Juuri 8

Vstúpila som do miestnosti a nervózne švihla pohľadom z jednej strany na druhú. Bola zariadená naozaj zvláštne. Nebol v nej totiž vôbec žiadny nábytok. Po celej izbe sa váľali nadýchané paplóny a obrovské mäkké vankúše. Niekde bol na zemi položený iba jeden a inde boli pohádzané na kope a týčili sa do výšky. Hodvábne prikrývky a dlhé kusy jemnej páperistej látky sa tiež váľali po zemi alebo viseli zo stropu či na oknách. Celá miestnosť vyzerala vlastne ako obrovské hniezdo vystlané vzácnym červeným, ružovým a tmavo oranžovým hodvábom.
„Tu toho veľa nebude,“ povedal Kei potichu. „Pozriem sa do ostatných spální.“ Vyšiel von a nechal ma v izbe samú.
Podľa všetkého tu Yuuki trávila najviac času. Aj keď som si to nemohla nijako potvrdiť, myslela som si to. Prešla som sa pomedzi vankúše. Keby som len vedela, nad čím tu uvažovala. Vyštverala som sa na horu látok a peria. Ľahla som si. Bolo to také príjemné, až som začala vážne uvažovať, že sa už nikdy nepostavím. Dotyk chladného hodvábu na pokožke sa ani nedal opísať a tá nádherná vôňa...
Yuuki tu takto ležala tiež. Položila som si ruky pod hlavu a očami som preskúmala steny. Nič. Aj tak som netušila, čo mám hľadať. Priala by som si, aby som našla jej denník, no dobre som vedela, že by nikdy nebola taká neopatrná, aby nejaký mala. Svoje myšlienky si náramne chránila. Vzdychla som si a zrak uprela na strop. V tom okamihu mi pohľad zamrzol. Možno si nič nepísala a ani inak nikdy neodhalila svoje myšlienky, no bola som si istá, že práve teraz som hľadela priamo do hĺbky jej srdca.
Na strope sa veľmi jemne, takmer nepostrehnuteľne črtala známa tvár. Ak by som sa pozerala z iného uhla alebo miesta, nikdy by som ju neuvidela. Teraz som si bola istá, že Yuuki tu strávila veľa času. Presne tu. Ležala vo svojom hniezde a s rukami pod hlavou hľadela na tvár muža, ktorý ju vychoval. Začudovane a trochu nechápavo som spojila obočie. Vedela som, že má Zera veľmi rada, no nikdy som netušila, že by pre ňu mohol byť tak veľmi dôležitý... najdôležitejší... Šokovane som si rukou zakryla ústa. Zavalilo ma zhrozenie. Mohla ho Yuuki... milovať? Zdesene som hľadela na krásnu tvár. Mohla byť jej myseľ natoľko zvrátená a popletená?
Posadila som sa a stále omráčene sa snažila uvažovať. Zero nie je náš otec, ale aj tak... Naprázdno som preglgla. Ako keby ním bol...
„Stále ste tu?“ začula som Keiov hlas.
Rýchlo som k nemu zdvihla tvár. Stál vo dverách a v rukách držal zožltnutý papier.
„Stalo sa vám niečo?“ spýtal sa potichu. Môj výraz sa mu nepozdával.
„Nie, nič,“ povedala som mu rýchlo a zoskočila som z vankúšov. Na tvár som okamžite nasadila zvedavú masku. „Čo to máte?“
Podišla som k nemu, a keď mi papier podal, rýchlo som prečítala, čo na ňom stálo. Bolo to náročné, pretože atrament už na viacerých miestach vybledol.

Yuuki,
viem, v čom všetkom si zlyhala. Ak si nedáš pozor, a nedodržíš, čo si sľúbila, buď si istá, že ...
...varovanie. Nepokúšaj sa...
...následky, ak sa Juuri niečo stane. Bude to len na Tvojich pleciach a ďalšiu šancu...
Mňa nemôžeš podviesť ani oklamať. Sledujem Ťa. Tvoj sľub si dobre pamätám a zatiaľ to vyzerá, že nemáš všetko pod kontrolou, tak ako si vravela. Určite nechceš zistiť, aké dôsledky vie mať moje sklamanie. Rozmysli si, čo spravíš ďalej.
K.

List som si prečítala znovu a očami zastala na svojom mene. Zaskočene som pozrela na Keia. Na tvári mal zamyslený výraz. Zdalo sa mu to rovnako zvláštne ako mne.
„Kto je K.?“ spýtala som sa ho.
„Ja nie,“ povedal ironicky. Ani on netušil.
„Toto je veľmi čudné...“ zamumlala som. „Akoby ju niekto... kontroloval.“
„Je to veľmi dôverný list,“ povedal Kei. „Je tu ďalší upír, ktorý má zjavne väčšiu moc ako ona. Pozrite sa.“ Prstom behal po žltom papieri. „Sledujem ťa,“ prečítal. „A tiež ju vystríha pred svojím hnevom, ak nesplní nejaký sľub. Škoda, že nevieme aký.“
„Niekto silnejší ako Yuuki?“ spýtala som sa s obavami. „Ak spolupracujú...“
Kei sa zatváril rovnako znepokojene ako ja. To by mohol byť problém.
„No spomína vás,“ povedal mi. „Varuje vašu sestru, aby na vás dohliadla.“
„To nie je isté,“ namietla som. „Tam slová chýbajú. Možno mu nezáleží na tom či som naozaj v poriadku. Čo ak ma potrebujú len k niečomu využiť?“
Keiovi sa na čele objavila jemná vráska. Vedel, že to je tiež jedna z možností. Vzal list z mojich rúk, a keď ho poskladal, zastrčil si ho pod plášť.
„Vy ste nenašli nič zaujímavé?“ spýtal sa ma.
Nevšimol si moje krátke zaváhanie. Nakoniec som len pokrútila hlavou.
„Možno by sme odtiaľto mali čím skôr odísť,“ povedal mi. „Pozrel som sa do každej izby, no všetky sú takmer prázdne. Už nič nenájdeme.“
„Dobre, poďme,“ povedala som mu. Toto miesto ma znervózňovalo.
Zrazu sme sa však obaja strhli, keď sme začuli tichý hluk, prichádzajúci z prízemia. Pozreli sme na seba.
„Niekto tu je,“ naznačil mi Kei perami.
Rozbúchalo sa mi srdce, keď sme začuli rýchle kroky. Niekto sa naozaj blížil k nám a práve utekal po schodisku. Nestihli sme sa ani pohnúť, keď sa zrazu ozvalo šokované zvolanie.
„Yuuki-sama!“ Zarazený hlas sa ozýval po celom dome.
Obaja sme rýchlo obrátili hlavy k neznámemu mužovi. Upír sa nám hlboko uklonil.
„Yuuki-sama,“ povedal znovu, „netušil som, že prídete. Keď sa narušila bariéra, ktorú ste tu nechali, hneď som sa ponáhľal...“ bľabotal nervózne. „Ale to ste boli len vy...“
Hľadela som do tváre nízkeho upíra so všetkým chladom, ktorý som v seba našla.
„Prechádzam sa tu už takmer hodinu,“ povedala som mu zlovestne. „Kde si toľko bol? Čo keby sa sem vlámal niekto iný?“
Zachvel sa. „Odpustite mi,“ povedal rýchlo vysokým hlasom. „Strážim všetky miesta, ktoré ste rozkázali. Je ich veľa a...“
„Prestaň sa vyhovárať a zmizni,“ zahriakla som ho. „Ak všetko strážiš tak, ako toto sídlo, tak naozaj pochybujem, že sú ostatné miesta v bezpečí.“
„Prepáčte mi,“ povedal rýchlo roztraseným hlasom. „Okamžite sa vrátim a sľubujem, že sa to už nikdy nestane.“ Uklonil sa tak hlboko, ako len mohol.
Znechutene som mávla rukou.
Upír sa uklonil aj Keiovi a namieste rýchlo zmizol.
„Išlo vám to skvele,“ povedal mi Kei s pobaveným úsmevom. „Mal z vás naozaj strach.“
„Je hrozné vyvolávať také pocity,“ povedala som mu s povzdychnutím.
„Nevyzeráte dobre,“ povedal mi. „Akoby ste mali čoskoro omdlieť.“
„Som vyčerpaná,“ priznala som.
„Dobre, aj tak sme zistili dosť... Alebo skôr všetko čo sa dalo,“ opravil sa. „Mali by sme sa vrátiť a rozmyslieť si, čo ďalej.“
Unavene som mu pozrela do tváre. Zistili sme naozaj veľa znepokojujúceho.
„Zvládnete sa znovu preniesť?“ spýtal sa ma.
Pristúpila som k nemu a silno ho chytila za ruky. „Pochybujete o mne?“
O kratučkú chvíľu sme už boli obklopený temnotou. Nemohla som dýchať, no skôr ako som sa udusila, tlak povolil. Keď som otvorila oči, zistila som, že sme v Takaovom dome a to priamo na chodbe najvyššieho poschodia. Stáli sme rovno pred našou spálňou.
„Viete, toto ma asi nikdy neprestane prekvapovať...“ povedal mi Kei s obdivom.
Otvoril mi dvere a počkal kým som vošla.
„To nič nie je,“ vyhlásila som namyslene a unavene kývla rukou. No nebolo to celkom tak, moje vyčerpanie sa ešte prehĺbilo. Ledva som sa dostala k posteli.
Pokúšala som sa zbaviť pritesných šiat, no na tento boj mi už veľa síl neostalo. Zips sa na mojom chrbte rozopol sám od seba. Otočila som hlavu cez plece a zbadala Keia. Videl, aká som zmorená, a tak mi veľmi ochotne s vyzliekaním pomohol. Zaujímavé, že na nočnej košeli mu až tak nezáležalo. Keď som sa nahá zvalila do postele, nezdalo sa, že mi chce rovnako pomôcť aj s jej obliekaním. Ľahol si vedľa mňa a prehodil cez nás hodvábnu prikrývku. Ruky položil na moje telo a pritiahol ma k sebe bližšie. Rýchlo som privrela ťažké viečka a v priebehu kratučkej chvíľky som tvrdo zaspala.

Prebrala som sa na jeho náruživé hladkanie. Vydýchla som a pomaly ho chytila za zápästia. Nezastavil sa a naše ruky sa pohybovali spoločne, kým ma odvážne hladil po stehnách. Pomaly ma zaplavoval vzrušujúci pocit, keď odmietol prestať aj napriek zovretiu mojich prstov. Aj napriek môjmu slabému bráneniu sa, nakoniec si vždy spravil, čo len chcel. Pustila som ho a otočila sa k jeho tvári. Keď som sa mu zahľadela priamo do očí, pohyby jeho doteraz odvážnych rúk zneisteli. Akoby mu môj prenikavý pohľad rozhádzal všetky myšlienky a nedovolil mu viac sa sústrediť.
Natiahla som sa k nemu. Keď som si na neho ľahla a svoje nahé telo pritisla na jeho hruď, začula som, ako sa jeho dych zrýchlil, aj keď len o trošku. Objala som ho okolo pása a sklonila sa k jeho krku. V slabom vytržení rýchlo zaklonil hlavu, keď som jeho pokožku začala ochutnávať jazykom. Mala som neovládnuteľnú chuť na jeho krv a tak som rýchlo vycerila krátke tesáky. Silno som ho zovrela, keď som ich do neho jemne zaborila. Do úst mi začala rýchlo prúdiť jeho sladká krv.
„Už ste ma vôbec uhryzli?“ spýtal sa ma potichu so slabým sarkastickým podtónom. Vedela som, že komentuje moju jemnosť. Širšie som otvorila ústa a pohrýzla ho z celej svojej sily. Teraz ma už cítil, aj keď som mu stále nedokázala spôsobiť bolesť. Nemohol predsa porovnávať moje malé zuby s jeho dlhočiznými tesákmi.
Onedlho som ho pustila. Hlavu som si zložila na jeho hruď a chvíľku si užívala pocit plný sily, ktorý mi jeho krv priniesla.
„Uvažoval som nad tým,“ povedal mi zrazu potichu, „že ak sa o jej plánoch chceme dozvedieť čo najviac, prehľadávanie miest keď sa zdržuje a hrabanie sa jej vo veciach nám veľmi nepomôže. Skôr nás to len zmätie ešte viac.“
„Ako ten list...“ vydýchla som a olízala si krvavé pery.
„Áno,“ súhlasil potichu. „Dozvedeli sme sa niečo, čo by nám pomohlo, tým, že sme tak riskovali a vybrali sa rovno do jej sídla?“ spýtal sa ma.
Mal pravdu. O jej plánoch sme stále nič nevedeli.
„A upír ktorého sme stretli, spomínal bariéry,“ pokračoval Kei. „Vaša sestra určite stráži všetky miesta, ktoré by mohli nejako odhaliť jej skutočné zámery.“ Chytil ma za vlasy. „Mali sme obrovské šťastie,“ povedal mi. „Stavím sa, že na niektoré bariéry dohliada sama. Ak by sídlo nezverila tomu upírovi, ale zachytávala ho so svojou mágiou, okamžite mohla prísť na to, že sme tam.“
Preglgla som. Naozaj sme mali šťastie.
„Ale my nevieme, čo stráži ona a čo niekto iný,“ povedala som nervózne. „Takto je to až príliš...“
„Riskantné,“ dokončil namiesto mňa. „Ak by sme v tom pokračovali, určite raz narazíme na miesto, na ktorom nás neprekvapí jej poskok ale priamo ona.“
Mohli sme byť obaja vďační upírovi, kvôli ktorému sme si to uvedomili. Keby sme ho tam nestretli a pokojne pokračovali v pátraní, zle by sa to skončilo.
„Takže musíme vymyslieť niečo iné,“ zašepkal a rukou mi prebehol po celom chrbte až ku krížom. „Ak potrebujeme zistiť, aké má plány, jednoducho musíme nájsť niekoho, kto ich pozná.“
„Prečo by sa s tým Yuuki niekomu zdôverovala?“ spýtala som sa pochybovačne. „Neverí nikomu okrem seba. Nezavesila by svoje tajomstvá na nos každému, kto...“
„Nemusela ich nikomu prezradiť,“ vravel mi sústredene a jeho tón sa zafarbil prefíkanosťou. „Čo ak má stále pri sebe niekoho, kto ju sprevádza kamkoľvek sa pohne?“ spýtal sa ma a zoširoka sa usmial. „Dotyčná osoba sa potom nevyhne ani jej intrigám.“
Zrazu mi došlo o čom hovorí. Prekvapene som na neho pozrela a tiež sa usmiala.
„Hanabusa!“ zvolala som potichu. „Od Yuuki sa ani nepohne!“
Kei si začal spokojne obmotávať moje dlhé vlasy okolo dlane. „Ten toho musel počuť vo svojom živote už naozaj dosť,“ povedal a prižmúril oči.
„Má to háčik,“ oznámila som mu rýchlo, aj keď som nechcela kaziť jeho nadšenie. „Sám ste práve povedali, že Yuuki vždy sprevádza.“
Zatajila som dych, keď ma zrazu zo seba odtlačil a rýchlo sa na mňa prevalil, ako náhle som si znovu ľahla na posteľ. Ostala som celá červená, keď si prehliadol moje telo.
„To bývalo predtým,“ povedal mi a ruky položil na moju hruď. „Pred pol rokom od nej ušiel.“
„Viem,“ povedala som vyhýbavo. „Počula som, ako ste sa o tom s Yuuki rozprávali.“
Teraz mi svoje ruky podsunul pod chrbát a keď mi hruď jemne nadvihol, sklonil sa a perami mi prešiel po prsiach. „Áno, povedala mi o tom takmer všetko,“ zamrmlal mi do pokožky. Vôbec sa nenechal zneistiť.
„Prikázala mu niečo, čo odmietol splniť?“ spýtala som sa ho.
„Neviem či jej príkaz nakoniec neposlúchol,“ vravel mi a jeho pery ma pri tom šteklili, „no späť sa už nevrátil.“
„Mal niekoho zabiť, však?“ pýtala som sa potichu. „Svojich priateľov,“ vydýchla som. „Viem, že to Yuuki povedala. Chcela jeho oddanosť podrobiť skúške.“
„Možno, ale ja si skôr myslím, že tí nešťastníci jej len v niečom prekážali. Tomu mužovi verila. Nepochybovala o tom, že ju poslúchne.“
„Ale sklamal ju, keď sa odmietol vrátiť,“ povedala som. „Možno sa ju naozaj rozhodol opustiť po tom, ako ho donútila vykonať také zverstvo. Ak ju kvôli tomu nenávidí, pomôže nám a vyzradí všetko, čo o nej vie.“
„Tomu neverte. Lojalita občas nezmizne, aj keď je jeho bolesť akokoľvek veľká. A okrem toho... nevieme či sa k nej naozaj nevrátil alebo si ho sama nenašla,“ povedal mi. „Možno sa z toho spamätal alebo sa cez to preniesol...Na vlastné oči som videl, čo všetko pre ňu urobil. Jeho život bol celkom jej. Na celom svete jej nebol nikto vernejší. Také puto sa len tak nestratí.“
Zaváhala som. Možnosť, že sa k nej Hanabusa znovu vrátil bola naozaj veľmi reálna.
„Pustite ma,“ zavrčala som na Keia, keď sa prestával ovládať. Posadila som sa a obtočila okolo seba jemnú hodvábnu prikrývku.
„Len povedzme, že sa k nej nevrátil,“ ozval sa mi za chrbtom. „Ako by ste chceli nájsť muža, ktorý sa skryl ešte aj pred vašou sestrou?“
To bola dobrá otázka. Vstala som a vybrala sa do kúpeľne. Vo dverách som sa k nemu otočila a pozrela mu do tváre.
„Znovu pochybujete o mojich schopnostiach?“ spýtala som sa ho so slabým úsmevom. „Pamätáte sa, ako som vám vravela, že keď som sa prenášala prvý raz stačila mi myšlienka len na Fumiho?“
Kei nadvihol obočie.
„Len na neho, nie na miesto,“ doložila som spokojne. „Nájdem Hanabusu.“
Nechala som ho s prekvapeným výrazom ležať na posteli, a keď som vošla do kúpeľne, hlasno som za sebou zabuchla dvere.
Kým som si napúšťala horúcu vodu nad všetkým som sa ešte raz zamyslela. Ďalším krokom bude vymámiť informácie z Hanabusi a keď to nepôjde podobrotky, tak aj pozlotky. Bola som si istá, že on je tá správna osoba, pokiaľ sa chcem o Yuuki dozvedieť čo najviac. Musel poznať veľa jej tajomstiev. Podľa všetkého ho poverovala úlohami, ktoré si vyžadovali tú najväčšiu lojálnosť a preto ich často vedel plniť len on.
Lenže ísť za ním by bolo až príliš nebezpečné. Aj keby vedel presne to, čo potrebujem, ak by bola nablízku Yuuki, dostať sa k nemu by bolo rovnaké, ako spýtať sa priamo jej.
No len táto jediná cesta viedla k tomu, o čo sme sa snažili. Ak to inak nepôjde a ja budem musieť riskovať, podstúpim to radšej všetko sama. Ak by ma Hanabusa podviedol a vydal ma Yuuki, bola som si istá, že by mi neublížila. No ak by bol so mnou aj Kei... určite by s ním nemala zľutovanie. A to bolo to jediné, čo som nemohla nikdy dopustiť.
Zatvorila som oči a snažila sa ovládnuť svoj strach. Teraz to bude všetko len na mne. Nikdy by som nedokázala Keia takto strašne ohroziť.
Nemalo zmysel strojiť sa za Yuuki. Bola som si istá, že Hanabusu by som neoklamala ani tak. Poznal ju až príliš dôverne a možno boli dokonca často v spojení len mysľami. Ja som takúto moc nemala.
Zatvorila som oči a preniesla sa rovno do Asaminho šatníka, aby som nemusela prechádzať okolo Keia. Plánovala som odísť okamžite a samozrejme, nič mu nepovedať. Viem, že by s tým nesúhlasil. Strašne by sa rozzúril, že ma niečo také vôbec napadlo.
Hnevala by som sa rovnako, keby sa rozhodol ísť bezo mňa. No kým mne by neskrivili ani vlások na hlave, jeho by zabili.
Čoskoro som bola pripravená vyraziť. V čipkovaných šatách, ktoré ma neobťahovali ako moje predošlé, mi bolo oveľa lepšie. Ponáhľala som sa, aby ma náhodou Kei neprichytil. Onedlho zistí, že nie som v kúpeľni, a keď ma nenájde ani v celom dome, uvedomí si, čo som spravila.
Pozbierala som odvahu, zatvorila oči a začala myslieť na Hanabusu. Predstavila som si jeho tvár, jeho žlté vlasy a všetky príjemné pocity, ktoré som cítila, keď som bola v jeho spoločnosti. Keď som bola menšia, často ma rozosmieval. Spomínala som na jeho vtipy a jeho obrovský nádherný úsmev. V mysli sa mi vyjavila scénka, ako ma raz rozosmial tak veľmi, až som sa zvalila na pohovku a spadla som rovno do maminej náruče. Vtedy bola s nami aj ona a z nás troch sa smiala najhlasnejšie.
Pohltila ma temnota a celé telo mi zovrela tieseň. Tlak ma ničil iba krátku chvíľočku a zrazu bolo po všetkom. Otvorila som oči a potešila sa, že tentoraz som nedostala žiadny závrat. Moje telo si už na túto schopnosť pomaly zvykalo.
Zvedavo som sa rozhliadla. Ocitla som sa na úplne inom mieste, ako som očakávala, aj keď som presne netušila, kam sa to dostanem. Slnko vysoko na oblohe svojimi silnými lúčmi pražilo na vidiecku krajinku, na ktorú som hľadela. Zmätene som chvíľu pozerala na tú krásu. Rozsiahle lúky posiate kvetmi a v diaľke sa črtajúce vysoké zelené kopce boli pastvou pre moje oči. Bola som si istá, že som tu nikdy nebola. Pozrela som za seba, pretože som nikoho nevidela a zrak mi spočinul na maličkom dome. Veľmi sa podobal na Fumiho chalúpku, no bol oveľa krajší. Pomaly som k nemu vykročila.
Bolo mi jasné, že som sa pomýlila. Netušila som, akým smerom mi utiekli myšlienky, keď som sa sem prenášala. Myslieť na nejakú osobu a nie miesto, je v takomto prípade predsa len zložitejšie, ako som si predstavovala. Prikrčila som sa pri stene a podišla som až k pootvorenému okienku. Pomaličky som sa dvíhala a opatrne nakukla do malého domčeka. Cez okenný rám mi trčal iba nos.
Na druhom konci peknej izbičky som zbadala posteľ. Prižmúrila som oči a lepšie sa prizrela dvom ľuďom, ktorý v nej tvrdo spali, aj keď bol už čas obeda. Obaja mi boli otočený chrbtom, no videla som, že sa milo objímajú. Pousmiala som sa. Aj ja by som chcela žiť ako oni. Na takomto nádhernom mieste a v malom domčeku plnom lásky.
Vedela som rozoznať, že majú obaja hnedé vlasy. Hanabusova žltá hriva by svietila ešte jasnejšie ako to obrovské slnko a ja by som ju určite hneď spoznala. Pomaly som sa znovu prikrčila a odstúpila od okna. Len sa mi potvrdilo, že som prišla na to nesprávne miesto. Hľadať tu Hanabusu by bolo úplne zbytočné.
Zatvorila som oči a pokúsila sa ešte raz. Sústredila som sa kratšie, no oveľa silnejšie.
O okamih som už bola na celkom inom mieste. Keď som otvorila oči, nemohla som uveriť. Presnosť s akou som to dokázala mi tentoraz vyrazila dych.
Muž, ktorého som hľadala, ležal rovno predo mnou. Podľa všetkého som sa objavila rovno v jeho spálni. Zrak mi okamžite upútali jeho žiarivé vlasy.
„Hanabusa?“ Môj tichý hlas sa pokojne ozýval po celej miestnosti. Muž sa ani nepohol.
„Hanabusa!“ zahrmela som.
Tentoraz ma začul, pomaly otvoril oči a párkrát nimi unavene zaklipkal. Možno si myslel, že sa mu to len snívalo. Keď však zdvihol hlavu a uvidel ma, vyľakane vykríkol.
Okamžite sa zdvihol a vyskočil zo svojej postele, akoby ho niekto vystrelil. Díval sa na mňa z rozšírenými očami. Jeho zhrozený výraz sa však začal pomaly meniť na prekvapený. Zdvihol obočie a vystrel ku mne ruku so zdvihnutým ukazovákom.
„Juuri!“ vyhlásil pobúrene.
Hlavu som naklonila nabok. Jeho vydesený výraz mi naznačil, že keď uvidel moju tvár, okamžite si spomenul na Yuuki.
„Vystrašila si ma!“ povedal mi nafučane. „To sa nerobí.“ Jeho hlas zoslabol. Znovu sa vrátil k posteli a pomaly si sadol na jej kraj. Potreboval sa upokojiť. Jeho srdce bilo ako šialené. Natiahol sa na druhý koniec postele a siahol po svojej košeli. Rýchlo si ju navliekol. Nahlas si povzdychol a znovu ku mne otočil tvár.
„Ako si to predstavuješ, že si tu?“ spýtal sa ma potichu. „A ako si ma našla?“
„Než ti niečo poviem,“ začala som rýchlo, „musíš mi povedať či si jej stále verný.“
Hanabusa sa nechápavo zachmúril.
„Yuuki,“ povedala som krátko.
Jeho tvár sa vyjasnila. „Isteže, isteže,“ vravel mi zrazu so smiechom. „Prečo by som nemal? Veď to odo mňa chcela tvoja mama!“
„Čo to tu predvádzaš?“ spýtala som sa ho so zdvihnutým obočím. „Viem o všetkom.“
Krásny úsmev mu zamrzol na tvári a v jeho očiach sa mihol žiaľ. „Áno?“ spýtal sa váhavo. Zdvihol ruku a poškrabal sa na hlave.
„Áno,“ prikývla som. „Tak dovoľ, nech sa ťa znovu spýtam či si sa k nej vrátil alebo ti môžem veriť.“
„Nevedel som, že sa tieto dve veci navzájom vylučujú,“ povedal mi s úškľabkom. „No, počul som, že ťa hľadá,“ pokračoval. „Ak chceš, rád ťa privítam v klube utečencov. Mám aj oslavný tanec.“
„Takže si sa nevrátil,“ takmer som zašepkala.
Pozrel na mňa oveľa vážnejšími očami. „Nie,“ povedal mi potichu.
Chvíľu som mlčala. Vyzeral, že mi hovorí pravdu. Môj pohľad upútal strašný neporiadok na jeho nočnom stolíku. Stiahla som obočie a snažila sa identifikovať všetky predmety, ktoré na ňom mal uložené. Bol to naozaj chaos.
„Vieš, že väčšina tých vecí patrí skôr do kuchyne a do záhrady, však?“ spýtala som sa ho, a kývla hlavou na tú hroznú kopu.
„Čo tým chceš akože povedať?“ jeho tón bol pobúrený. „Starám sa do toho, čo máš vo svojej izbe ty?“
Pobavene som sa usmiala a pozrela sa aj inam. Takmer som oslepla.
„Preboha, Hanabusa!“ zvolala som príkro. „Veď toto je niečo strašné! Tam v rohu to máš naozaj nafukovacie koleso? A tam pri stene opretý... čo je to, vozík, fúrik?“
Vstal a zo spojeným obočím ukázal na dvere. „Prosím, Juuri, porozprávajme sa inde...“
Snažil sa vravieť pokojne, aj keď ním lomcoval hnev.
„Ako chceš,“ usmiala som sa nad jeho zlosťou.
Vyviedol ma zo svojej izby. Aspoň som sa mohla trochu rozhliadnuť po dome zvnútra, keď som ho už nevidela zvonku. Nebol zle zariadený a nebol rozhodne ani malý. Na to, že Hanabusovi slúžil ako skrýša, to nebolo vôbec zlé. Voviedol ma do pekného salónu. Sadla som si do kresla a on oproti mne na pohovku.
Elegantne prekrížil ruky aj nohy a zvedavo na mňa pozrel. „Si tu sama?“ spýtal sa ma.
Prikývla som. Určite sa mu to nezdalo. Aj keď som bola zvedavá, ušetrila som ho otázok na úlohu, čo dostal od Yuuki. Ak naozaj zabil tých upírov, svojich priateľov, muselo to na ňom zanechať nepekné následky.
„Ako dlho si tu?“ spýtala som sa nakoniec.
„Pár mesiacov,“ povedal mi. „A predstav si, za ten čas som vôbec nebol vonku!“
„Fascinujúce,“ povedala som mu milo. „No viem si predstaviť, že sa tu nemáš bohvieako, aj napriek tomu, že tento dom je veľmi pekný...“
„Áno je, ďakujem.“
„...si bol vždy rád v spoločnosti iných urodzených upírov,“ dokončila som.
„Takže si mi iba prišla pochváliť dom?“ spýtal sa ma pobavene. „To je od teba veľmi milé, no...“
„Prezraď mi, čo Yuuki chystá,“ povedala som mu priamo.
Hanabusa prižmúril oči a pobavenie nechal zo svojej tváre celkom zmiznúť. „Nerozumiem,“ povedal mi. „Čo by mala chystať?“
„Správa sa veľmi... zvláštne,“ vravela som. Naschvál som používala iba jemné slová. Nemienila som ju pred ním z ničoho obviniť.
„Prepáč mi, Juuri, ale to ty si tu tá, ktorá sa správa trochu nezvyčajne.“ Akoby to ani nehovoril on. „Podľa toho čo som počul...“ pozrel si na pekne upravené nechty a trochu odul pery, „utiekla si nevedno kam a chystáš niečo nekalé.“
„Nekalé?“ zopakovala som. Možno iba mne sa toto slovo zdalo v spojitosti so mnou nejaké zvláštne. „To myslíš vážne?“
Nezúčastnene mykol plecami. „Vravím len, čo hovoria iní.“
„Akí iní, keď si tu zatvorený?“ spýtala som sa podozrievavo. „Počuješ hlasy?“
Zachechtal sa, ale akoby na nejakom vtipe, ktorému som ja nerozumela.
Zvedavo som sa usmiala tiež. „Už by sa ti zišla nejaká spoločnosť, však?“
Zdvihol ku mne zrak a usmial sa. „Si moja záchrana,“ povedal vážnejšie, ako sa tváril.
„Neklam mi, Hanabusa, viem koľko času si s Yuuki strávil,“ môj prívetivý výraz trochu ochladol. „Bol si stále pri nej. Musíš vedieť všetko, čo ma zaujíma.“
„A čo také ťa zaujíma?“ spýtal sa, no z môjho vyzvedania nebol práve veľmi nadšený.
„Prečo chce zavraždiť môjho muža, prečo sa otočila chrbtom kráľovstvu a čo spravila našej matke,“ vychrlila som na neho a všetku milú pretvárku som nechala zmiznúť. „Ak mi vieš odpovedať na čokoľvek z toho, hovor.“
Hanabusa zamrzol. Táto situácia sa mu nepáčila.
„Tvoj muž je zviera, nečudujem sa, že ťa chcela dostať z jeho rúk. Ak mám povedať pravdu, som veľmi prekvapený, že si po toľkom čase s ním ešte v poriadku.“
„Čo keby si sa zdržal tých komentárov?“ napomenula som ho nahnevane.
„Čo sa týka kráľovstva, Yuuki sa snaží robiť všetko čo sa len dá a čo je v jej silách, aby sa oň postarala. Vždy myslela na dobro krajiny.“
„Isteže,“ odfrkla som drzo. „Preto odišla manipulovať iné územia a na naše sa vykašľala? Myslíš, že som hlúpa?“
Znovu ignoroval, ako som ho prerušila a pokračoval s odpoveďou na moju tretiu otázku.
„Vaša mama neodišla len tak,“ povedal mi a v tom okamihu som spozornela. „Yuuki ti povedala, že vás opustila, aby si sa nemusela zbytočne trápiť.“
„Asi by som sa jej mala poďakovať,“ zafrflala som ironicky. Potom som na neho znovu pozrela. „Takže? Ako to bolo?“ zachvel sa mi hlas.
„Niekto ju odviedol,“ povedal mi Hanabusa. „Ona neodišla sama. Nikdy by vás neopustila, keby ju k tomu neprinútili.“
Zdesene som na neho zazrela. „Kto to bol?“ spýtala som sa zo zatajeným dychom.
„Váš otec,“ povedal mi krátko.
Nechápavo som spojila obočie. „Zero?“
Hanabusa prevrátil oči. „Isteže nie,“ vyhlásil. Potom stíšil tón. „Bol to Kaname-sama.“
Moja tvár sa zachmúrila ešte viac. „Kaname-sama?“ zopakovala som.
„Áno,“ prikývol. „Váš skutočný otec.“
Chvíľu som na neho potichu hľadela. Bola som zvedavá či s tým mala niečo spoločné aj Yuuki. Hanabusa ju však napriek všetkému obraňoval. Bude to, ako mi povedal Kei. Jeho lojalita len tak zo dňa na deň nezmizne.
„Povedz mi niečo,“ prehovoril tlmeným tichým hlasom. „Čo chceš urobiť? Rada by si Yuuki nahradila, však? Nahovoril ťa na to tvoj muž?“
Zazerala som na neho, akoby som z jeho úst práve počula nejakú škaredú nadávku.
„Neurážaj sa,“ povedal mi rýchlo a ospravedlňujúco sklonil zrak. „Chcel by som ti pomôcť.“
„Chceš mi pomôcť zvrhnúť Yuuki a znovu navrátiť kráľovstvu jeho dávny pokoj?“ spýtala som sa ho trochu neveriacky.
Hanabusa sa spokojne oprel a ruky si zložil na hrudi. „Takže toto naozaj chceš.“
Akoby čakal len na to, aby som konečne vyslovila svoje skutočné zámery. Potom začal horlivo prikyvovať. Najprv som si pomyslela, že mu niečo vadí, no potom som si uvedomila, že to má byť prejav podpory.
„Áno, presne s tým ti chcem pomôcť,“ uisťoval ma. „Povedz mi, kde sa teraz skrývaš.“
Načo to potrebuje vedieť?
„Aby som ti mohol kedykoľvek poslúžiť,“ doložil okamžite, akoby odpovedal na moju myšlienku. Bolo to naozaj čudné.
„No...“ zaváhala som. „Skrývam sa v Asaminom dome.“
Hanabusa sa spokojne usmial. „To sme mohli tušiť...“ zamrmlal si.
Podozrievavo som sa na neho zadívala. Nebol veľmi vo svojej koži.
„Kto to mal tušiť?“ spýtala som sa rýchlo.
„Predsa ja a...“ ozval sa bezmyšlienkovite. Zrazu sa zarazil. Uprel na mňa obrovské modré oči.
Povedal a? Zatriasli sa mi dúhovky. Jediný krátky okamih som hľadela do jeho preľaknutých očí. Čoho sa zľakol? Odpoveď akoby visela rovno vo vzduchu. Bola všade okolo jeho napätého tela a v atmosfére nepokoja, ktorý zrazu vzbudzoval. Hanabusa sa zľakol, že sa náhodou preriekol.
Okamžite som vyskočila na nohy.
Bleskovo vstal. „Počkaj!“ zakričal za mnou, keď som sa rozbehla preč. Okamžite bol pri mne a silno ma schytil za ruku.
Teraz som to už vedela. Pozrela som na svoje zápästie v jeho chladnom oceľovom zovretí. Hanabusa ma podviedol.
Zrazu som zmeravela a po celom tele mi prebehli zimomriavky. Bolo neskoro.
„Výborne, drahý môj,“ ozval sa mi za chrbtom vysoký hlas plní radosti. „Dokázal si to.“
Hanabusa ma okamžite pustil a náhlivo okolo mňa prešiel. Utekal za spanilým ženským hlasom.