Juuri 9

Ostávala som stáť bez pohybu. Šok akoby mi celkom zviazal končatiny. Nemohla som sa ani len otočiť. Ale to nebolo potrebné, aj tak som vedela, koho by som zbadala.
„Zdržal som ju, kým si neprišla,“ vravel Hanabusa odovzdane. „Prosím...“ jeho tón bol zrazu plný bezmocnosti. „Už tu nechcem ostať.“
„Svoju odmenu si zaslúžiš,“ odpovedal mu spokojný hlas.
„Ďakujem,“ vravel rýchlo Hanabusa. „Dovolíš mi ostať pri tebe?“
Keď ostalo ticho, moja zvedavosť zvíťazila dokonca aj nad strachom. Pomaličky som hlavu otočila cez plece. Šokovane som vydýchla.
Yuuki sa skláňala k Hanabosovi, ktorý pred ňou kľačal na kolenách a vášnivo ho bozkávala na pery.
Rýchlo som zatvorila oči. Ešte nikdy som ju nevidela takto sa k nemu správať.
„Juuri,“ oslovila ma potichu.
Neotočila som sa. Silno som privierala viečka a naplno premýšľala, ako sa dostať z tejto hroznej situácie. Nebola som si istá, že nejaká cesta naozaj existuje.
„Neublížil si jej, však?“ spýtala sa potichu.
„Veď si všetko videla,“ odpovedal jej rýchlo. „Ledva som sa jej dotkol.“
Na pleciach som pocítila jemné ruky. Zbehli mi po ramenách a nakoniec ma tuho objali.
„Chýbala si mi, Juuri,“ vravel mi do ucha tichučký mäkký hlas. „Veľmi.“
Chvíľu som pokojne stála a nechala sa objímať sestrinými nežnými rukami. Môj rozum pracoval na plné obrátky. Zvažovala som každú možnosť k úteku, aká mi len napadla.
„To nepôjde,“ vravela mi Yuuki natešene, keď si prezerala moje myšlienky. „Už ťa nenechám odísť. Chcela by som ťa mať pri sebe ako kedysi.“
Nazbierala som všetku svoju odvahu. Zmenila som sa, som dosť silná na to, aby som sa jej postavila. Môžem jej ukázať, že už nie som dieťa, aké poznala.
„Pusti ma,“ zasyčala som. Silno som sa mykla a vyslobodila sa z jej objatia. Potom som sa jej otočila tvárou a pozrela sa priamo na ňu.
Už odo mňa nebola vyššia. Naše oči boli na rovnakej úrovni. Hľadeli sme na seba.
„Sklamala si ma, Yuuki. Už ťa viac nepokladám za sestru,“ povedala som jej chladne.
Zvedavo sa mi zahľadela do tváre. Toľko odhodlania v nej určite nikdy nevidela.
„Viem, že som ťa zanedbala,“ prehovorila hlasom plným ľútosti. „Ale pochopíš, prečo som to spravila, keď ti všetko vysvetlím.“
„Neunúvaj sa,“ jej ľútosť som svojím pevným tónom celkom zmietla. „Je mi to jedno.“
O krok odo mňa odstúpila a ruky si nespokojne prekrížila na hrudi. Jej nádherné šaty sa len tak zavlnili. Skúmavo sa mi zahľadela do očí.
„Čo sa to s tebou porobilo?“ spýtala sa vysokým čistým hlasom. „Si zmenená.“
„Ani ja si nepamätám, že by si vždy bola beštia,“ vyhlásila som so znechuteným výrazom. Takto škaredo som sa s ňou ešte nikdy nerozprávala.
Yuuki sa zatvárila, akoby som ju obliala studenou vodou. Spojila tenučké obočie.
Kývla rukou vrčiacemu Hanabusovi a on sa okamžite utíšil.
„Neviem prečo si o mne myslíš len to najhoršie,“ povedala mi pomaly, „ale uisťujem ťa, že sa mýliš. Nikdy som nespravila nič, o čom by som ti nemohla povedať, lebo by som sa hanbila, alebo by som sa bála, že ma znenávidíš.“
Po tvári sa mi roztiahol výsmešný neveriacky úsmev. Znechutene som vyprskla.
„Tak prečo si mi nepovedala o tom, ako si chodievala za Keiom?“
Jej tvár zmeravela. Nepredpokladala, že to viem.
„Čo sa stalo? Myslela si, že mi to nepovie?“ pýtala som sa jej pobavene. „Vlastne on mi to v skutočnosti nepovedal... ukázal mi to, vieš? Mal pravdu, ináč by som mu neverila. Neverila, že ma vlastná sestra takto strašne podviedla!“ vykríkla som jej do tváre.
„Kei bol vtedy taký,“ mávla som nespokojne rukou. „Ale ty...“
Yuuki na mňa upierala svoje hnedé opatrné oči. Vyviedla som ju z miery.
„Hádam by si ma neodvrhla kvôli mužovi,“ prehovorila potichu. „Vedela si, že som taká... že sa mi muži veľmi páčia a rada sa s nimi zabávam. No ty by si mi prepáčila aj túto chybu, však? Odpustila by si mi...“
„Áno,“ priznala som úsečne. „Odpustila by som ti.“
„Veľmi dobre,“ povedala zrazu a celkom iným tónom. „Tak mi budeš vedieť odpustiť aj iné.“ Zdrapila ma za lakeť.
Rýchlo som sa jej pokúsila vytrhnúť. Nemalo to zmysel, bola prisilná.
„Povedala Asamin dom?“ So svojou otázkou sa otočila k Hanabusovi. Rýchlo prikývol.
„Ako to vieš?“ spýtala som sa šokovane.
„Po celý čas som bola v jeho mysli. Prakticky si sa rozprávala so mnou.“
Nešťastne som vydýchla. Prezradila som jej toľko vecí...
„Nie!“ zakričala som, keď ma silno potiahla za sebou. Takto to nemôže skončiť.
Už vydávala nové rozkazy Hanabusovi a chystala sa spolu so mnou preniesť, keď som zrazu začula niečo, čo úplne všetko zmenilo.
Hlas. Zlovestný, zastrašujúci a veľmi divoký. Moje srdce sa na chvíľočku zastavilo.
„Pusti ju,“ povedal smrtiaco.
Rýchlo som za ním otočila hlavu. Dušu mi naplnila láska a útecha. Možno predsa len bola nádej.
Kei stál len neďaleko od nás. Temným pohľadom zazeral na Yuuki a jeho oči vraveli, že ak ho neposlúchne, čoskoro jej rozdriape hrdlo.
Usmiala sa. Pritiahla ma k sebe bližšie a jednou rukou ma pevne objala okolo pása.
„Ale, ale,“ povedala veselo. „Už ti chýbala jej krv?“
„Ak ju nepustíš, dosť veľa jej bude chýbať tebe,“ varoval ju Kei a vyceril ostré tesáky.
„Ale čo,“ poznamenala pokojne. „Jedna ti už zasa nestačí?“
Zavrčal. Vyzeral hrozivo. Keby tak stál proti mne, okamžite by som sa mu vzdala. Veď už teraz som sa triasla ako osika a to jeho strašný hnev ani nepatril mne. Ako mohla Yuuki ostať taká pokojná? Necítila azda jeho auru plnú nenávisti a nekonečnej zloby?
Ako ho mohla k tomu všetkému ešte aj provokovať?
„Mal si umrieť,“ povedala mu. „Priala som ti to.“
„Ty si vždy priala každému len to najlepšie,“ uškrnul sa cez zuby. „Čo chceš pre ňu?“
„Pokoj od teba a od tvojich zubov,“ zasyčala zrazu. „Radšej ti ich hneď vylámem, aby si sa jej už nikdy nedotkol!“
„Dotýkal som sa jej, ako sa len dalo. Poriadne meškáš,“ vyhlásil Kei.
Neverila som, že sa rozprávajú o niečom takom. Zahanbene som zastonala.
„Čože?“ syčala znovu Yuuki. Jej hnev nemal hraníc. „Dohodli sme sa!“
„Dohoda sa zrušila, keď si ma takmer zabila,“ oznámil jej zlovestne.
Mali viac tajomstiev, ako Kei priznal. Netušila som, o čom sa rozprávajú.
„To pri tebe sa trasie,“ povedal. „Keby si ju pustila ku mne, objímala by ma.“
„To je pekné, ale iste chápeš, že to radšej neskúsim,“ pobavila sa Yuuki.
„Ani keď...“ začal Kei a zrazu zmizol. Rýchlo som sa poobzerala po miestnosti. Zbadala som ho. Stál pred Hanabusom a rukou mu silno zvieral hrdlo.
„...ho zabijem?“ spýtal sa výhražne.
Cítila som, ako Yuuki skamenela. Prísť o Hanabusu by pre ňu bola priveľká obeta.
Navždy budem tvoja sestra, začula som v hlave jej vysoký hlas. Never mu.
Pustila ma a sotila ku Keiovi. On okamžite pustil zaskočeného zlatovlasého upíra a zachytil ma, keď ku mne natiahol ruky.
Zbytočne som nečakala. Zatvorila som oči a zovrela jeho zápästia. Spolu sme zmizli skôr, ako ma Yuuki stihla zneistiť ešte viac a dať mi ďalší dôvod k tomu, aby som si priala zostať pri nej.
Zjavili sme sa priamo v spálni v Takaovom dome. Kei ma pevne držal za ruky a zovretie nepovolil, ani keď sme už boli na mieste. Strašne zúril. Jeho stisk ma začínal bolieť.
Trhol mnou a surovo ma odsotil k posteli. Zvalila som sa a vyľakane na neho pozrela.
Takéhoto nazúreného som ho ešte v živote nevidela. Zatínal päste a jeho tvár bola biela od zlosti. Jeho rozrušený hlasný dych nikdy nebol rýchlejší. V okamihu bol pri mne. Pokúsila som sa ujsť pred jeho nekonečnou zlobou a rýchlo cúvnuť, no zdrapil ma za vlasy. Násilne ma pritlačil k posteli a zavrčal mi priamo do tváre.
Vydesene som mu hľadela do čiernych očí a od strachu sa chvela na celom tele.
Vyceril dlhé tesáky a z celej svojej sily sa mi zahryzol do krku. Môj tichý bolestivý výkrik ho nezaujímal. Zovrel ma tak silno, až som si myslela, že mi poláme kosti a veľmi surovo si začal brať z mojej krvi.
Neopovážila som sa niečo mu povedať. V tichosti som trpela a čakala, kým ma pustí.
Ešte nikdy mi nedal na vlastnej koži pocítiť plnú silu svojej zloby, možno preto, že keby sa ku mne správal takto brutálne už skoršie, triasla by som sa pred ním vždy, keď by som ho zbadala. Jeho pravá násilnícka povaha konečne vyplávala na povrch a ovládla každý jeho surový pohyb a každú myšlienku.
„Nie,“ zavzdychala som, keď zo mňa vytiahol zuby a chystal sa ma uhryznúť znovu, tentoraz do pleca. Chytil ma ešte pevnejšie a spravil to.
V jeho zuboch som cítila jeho hnev. Dohrýzol mi aj ruky, zápästia, a keď mi potrhal šaty, takmer celé telo. Konečne bol mojej krvi plný. Zdvihol hlavu a pozrel mi do uslzenej tváre. Znovu sa ku mne priklonil a potichu stále rovnako zlovestne zavrčal.
„Takto si aspoň zapamätáte,“ povedal mi mrazivo, „aké je to rozčúliť ma.“
Ustráchane som mu hľadela do očí. Bol naozaj veľmi, veľmi krutý.
„Takmer ste všetko zničili,“ syčal ďalej. „Chceli ste ma zradiť?“
„Nie!“ vykríkla som mu do tváre a po lícach sa mi skotúľali slzy. „Nikdy...“
„Ale ušli ste za svojou sestrou,“ vrčal znova. „Prečo?“
„Ja som išla za Hanabusom, presne ako sme sa rozprávali,“ vysvetľovala som mu rýchlo. „Ale on ma oklamal. Tvrdil mi, že s Yuuki už nemá nič spoločné, no potom ju privolal...“
„Ako môžete byť taká naivná?!“ hneval sa. „Vravel som vám, že ju nezradí!“
Vzlykla som a prikývla. Bola som naozaj veľmi hlúpa.
„Čo všetko ste mu prezradili?“ spýtal sa zlovestne. „Dúfam, že ste si dávali pozor.“
Z môjho výrazu veľmi rýchlo zistil, že je to ešte horšie, ako očakával.
„To nemôže byť pravda!“ rozčúlil sa a ja som sa zľakla, že ma udrie. „Tak čo ste povedali?!“
„Vie, kde sa skrývame,“ vravela som mu. Hlas sa mi triasol. „A tiež... Yuuki zistila, že ju chceme pripraviť o moc a nahradiť ju.“
Hneval sa tak veľmi, že ani nedokázal hovoriť. Zdvihol ruku a silno ma udrel po tvári.
„Hlupaňa! Teraz si bude dávať pozor ako nikdy predtým!“
Ostala som pod ním ležať s hlavou otočenou nabok. Už som na neho nepozrela.
„Spravila som to pre vás,“ zašepkala som. „Vedela som, že to mohla byť pasca, ale keby ste išli so mnou, boli by ste vo väčšom ohrození. Zabila by vás.“
Potichu na mňa pozeral a nepovedal ani slovo. Potom ma pustil. Postavil sa a začal ticho nadávať. Už sa asi hneval úplne na každého.
„A stihli ste niečo zistiť vy?“ spýtal sa po chvíli a svoj tón sa snažil ovládať.
Zatvorila som oči a potom som len potichu pokrútila hlavou.
Kei zaťal zuby. „Samozrejme,“ zavrčal tlmene. „Ste úplne neschopná.“
Mohol ma urážať koľko chcel. Ak sa mu aspoň trochu uľaví a vybije si svoju zlosť inak ako na mne, mohla som byť za to len vďačná.
„Ste dobrá len na dávanie krvi,“ vravel cez zuby. „Dokonca ani v posteli nestojíte za veľa, aj keď máte pekné telo. Vaša naivita, je ako choroba. Už aj ja som si myslel, že dokážete aspoň niečo iné, a preto som nebol opatrný. Ale vy okrem problémov a priveľa hlúpych rečí neprinášate nič!“
Počúvala som všetky jeho urážky a neopovážila som sa ho prerušiť. Bála som sa, že by sa na mňa znovu vrhol. Vždy som vedela, že v skutočnosti je Kei presne takýto, no kvôli láske mi to bolo úplne jedno. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi mi to ubližuje, keď cítim štípanie rán po jeho zuboch a jeho slová ma nútia nenávidieť sa.
„Možno by vám prospelo, keby som vám ukázal, čo všetko už dokážem. Sila mojej mágie sa začala vracať,“ povedal mi už oveľa viac spokojne.
Vystrel ruku a prsty namieril na mňa. Okamžite ma k nemu pritiahli neviditeľné laná.
Pevne ma chytil za pás, a keď sa dotkol rán, ktoré sa ešte nestihli zahojiť, bolestivo som zastonala. Keď to začul, stisol ma ešte silnejšie.
„Radšej sa nepokúšajte ujsť, bolo by to zbytočné,“ varoval ma potichu a prstami mi spokojne zapáral do každej stopy od vlastných zubov, na ktorú natrafil. „Mám totiž podobnú schopnosť ako vy, no radšej som to nespomínal.“ Priklonil sa k môjmu uchu. „Nájdem vás kdekoľvek... Nemôžete mi ujsť.“
Svojimi slovami vo mne však prebúdzal túžbu uniknúť. Desila som sa pomyslenia, že s ním ostanem čo len o chvíľočku dlhšie. Vedela som si celkom živo predstaviť, aké ďalšie lekcie sa mi chystá uštedriť. Keď som sa mykla, podarilo sa mi vyslobodiť sa z jeho rúk. Pozerala som na neho vystrašenými očami a bojazlivo od neho cúvala.
Na tvári sa mu mihol pobavený úsmev. Vedel, že som v pasci.
Ak mi hovoril pravdu, nemohla som ujsť nikam. Všade by ma bez problémov nasledoval. Určite sa tak dostal aj do Hanabusovho väzenia.
Potom som mala len jediné východisko. Miesto, na ktoré by ma nikdy nenasledoval. Keď sa ku mne pohol, zatvorila som oči.
Kei na mňa prekvapene hľadel. Zarazilo ho, že som sa napriek všetkému čo mi povedal, aj tak rozhodla utekať. V momente mu všetko došlo.
„Nie!“ zvolal a natiahol ku mne ruku. „Počkajte!“
Už bolo neskoro, pretože ma celkom obklopila temnota. Myslela som, že ma rozdrtí, pretože mi Kei ukradol priveľa sily. Ledva som sa udržala pri vedomí, a keď som si myslela, že tlak ma rozpučí a ja určite umriem, všetko ustalo.
Neudržala som sa na nohách. Keď som padla na kolená, začula som vysoký hlas zvolať moje meno. Zatvorila som oči a zvalila sa do mäkkého teplého náručia. Jediného, ktoré mi teraz mohlo poskytnúť ochranu, čo som tak veľmi potrebovala.

„Juuri.“ Z tmy sa vynáral melodický hlas. „Juuri!“
Otvorila som oči. Prekvapene som zažmurkala, keď som zbadala krásnu tvár. Nepamätala som si, čo sa stalo a chvíľu som bola úplne zmätená. Potom som si spomenula.
„Yuuki,“ vydýchla som bolestne, pretože pri spomienkach na Keia ma rozbolela duša. Náhlivo som sa zdvihla na nádhernej posteli, v ktorej som ležala a vrhla sa do náručia mladej ženy, ktorá pri mne sedela. Jej krásna sladká vôňa, ktorú som tak dôverne poznala, mi udrela do nosa a pripomenula mi všetku lásku, ktorú som k nej cítila.
„Vrátila si sa!“ zaspieval vysoký hlas neveriaco. Yuuki ma nežne objímala, kým som sa k nej túlila. Nechala ma upokojiť sa.
„Obleč sa,“ povedala mi po chvíľke. „Ideme zabiť tvojho muža.“
„Yuuki!“ zvolala som a rýchlo sa od nej odtiahla. „Prestaň s tým!“
Nafučane vydýchla. Vedela som, že to nemyslela celkom vážne, no aj tak ma to pobúrilo.
„Vieš ty vôbec, ako si vyzerala, keď si sa za mnou vrátila?“ spýtala sa ma so spojeným obočím. „To ti spravil on. Kei.“ Jeho meno vyslovila ako nadávku.
„A keby si ešte počula, čo všetko mi povedal...“ povzdychla som si a vrátila sa do jej rúk. Silno som ju objala okolo brucha a hlavu jej zložila do lona.
Hladkala ma po vlasoch.
Len prednedávnom som si o nej myslela strašné veci. Vedela som, že sa nič nezmenilo, že Yuukina krutosť nezmizla len pre to, že som ju práve nevidela. Stále tam bola. Niekde pod jej nežnými rukami. Teraz ma hladkali, no rovnako by mohli práve zabíjať. Možno nad tým teraz uvažovala aj ona.
„Kde sme?“ spýtala som sa jej potichu.
„Ty to nevieš?“ Yuuki bola trochu prekvapená. „Ako si sa sem potom dostala?“
„Mne stačí, ak chcem ísť za niekým, na koho myslím,“ vysvetlila som jej.
Po tvári sa jej roztiahol prenádherný úsmev. „Kedy si sa to len naučila?“
Neodpovedala som jej. Vlastne sa ma na to ani nepýtala. Skôr ako keby si len pripomínala ten dlhý čas, ktorý sme neboli spolu.
„Sme vlastne v našom rodinnom sídle,“ povedala mi. „Ty si tu nikdy nebola, ale ja som sa tu narodila. Žili tu spolu naši rodičia.“
„Naozaj?“ spýtala som sa jej začudovane. „Prečo sme potom nežili tu?“
„Kvôli mame,“ vysvetlila jednoducho. „Nechcela tu zostať.“
Netušila som, odkiaľ vie také veci. Ako to, že poznala toto miesto a prečo som o ňom ja nikdy nepočula? Žil tu azda náš skutočný otec?
„Mám veľa otázok,“ povedala som jej potichu. „Povieš mi pravdu?“
Mlčala. Keď ma prestala hladkať po hlave, zdvihla som k nej tvár. Upierala na mňa nepreniknuteľné oči a napriek tomu, že bola celkom bez výrazu, dokázala som zahliadnuť jej neistotu. Nebola som si istá či chcela byť úprimná.
Posadila som sa oproti nej a trochu pobúrene na ňu pozrela. Bude mi klamať.
„Nebudem,“ zasmiala sa Yuuki potichu. „Prosím, netvár sa tak. Vyzeráš ako nahnevané tigríča. Isteže ti poviem pravdu.“
„Dobre,“ zašomrala som a uvoľnila tvár. „Všetko ostatné počká, ale musím sa ťa spýtať na jedno...“
Zvedavo mi hľadela do tváre a čakala. Pobádala ma dôverným úsmevom.
„Mala si niečo spoločné s maminým zmiznutím?“ spýtala som sa potichučky.
Yuuki si iba nešťastne povzdychla, keď zistila, že toto je otázka, ktorá ma škrie najviac zo všetkých. Potom sa mi znovu zahľadela do očí.
„Nie, Juuri. S tým, že odišla, som naozaj nič nemala,“ jej prenikavý pohľad ma donútil uveriť jej. V niečom takom by mi určite neklamala. Veď sme boli sestry. „To náš otec. Roky bol preč, no keď sa vrátil, presvedčil mamu, aby s ním odišla.“
„Opustila nás len tak?!“ zvolala som rozrušene. „Ako mohla...“
„Nebolo to celkom tak,“ zastavila ma, kým som stihla povedať ďalšie slová, ku ktorým ma nútilo moje sklamanie. „Vieš, náš otec je muž, ktorý nie je spokojný, kým nedostane, čo chce. Nedovolil mame odmietnuť.“
„Ty ho poznáš?“ Vyvalila som oči.
„Videla som ho v deň, keď mamu odviedol,“ povedala mi. „Bolo to počas oslavy tvojich štrnástych narodenín.“
„A ani si sa nepokúsila...!“ začala som rýchlo obviňujúcim tónom.
„Ty si ho nestretla,“ prerušila ma ešte hlasnejšie. „Je príliš silný. O všetkom vie a všetko sa deje vždy tak, ako on chce. Proti nemu by sme ty a ani ja nič nezmohli.“
„Takže je to jeho vina...“ povedala som potichu a pozrela na jemnú prikrývku. Zovrela som ju v prstoch. So sklonenou hlavou som nad všetkým premýšľala. Zrazu mi niečo preblesklo mysľou. Zarazene som vydýchla. Nemohla som však nad tým teraz uvažovať. Yuuki by to vyčítala z mojich myšlienok.
„Nad čím uvažuješ?“ začula som zrazu jej chaotický hlas. „V hlave máš strašný zmätok.“
„Som trochu unavená,“ povedala som jej rýchlo. „Všetko čo sa stalo je naozaj...“
Nemohla som nájsť tie správne slová. Tvár som si zložila do dlaní.
„Rozumiem ti,“ počula som jej vysoký krásny hlas. Znovu ma pohladila po vlasoch.
„Mala by si si ešte oddýchnuť a s ničím sa netráp,“ vravela mi. „Určite teraz mnohým veciam nechápeš, ale neskôr ti všetko vysvetlím, sľubujem.“
Unavene som prikývla a potom sa zvalila späť na vankúše. Nahlas som vydýchla.
„Teraz ťa nechám,“ povedala mi potichu. „Keď si odpočinieš, prídem za tebou a porozprávame sa.“
Znovu som iba prikývla a zatvorila som oči. Cítila som, ako ma pomaly prikryla a potom vstala. Prešla veľkou izbou a pri dverách sa ešte zastavila.
„Nevychádzaj von, Juuri.“ Jej vysoký hlas bol znovu mäkký a veľmi milý. „Nechaj ma, aby som sa o všetko postarala.“
Pootvorila som viečka a pozrela na jej pokojnú tvár.
„Yuuki,“ zašepkala som potichučky. Bola som si istá, že ma aj tak počuje. „Ak pôjdeš zabiť Keia... už navždy všetko pokazíš.“
Teraz som si bola istá, že to nespraví. Nech si to akokoľvek priala, neohrozí naše nové priateľstvo. Upozornila som ju, že by som jej to nedokázala odpustiť a ona tomu dobre rozumela. Nechcela by kvôli tomu navždy prísť o sestru.
Počula som, ako za sebou zatvorila dvere. Nečakala som, že mi na to niečo povie.
Pokojne som čakala, kým sa trochu vzdiali. O pár dlhých chvíľ, keď som si bola istá, že už neprečíta moje myšlienky, iba pocíti vedomie, posadila som sa a prestala predstierať únavu. Rozhliadla som sa po izbe.
Bola úchvatná. Najväčšia spálňa v akej som kedy bola a to som videla už aj luxus v Yuukinom sídle. Ležala som v nádhernej širokej posteli, nad ktorou sa jagal ten najskvostnejší fialovo-zlatý baldachýn. Trblietali sa v ňom tisícky malých kamienkov, určite drahokamov. Na tú krásu by som sa vydržala pozerať celé hodiny. Po chvíľke zasneného obdivovania som však vstala. Prebehla som po spálni a zamierila k obrovskému oknu. Vykukla som von. Moje oči boli ďalšou dávkou krásy celkom pobláznené. Nádherné zelené a rozkvitnuté záhrady nemali konca. Prečo by tu niekto odmietal žiť? Veď toto sídlo... bol raj.
Keď som zvedavo podišla k veľkej starodávnej skrini z krásneho lešteného dreva, zo zatajeným dychom som ju otvorila. V tom okamihu ma zasypali desiatky rôznofarebných jemných látok. Zľakla som sa a s tichým zhíknutím spadla rovno na zadok. Na hlavu mi spadlo ešte niekoľko nádherných šiat.
Zákerný šatník. Vyštverala som sa späť na nohy a ostala stáť po kolená zaborená v drahom hodvábe, bavlne a chladnom saténe, ktorý ma šteklil na lýtkach. Dúfam, že ma Yuuki nezačula. Zohla som sa a rýchlo sa snažila ten neporiadok natlačiť naspäť do skrine, ktorá ma pravdepodobne nenávidela. Po minútach zápasenia som tento nerovný boj vzdala a nechala som šaty, ktoré neustále vypadávali von, ležať na zemi.
Sadla som si do mäkkého kresla v rohu miestnosti.
Zložila som ruky na hrudi a konečne vytiahla myšlienky, ktoré som si pred Yuuki tak strážila. Keď mi totiž rozprávala o našom otcovi, niečo mi napadlo. Hovorila o ňom ako o veľmi mocnom mužovi, ktorému sa sama neodváži postaviť. Toto nepovedala ešte o nikom. Vždy sa správala tak, ako keby na svete nebol nikto silnejší ako ona. Nikdy sa ničoho nebála a za autoritu neuznala dokonca ani našu mamu. No o ňom hovorila s rešpektom, aký som u nej ešte nikdy nepočula. Akceptovala skutočnosť, že je mocnejší a to ma trochu desilo. Akú neskutočnú silu musel mať, aby ho Yuuki bez námietok uznala? Z jej slov bolo jasné, že má oveľa väčší vplyv ako ona. A to na všetko. Možno dokonca z diaľky riadil naše životy a my sme si to ani neuvedomovali.
Presne takéhoto silného muža som hľadala. Prvý raz som si uvedomila, že existuje, keď mi Kei ukázal list, ktorý našiel v Yuukinom sídle. Jediná osoba, ktorou by sa nechala moja sestra usmerňovať, to musel byť jedine on. Spomenula som si na podpis v jeho jemne výhražnom a nespokojnom liste a rýchlo si ho spojila s menom, ktoré mi prezradil Hanabusa. Vyčistila som si myseľ a pohrabala sa v spomienkach.
Kaname-sama. Bolo to meno nášho skutočného otca.
Srdce mi zahorelo zvedavosťou. Až som sa zachvela od vzrušenia. Naozaj som bola dcérou niekoho tak mocného?
Vrátil sa po mamu, no o mňa ani o Yuuki sa nezaujímal. Ozvalo sa vo mne sklamanie. Chcela by som ho poznať...
No zvláštne bolo, že sa s Yuuki spojil. Možno mi povedala pravdu, no bola som si istá, že veľa vecí mi zatajila. Oni dvaja majú viac spoločného, ako priznala. Nečudovala by som sa, keby ich spájali nejaké dohody a spoločné záujmy. Stále som bola viac a viac presvedčená, že sa spolu zopárkrát stretli a niečo si naplánovali. A podľa toho listu sa mu musí Yuuki podriaďovať. Potom som mala naozaj pravdu a smer, ktorým sa budú udávať naše životy určí on, tak ako si bude priať.
Od toľkých ťažkých myšlienok ma rozbolela hlava. Nevedela som presne, koľko času už ubehlo odkedy som ušla Keiovi. Pri spomienke na neho sa mi zachvel žalúdok. Nebola som si istá, ako sa mám cítiť. Bola som si istá, že ho milujem. A napriek všetkému som verila, že aj on miluje mňa. Jeho výbuchy hnevu však boli nestrpiteľné. Keď sa prestal ovládať a počúval len túžby svojej čiernej duše, neuvedomoval si, čo môže spôsobiť. Akoby vtedy prestával uvažovať a jediné na čom mu záležalo, bolo, aby ublížil, ponížil a nechal trpieť každého vo svojej blízkosti. Myslela som si, že sa pri mne táto črta jeho povahy aspoň trochu zjemnila, no mýlila som sa. Sama ju nedokážem odstrániť nikdy. Ak so zlobou vo svojom srdci nebude bojovať, tak v ňom prežije navždy.