Juuri 6

Keiova rana sa celkom zahojila. Odkedy sa prebral, ubehlo už takmer päť týždňov. Pomaly zbieral sily, no jeho magická moc sa stále nevracala. Kvôli tomu bol stále nespokojný, no jeho večne zlá nálada na mňa našťastie vôbec nedoliehala. Tešila som sa, že sa tak rýchlo uzdravuje, no samozrejme, nedávala som mu to príliš najavo. Často ma lákala vôňa jeho krvi, no ešte som na ňu nebola navyknutá. Preto sa mi ovládalo oveľa ľahšie a k svojmu životu som ju skutočne nepotrebovala. Nemienila som mu ukradnúť jedinú kvapku a tým ho pripraviť čo len o štipku jeho síl.
Pomaly sme sa vracali z hustého lesa k Fumiho domu. Kei bez väčšej námahy ťahal za sebou celý suchý strom s hrubým kmeňom. Fumi chcel ísť po drevo hlbšie do lesa sám, no ja som mu to rýchlo vyhovorila. Nebude sa toľko namáhať, keď má pri sebe nás.
Kei z toho nebol veľmi nadšený, ale to nebol v poslednom čase z ničoho. Išiel so mnou, tak ako vždy. Kým som do náručia zbierala suché spadnuté konáre a vetvy, postával pri mne a nespokojne sa rozhliadal. Keď som sa k nemu otočila s plnou náručou, pochybovačne na mňa pozrel.
„Čo myslíte, ako dlho mu toto vydrží?“ spýtal sa ma podráždene. Potom si zlostne odfrkol. „Pustite to,“ nakázal mi.
Zvedavo som na neho hľadela, keď podišiel k najbližšiemu stromu. Bleskovo do neho kopol takou silou, až som pri tom hrozivom zapraskaní od ľaku pustila drevo na zem, aby som si mohla zakryť uši. Strom sa za sprievodu ďalšieho nešťastného praskania pomaly zvalil na zem.
„Tak,“ povedal Kei krátko a schytil hrubý vytŕčajúci konár spadnutého stromu. „Môžeme ísť. Toto mu vydrží dlhšie.“
Takto sme sa vybrali naspäť. Už sme neboli ďaleko a medzi stromami som dokonca zahliadla obrysy malého domu. Chcela som sa rozbehnúť, keď ma zrazu Kei náhlivo schytil za ruku, aby ma zastavil. Potiahol ma dozadu.
„Počkajte,“ zašepkal rýchlo.
Zvedavo som sa otočila a pozrela mu do ostražitej tváre.
Stiahol ma za najbližší strom a rukou mi naznačil, aby som sa ani nepohla a ostala ticho.
Chvíľu načúval. Poskočilo mi srdce, keď ma znovu schytil za zápästie a potiahol ma za sebou, keď pomaly vykročil dopredu. Nechápavo som ho nasledovala.
Zastal pri poslednom rade širších stromov a znovu mi ukázal, aby som sa za jeden skryla. Poslúchla som ho. On sa oprel o kmeň hneď vedľa môjho. Opatrne zdvihol ruku a prst namieril na dom. Nenápadne som sa vyklonila spoza hrubého stromu a pozrela som sa.
Nemohla som uveriť vlastným očiam.
Pred drevenou chalupou stáli dvaja cudzí muži. Boli to upíri. Práve sa chystali zaklopať na úzke dvere.
Šokovane som pozrela na Keia. „Kto je to?“ naznačila som perami.
Len jemne mykol plecami.
„Je tu niekto?“ zvolal jeden z mužov. Zabúchal na dvere tak silno, až skoro rozlámal staré drevo. „Ste doma?“
Videla som, ako sa dvere rýchlo otvorili a na prahu sa zjavil Fumi. Na tvári mal uvoľnený a veľmi milý výraz. Zvedavo pozrel na mužov.
„Dobrý deň,“ pozdravil ich. „Ako vám môžem pomôcť? Nebodaj ste nezablúdili.“
Obaja mladíci sa naraz zasmiali. „To teda nie,“ ozval sa znovu jeden z nich. „Počúvajte, človeče, hľadáme dvoch u...“
„Dve osoby,“ prekričal ho druhý muž a svojho spoločníka zozadu nenápadne udrel po chrbte.
„Áno, dve osoby. Muža a mladú ženu,“ pokračoval, „neprichýlili ste ich u seba? Alebo ste ich aspoň nestretli?“ pýtal sa. „Možno boli aj zranení.“
„Pánboh ich ochraňuj,“ takmer zapišťal Fumi. „Počkajte chvíľku, mládenci, moja stará hlava je už pomalá ani pamäť mi už dobre neslúži... Kto sú tí dobrí ľudia, ktorých hľadáte?“
Bola som si istá, že Fumi sa napriek všetkému trochu zabáva.
„Radšej si len rýchlo spomeňte, starký. A zbytočne sa nevypytujte. Vieme, že tadeto prechádzali alebo tu ešte stále sú. Tak teda, hovorte!“
Určite nás na okolí cítili. Žili sme tu už veľa mesiacov a moja aj Keiova vôňa tu musela byť všade rozptýlená.
Fumi mlčal. Upír pred ním sa už začal rozčuľovať. „Možno keby sme vás po tej starej hlave tresli, spomínalo by sa vám ľahšie,“ vyrútil sa na neho.
Zaťala som päste. Mala som sto chutí skočiť medzi nich sama im tresnúť po hlavách. Ako sa opovažovali takto drzo sa zhovárať s Fumim a dokonca na neho kričať.
Nazúrený upír zdvihol ruku, keď Fumi stále mlčal a ja som sa pripravila, že vyskočím.
Zrazu sa starec zahnal a lakťom udrel upíra rovno do žalúdka takou silou, až ho odhodilo dozadu. Prekvapene zajačal, keď chrbtom dopadol na tvrdú zem. Fumi nečakal a podobným šikovným pohybom, prekvapivo rýchlym a svižným na tak starého muža, zložil na zem aj druhého upíra.
Zažmurkala som. Kei sa iba pobavene zaškeril.
„Čo do pekla...?“ zafučal jeden z mužov. Starec mu nohou dupol po chrbte. Druhý upír sa po údere čo dostal ani nezdvihol.
„Arogantný upír,“ zahromžil Fumi. „Takto sa správa k starým ľuďom?“
„Kto ste? Ako to, že viete...“ syčal mu upír pod nohou.
„Pre asociáciu lovcov som pracoval viac ako štyridsať rokov. Volám sa Fumio. Teší ma.“
Pozrela som na Keia a kývla hlavou smerom k domu. Už som sa aj chcela pobrať preč, keď ma znovu chytil za ruku, aby ma zastavil. Nahnevane som ňou zamykala.
Zistila som však, že mi nechce zabrániť v tom, aby som odišla z úkrytu. Chcel ísť len predo mnou. Povzdychla som si a pustila ho teda pred seba. Keď vykročil, pomaly som sa pustila po jeho stopách. Zašteklilo ma v žalúdku, keď mi zrak spočinul na našich prepletených prstoch. Ťahal ma tesne za sebou.
„Á, tak tu ste,“ zvolal Fumi, keď sme sa vynorili spomedzi stromov. „Neobávajte sa. Od týchto vám nič nehrozí.“
„Fumi, si v poriadku?“ zvolala som spoza Keiovho chrbta. „Neublížili ti?“
Len sa na mňa zoširoka usmieval. Zdvihol ruku a zamával mi.
Obaja upíri zdvihli svoje pohľady zo zeme a zahľadeli sa na Keia. Ich tváre ostali v šoku.
„To ste predsa vy...!“
„Mali by sme zistiť čo vedia,“ Fumi pozrel na Keia, „alebo sa ich radšej rýchlo zbavíme?“
Vytrhla som svoju ruku z Keiovho zovretia a vypochodovala som pred neho.
„Rozhodne sa ich spýtame,“ povedala som v tom istom okamihu ako Kei zavelil: „Zbavme sa ich.“
Otočila som sa k nemu so spojeným obočím.
„V žiadnom prípade,“ povedali sme obaja a znovu naraz.
Fumi sa potichu zasmial.
„Zistime čo vedia a potom spravte, čo chcete,“ navrhla som. Vyzeralo to ako dobrý kompromis.
Kei nespokojne zvraštil tvár, no po chvíľke nakoniec prikývol.
„Fumi, mohol by si ich pustiť?“ poprosila som ho.
Rýchlo stiahol nohu z upíra a ustúpil o pár krokov dozadu. Obaja mladí upíri sa pomaly zbierali zo zeme. Nešikovne sa posadili a pozreli na mňa.
„Juuri-sama, vaša sestra bude veľmi rada, že ste v poriadku,“ povedal mi upír predo mnou. „Bojí sa o vás celé kráľovstvo. Azda vás títo muži neuniesli?“
Potichu som sa zasmiala. „Isteže nie.“
„Prečo ste sa teda nevrátili? Vaša sestra sa kvôli vám veľmi trápi. Zanedbáva kráľovstvo, pretože vás hľadá. Odišla kvôli tomu preč a nechala všetko...“
„Vy o nej asi veľa neviete, však?“ povzdychla som si. „To je ale škoda, takto nám nijako nepomôžete.“
„Pomôžeme vám. Ale iba ak nám dovolíte priviesť vás späť domov. Prosím, Juuri-sama.“
„Nie,“ povedala som prísne. „A buďte už ticho.“
Otočila som sa ku Keiovi. „Nič o nej nevedia. Je naozaj potrebné ich zabiť?“
„Juuri, teraz už vedia, kde sa skrývate. Ak ich pustíš, Yuuki sa o tom dozvie,“ povedal mi Fumi svojím múdrym tónom.
„No, nedá sa nič robiť,“ pousmial sa Kei. „Ak je vám to nepríjemné, pokojne sa zatiaľ vzdiaľte.“
Pozerala som sa, ako sa Kei vybral k dvom upírom. Obaja na mňa zmätene pozreli.
Potichu som si povzdychla. Čo som si vôbec namýšľala? Takéto správanie mi bolo celkom proti srsti. Nemohla som inak.
„Pustíme ich,“ rozhodla som.
Kei zamrzol a určite uvažoval či má moje slová ignorovať a pokračovať ďalej alebo ma poslúchne. Cez plece ku mne otočil hlavu.
„Už som uvažoval, kedy ma zastavíte,“ povedal mi pobavene. „Ale ľutujem.“
„Je celkom zbytočné, aby umreli.“ Prešla som k nemu a zastala som rovno pred dvoma upírmi. „A okrem toho, som ich budúca kráľovná.“
Mladíci na mňa prekvapene hľadeli. Neopovážili sa ozvať a tak len potichu dúfali, že tento deň sa skončí bez toho, aby museli umrieť.
„Prečo by to bolo zbytočné?“ spýtal sa ma Kei a škaredo zazrel na mužov skrčených za mojím chrbtom. Pri jeho chladnom pohľade sa stiahli ešte viac. „Všetko vyzradia.“
„Na tom viac nezáleží,“ povedala som mu potichu. „Je čas odísť.“
Sklonil hlavu, aby mi pozrel do očí. Lesklé pramienky vlasov mu padli do tváre.
„Prečo sa tak dívate?“ spýtala som sa ho trochu podráždene. „Vaše rany sa už celkom zahojili. Ako dlho ešte chcete zneužívať Fumiho štedrosť? Alebo ste si len zvykli na toľké povaľovanie?“
„Zmeníme naše plány len kvôli tomu, že sem zablúdili títo tupci?“ spýtal sa nahnevane.
„A aké plány?“ Do svojho tónu som vniesla trochu sarkazmu. „Na rozvrhu svojho voľného času som mala len upratovanie a staranie sa o vás. Správate sa ako dieťa.“
„Kto je tu dieťa?!“ zvolal rozčúlene. „Neviete sa zbaviť ani len chuti na jedlo! Normálni upíri sa zaobídu bez troch kíl tých hnusných červených vecí denne!“
„Jahody, sú to jahody!“ kričala som už aj ja.
„To je jedno! Je to odporné!“
„Nie je to odporné! To vy ste taký!“
„Naozaj?! Tak potom môžem pokojne zabiť tých dvoch hlupákov! Veď čo si už pokazím, keď je na mne všetko tak zlé, ako hovoríte?!“
„Neskúste sa k nim priblížiť! Varujem vás!“
Už mi neodpovedal. Zazeral na mňa so všetkou svojou zúrivosťou.
Trochu som sa upokojila, keď som od neho odtiahla nazlostenú tvár.
Dvaja muži na nás ohromene hľadeli. Fumi bol naopak na naše hádky už zvyknutý. Stále postával pri dverách svojho malého domu a nespokojne krčil čelo.
Chvíľu sme na seba nepriateľsky zazerali, no napokon sa Keiova tvár trochu vyjasnila.
„Chcel som povedať...“ začal prehnane pomaly, aby znovu nestratil kontrolu, „že sme sa ešte na ničom nedohodli. Mali sme si všetko poriadne premyslieť, pamätáte?“ Ukazovákom mi crnkol do nosa. „Kam by ste chceli ísť?“
„To je jednoduché,“ povedala som mu rýchlo. „Späť do kráľovstva.“
„Aha,“ posmešne súhlasil, „skutočne jednoduché... Prečo ma to len nenapadlo?“
„Yuuki si to nevšimne, ak ostaneme čo len trochu nenápadní. Zaoberá sa inými vecami a kráľovstvo ju vôbec nezaujíma. Veď aj oni povedali,“ mávla som rukou k dvom upírom, „že je preč. Nemôžem nechať tú krajinu upadnúť... Je to môj domov.“
Rukou si zakryl tvár a nespokojne vydýchol. „Znovu konáte príliš impulzívne...“
„Keď som to spravila naposledy, zachránila som vám život,“ usmiala som sa. Vedela som, že som práve vyhrala. „Myslíte, že to bola chyba?“
Hľadel mi do tváre. Potom zrak sklopil a zazrel na dvoch mužov, ktorý sa po celý čas ani len nepohli. „Zmiznite,“ povedal im krátko.
Obaja sa nám hlboko uklonili a okamžite sa stratili medzi stromami.
Spokojne som sa na Keia usmiala.
„Juuri?“ Tichý piskľavý tón ma donútil obrátiť sa. Fumimu sa do očí tlačili slzy.
„Tak naozaj odchádzate?“ spýtal sa žalostne.
Rozbehla som sa k nemu a takmer som sa rozplakala tiež. Silno som ho objala.
„Nemôžem tu ostať navždy, aj keby som chcela,“ zafňukala som mu do ucha. „Sľubujem ti, Fumi, že ťa prídeme čoskoro navštíviť. Ale najskôr sa musím stretnúť s Yuuki.“
„Viem, princezná moja, no nikdy nezabudni, že ste sestry.“
„Nezabudnem,“ sľúbila som mu. „Ďakujem ti za všetko. Dávaj si pozor.“
Dobre som vedela, že sa musíme ponáhľať. Netušili sme, ako dlho potrvá, kým sa Yuuki dozvie, kde sa nachádzame. Fumi mi so slzami v očiach mával, až kým mi výhľad na jeho tvár nezastreli kmene vysokých stromov.

Hustým lesom sme kráčali takmer hodinu. Keď sa mi z očí prestali valiť slzy a zrak sa mi napokon znovu vyjasnil, potiahla som Keia za rukáv.
„Počkajte,“ zastavila som ho. „Už mi je dobre. Skúsme sa preniesť.“
„Určite?“ spýtal sa skepticky, keď zahliadol moje červené oči.
Len som prikývla.
„Dobre teda,“ povedal mi. Sklonil sa ku mne a silno ma objal. Keď som na hrudi zacítila pomalý tlkot jeho srdca, zatvorila som oči. Tiež som ho objala a zhlboka sa nadýchla jeho vône. Na chvíľku som zabudla uvažovať.
„Sústredíte sa?“ spýtal sa ma potichu Kei.
„Iba trochu,“ zamumlala som mu do nádhere voňavých šiat.
Pobavene sa usmial. „Chceli ste nás preniesť, pamätáte?“
„Čo mám robiť?“ spýtala som sa ho tentoraz už celkom sústredene.
„Len myslite na miesto, kam chcete ísť,“ povedal mi jeho zamatový hlas. „Nedovoľte žiadnej inej myšlienke, aby vás vyrušila.“
Spravila som presne to, čo mi kázal. Silno som privrela viečka a nazbierala som silu.
Keď som si predstavila bezpečné miesto, stisla som ho rukami tak silno, ako som len vládala. Už mi to všetko nebolo až také neznáme. Ak som to zvládla prvýkrát, musím aj teraz. Plne som sa sústredila a o krátku chvíľku som pocítila strašný tlak, na ktorý som čakala. Zakrútila sa mi hlava a prišlo mi nevoľno. No ledva som si uvedomila plnú silu temnoty, ktorá ma obklopila a hneď bolo po všetkom.
Otvorila som oči a rýchlo sa zachytila o Keia. Namáhavo som dychčala a pritom bojovala s prudkou bolesťou hlavy, ktorá však rýchlo ustupovala.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa Kei potichu.
„Áno,“ dostala som zo seba. „Podarilo sa mi to?“ zisťovala som rýchlo.
„To záleží od toho či ste sa chceli dostať sem,“ povedal mi a hlavou kývol k dvojkrídlovým vchodovým dverám krásneho luxusného domu.
Poobzerala som sa. Všetko som spoznávala. „Zvládla som to!“ vyhlásila som nadšene.
„Úžasná presnosť,“ povedal uznanlivo Kei, „priamo pred dvere.“
Unavene som sa usmiala. „Snažila som sa.“
Pomaly som ho pustila a narovnala sa. Aj dych sa mi už upokojil a srdce spomalilo tiež.
„Takže kde to vlastne sme?“ spýtal sa ma Kei, keď som zazvonila.
„U priateľov,“ povedala som mu jednoducho. Takáto odpoveď mu teraz bude musieť stačiť. Zazvonila som znovu, pretože nikto neotváral.
„To je zvláštne...“ mrmlala som si potichu. „Nikto nie je doma.“
No v okamihu ako som to povedala, dvere sa o kúsoček odchýlili.
„Juuri-sama?“ spýtal sa zastretý hlas.
„Áno, to som ja,“ povedala som rýchlo.
Dvere sa náhlivo otvorili. „Poďte dnu,“ pozval ma hlas.
Vstúpila som ako prvá a Kei ma potichu nasledoval. Pohľadom som spočinula na známej mužskej tvári. „Dobrý deň, Takao,“ pozdravila som zdvorilo.
Upír nevídanej krásy sa mi rýchlo uklonil. „Juuri-sama,“ povedal znovu prekvapene, „čo tu robíte? Hľadá vás celé kráľovstvo.“
„Potrebujem vašu pomoc,“ povedala som mu priamo. „Žiadam o ňu v mene mojej matky.“
„Žiadajte čokoľvek, drahá princezná,“ povedal mi okamžite. „Spravím všetko, čo je v mojich silách.“
„Ďakujem vám,“ povedala som mu úprimne. Hlavu som naklonila ku Keiovi. „Toto je môj manžel,“ vysvetlila som Takaovi. „Potrebujeme miesto, kde by sme mohli chvíľu ostať. A tiež spoľahlivého priateľa, ktorý nikomu nič nevyzradí.“
Takao sa mi znovu hlboko uklonil. „Prosím, počítajte so mnou,“ povedal mi rýchlo. „A môj dom je aj vaším.“
„Ďakujem,“ vydýchla som znovu. Lepšie som sa prizrela jeho utrápenej tvári. „Takao? Stalo sa vám niečo? Vyzeráte...“ Nedokončila som, pretože som nevedela či ho neurazím.
Bol rozhodne zanedbaný. Dokrčené šaty, neučesané vlasy a veľké kruhy pod očami mi navrávali, že niečo nie je v poriadku.
„Och, prepáčte mi to,“ ospravedlňoval sa rýchlo. „Len som dnes nečakal žiadnu návštevu.“
Milo som sa na neho usmiala.
„Prosím, ak si potrebujete oddýchnuť, zavediem vás do izby.“
Potichu sme kráčali za ním, keď nás viedol po širokých chodbách. Postrehla som Keiovu spokojnosť. Tento dom sa s Fumiho chalúpkou porovnával len ťažko.
Keď Takao zastal na konci chodby najvyššieho poschodia, ukázal na dvere jednej z najväčších spální v dome.
„Ďakujem, Takao. Hneď ako si trochu oddýchnem, dúfam, že sa pozhovárame.“
Prikývol a zdvorilo sa nám pozdravil.
Hľadela som za ním, keď sa pomaly vybral dolu schodmi. Povzdychla som si a vošla som za Keiom do spálne. Zatvorila som za sebou dvere.
„Niečo je na ňom zvláštne,“ povedala som si skôr sama pre seba. Poobzerala som sa po veľkej izbe. Tmavofialové steny pripomínali atmosféru krásneho šera a len vo mne podnecovali moju ospalosť. Mágia ktorú som použila ma vyčerpala a účinky som začínala pociťovať až teraz. Ani som sa nečudovala, ako veľmi lákala moje oči práve širokánska pohodlná posteľ uprostred spálne. Jemné priesvitné závesy tmavomodrej farby boli roztiahnuté, akoby ma vítali a čakali len na to, aby sa mohli okolo postele znovu pekne zatiahnuť, keď si ľahnem.
„Ste unavená?“ spýtal sa ma Kei, ktorý si všimol ako túžobne hľadím na posteľ.
Ospalo som prikývla.
Takmer som zhíkla, keď ma jeho ruky nečakane zdvihli. Ani som si nevšimla, kedy sa ku mne dostal. Prekvapená, že ma vzal do náručia a odniesol do postele, som na neho nemohla prestať upierať oči, aj keby som ich najradšej čím skôr zatvorila. Položil ma na vankúše. Táto posteľ bola rozhodne iná ako tá úzka vo Fumiho dome.
Spokojne som si vzdychla a zatvorila oči. Na krátku chvíľu som ich ešte pootvorila, aby som pozrela na Keia. „Len sa nesnažte zneužiť túto situáciu...“ zamrmlala som omámená únavou. „Aj keď som vyčerpaná, dokázala by som vás vytlačiť z postele.“
Potichu sa zasmial. „Nič také som ani nemal v úmysle,“ povedal mi, no trochu prefíkaným tónom, ktorý mi jasne naznačoval, že nehovorí celkom pravdu. „Posteľ je len vaša.“
Nevládala som mu odpovedať. Znovu som zatvorila oči a len podľa sluchu usúdila, že si Kei odišiel sadnúť do veľkého pohodlného kresla pri okne. Viac som sa už sústrediť nezvládla a medzi hodvábnymi prikrývkami a vankúšmi som veľmi rýchlo spokojne zaspala.

Keď som sa konečne prebrala po dlhom a nerušenom spánku, vystrela som nohy aj ruky a poriadne sa natiahla, z hrdla som vypustila spokojné zamraučanie. Zdvihla som hlavu a rozhliadla som sa po veľkej izbe. Chvíľu mi trvalo, kým som sa všade pozrela a zistila som, že som v spálni sama. Pocítila som zvláštnu neistotu a zmätenie. Zlý pocit z tejto skutočnosti sa dostavil takmer okamžite. Uvedomila som si to a rýchlo potriasla hlavou.
Sklamanie z toho, že nevidím pri sebe Keia bolo obrovské. No nemohla som sa veľmi čudovať. Posledných pár mesiacov sme boli spolu neustále. Vravel, že po tých mesiacoch čo prespal kvôli zraneniam si oddýchol tak veľmi, že ďalší spánok bude potrebovať až o sto rokov. Takže kým som spala ja, bol hore a len potichu odpočíval opretý o moju posteľ. Ostával so mnou.
Musím využiť, že tu nie je. Pohľad mi padol na pekné sklenené dvere v rohu miestnosti. Kúpeľňa. Moje srdce zajasalo. Vyskočila som z postele a pri vidine horúcej vody a vane plnej peny som sa zoširoka usmiala. Toto bude iné ako studený potok.
Rýchlo som vošla dnu, a keď som tak spravila, v okamihu som to oľutovala. Oči mi takmer vypadli, keď som sa pozrela pred seba.
Kei ležal v teplej vode a pokojne na mňa pozeral. Pobavený úsmev ktorý sa roztiahol na jeho tvári, poukazoval na môj šokovaný výraz.
„Toľká drzosť,“ povedal stále sa usmievajúc. „Neučili vás, že sa patrí klopať?“
„Ja som... nevedela, že by ste mohli byť...“ ledva som spájala do viet vhodné slová. „Nevedela som, že ste tu,“ vypadlo zo mňa nakoniec.
„Neverím vám,“ povedal mi. Rýchlo ku mne natiahol ruku a chytil ma za zápästie. Silno ma pritiahol bližšie a ja som skončila na kolenách pri veľkej vani.
„Tak čo, už ste sa pozreli?“ spýtal sa ma.
Celá zahanbená som mu zaryto hľadela do tváre, aj keď pri mne ležal nahý.
„Prestaňte tak hovoriť,“ povedala som mu ostýchavo. „Myslela som, že ste preč.“
Na krátku chvíľku mu na tvári zavládlo zmätenie. „Ako to preč?“
Takmer som sa usmiala. Nevedel si to predstaviť rovnako ako ja.
Po jeho tvári sa však veľmi rýchlo znovu roztiahol lišiacky úsmev. „Môžete sa ku mne pridať, ak chcete...“ povedal mi a mokrou rukou ma chytil za plece.
„Nie, ďakujem,“ zamietla som príkro. Striasla som zo seba jeho ruku, rýchlo som vstala a vybehla von z kúpeľne. Keď som za sebou zabuchla dvere, začula som jeho tichý smiech.
Potichu som si povzdychla. Toto bolo veľmi zahanbujúce.
„Počkajte,“ zvolal jeho hlas. Kei sa ponáhľal za mnou. Začula som špliechanie vody a rýchle capkanie bosých mokrých nôh. Otvoril dvere, čo som za ním zatreskla.
Ostala som stáť chrbtom k nemu a hľadela som pred seba.
„Môžete sa otočiť,“ povedal mi pobavene.
Pomaly som k nemu obrátila hlavu. Okolo pása ma uviazaný uterák a z mokrých vlasov mu na hruď divo kvapkala voda. Nakoniec som sa k nemu otočila celá.
„Nemal som to hovoriť,“ povedal pokojne, „bolo to nevychované.“
Ako som tak na neho hľadela, začínala som svoj útek ľutovať. Keby sa ma ten krásavec spýtal ešte raz, asi by som...
„Hneváte sa?“ Hlavu naklonil nabok a slabo sa na mňa pousmial.
V tom okamihu som zabudla, čo sa pýtal.
Usmial sa ešte viac, a keď mu môj výraz neprišiel nahnevaný, vybral sa ku mne.
Celá zmätená som rýchlo zaspätkovala. „Stojte tam, kde ste!“ prikázala som mu.
Nepočúval ma a keď sa neprestal približovať, ustupovala som ďalej. Nanešťastie smerom k posteli. Dotlačil ma až k jej kraju a ja som na ňu spadla, keď už nebolo kam cúvať.
S červenými lícami som na neho trochu nahnevane zazerala.
Nepovedal ani slovo a zastal rovno predo mnou. V jeho očiach sa rozhoreli plamienky.
„Zabávate sa dobre?“ spýtala som sa ho rozčúlene.
Neodpovedal mi a sklonil sa ku mne. Koleno mi vsunul medzi stehná a s rukami na mojich pleciach ma stlačil dole na vankúše. Prenikavo mi pozrel do tváre.
„Čo do pekla robíte?“ zasyčala som na neho škaredo. „Pustite ma.“
Ani sa nepohol. Keď ma jeho ruka pohladila cez hruď, na chvíľočku som privrela oči, no potom som na neho pozrela s novým hnevom.
„Neprišli sme sem pre to, aby sme sa len povaľovali ako predtým,“ vydýchla som mu do tváre nazlostene. „Už sme stratili priveľa času.“
„Pár minút nikoho nezabije,“ povedal mi potichu a pevne ma chytil za pás.
Silno som rukami zatlačila o jeho mokrú hruď a rýchlo ukončila jeho nadšenie.
„Mám nápad,“ povedala som mu. „Chcete ho počuť?“
Posadil sa a nespokojne si prekrížil ruky na hrudi. „Vy ste taká zlá manželka,“ zašomral.
Ignorovala som to. Tiež som sa rýchlo posadila a pozrela som mu do tváre.
„Budem sa vydávať za Yuuki,“ oznámila som mu jednoducho.
Zažmurkal a pochybovačne na mňa pozrel. „Prečo by ste to robili?“
„Uvažovala som nad tým. Keby si všetci ostatní mysleli, že som ona, mohli by sme o nej veľa zistiť, aj o jej plánoch. A to nehovorím o tom, že by som s jej mocou mohla pomôcť kráľovstvu. Tak budem môcť zabrániť mnohým špinavostiam, čo chystá a neskôr, keď odhalím pravdu, znovu si získať dôveru upírov.“
„Znie to pekne,“ povedal jemne sarkasticky. „Ale čo podľa vás spraví vaša sestra, keď sa dopočuje o svojom návrate do kráľovstva?“ vyzeral pobavene.
„Nedozvie sa to,“ presviedčala som ho. „Nebudem sa pohybovať na verejnosti. Ak mi pomôžete, zvládneme všetko riadiť správnym smerom aj z úzadia.“
Uvažoval nad tým. Malá vráska na čele sa mu prehĺbila.
„Nie je to veľmi bezpečná cesta,“ povedal napokon. „Určite by sa dalo nájsť aj iný spôsob.“
„A máte nejaký návrh?“ spýtala som sa ho zvedavo. „Dobre viete, že viac už nemôžeme vyčkávať. Yuuki toho zničí priveľa.“
Mlčal. Žiadny iný nápad totiž nemal.
Usmiala som sa. „Tak je rozhodnuté.“
„Bude to príliš náročné!“ povedal trochu vytočene. „Ešte nemám späť svoje sily.“
„Čarovať budem ja,“ ubezpečila som ho. „Vaša rýchlosť a sila sú väčšie od ktoréhokoľvek iného upíra. Potrebujem aj vašu pomoc! Sama by som sa neubránila pred ničím.“
„Som rád, že ste si to priznali.“
Našpúlila som pery a nespokojne sa zahniezdila. Čo si budeme predstierať?
„Kým ste spali,“ ozval sa Kei po chvíľke. „Bol som si pohovoriť s tým mužom, Takaom. Nepozdával sa mi, tak som sa chcel uistiť, že...“
„Čo ste mu spravili?!“ zhrozila som sa a už aj som sa pratala z postele. Ak mu niečo Kei vyviedol, musím ísť okamžite za ním.
„Nič som mu nespravil, upokojte sa,“ povedal mi podráždene a pritiahol ma naspäť.
Objala som si kolená. „Určite?“ spýtala som sa podozrievavo.
Kei prikývol. „Sami ste povedali, že vyzerá zvláštne. Tak som si chcel overiť, že hneď ako mu zmizneme z očí, nepôjde niekomu oznámiť, že nás má v dome.“
„To by neurobil,“ tón mi znežnel. „Jeho rodina akoby bola mojou.“
„Aká rodina?“ spýtal sa začudovane. „Nežije sám?“
Pokrútila som hlavou. „Má ženu. Volá sa Asami. A ich syn Taro je mojím najlepším priateľom odkedy som sa narodila. Vyrastali sme spolu.“
„Najlepší priateľ, vravíte?“ spýtal sa potichu.
„Myslela som, že ich tu nájdem všetkých...“ Zamyslela som sa, no potom som mykla plecami. „Neviem, čo sa stalo.“
„Možno by bolo dobré spýtať sa ho,“ navrhol mi Kei. „Je na ňom niečo podozrivé.“
„Obávate sa o moju bezpečnosť?“ podpichla som ho s úsmevom.
Chytil ma za ruky a znovu ma zvalil. Protestne som zhlboka vydýchla.
„Nemali by ste ma veľmi provokovať,“ povedal mi s pobaveným úsmevom, „pretože vaša bezpečnosť môže byť ohrozená aj tu a teraz.“
Oči sa mu zastavili na mojom krku. Priklonil sa, aby sa mohol zhlboka nadýchnuť vône mojej krvi. Schytil ma ešte pevnejšie.
Kei si už zvykol, že si ju môže brať každý deň. Sama som na tom trvala, pretože mu krv veľmi pomáhala, kým sa zotavoval. Ak ma hrýzol bez bolesti, neprekážalo mi to.
„Teraz už nepotrebujete moju krv každý deň,“ zašepkala som mu.
„Možno,“ súhlasil potichu, „ale chcem ju.“
Pritisol sa ku mne a moje šaty boli v okamihu celé mokré. Z jeho vlasov mi na tvár kvapkala voda.
Silno ma chytil za ruky a vytiahol mi ich nad hlavu. Jeho náhla surovosť ma zaskočila.
„Nie,“ vydýchla som, keď vyceril tesáky a nevyzeral na to, že sa chystá ovládať.
Nespokojne zafučal a stisk trochu povolil. Nahol sa k môjmu krku a rýchlo doňho jemne vkĺzol zubami. Chvíľu pil opatrne, no zakrátko začal zovretie znovu spevňovať. Tesáky pomaly zabáral hlbšie a stále mi spôsoboval väčšiu a väčšiu bolesť.
Okamžite som ho zastavila. Odtlačila som jeho váhu a škaredo mu pozrela do tváre.
Kei na mňa hľadel tiež a v jeho očiach som našla toľko sklamania, až ma to zaskočilo.
Miloval byť divoký. Opatrnosť a večné ovládanie sa mu ničilo radosť. Takto nebolo potešenie z mojej krvi úplné...
Zatvorila som oči a pomaly zaklonila hlavu. Pochopil a jeho nadšenie z môjho dovolenia som cítila z celého jeho tela. Vrhol sa mi na hrdlo a bez toho, aby dával pozor či sa držal späť, surovo do mňa zaboril svoje zuby.
Bolestivo som zavzdychala.
Keď párkrát prehltol, svoje tesáky vytiahol a rýchlo ma uhryzol na druhej strane hrdla. Spokojne ma k sebe silno pritlačil, keď narazil na tepnu.
Neubránila som sa tichému výkriku. Začínalo to byť neznesiteľné.
Kei akoby to vedel. Pustil mi ruky a rozhodol sa, že ma rozptýli, aby som mu dovolila pokračovať v pití krvi čo najdlhšie. Nezdržiaval sa žiadnymi zbytočnými dotykmi. Bleskovo mi vyhrnul sukňu a prsty položil na moju spodnú bielizeň.
Vzdychla som, ale tentoraz nie od bolesti. Silno som zatvorila oči.
Spokojný, že ma dokázal odpútať od tej bolesti, si dovolil znovu ma z celej svojej sily uhryznúť. Po chvíľke mu už z mojej krvi stačilo. Pomaly zo mňa vytiahol tesáky.
Ja som však oči neotvárala, pretože svoje prsty nezastavil. Hľadel mi do červenej tváre a spokojne si olizoval pery.
Nedokázala by som ho zastaviť ani keby som chcela. Dobre si to uvedomoval, a tak neprestával. Keď som občas pootvorila oči, videla som, ako vedľa mňa pokojne leží a jeho zadosťučinený výraz na tvári ma zahanbil ešte viac.
Vypustila som z pier hlasný vzdych a telom pohla trochu nabok. Nenechal sa vyrušiť a jeho ruka ma nasledovala. Druhou ma pevne obchytil okolo pása a pritiahol si ma bližšie, aby som mu neutiekla.
Silno som zaborila prsty do jemnej prikrývky a nachvíľu celkom zmeravela, keď som svoje vzrušenie už nedokázala viac ovládať. Potichučky som zastonala a chytila ho za zápästia. Svoje prsty konečne zastavil.
Nechal ma chvíľu pokojne ležať, no po celý čas ma rukou, čo mal obtočenú okolo môjho pása, k sebe pevne pritískal.
Pomaly ma pohladil po stehne. Potom ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty.
Priklonil sa k mojej tvári a perami mi zľahka prešiel po lícnej kosti. Potom mi ich priložil k uchu. Čakala som, že mi niečo zašepká, no ostal celkom potichu. Otočila som sa k jeho tvári a čelo si pomaly oprela o jeho bradu. Tiež som ho pohladila. Prstami som jemne prešla po jeho nahej hrudi a potom po svaloch na bruchu.
Zrazu som sa zháčila, keď som si z čista jasna spomenula na obraz, ako ho Yuuki pohladila presne rovnako. Pobúrene som prudko vydýchla a surovo ho od seba odstrčila.
Nechápavo sa na mňa zadíval.
Otočila som sa mu chrbtom a zliezla z postele. Preklínala som sebeckosť, s ktorou sa Yuuki narodila. Nezastavilo ju ani to, že za muža na ktorého sa ulakomila, vydala vlastnú sestru. Nech som ju mala rada akokoľvek, Yuuki bola skazená.
„Ešte sa dohodnem s Takaom, no odísť chcem čím skôr. Určite nám dovolí vracať sa sem. Nerada by som ostávala niekde inde. Teraz si nemôžeme byť istí už takmer nikým,“ vravela som potichu. „Chcem sa s ním porozprávať sama,“ oznámila som mu. „Onedlho sa vrátim.“
Zamierila som k dverám a Keia som nechala trochu zmäteného ležať na posteli.
„Naozaj si myslíte, že sa dokážete správať ako vaša sestra?“ zvolal za mnou.
Zastala som s rukou na dverách.
„Dobre viete, že len výzor nestačí. Ak budete ku všetkým milá a láskavá, viete koho presvedčíte...“ odfrkol si. „Možno sa dostanete do situácie, keď budete musieť niekomu ublížiť. Dokázali by ste to, aby ste zachovali to správne zdanie?“
Zaváhala som a on si to všimol.
„Pamätáte sa, keď ste mi zabránili v tom, aby som zabil tých dvoch upírov, čo nás našli?“
Otočila som k nemu hlavu. Kei na mňa pokojne pozeral. „Viete, ako by sa vtedy zachovala vaša sestra, keby bola na vašom mieste?“ spýtal sa ma potichu. „Myslíte, že by ich pustila?“
Obaja sme vedeli, že Yuuki by ich bez milosti zabila.
„Ak to budí okolnosti vyžadovať, zabijete?“ pokračoval. „Nebude to len také jednoduché, už to pochopte.“
„Viem, že nebude,“ povedala som mu. „No nájdem spôsob, ako sa vyhnúť násiliu. Spravím všetko pre to, aby som Yuukinu nespravodlivosť ukončila. A vy mi s tým pomôžete.“ Ešte raz som sa mu prenikavo zahľadela do očí a potom som vyšla zo spálne.