmi mala niečo spoločné práve Yuuki.
„Zabudli ste na Takaovu rodinu,“ povedal Samuru, keď skončil aj posledný z upírov.
Až mi prišlo nevoľno od strachu. „Čo s nimi?“ spýtala som sa ostro.
„Jeho žena a syn sú nezvestní už dlho,“ odpovedal mi rýchlo.
Prudko som vstala. A takmer sa tým prezradila...
„Ste neschopní!“ zrúkla som a môj hlas prerýval hnev. Musela som zachrániť, čo sa dalo, a svoju prehnanú reakciu zamaskovať zúrivosťou. „Už som počula dosť vašich sťažností!“ Vykročila som dopredu a muži sa náhlivo rozostupovali. Asi som práve zanechala ten správny dojem nevraživej, prchkej a ľahkovážnej povýšeneckej ženy, ako som chcela. Yuuki by na toto všetko už tiež nemala nervy.
„Odchádzam,“ oznámila som im podráždene. „Snažte sa, aby tým, že ste šľachta práve vy, neutrpelo kráľovstvo ešte viac.“
S očami zarytými do zeme sa mi všetci potichu uklonili. Naposledy som na nich vrhla svoj drvivý pohľad a potom som im konečne zmizla z očí. Musia ma naozaj neznášať.

Zjavila som sa rovno vedľa Ruki v malom salóniku. Myslela som totiž na ňu a nie na dom. Zľakla sa a srdce sa jej rýchlo rozbehlo. Vyskočila na nohy z pekného červeného kresla, v ktorom sedela.
„Juuri-sama,“ zvolala a ruku si silno pritlačila na hruď. „Vystrašili ste nás.“
Pozrela som na Rimu, ktorá potichu sedela oproti nej. Vyzerala celkom bezducho.
„Boli ste naozaj dlho,“ vravela mi Ruka ustarostene, „prihodilo sa niečo?“
„Nie, nič,“ povedala som jej s pokojným, len trochu falošným úsmevom. „Bolo toho len viac, o čom som sa potrebovala dozvedieť. No všetko mi povedali.“
„Juuri-sama, vyzeráte unavene,“ robila si starosti Ruka a chytila ma za rameno. „Určite ste v poriadku? A spali ste naozaj dobre?“ Vedela som, že ma prekukla.
„Nie celkom...“ priznala som sa so slabým úsmevom. Musela som pôsobiť naozaj vyčerpane. Váha ťažkostí, obáv a problémov, v ktorých sa topilo kráľovstvo, mi takmer podlamovala kolená. Potichu som si povzdychla.
„Ak chcete, odprevadím vám do vašej izby,“ ponúkla mi Ruka. „Mali by ste si oddýchnuť. Viete, že sa nemusíte obávať. Ja ani Rima by sme vás nikdy nezradili. Pokojne tu môžete ostať tak dlho, ako len budete chcieť.“
„Ďakujme,“ povedala som jej úprimne.
Onedlho som už ležala v posteli. Doľahla na mňa únava. Ešte šťastie, že som odišla skôr, ako sa moja malátnosť stihla ukázať aj na verejnosti. To by sa k Yuuki určite nehodilo.
Až som sa striasla, keď som si pomyslela na Tara a Asami. Mal Samuru pravdu? Obom sa niečo prihodilo? Mohla za to Yuuki?
Zrazu som si spomenula, ako čudne sa správal Takao. Tajil predo mnou úplne všetko.
Jeho unavená a utrápená tvár teraz už dávala väčší zmysel...
Rozbolela ma hlava a prišlo mi naozaj veľmi nevoľno. Posadila som sa a silno si objala brucho. Nešikovne som sa prevážila a spadla som z postele. Nenašla som ďalšiu silu, aby som sa vyštverala späť, tak som sa iba schúlila pri jej kraji a objala si kolená.
Práve teraz som pochybovala či zvládnem pokračovať ďalej. Yuuki toho napáchala príliš veľa a ďalej všetko ničí. Strach v očiach tých urodzených upírov ma prenasledoval ešte aj teraz. Báli sa o seba, o svoje rodiny a o domovy, ktoré mohli hocikedy stratiť. Samuru, Takao... vedela som, že nie sú jediní, ktorí sa obávajú o svojich synov. Možno takých boli stovky. Ako môžem bojovať proti tomu všetkému celkom sama?
„Juuri!“ Z temnoty ma vytrhlo tiché zvolanie.
Silné ruky sa obtočili okolo môjho pásu a zdvihli ma na posteľ. Uľavilo sa mi, keď som si znovu ľahla a tiež, keď som na tvári pocítila jemné bozky.
„Kei...“ vydýchla som pošepky. Bol to naozaj on. Ľahol si vedľa mňa a v objatí ma k sebe pritiahol bližšie. Pritlačila som sa mu na hruď a hlavu si skryla pod jeho bradou.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa potichu. Pohladil ma po chrbte.
„Moje kráľovstvo...“ šepkala som zničene, „je v ruinách.“
Povzdychol si. „Moja krajina je na tom podobne.“
„Čo to spravila? Je jej jedno, ako všetci trpia?“
„Povedzte mi, čo sa stalo,“ požiadal ma tichým vyrovnaným hlasom. Vlieval do mňa svoju silu. Porozprávala som mu všetko, čo som sa na stretnutí dozvedela. Aké má kráľovstvo problémy, o hroziacej vzbure, o nezvestných upíroch a o strachu, čo Yuuki všade rozšírila. Počúval ma pozorne, bez prerušovania.
„To nie je veľká výhra,“ poznamenal, keď som dohovorila. „Je to horšie, ako som si myslel. Zanedbanie poznačilo úplne všetko.“
Prikývla som. Sama som vedela, že je to zlé, nemusel mi to hovoriť.
„Poďte sem,“ zamrmlal mi do ucha a chytil ma za pás, aby ma mohol vytiahnuť vyššie. Veľkú ruku mi položil na šiju a ústa mi pritlačil k svojmu krku. Chcel, aby som si vzala z jeho krvi.
Zhlboka som sa nadýchla sladkej vône, ktorá sa šírila z jeho pokožky. Silno som ho objala rukami a vycerila malé tesáky. Spokojne vzdychol, keď som mu ich zaborila do hrdla. Rýchlo som ho okrádala o sily a cítila, ako sa mi po tele rozlieva teplo. Po chvíľke ma chytil za ruky a môj stisk uvoľnil. Jemne ma od seba odtlačil.
„Ešte nie...“ zastonala som potichu.
„Keby som vás nechal, nebudem vládať odísť,“ povedal mi s úsmevom.
„Tak potom je rozhodnuté,“ zamraučala som hravo a znovu sa mu vrhla na hrdlo. Tentoraz mi to už nedovolil. Ovinul ruky okolo môjho tela a rýchlo ma od seba otočil preč. Chrbát som oprela o jeho hruď, vytočila som hlavu a zubami mu cvakala pri tvári.
Obaja sme sa zabávali a kým sa ma pokúšal držať od seba čo najďalej, neustále som na neho útočila. Takmer sa mi podarilo zahryznúť mu do ruky, no v poslednej chvíli ju odtiahol. Vďaka tomu sa mi podarilo vyslobodiť. Znovu som na neho skočila.
Hravo zavrčal, no jeho hlas bol dunivý. Jediným rýchlym pohybom ma silno pritlačil k posteli. Moje tesáky sa rýchlo zmenšili, keď sa mi rozbúchalo srdce.
Keď si to všimol, usmial sa.
Pozerala som mu do očí a líca sa mi začali pomaly napĺňať červeňou. Vystrela som k nemu ruky a chytila ho za golier čiernej košele. Rozopínala som mu jeden gombík za druhým a čím nižšie som sa dostala, tým som bola odvážnejšia. Napokon som mu košeľu celkom stiahla a nechala ju padnúť na zem vedľa postele. Za nič na svete som sa nechcela pozrieť do jeho tváre. Oboma rukami som ho pohladila po širokej hrudi a potom ich posunula nižšie ku krásnym vystupujúcim svalom na jeho bruchu. Bol nádherný.
Nechal ma skúmať svoje telo a kým som ho hladila, ostával pokojne hľadieť do mojej tváre. Po chvíľke som na sebe pocítila jeho ťažkú váhu. Zachvela som sa.
Ľahol si na mňa a hlavu si zložil na moju hruď. Potom ma objal rukami.
„Čo ste robili vy?“ spýtala som sa ho potichu. On o mne už vedel, no ja som ostávala zvedavá. Chcela som vedieť či sa mu niečo podarilo, alebo sa sklamal rovnako ako ja.
„Mal som šťastie...“ povedal mi optimisticky, čo naozaj často nezvykol. Prestal ma objímať a ruky mi posunul vyššie po chrbte, aby sa dostal k zipsu mojich šiat.
„Zdá sa, že moji upíri si ma ešte pamätajú...“ Kým vravel, rozopol ma. „Navštívil som zopár starých priateľov a vysvetlil im niektoré záležitosti, na ktoré možno časom pozabúdali...“ Šaty mi stiahol len z trupu. Ani som sa nenazdala a boli sme vyzlečený rovnako. „Isteže si na všetko rýchlo spomenuli, keď zistili, že moje sily nie sú o nič menšie, ako bývali...“ Nosom ma šteklil po odhalenej hrudi, a keď som vzdychla, vymenil ho za pery. „... a potom záhadne veľmi súhlasili s mojím názorom, že by nebolo etické, keby svoju oddanosť preniesli na inú osobu...“
Z úst som vypustila taký hlasný vzdych, až som sa naľakala, že ma začuje Ruka. Kei vymenil pery za prsty a posunul sa vyššie, aby ma mohol bozkávať po krku. Občas ma poškriabal zubami a po malej krvavej ranke prešiel jazykom.
„A...čo...Yuuki?“ dostala som zo seba medzi tichučkým vzdychaním.
„Robím všetko pre to, aby som ju kompromitoval, ako sa len dá.“ Pohrýzol ma do pier.
Nohy som mala zakliesnené pod ním, takže som sa nemohla ani pohnúť, keď ma pohladil po stehnách. Moje vzrušenie stále narastalo.
„A čo budete... robiť... teraz?“ spýtala som sa ho.
Priklonil sa k mojej tvári a začal mi šepkať do ucha. Jeho ruky sa zatiaľ posunuli vyššie.
Zahanbene som vydýchla, keď mi odpovedal na niečo iné, čo som chcela počuť. Určite vedel, že som svojou otázkou myslela jeho ďalšie konanie týkajúce sa krajiny, no on sa rozhodol prezradiť mi, čo bude konať práve teraz.
Dovolila som mu, aby svoje slová premenil na skutky a pritiahla ho k sebe ešte bližšie.

„Ak by ste sa náhodou stretli s Yuuki,“ prehovorila som potichu. „A ak by ste sa náhodou pustili do hádky...“
„Chcete ma požiadať, aby som jej neublížil?“ Kei veľmi rýchlo uhádol, o čo mi išlo.
Potichu som ležala na jeho hrudi, kým mi poťahoval dlhé vlasy.
„Je to moja sestra,“ takmer som zašepkala.
„A ja váš muž,“ povedal trochu chladne. „Ak ju nezničím, zabije ma ona.“
Nepatrne som sa mykla. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do tváre.
„Spravte všetko pre to, aby ste sa niečomu takému vyhli,“ povedala som mu. „Urobíte to pre mňa?“
Prižmúril oči a škaredo sa na mňa zadíval. Vôbec sa mu to nepáčilo.
„Sľúbte mi to!“ nástojila som. Dlane som položila na jeho hruď a nadvihla sa.
Jeho oči mi skĺzli po tele. Nechcel mi dať naozajstný sľub.
Keď som si všimla, ako si ma obzerá, znovu som sa k nemu pritlačila. Nechcela som ho rozptyľovať, keď som od neho práve niečo žiadala. No takto sa mu to zrazu páčilo ešte viac. Silno ma objal a pritiahol sa k mojim perám, aby ma mohol začať bozkávať.
„Počkajte,“ zastavila som ho a rýchlo sa od neho odtiahla. „Ublížite jej?“
„Nie,“ zavrčal nahnevane. „Uvedomujete si, ako veľmi mi všetko komplikujete? Mali by ste mi naopak pomáhať!“
„Ani vy mi veľmi nepomáhate,“ povedala som nešťastne. „Vôbec netuším, čo mám robiť teraz.“ Nespokojne som sa zahniezdila pod jeho silnými rukami.
„Nemali by ste priťahovať veľa pozornosti,“ poradil mi, „nechcete predsa, aby sa vaša sestra dozvedela, že ste jej prišli ukradnúť moc.“
„Prečo tak hovoríte? Kvôli vám sa cítim ako...“
„A čo si nahovárate vy?“ spýtal sa ma pobavene. „Že jej robíte službičku, keď prenesiete na seba povinnosti, ktoré ona nezvláda?“
„No... v podstate by sa to dalo povedať aj takto...“ pritakávala som rýchlo.
Kei sa zasmial. „Nie, nedalo. Jednoducho jej ukradnete moc, presne tak, ako ju ona vzala vašej matke. No môžete mať aspoň dobrý pocit, že keby ste to nespravili, pravdepodobne by ste sa museli pozerať na zánik kráľovstva, aké poznáte.“
Otvorila som ústa, no Kei rýchlo pokračoval.
„Nemyslite si však, že by všetko zničila. Ani ona nie je hlúpa. Možno by vládla kruto, no jej územia by prosperovali.“
„Ako nádherne o nej hovoríte,“ vravela som mu urazene. „Nechcete si to ešte rýchlo rozmyslieť?“
Kei ma len pobavene sledoval. Môj hnev ho neskutočne zabával. „Prečo žiarlite?“
„Zbláznili ste sa?“ ohradila som sa rýchlo.
„Mohli by sme nechať tak túto absurdnú tému?“ spýtal sa ma zrazu otrávene.
Neodpovedala som mu, čím som ten rozhovor vlastne naozaj ukončila.
„Kde to vlastne sme?“ opýtal sa potichu a rozhliadol sa po spálni.
„Ruka a Rima slúžili ešte mojej matke,“ povedala som mu. „Môžem im dôverovať.“
„Dobre.“ Jeho ruky ma znovu začali hladiť po chrbte. „Nemuselo by to dopadnúť bohvieako, keby vás zradili, kým ste tu sama.“
Silnejšie som ho objala rukami. „Bol to len deň a chýbali ste mi,“ zamumlala som mu do hrude. „Nechcem, aby ste znovu odišli.“
„Myslel som, že využijete voľný čas, aby ste sa mohli stretnúť so svojím dávnym priateľom,“ povedal so sarkazmom na poslednom slove.
Zamrzla som, no Kei tomu nemohol rozumieť.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa potichu, keď cítil, ako sa mi naplo celé telo.
„Nič,“ klamala som rýchlo. Uvedomila som si, že to znelo absolútne nedôveryhodne. „Nič,“ chcela som zopakovať pokojnejšie a uistiť ho, no môj hlas ma celkom zradil. Vyznelo to ako tichý vzlyk.
Silno ma chytil za ruky, prevalil na posteľ, a keď na mňa opatrne padol, priklonil sa k mojej tvári, aby ju mohol preskúmať a zahľadieť sa do mojich očí.
Nebezpečne mi navlhli. Rýchlo som privrela viečka, no už sa mi cez ne tlačili slzičky.
„Čo sa stalo?“ zopakoval naliehavejšie. Vôbec tomu nerozumel.
„Taro aj Asami sú asi...“ nedokázala som ani dokončiť. „Dnes mi povedali, že sú nezvestní, presne tak ako ostatní a... Čo ak sa im náhodou... Takao vyzeral tak zle.“
Kei na mňa potichu hľadel. „Takao vám nič nepovedal?“
„Klamal mi,“ takmer som zavzlykala. „Tvrdil, že odcestovali... No aj vy ste predsa videli, ako vyzeral. Neuvedomila som si, že to preto...“
„Prečo by sa ich chcela vaša sestra zbaviť?“ povedal pochybovačne. „Pravdepodobne to bude len nejaký omyl,“ vravel jeho upokojujúci hlas.
„Taro bol stále pri mne a jej veľmi vadil. Aj Asami. Nemala ich vôbec rada.“
Pootvorila som oči, keď mi neodpovedal. Hľadela som do jeho náhle šokovanej tváre.
„To bol ten urodzený, čo bol stále pri vás?“ spýtal sa, keď opakoval moje slová.
„Nie stále... no bol pri mne hlavne v poslednom čase, teda tesne pred tým, ako som sa s vami zoznámila,“ jachtala som, pretože som netušila, čo chce počuť.
V jeho očiach sa zablýskalo poznanie.
„Čo je?“ spýtala som sa nervózne. „Azda vám Yuuki o tom niečo...?“ zarazila som sa.
Keď mi neodpovedal, zachvátil ma hnev. Ak o nich Kei niečo vie, musí mi to povedať!
„Vy viete čo sa s nimi stalo! Hovorte!“ zvolala som.
Kei si na mňa ľahol celou svojou váhou a ruky mi bezpečne chytil okolo hlavy.
„Mrzí ma to,“ počula som jeho tichý hlas. „Bola to rodina, ktorú mal na starosti Hanabusa.“
Jeho slová sa ozývali v mojej hlave ako ozvena. Od hrôzy sa mi rozšírili oči.
„Nie...“ povedala som potichu, „prečo mi klamete?“
„Je mi to ľúto,“ odriekal znovu, „až doteraz som si to neuvedomil. Vaša sestra sa ho potrebovala zbaviť, pretože hrozilo, že si vyberiete jeho krv a nie moju.“
„Nie,“ zopakovala som bolestne a z očí sa mi vyliali dve veľké slzy. Takže to bola pravda. Potom musia byť teraz obaja...
Rozplakala som sa. Z hrdla sa mi drali hlasné vzlyky. Bojovala som s jeho rukami, až kým som sa neunavila. Nepustil ma, aj keď som sa mykala.
„Obaja sú mŕtvy,“ plakala som, „kvôli mne!“
„Ako by ste mohli byť vinná vy?“ pýtal sa ma Kei. „To ona ich dala zabiť.“
Svoje slová hneď oľutoval, pretože sa moja tvár skrútila novou bolesťou.
„Taro,“ vzlykala som, „odpusť mi.“
Kei ma po celý čas silno objímal a potichu počúval, ako oboch prosím o prepáčenie a ako sa znovu a znovu obviňujem.
Keď som sa po dlhom čase konečne utíšila, poutieral mi slzy z tváre. Hlavu som otočila nabok, aby som mu nemusela hľadieť do očí. Netešilo ma, že ma takto videl.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa ma potichu a jeho jemný voňavý dych som pocítila až na líci.
„Nie,“ povedala som mu sucho.
Chvíľu na mňa hľadel. „To nie je dobré,“ zamumlal si. „Som preč už dlho.“
„Pokojne choďte,“ vravela som mu bezducho. „Nemusíte sa obávať, že by som spravila niečo hlúpe. Nemienim nič riskovať.“
„O to nejde,“ povedal mi a pobozkal ma na líce. „Viem, že by ste nič nevyviedli, ale nenechám vás tu samú napospas vašej bolesti.“
„Isteže... takmer som zabudla, že vy sa na ňu rád pozeráte,“ povedala som nepríjemne.
„Rád sa pozerám na vás.“ Pohladil ma po mokrej tvári. „Bude vám lepšie, ak vám dám viac zo svojej krvi?“ spýtal sa ma potichu a už aj ma dvíhal do sedu.
Odpovedala som na jeho snahu vlastný úsilím. Chrbtom ruky som si poutierala mokré oči a potom som prikývla.
Pomohol mi, keď ma k sebe pritiahol. Stačilo mi iba otvoriť ústa a jemno do neho zaboriť ostré zuby. Jeho krv mi naozaj pomohla. Nezahnala smútok, no dala mi viac sily strpieť ho. Nezastavil ma ako prvý raz. Dovolil mi toľko, koľko som chcela.
„Lepšie...“ zašepkala som mu do jemnej voňavej pokožky. „Ďakujem.“
„Už svitá,“ povedal mi a jemne ma stlačil späť na vankúše. Ľahol si vedľa mňa a omotal ma rukami. „Ostanem s vami, kým nezaspíte.“
Pritúlila som sa k jeho silnému telu a skryla sa pod jeho ramenami. Keď ma takto objíma, pôjde mi to oveľa ľahšie. Zatvorila som oči a skôr ako som sa nazdala, utiekla som od trápenia aj od bolesti a ponorila som sa do pokojného bezvedomia.

5
Průměr: 5 (7 hlasů)