SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 10. kapitola Malé dobrodrúžstva

Aied sa zobudila na to, že jej niečo padlo na tvár. Boli to kvapky rosy, ktoré padli z listov stromu. Pohľadom zaletela k Drixovi. Pokojne spal. Hlavu mal položenú na svojom batohu. Telo mal skrčené a jeho dych bol pravidelný a pokojný. Po ohni v ohnisku už nebolo ani stopy a popol bol vlhký od rannej rosy.
Z ruksaka si vybrala tmavo zelené šaty, ktoré si zbalila už dávnejšie. Všetky veci si už pripravila asi dva možno tri týždne pred tým ako odišla z dediny. Chcela byť pripravená a teraz sa jej to celkom hodilo. Nemohla si obliecť nohavice a tričko. Nevedela či sa jej podarí presvedčiť Drixa aby nešli do dediny. Veľmi o tom pochybovala a tak sa radšej pripravila na všetko. V ruksaku našla ešte akési bolerko, ktoré si prehodí cez seba aby jej nebola zima. Postavila sa a potichu, aby nezobudila Drixa, sa vykradla z tábora. Nemusel vedieť, že sa ide prezliecť a nemala v úmysle nikam utiecť, tie popáleniny z prvých dňoch jej na teraz stačili. Samozrejme sa však nemienila zmieriť z prehrou. Ako náhle sa vyskytne prvá možnosť sa ho striasť urobí to.
Poobzerala sa naokolo. Nikde nikoho nevidela a nevidela ani do tábora. Bola dostatočne vzdialená od neho a mohla sa pokojne prezliecť. Vyzliekla si tričko a nohavice, ktoré po dvoch dňoch cesty a troch nociach boli úplne špinavé. Keďže sa jej do ruksaka zmestí iba zopár vecí. Nemôže si oblečenie meniť tak často ako by to rada robila. Jej počet oblečenia bol obmedzený na tri tričká, dve nohavice a dvoje šaty, v ktorých by sa mohla ukázať na dedine i v meste. Tiež si vzala jednu šatku a niečo čo sa podobalo bolerku v jej svete a to mala práve v ruke. Našťastie malo tiež zelenú farbu, ale namiesto tmavej ako ihličie bola skôr farby mladej jarnej trávy. Aied si natiahla na svoje telo čisté šaty s výstrihom tvaru U vpredu. Šaty jej trochu poodhaľovali ramená ale mali trojštvrťové rukávy. Boli ušité z teplej látky a neprepúšťali chlad. Od pása nadol sa postupne rozširovali čím ukryli spoľahlivo jej obezitu a umožnili jej sa lepšie pohybovať. Rozpustila si vlasy, ktoré mala zviazané do copu kusom látky a začala si z nich vyberať konáriky a listy. Pokúsila sa ich aj rozuzliť ale po chvíli to vzdala a opäť si ich stihla do copu. Obliekla si bolerko a zamierila naspäť k táboru.
Keď sa vrátila, Drix ešte spal. V lese bolo šero, ale bola si istá, že slnko už je vysoko na oblohe. No cez hustú spleť konárov a listov sa k nim nevie dostať ani jeden slnečný lúč.
„Vstávaj!“ zakričala na Drixa.
Ten sa okamžite postavil a rozhliadol sa okolo seba a hľadal odkiaľ číha nebezpečenstvo. Vôbec jej nebolo ľúto, že ho tak nemilosrdne zobudila. Nemienila byť k nemu milá. Ešte by si začal myslieť, že je všetko v úplnom priadku a nie je sa čoho obávať. Priala ho, na teraz, ako svojho spolucestujúceho, ale brala ho ako úplne cudzieho človeka, ktorý jej bol úplne nesympatický. Vrátila sa k ruksaku a nechala Drixa spamätať sa. Špinavé veci vložila do ruksaku a vytiahla z neho mapu. Začala ju rozkladať a vôbec si nevšimla Drixov prekvapený pohľad, ktorým si ju premeriaval.
„Blízko by mala byť dedina.“ Prehovoril a odvrátil od nej zrak.
„Ako to vieš?“ spýtala sa ho dúfajúc v zázrak keď sa pozrela na mapu. Zmučene zavrela oči. Vedela to. Načo by jej hovoril o inej dedine, keby to nebola tá, ku ktorej mierili? Potichu si nešťastne vzdychla.
„Určité územie tohto kráľovstvá poznám naspamäť.“ Odpovedal jej. „Ale to ti už Alfonz vravel vtedy.“ Pripomenul jej jeden z dôvodov prečo mal s ňou cestovať.
„To je síce pekné, ale dnes tam ísť nemôžeme.“ Povedala mu a zdvihla k nemu zrak.
Prekvapene sa na ňu pozrel.
„A to už prečo?“
Pokrčila ramenami. „Jednoducho je to tak.“
Nemienila mu prezradiť prečo. Vedela, že by sa vypytoval rôzne otázky a nemienila mu prezradiť čo sa stalo v noci.
„Tak túto odpoveď neberiem. To nie je dôvod.“ Začal si zbierať veci. „A jednoducho tam ísť musíme lebo sa nám naše zásoby akosi míňajú a zo vzduchu žiť neviem. A ani ty určite nie.“
Aied zachytila v tej vete narážku na jej postavu. Trochu ju to naštvalo, no nechcela sa nechať vyprovokovať.
„Takže si ideme doplniť zásoby, keďže je to jediná dedina v širokom okolí.“
Mal pravdu. Potrebovali si doplniť zásoby. A keby večer nezachránila kentaura určite by s ním bez námietok šla, ale teraz.
Drix čakal kým si zbalí veci aby mohli vyraziť.
„Zásoby si môžeme zaobstarať aj inak. Kúpiť ich neskôr v inej dedine, poprípade niečo uloviť. Nie sme na tom až tak zle. Aspoň ja nie.“ povedala a dúfala, že neprekukne jej lož o zásobách.
„Prečo tam vlastne nechceš ísť?“ začal sa k nej približovať a podozrivo na ňu pozeral.
Urobila krok dozadu.
„To ťa nemusí zaujímať.“ Odvetila mu. Ani za nič mu to nemienila prezradiť.
„Chcem vedieť dôvod!“ Povedal rozkazovacím tónom.
To Aied pobúrilo. Nemala rada, keď ju niekto komandovala aj keď nepriamo čo teraz robil.
„Aj ja by som chcela vedieť veľa vecí!“ vybuchla na neho. „Ale to skôr zomriem ako by som sa ich dozvedela! Preto ani TY nemusíš vedieť všetko!“ Pričom slov Ty zdôraznila.
„Aied!“ oslovil ju už nahnevane. „Nechovaj sa ako malé decko! Na to vážne nemám náladu ani chuť!“
„Jednoducho mám z toho zlý pocit!“ vyhŕklo z nej. Nebola to celkom lož. Naozaj sa jej zmocňoval zlý pocit ale použila to len ako výhovorku. Pravý dôvod mu neprezradí. Trvala na svojom. “To ti musí stačiť. Viac ti k tom nemám čo povedať. Ani ja ti neprikazujem o všetkom mi povedať!“ Zložila si ruky na prsiach.
Nahnevane si pozerali do očí. Ani jeden nemienil ustúpiť.
„Aha,“ ozval sa Drix a Aied čakala čo povie ďalej. „Takže ak tomu dobre rozumiem,“ vravel nahnevaným tónom. „Kvôli tvojím pocitom máme zahodiť príležitosť doplniť si zásoby a cestovať cez Púšť hadov a kopce bez nich, lebo až za nimi sa nachádza mesto, kde by sme si mohli doplniť zásoby!“ Aied prikývla. Drix neveriaco na ňu pozrel.
„A keby som sa rozhodol ignorovať tvoje pocity? Ohrozila by si nás na životoch a neprezradila by si mi aké nebezpečenstvo na nás číha v tej dedine?“
Prikývla hlavou. To Drixa celkom rozčúlilo.
„Fajn!“ zreval. „Vieš ty čo?! Ideme do tej dediny! A dúfam, že sa niečo prihodí! A dopredu ťa varujem nemienim ťa zachraňovať! Do nebezpečenstva si sa dostala sama!“
„Ako myslíš!“ zakričala na neho. „Ja sa ťa o záchranu nebudem prosiť!“
„To sa ešte uvidí. V každom prípade do tej dediny ideme!“ povedal rozhodne.
Aied to nahnevalo ešte viac. Znovu jej rozkazoval.
„A kedy si sa stal vodcom nášho malého spoločenstva?!“ opýtala sa nazúrene.
„Odvtedy čo sa tvoje návrhy a rozhodnutia priečia zdravému rozumu!“ odvetil jej rovnako nahnevane ako ona.
„Moje názory sú rovnako dobré ako tie tvoje!“ zvyšovala hlas čím ďalej tým viac. „Mám dobrý dôvod vyhnúť sa tej dedine!“
„Ah áno zabudol som!“ aj on zvyšoval hlas. „Taký dôvod, ktorý mi nechceš povedať a to len preto, že si sa tak rozhodla!“
„Nemusím ti všetko vešať na nos!“
Drix zavrčal. „Správaš sa ako rozmaznaný fracek! Ale jak chceš, rob si čo chceš! Pokojne sa môžeš oddeliť a ísť kam chceš! Čo ty na to?!“
„Že si hlupák!“ odsekla. „Veľmi dobre vieš, že to nemôžem urobiť! Keby áno, už by som tu nebola! Mala som milión možností odísť, ale kvôli týmto prekliatím náramkom,“ zdvihla ľavú ruku, „nemôžem!“ zúrila.
Drix sa usmial.
„To znamená, že sa musíš prispôsobiť.“ Povedal už pokojným hlasom.
Aied mala sto chutí mu ten úsmev zoškriabať z tváre.
„To ani náhodou! Teba to páli tiež nie?“
„To áno ale u mňa je to asi o polovicu sily slabšie ako u teba.“ Aied na neho neveriaco hľadela. „Inak povedané,“ pokračoval, „ty už držíš z posledného, kým mňa to len začína páliť.“ Vysvetľoval jej.
Aied pochytil obrovský hnev. Drix sa už pripravoval, že na neho zaútočí. No len sa otočila, zbalila mapu a zamierila k dedine.
„Keď sa niečo stane, ty budeš na vine!“ precedila pomedzi zuby.
Drix si vzdychol a išiel za ňou.

Do dediny sa dostali až popoludní. Nachádzala sa tesne pri okraji lesa. Aied to vôbec nepripomínalo dedinu, ale skôr nejakú pevnosť. Domy neboli vôbec vidieť. Všade, kde si sa pozrel bola obrovská hradba z dreva a kameňov a pred ňou mohutné drevené palisády so zahrotenými koncami. Asi každých päť metrov stála vysoká ale úzka, drevená vežička, na ktorej stál jeden strážca. Aied si len predstavovala ako by to mohlo celé pekne horieť. Väčšiu vatru by si mohla len ťažko predstaviť.
Do dediny vošli jednou zo štyroch brán, ktoré boli rozmiestnené zo všetkých svetových strán. Keď prešli bránou, všimla si, že na vežiach pri bráne boli mohutné železné zvony. Vedela na čo slúžia. V starých filmoch, ktoré vo svojom svete zvykla pozerať, nimi ohlasovali nebezpečenstvo prepadu nájazdníkmi alebo nepriateľom.
Dedina, v ktorej sa ocitli bola väčšia ako tá, v ktorej žil Derek a Arin. Aj domy tam boli väčšie. Ulice boli plné ľudí. Mohli ste tam zazrieť rozprávajúce sa skupiny dospelých, detí, tínedžerov. Niektorí sa ponáhľali, iný zasa vychutnávali prechádzku. Vozy ťahané koňmi, somármi aj volmi sa premávali po uliciach. Niektoré boli prázdne iné zasa plné. Boli na nich rôzne tovary, no väčšinou to bola vypestovaná zelenina. Čím viac sa blížili k trhu tým viac bola preplnená ulica. Vo vzduchu sa vznášali výkriky predajcov i kupujúcich. Pri jednotlivých stánkoch ste počuli ako sa niekto pokúša znýžiť cenu tovaru a predajca sa tomu snaží zabrániť. Ale ak nechce stratiť zákazník musí trochu popustiť z ceny.
Aied sa rozhliadala okolo. Toto vo svojom svete supermarketov a obchodných domov nemala šancu zažiť. Pozorne sledovala ako sa dohadujú o cenách a pritom si všímala jednotlivé triky predajcov i kupujúcich. Spolu s Drixom, ktorý kráčal vedľa nej sa predierali pomedzi ľudí a hľadali čoby sa im zišlo. Sem tam sa zastavili pri nejakom stánku aby si niečo dokúpili. Niekde to bolo sušené mäso, inde bochník chleba alebo hrudku syra. Pri jednom stánku si kúpili za Aiediné peniaze ovčie kožušiny s ktorými sa budú môcť večer zakryť počas studených večerov. Samozrejme pri kúpe prinútila Drixa sľúbiť, že ich bude nosiť on. Nepotrebovala ešte navyše nejakú záťaž na chrbte okrem svojho ruksaka a luku s tulcom šípov. Drix veľmi nerád ale súhlasil keďže nechcel v noci mrznúť. Zoširoka sa na neho usmiala a kúpila dve ovčie kožušiny. Drix ich hneď stočil a zviazal špagátom, ktorý mu podala Aied. Potom si ich pripevnil k batohu tak šikovne, že ani Aied nevedela ako sa mu to podarilo. Teraz sa zas pre zmenu zasmial Drix.
Aied si kúpila jedny nové šaty a nohavice, ktoré okamžite schovala do ruksaka. Potrebovali kúpiť ešte nejaké fľaše s vodou ale nevedela kam ich už dá. Náhle sa rozozvučali zvony na strážnych vežiach. Hluk okamžite stíchol. Ako náhle ľudia pochopili čo sa deje, rozutekali sa do domov. Niektorý sa schovali pod vozy alebo naskákali do obrovských sudov. Vznikol totálny chaos. Každý do každého sácal a snažila sa zachrániť vlastný život. Drix sa snažil predrať k Aied , keď do mesta vtrhla cez polo zatvorenú bránu skupina kentaurov. Väčšina ľudí bola ešte mimo svojich domov. Chlapi na vežiach strieľali šípy do kentaurov, ktorí boli v plnej zbroji. Šípy sa od nich len odrážali. Proti nim vyšli dedinské stáže z brán takisto v plnej zbroji.
Aied nemala čas sledovať to lebo ju Drix chytil za ruku a potiahol akurát v čas aby ju netrafil zle mierený šíp.
„Ďakujem.“ Hlesla mu a už sa začala predierať pomedzi vystrašených ľudí k otvorenej bráne, aby sa dostali von. Kentauri sa pustili do boja so strážami a ničili všetko čo im prišlo do cesty. Brali všetko čo dokázali uniesť. Dokonca podpálili dva vozy zo slamou. Zvukom sa nieslo rinčanie mečov, dopad šípov na brnenie a pukot plameňa. K tomu všetkému sa pridali vydesené výkriky a plač detí. Dostali sa do davu ľudí, ktorý sa snažil dostať von z dediny. Náhle Aied zbadala malé asi šesť ročné dievčatko ako stojí a plače samo opustené. Nevšimlo si, že sa oproti nemu rúti rozbehnutý kentaur. Aied na ňu zakričala no nedokázala prekričať hluk. Kentaur sa sústredil na boj a bolo mu jedno čo sa mu dostane pod nohy.
„Choď von stretneme sa tam!“ Zakričala Drixovi a rozbehla sa k dieťaťu. Drix sa ju pokúsil zastaviť no nestihol. Ani nemohol za ňou ísť, lebo vystrašený dav ho stiahol zo sebou.
Aied sa čo najrýchlejšie a čo najšikovnejšie predierala pomedzi ľudí. Myslela si, že to už nestihne, keď videla ako blízko už kentaur je. Rozbehla sa čo najrýchlejšie a vrážala do každého kto sa jej postavil do cesty. Konečne sa jej aspoň trochu oplatila jej obezita. V poslednej chvíli sa hodila dopredu. Chytila dievča, strhla ju na seba a preletela s ňou popred kentaura. Ten sa zľakol a zabrzdil. Aied dopadla bolestivo na chrbát. Skoro si vybila dych. Dievčatko držala pritisnuté ku svojej hrudi kým sa kotúľali po zemi. Keď zastali rýchlo sa postavila na nohy. Vzala luk a jediný celý šíp ktorý jej ostal v tulci, lebo ostatné sa pri páde rozsypali a polámali. Rýchlo ho nasadila na tetivu natiahla luk a namierila kentaurovi do štrbiny, medzi hrudným plátom a prilbou. Sťažka dýchala ale ruky mala pokojné. Vôbec sa jej netriasli čo ju prekvapilo. Kentaur na ňu pozeral a ona sa pozerala na neho. Vedela, že ak minie a kentaur zaútočí je po nej. Nohou postrčila malé dievčatko za seba. Kentaur si to všimol. Svoj meč spustil na znak, že nemieni bojovať. Aied urobila presne to isté z lukom. Potom sa kentaur otočil a odcválal drancovať ďalej.
Aied len v nemom úžase za ním hľadela. Srdce jej bilo ako splašené. Dych sa jej zrýchlil a nohy sa jej roztriasli. Všetok adrenalín sa naraz premenil na strach. Luk sa jej triasol v ruke a šíp jej spadol na zem.
Náhle ju niekto potiahol. Obzrela sa. Videla ako sa jej dievča snaží podať spadnutý šíp. Vzala ho a usmiala sa na ňu. Pritlačilo sa k nej a potichu vzlykalo. Aied sa spamätala. Prehodila si luk na chrbát, šíp vrátila do tulca a čupla si k dievčatku. Objala ju a do ucha jej šepkala upokojujúce slová. Pomaly sa upokojovalo.
„Kde máš rodičov?“ opýtala sa jej.
Dievča sa na ňu pozrelo s uplakanými očami. Mala nádherné, obrovské sýto zelené oči. Plavé vlasy jej padali na plecia. Malý noštek, ako gombička, bol od plaču celý červený a krvavo červené pery sa jej chveli. Tváričku mala jemne bacuľatú.
Aied ju nežne hladkala po hlave.
„Zoberiem ťa domov dobre?“
Dievča prikývlo. Aied sa postavila a v chrbte pocítila tupú bolesť. Na chvíľu privrela oči a počkala kým ju to aspoň trochu prejde. Potom ju vzala na ruky a pomaly nenápadne prechádzali popred domy. Dievčatko jej ukazovalo kam má zahnúť. Aied si všímala všetko naokolo. Pár krát sa museli schovať pred skupinou kentaurov. Nebola si istá čo by spravili a tak pre istotu sa im snažila vyhýbať. Ľudí bolo stále menej a menej. Chaos sa pomaly strácal a na zemi bolo vidieť veľa zranených ľudí. Dúfala, že si ju nik nevšimne a že Drix sa ju nevyberie hľadať do dediny ale počká na ňu v lese.
Dieťa sa zamrvilo v Aiedinom náručí. Prebrala sa zo zamyslenia a pozrela sa na ňu. Dievčatko ukázalo na dom oproti. v okne bola mladá žena, ktorá zo zúfalým pohľadom prezerala okolie. Aied rýchlo prešla k domu a zaklopala na dvere. Chvíľu sa nič nedialo, no potom otvorili dvere malý zavalitý muž z plavými vlasmi.
"Papa!" zvolalo dievčatko a vystrelo k nemu ruky.
Muž sa rozplakal a vzal ju na ruky. Bozkával ju na hlavu a ďakoval Aied za záchranu jeho dcéry. Aied sa usmiala. Vtedy pribehla aj žena. Mala presne také isté oči ako dievčatko a aj nos mali podobné. Okamžite si vzala dcéru a privinula si ju na hruď. Aied to dojalo. Spomenula si na svojich rodičov. Muž ju volal dovnútra aby sa ukryla ale Aied pokrútila hlavou.
"Nemôžem tu ostať." povedala im, načo sa na ňu zhrozene pozreli. Pohladkala malú po hlave. "Neboj sa. Veľká sestra bude v poriadku." Usmiala sa na nich a rozbehla sa preč.

Bežala čo najrýchlejšie k bráne, ktorou vošli do dediny. Vôbec jej nezáležalo na tom či ju niekto vidí alebo nie. Zabije ma, on ma určite zabije. Myslela si. Samozrejme len v tom prípade ak prežijem tu. Vravela som mu, že sem nemáme chodiť, ale on nie! Premieňala svoj strach a zúfalosť na hnev voči Drixovi. Zamestnala svoju myseľ a nevšímala si bolesť.
Prepletala sa uličkami a snažila sa nájsť bránu. Obchádzala rozbité veci, vozy. Odhodila svoj tulec zo šípmi, polámané jej už boli na nič. Prebehla okolo mŕtveho lukostrelca. Odvrátila sa od neho a prešla okolo neho. Potom si to však rozmyslela a vrátila sa k nemu. Luk ešte stále zvieral v rule. Bol otočený tvárou k zemi a z chrbta mu trčala kopija. Aied prišlo zle. Odvrátila od neho tvár a zavrela oči. Čakala kým ju to prejde. Vnímala len zvuky boja, ktoré prichádzali zo smeru kam mala namierené. Keď jej už bolo lepšie opäť sa pozrela na mŕtvolu. Hľadala jeho tulec zo šípmi. Okamžite jej padol do oka. Mŕtvola ho mal pripevnení k pásu. Ešte nikdy to u nikoho nevidela. Nechápala ako sa s tým dokázal pohybovať. Vŕtalo jej v hlave, či mu to neprekážalo. Sklonila sa k mŕtvole, odopla mu tulec a prevesila si ho cez rameno na chrbát. Potom už nestrácala čas a bežala.
Vybehla z uličky na ulicu, kde bol ešte nedávno trh. Ešte stále tam bojovali stráže proti kentaurom. Bolo jej jasné, že nemajú šancu zvíťaziť. Väčšina z nich bolo ťažko ranených. V duchu dúfala, že majú dobrého lekára. Zbadala bránu. Rozbehla sa k nej najrýchlejšie čo vládala. Vzduchom sa ozval dunivá zvuk rohu. Obzrela sa za seba. Jeden z kentaurov zatrúbil na odchod. Prestali bojovať, zoskupili sa a v čo najväčšom behu zamierili von.
„Dopekla!“ zakričala Aied nahlas. Bola už pri bráne. Rýchlo sa prešmykla von a zamierila do lesa. Už naozaj nevládala. Za celý svoj doterajší život toľko nebehala. Na chvíľu sa zastavila aby sa vydýchala. Obzrela sa za seba. Cez bránu práve vychádzali kentauri. Jeden náhle zastal. Pozrel sa jej smerom. Chvíľu sa na ňu díval potom niečo zakričal načo zastali ďalší štyria. Pozreli sa na Aied. Začala cúvať. Toto je snáď nočná mora, pomyslela si. Rozbehli sa k nej. Zvrtla sa na päte a rozbehla sa k lesu, tak rýchlo ako nikdy predtým. Pripadalo jej to akoby za ňou ani jej vlastné nohy nestíhali. Dupoty kopýt sa k nej stále viac a viac približovali. Vbehla do lesa a mierila stále hlbšie a hlbšie, potom sa skryla za jeden mohutný strom a pozerala smerom k dedine. Videla ako kentauri prudko zabrzdili pred lesom. Neodvážili sa do neho vojsť. Chvíľu tam stáli, potom sa otočili a rozbehli sa preč. Predpokladala, že sa pripoja k svojej skupine. Oprela sa o kôru stromu a skĺzla po nej na zem. Bola celkom vyšťavená. Nedokázala urobiť už ani krok. Zavrela oči a oddychovala.

„Tu si!“ skríkol na ňu Drix.
Aied skoro vyskočila, tak sa naľakala. Postavila sa na nohy a pozrela sa ne neho. Videla, že zúri.
„Ty nie si normálna!“ začal a postupne zvyšoval hlas. „Ako ťa má chrániť, keď robíš samé blbosti?!“
„Nevravel si mi náhodou pred tým, ako sme šli do dediny, že ma nemieniš zachraňovať?“ pýtala sa ho pokojne. Nemala dosť síl na to aby sa s ním opäť pohádala. Jedna hádka jej na dnes stačila.
Drix z celej sily tresol päsťou do stromu za ňou, čo ju vyľakalo. Pozrel sa na ňu divím pohľadom. Vystrašene sa nadýchla. Urobila krok dozadu a narazila na strom. Do chrbta jej vystrelila bolesť a vykríkla. Drix ju rýchlo otočil, stiahol z nej ruksak aj luk s tulcom. S poza opaska vytiahol nôž a skôr ako tomu stihla zabrániť jej rozrezal na chrbte šaty. Odokryl jej chrbát. V strede chrbta sa jej robila obrovská modrina, ktorá sa ešte zväčšovala. Rukou jej po nej prešiel a Aied sykla od bolesti. Nahnevane si vzdychol.
„Ja som ťa varovala.“ Neodpustila si poznámku.
Drixa to ešte viac naštvalo.
„A to si mi nemohla povedať, že dedinu napadnú kentauri?! To môžeš byť až tak blbá?!“ Otočil si ju tvárou k sebe.
Ich tváre boli od seba na tridsať centimetrov. Hľadeli si do očí a navzájom sa zabíjali pohľadom.
Aied to nakoniec nevydržala a odtisla ho od seba.
„Ja som nevedela čo sa presne stane!“ vyhŕkla. „Nie som jasnovidec! Nemohla som ti povedať čo sa stane, keď som to ani ja nevedela?“ po tvári jej stiekla slza. Nahnevane si ju zotrela a dívala sa na Drixa.
Jeho hnev ho pomaly opúšťal. Pozrel sa na ňu. Na jej rozrezané šaty. Pred očami mal jej udretý chrbát. Hneval sa na ňu ale aj na seba. Nechápal ako mohol dopustiť aby sa od neho oddelila v tak nebezpečnej situácií. Keby sa jej niečo stalo ako by to vysvetlil Alfonzovi? Ako by sa obhájil sám pred sebou? Nijako, to dobre vedel.
„Prepáč.“ Povedal a Aied na neho vyvalila oči.
„Čo prosím? Mohol by si to zopakovať? Asi som ťa zle počula.“ Podpichla ho. Nemohla si pomôcť. Nikdy by od neho nečakala, že sa jej za niečo bude ospravedlňovať.
Pokrútil hlavou. „Ty si vážne prípad.“ Povzdychol si. „Otoč sa.“
„Prečo?“
„No asi prečo? Aby som ti to mohol natrieť masťou.“ Vysvetlil jej.
Pokrútila hlavou. „To ani náhodou.“ Vravela zanovito. „Dosť, že si mi rozrezal šaty. Môjho chrbta sa už ani nedotkneš.“
Usmial sa na ňu a urobil k nej krok. Aied o krok ustúpila.
„Potrebuješ to ošetriť a pochybujem, že si to dokážeš namastiť sama.“ Dohováral jej.
„To mi je jedno.“ Vravela rozhodne. „Nemysli si, že ti dovolím sa ma len dotknúť. Nie sme priatelia ani nič podobné. Dúfam, že si na to nezabudol.“ Urobila ďalší krok dozadu.
„Na to som vôbec nezabudol.“ Povedal jej. „Ale ak ťa nedáme do poriadku budeme cestovať pomaly a budeš iba na príťaž.“
To ju urazilo. „Nemusíš so mnou cestovať.“ Odsekla mu urazene. „Nemal by si zabúdať, že ty ideš so mnou nie ja s tebou. V tomto ohľade som nemala akosi na výber!“
Drix prevrátil oči. „Ak my nedovolíš ťa natrieť liečivou masťou, tak ťa zvalím na zem, prisadne a aj tak ťa natriem či chceš alebo nie. Môžeš si len vybrať, či to pôjde po dobrom alebo po zlom. A ja by som veľmi nerád keby si, si zvolila tú druhú možnosť.“ Povedal jej.
„To by si neurobil.“ Povedala vyľakane.
„Chceš sa staviť?“
Prezerala si ho a odhadovala či by bol toho schopný. Urobil k nej krok.
„Dobre!“ Súhlasila nakoniec. Otočila sa mu chrbtom. Cop si chytila do ruky a spustila ho popred pravé plece.
Drix vytiahol z batoha masť ktorú mu dal Alfonz špeciálne na takéto poranenia. Presne si pamätal čo mu vtedy povedal: - U nej si nikdy nemôžeš byť istý. –
Postavil sa za Aied. Chytil jej šaty a roztvoril ich tak, že jej odhalil aj plecia. Zachvela sa.
„Vieš čo, ja som si to rozmyslela.“ povedala a pokúsila sa od neho odísť.
Drix to predpokladal. Rýchlo ju rukou v ktorej nedržal masť chytil okolo pása. Podrazil jej nohy aby sa nemohla vymaniť z jeho ruky. Držal ju aby nespadla a opatrne ju položil na zem. Aied sa snažila vzoprieť ale nedovolil jej to. Opatrne si kľakol na jej nohy, tak aby jej neublížil ale aj aby nimi nemohla hýbať. Masť položil na zem a rukami chytil jej ruky za zápästia. Potom vynaložil väčšie úsilie, aby ich dostal nad jej hlavu, kde jej ich spojil a držal ich jednou rukou.
„Nehýb sa.“ Prikázal jej. „Bude ťa to ešte viac bolieť.“ Dohováral jej.
„V mojom svete sa tomu hovorí sexuálne obťažovanie.“ Vravela tlmeným hlasom keďže mala tvár obrátenú k zemi.
Drix sa zasmial. „Kto by už len teba chcel sexuálne obťažovať?“
Aied to urazilo. Vedela, že nie je bohvie ako pekná, ale zato ju nemusel urážať.
„Len dúfam, že nie taký odporný muži ako ty.“
„Takže ja som pre teba muž?“
„To teda nie!“ vykríkla a začervenala sa. „Tak som to nemyslela. Na chrbte pocítila niečo strašne studené a zapišťala. „Prestaň!“ začala sa mrviť. Do tela jej vystreľovala bolesť.
„Nehýb sa! Lebo náhodou pritlačím a bude ťa to príšerne bolieť.“ Opatrne jej rozotieral po chrbte bielu mastičku, ktorá voňala po žihľave.
Aied to vzdala.
„Dobre. Ale pusti mi ruky. Sľubujem, že sa ani nepohnem.“
Pozrel sa na ňu. Hlavu mala položenú na zemi. Oči privreté od bolesti, ale dych mala pokojní. Pustil jej ruky. Aj druhov rukou jej začal v masírovať masť do kože. Prekvapilo ho, keď na rozdiel od tukových vankušíkov natrafil na jej chrbte na svaly a kosti. Celú si ju prezrel. Až teraz zbadal, že celkom viditeľne schudla. Nebola celkom chudá to nie. Mala ešte nadváhu to áno ale nebola už obézna ako vtedy keď sa stretli v prvú noc. Aj keď jej tie šaty náramne pristali a prekrývali jej obezitu, jej bacuľatá tvár ju prezradila. Ale teraz. Už nemala také bacuľaté líca. Bradu mala o niečo výraznejšiu. Krk mala o niečo chudší. Keď tak o tom teraz rozmýšľal bola pekná. Dokonca aj v tých rozrezaných šatách a skoro celým modrým chrbtom. Dokázal si predstaviť, ako sa za ňou budú muži otáčať v meste, keď tam dorazia. Vtedy bude možno dokonca ešte chudšia. Lepšie stavaná a aj krajšie oblečená. Možno že budú jej vlasy voľne rozpustené, čím len viac zvýrazní svoje ženské telo. Pozrie sa na nich jej jantárovo čiernymi očami a na perách jej bude hrať typický šibalský úsmev. Náhle sa v ňom uvelebil neznámi pocit. Dosiaľ nikdy nič podobné necítil.
Aiediné zjojknutie ho vytrhlo zo zamyslenia. Nemohol uveriť tomu nad čím uvažoval. Ako mohol takto o nej uvažovať? To sa udrel do hlavy alebo čo? Veď len nedávno dokázala aká je nezodpovedná, rozmaznaná a panovačná. Namiesto toho aby robila čo mala aby sa zachránila, sa od neho oddelila a bohvie čo robila, že sa tak udrela.
„Prečo si sa mi stratila vtedy v dedine?“ opýtal sa jej a znova si dal na ruku masť, ktorú začal rozotierať.
„Chcela som zachrániť jedno dievčatko na ktoré sa rútil kentaur.“ Odpovedala mu.
Drix sa zarazil. „Čo prosím?“ opýtal sa neveriaco.
Vzdychla si. Mohla si myslieť, že jej nebude veriť.
„Načo si to chcel vedieť keď mi neveríš?“ spýtala sa dotknuto. „Myslíš si, že som taká nezodpovedá aby som ohrozila svoj život len tak?“ Drix mlčal.
„To snáď nemyslíš vážne!“ zvolala nahnevane. „Nezahodila by som svoj život len tak. Ja som na svete rada! Čo si to o mne vlastne myslíš?!“ snažila sa na neho pozrieť. „Aby si vedel. Videla som ako tam dievčatko stojí samé opustené a plače. Potom som si všimla ako sa na neho rúti kentaur.“ Začala mu vysvetľovať. „Snažila som sa ju varovať ale nepočula ma tak som sa k nej rozbehla. Len tak, tak som ju zachránila. Hodila som sa popred toho kentaura, strhla dievča a dopadla na chrbát, vlastne na ruksak, od ktorého predpokladám mám tú modrinu. Rýchlo som sa postavila na nohy. Natiahla luk a posledný celý šíp som namierila na toho kentaura, pretože zastal pri nás. Nezabila som ho, pretože len na nás chvíľu pozeral a potom odišiel ďalej. Zobrala som dievčatko domov k rodičom. Ono mi ukazovalo cestu. Ako náhle bola v bezpečí som bežala k bráne a ušla z dediny. Predpokladám, že si videl moju naháňačku z kentaurami.“ Dokončila svoje rozprávanie.
„Áno videl.“ Povedal užasnuto a nechcel uveriť tomu, čo mu povedala. Jej rozprávanie ho celkom prekvapilo. Nemyslel si, že je schopná takého bláznovstva a činu. On ju odsudzoval, hneval sa na ňu, kým ona bola v nebezpečenstve a zachraňovala život.
„Nemala si sa do toho púšťať sama. Mohol som ti pomôcť.“ Vravel jej.
„Na to nebol čas. Ani ja som nevedela čo spravím.“ Chvíľu bola ticho no potom sa spýtala. „Ešte dlho budeš obchytávať moje telo? Alebo už zo mňa zlezieš? Neuraz sa ale si ťažký.“
Drix nereagoval na jej narážky. Postavil sa na nohy. Vzal masť a odložil si ju do batoha. Aied sa postavila. Šaty sa jej o čosi skĺzli dole a tak trochu poodhalili jej ženské prednosti. Rýchlo sa jej otočil chrbtom. Aied si chytila šaty, podišla k ruksaku a vytiahla si odtiaľ hnedé nohavice a šedé tričko s krátkymi rukávmi. Zamierila hlbšie do lesa aby sa mohla prezliecť alebo v tomto prípade skôr obliecť. Šaty skrčila. Mohla ich vyhodiť, boli už nepoužiteľné. Ani zašívať ich nemalo zmysel. Vrátila sa späť k Drixovi. Šaty strčila do ruksaku. Už si ho chcela dať na chrbát, keď jej ho Drix vytrhol z ruky a dal si ho na chrbát.
„Ber si luk a šípy. Pár dní ti ten ruksak ponesiem aby sa ti rýchlejšie uzdravil chrbát ale veľmi si na to nezvykaj.“ Upozornil ju.
Aied mykla plecami. Nemienila si zvykať na jeho milosrdenstvo.
Drix sa vydal na sever.
„Kam ideš!“ zvolala za ním prekvapene.
„Do Poľany.“ odvetila jej.
„Kam?“ nechápala.
„Do najbližšej dediny.“
„A prečo?“
Drix prevrátil oči. „Lebo je to najbližšia dedina a mám tam priateľa, ktorý nám pomôže.“
Aied dala ruky v bok na znak protestu. „Tak na to rýchlo zabudni. Nejdem k nijakým tvojím známym.“
„Ó, ale ideš.“ Povedal Drix.
„No to teda nie!“ Trvala na svojom.
Drix si vzdychol. „Pozri sú to len štyri a pol poprípade päť dní cesty. Tam si potom môžeme oddýchnuť a nebudeme musieť spať pod holým nebom. A...“
„Radšej budem spať pod holým nebom ako pod strechou s nejakým tvojím kamarátom.“ Skočila mu do reči. „Isté je, že ja tam nejdem.“
„Čo sa ti zasa nepáči?“ vrátil sa späť ku nej.
„To, že zasa rozhoduješ bez toho aby si sa opýtal na môj názor.“
Drix si prešiel nervózne rukou cez vlasy.
„Na tvoju pýchu, tu teraz naozaj nemám náladu. A keďže nepoznáš túto krajinu budeš sa riadiť tým čo ti poviem.“
Rozhorčene sa nadýchla. „Tak to sa veľmi mýliš!“ Pretisla tie slová pomedzi zuby. „Nemienim ťa počúvať! Nie som žiadny tvoj kamarát, nie to ešte nejaký sluha! Na rozkazovanie si budeš musieť nájsť niekoho iného. Lebo ak to skúsiš na mňa, ako sa vraví: narazí kosa na kameň.“ Tvrdo sa mu pozrela do očí.
Chytil ju pevne za ramená. „Nemienim sa s tebou dohadovať o mojich rozhodnutiach a hádať sa zakaždým keď sa k sebe ozveme!“
„Tak sa prestať správať ako nejaký sprievodca na školskom výlete!“
„Neviem kto to síce je ale mali by sme si ujasniť pravidlá.“
Aied už otvárala ústa keď jej na ne položil ruku.
„Nie teraz rozprávam ja!“ povedal prísne. „Odkedy sme sa prvý krát stretli, vedel som, že budeš samý problém a nemýlil som sa. Keďže nepoznáš náš svet a ja mám na určitých miestach a v určitých krajoch svojich priateľov budeme sa držať toho čo poviem. Rozprávať sa budeme minimálne aby sme znížili počet našich únavných hádok na minimálne množstvo. Vždy mi povieš kam ideš a čo budeš robiť! Ak ma naštveš, zviažem ťa a budem za sebou ťahať! Nebudem s tebou o ničom diskutovať! Rozumela si?“
Pozrela sa na neho chladnými očami.
„Vravel si niečo? Nedával som pozor.“ Provokatívne sa usmiala. Dala zo seba jeho ruky dole. „Zabúdaš, že to ja môžem vycítiť tie kamene a nie ty! Preto sa prestaň správať akoby si všetko vedel! Je pravda, že sa tu nevyznám, to však neznamená, že moje názory sú zlé. Preto či chceš alebo nie budeš so mnou musieť prebrať všetko čo plánuješ. Bohužiaľ nemôžme ísť každý po svojom za čo môžeme ďakovať Alfonzovi, takže sa s tím musíme zmieriť a prispôsobiť sa jeden druhému!“
„Fajn!“ odvrkol a vybral sa na sever.
Vzdychla si. Tvrdohlavý baran, pomyslela si a išla za ním.

Keď padla noc utáborili sa v bezpečí lesa. Oheň, ktorý si založili, bol malý a vydával len toľko tepla aby sa netriasli od zimy. Nechceli riskovať, že by ich niekto zbadal. Obaja sedeli od seba čo najďalej. Od dediny neprehovorili k sebe ani jedno slovo. Aied pomaly jedla plátok sušeného mäsa kúpeného v dedine a dívala sa do ohňa. Nemala chuť všímať si Drixa. Preto, keď dojedla šla rovno spať, tak ho mohla v pohode ignorovať. Ani si neuvedomila ako veľmi bola unavená. Zážitky dnešného dňa ju celkom vyčerpali a chrbát ju pri akomkoľvek napnutí príšerne bolel.
Drix sa na ňu sem tam pozrel. V dedine to vyzeralo ako by sme mohli začať vychádzať a teraz? Vzdychol si. Sakra! Buchol päsťou o zem. Toto nemá žiadnu budúcnosť. Alfonz, toto nebol práve tvoj najlepší nápad. Necestujeme spolu ani mesiac a už toho máme obaja plné zuby. Nemám s toho dobrý pocit. Opäť si vzdychol. Postavil sa aby pohľadal ďalšie drevo na oheň ale nevzdiaľoval sa priveľmi.
Držal stráž celú noc. Ani na chvíľu oka nezavrel. Aied sa zobudila zavčasu. Celkom ho ignorovala. Odišla do lesa sa prevliecť a Drix zatiaľ uhasil oheň a rozhrabal pahrebu. Nechcel za sebou nechávať priveľa stôp. Keď sa Aied vrátila vyrazili na cestu. Celý deň spolu neprehovorili. Nieže by mu to nejako vadilo. Aspoň sa vyhol zbytočným hádkam, na ktoré nemal vôbec chuť. Počas dňa chodili pri lese ale utáboriť sa na noc zašli opäť hlbšie do lesa. Bol už celkom unavený ale opäť ostal celú noc hore pre prípad, že by ich niekto napadol. Teraz Aied celkom závidel ako si pokojne spí otočená chrbtom k ohňu a stočená do klbka aby sa viacej zahriala. Postavil sa a začal sa potichu prechádzať aby ho nepremohla únava. Nevedel o tom, že Aied ho nepozorovane sledovala až kým ju nepremohol spánok.

Ráno sa zobudila opäť zavčasu. Po spánku na zemi ju bolelo celé telo ale nebola na tom tak zle ako Drix. Vedela, že nespal už dve noci. Zaujímalo ju ako dlho to vydrží. Bola zvedavá, kedy ju poprosí aby držala stráž. Nemôže to vydržať predsa do Poľany. To sú ešte dva dni cesty. Pozrela sa na Drix. Mal strašné kruhy pod očami a neprítomný pohľad. Akoby ani nevedel kde je a čo robí. Prišlo jej ho ľúto. Pokrútila hlavou akoby chcela vyhnať tie myšlienky von z hlavy. Čo to robím! Je to jeho vina to ako vyzerá. Nič mu predsa nebránilo požiadať ma aby som strážila jednu noc alebo sa aspoň striedať pri strážení! Vstala, vzala si veci z tašky a šla sa prezliecť hlbšie do lesa. Špinavé veci čo mala na sebe dala do ruksaka. Toto boli jej posledné čisté oblečenie. Budem si musieť zvyknúť na cestovanie v jednom oblečení dlhšiu dobu, lebo viac oblečenia si vziať nemôžem a ani prať si ich nemám kde. Bože! Buchla sa rukou po hlave. Uvažujem a správam sa ako rozmaznaná princeznička! Čo je to so mnou?! Naštvane zavrela ruksak. Vzala si luk a šípy. Až vtedy si všimla že ju Drix pozoruje. Zamračila sa na neho a otočila sa mu chrbtom. Bola čím ďalej tým viac zo seba znechutená. Nikdy sa predsa takto nesprávala, tak čo to teraz robí? Všimla si ako Drix vzal jej ruksak a vydal sa na cestu. Vzdychla si a vydala sa za ním. Celý deň ho sledovala. Veľmi sa na neho hnevala. Bol vyčerpaní až strach. Keby ich teraz niekto napadol nebol by schopný sa brániť, nie to brániť ešte ju. Vedela, že sa snaží zakryť svoju únavu no jej to neuniklo. Často sa potkýnal, čo sa u neho nestávalo. To skôr on zachraňoval ju, pred tým aby nespadla. Muži. Pomyslela si. Vždy chcú vyzerať silno. Aj keď im to málokedy vyjde. Bože, to je blb, takto sa unavovať. Takto to už vážne ďalej nejde. Musím niečo vymyslieť, inak budeme v peknom maléri. Musí sa vyspať, iné východisko nevidím. Problém je v tom, že on ma nepoprosí aby som držala stráž a ja sa mu sama nehodlám ponúknuť. Musím to spraviť tak aby som nemala na výber. Jednoducho ho musím uspať ale ako. Pri bratovi mi stačilo zaspievať mu uspávanku keď bol menší ale teraz? Počkať to by nebolo až tak zlé. Len na to nesmie prísť, že je to uspávanka ináč sa mi na sto percent vysmeje. Ale to pre mňa predsa nie je problém. Aj tak som si už dlho nezaspievala a veru chuť by som mala. Zasmiala sa. Dobehla Drixa a začala si hmkať pesničku. Drix sa na ňu začudovane pozrel. Usmiala sa na neho a hmkala si ďalej.
Na noc sa opäť utáborili hlbšie v lese. Drix sa unavene posadil k ohňu a neprítomne jedol. Aied sa najprv porozhliadla po dlhšej drevenej palici. Našťastie nemusela dlho hľadať. Jednu našla blízko tábora vzala ju a šla si sadnúť blízko ohňa. Mäso si nastokla na palicu a začala ho nad ohňom opekať. Spomenula si ako každé leto chodila s priateľkami k vode stanovať na tri dni a tam si tiež opekali slaninu a špekačky. Sykril vždy priniesla gitaru a večer na nej hrala. Ona aj s Rebekou spievali pesničky. Alebo len tak sa do neskorej noci rozprávali a snívali pozerajúc na nádherne nebo plné hviezd. Aied sa skotúľala slza po líci. Rýchlo si ju zotrela. Začala si potichu pospevovať. Dívala sa do ohňa, opekala svoje mäso a pospevovala si jednu starú kántri pesničku. Dvihla pohľad od ohňa a zbadala, že sa na ňu Drix díva. Prizrela sa mu lepšie. Až teraz si všimla, že sa nepozerala na ňu. Pohľad mal zastretý. Vedela že nevníma nič čo sa okolo neho deje. Stratil sa vo vlastných myšlienkach. Bolo na ňom vidieť únavu dvoch neprespatých nocí.
Náhle sa na ňu pozrel. Zameral sa na ňu celou svojou mysľou. Prekvapilo ju to a nevydržala jeho pohľad. Odvrátila od neho zrak a začervenala sa. Akoby ju pristihol pri niečom čo nemal.
Aied! Okríkla sa v mysli. Čo to stváraš?! Prečo mu uhýbaš pohľadom?! Zatriasla hlavou.
„Myslím, že už to svoje mäso jesť nebudeš.“ Ozval sa Drix.
Prekvapene na neho pozrela, potom sa pozrela na mäso.
„Dočerta!“ povedala nahlas, keď zbadala, že jej mäso horí na paličke. „Moja večera!“
Drix sa začal smiať. Zlostne na neho pozrela.
„Jasné, škodoradosť je najväčšia radosť.“ Povedala uštipačne.
Drix iba pokrčil ramenami a smial sa ďalej. Vzdychla si. „A to som ho ľutovala.“ Zamrmlala si popod nos tak aby ju nepočul.
Mäso bolo spálené tak, že ho nemohla zjesť. Z palice ho striasla rovno do ohňa a za ním tam hodila aj palicu. Vstala, zašla k ruksaku a vybrala si ďalšie sušené mäso. Bola taká hladná, že sa rovno do neho pustila. Veď aj bez opekania bolo celkom dobré a hlavne dalo sa zjesť. Vrátila sa k ohňu a sadla si. Drix sa už nesmial. Pozeral sa na ňu.
„Čo je?!“
„Nič.“ Odvetil jej.
„Tak prečo sa tak pozeráš?!“
„Aj ty si, si ma prezerala.“ Odvetil jej pokojne.
Začervenala sa. „Neprezerala!“ povedala nahnevane. Dúfala, že je unavený na toľko aby si nevšimol, že sa červená.
„Prečo si červená?“
Vzdychla si. Všimol si to.
„Sedím dosť blízko pri ohni je mi teplo.“ Povedala mu prvé čo ju napadlo.
„Aha.“ Zamyslene si ju prezeral a Aied sa pod jeho pohľadom cítila nepríjemne.
„Vieš celkom dobre spievať.“ Povedal jej.
Pozrela sa na neho. „Čo?“
„Že celkom dobre spievaš.“ Zopakoval.
„Tsh.“ Vydala za seba urazene. „Vraj celkom dobre. Aby si vedel v spievaní som nie celkom dobrá ale naozaj dobrá.“
„Nezdá sa mi.“ Podpichol ju. Bál sa, že keby sa prestali rozprávať, tak zaspí. No a podpichovať ju mu pomáha únavu potlačiť.
„To asi preto lebo si ma ešte nepočul spievať!“ odvrkla urazene.
„Tak niečo zaspievaj.“
Prekvapene na neho pozrela. Ešte pred nikým cudzím sama nespievala. Vždy spievala iba s priateľkami. Nedokázala spievať pred niekým skutočne. Pohmkávať si pesničku to áno, potichu spievať to áno ale nahlas. Nikdy. Na to sa až priveľmi hanbila a bola nervózna.
„Ako som si myslel. Veľké reči, skutky žiadne.“ Opäť si ju doberal.
Nahnevalo ju to. Vstala od ohňa a sadla si k svojim veciam. Chvíľu bolo ticho. Drix tam len sedel ďalej a hľadel do ohňa, keď sa vzduchom začal rozlievať Aiedin hlas. Zo začiatku bol slabí, takmer nepočuteľní, no postupne začala spievať hlasnejšie. Drix sa na ňu prekvapene pozrel. Alebo skôr na jej nejasné obrysy keďže sedela ďaleko od ohňa a jeho svetlo na ňu nedosiahlo. Spievala pekne, ľúbezne a trochu smutne. Bola to pieseň o domove, láske a sklamaní. Nepoznal tú pieseň ale spievala ju tak až skoro nedýchal. Zavrel oči a počúval. Naozaj spievala dobre. Nie bolo to viac než dobre. Spievala nádhere. Mala prekrásny hlas. Ešte nikdy nepočul niekoho tak spievať. Akoby svojim hlasom maľovala. Cítil sa akosi smutne, ale aj nadnesene. Bolo to neopísateľné. Jej hlas ho unášal do spomienok, na ktoré už zabudol a z nich do ríše snov.

Aied spievala ešte chvíľu po tom čo Drix zaspal. Potom sa postavila a začala sa prechádzať do kruhu okolo táboriska. Pozorne hľadela do tmy pomedzi stromy či sa tam náhodou niečo nepohne. Po čase ju to omrzelo. Pozrela sa do hora no nič okrem konárov stromov nevidela. Zacnelo sa jej po hviezdnatej oblohe. V mysli jej skrsla myšlienka vykradnúť sa na kraj lesa. Bola si istá, že odtiaľ by videla na nebo. Veď les by neopustila, ostala by v bezpečí lesa. Už sa chcela pohnúť tým smerom, keď sa ozval jej vnútorný inštinkt aby to nerobila. Veď predsa má strážiť. Čo by asi na to Drix povedal? Keď na to príde, určite mi poriadne vynadá. Pozrela sa na Drixa. Spal ako zarezaný. Usmiala sa. Keď sa vrátim skôr ako sa zobudí, nebude nič vedieť a o čom nevie to ho netrápi. Pomyslela si.
Pomaly a potichu sa zakrádala pomedzi stromy a načúvala každému šuchnutiu lístia. Išla už asi pol hodiny, keď sa dostala na okraj lesa. Našla si vhodný strom, na ktorý mohla vyšplhať. Bol mohutný z obrovskou korunou. Konáre mal poprepletané a ťahali sa vysoko do neba. Sadla si na jeden z konárov, z ktorého mala fantastický výhľad na planinu a nebo posiate hviezdami. Milovala ten pohľad na nebo čierne ako jej vlasy plné trblietajúcich hviezd. Pripomenulo jej to hodiny strávené doma na terase s priateľkami, ako pozorovali hviezdy a debatovali o chalanoch.
Prešla asi hodina, keď si všimla na planine slabé svetlo. Náhle pod ňou niečo zašuchotalo. Aied sa strhla, noha sa jej šmykla a už cítila ako padá, keď sa ešte jednou rukou stihla zachytiť akého si konára. Zaskučala od bolesti lebo jej ramenom prešla bolesť.
„To nie!“ zaskučala potichu. „Len nech nie je vykĺbené.“ Fučala od námahy a zatínala zuby od bolesti.
Druhou rukou sa tiež chytila konára. Pozrela sa dole. Pod stromom bol jej starý známy. Jeleň.
„Vďaka bohu.“ Vydýchla si. Pokúšala sa vytiahnuť na konár no bolesť jej v tom nedovoľovala.
Čo teraz? Pomyslela si. pozrela sa dole. Od tej výšky sa jej zatočila hlava. Ruky sa jej už začali triasť od námahy, keď zbadala neďaleko jej pravej nohy konár, na ktorý sa mohla postaviť.
Keď už opäť sedela na konári, vydýchla si. Pozrela sa na jeleňa, ktorý na ňu hľadel spod stromu.
„Za toto všetko môžeš ty!“ vyčítala mu.
Jeleň len nechápavo natočil hlavu.
„Nerob sa, že mi nerozumieš. Dobre vie, že všetkému rozumieš. Takže aby si vedel, máš moju ruku na svedomí.“ Snežila sa znieť prísne.
Prehmatala si rameno, no nezdalo sa byť vykĺbené. Uľavilo sa jej. Prinajhoršom bude natiahnuté, pomyslela si. Ale bolí jak čert. Skrivila tvár od bolesti. No myslím, že sa to bude hojiť dlhšiu dobu.
Poobzerala sa dookola a hľadala ako najľahšie zliezť zo stromu. Nebola už vysoko, no predsa len skok s tej výšky nechcela riskovať. Pod sebou mala konáre, po ktorých sa pokúšala zliezť. Jenou rukou sa chytila konára a chcela prestúpiť na nižší konár, keď to konár nevydržal a zlomil sa pod jej váhou. Spadla rovno na chrbát. Dopadla tak tvrdo, až si vyrazila dych. Z očí jej vyhŕkli slzy a lapala po dychu. Po pár minútach, sa jej uľavilo. Posadila sa.
Jeleň prišiel k nej a ponúkol jej aby sa chytila jeho paroh, že jej pomôže vstať.
„Ďakujem.“ Povedala mu.
Za jeho pomoci sa postavila. Na chvíľu sa o neho oprela ťažko dýchajúc. Pozerala sa smerom odkiaľ k ním doliehalo svetlo. Aj keď sa jej dosť ťažko dýchalo, vydala sa tým smerom. Predierala sa pomedzi trávu, ktorá jej siahala až po pás. Jeleň bol po jej boku a podopieral ju. Snažila sa ísť potichu, ale jej zranené telo jej to veľmi nedovoľovalo. Z odrenín je slabo tiekla krv, chrbát ju nesmierne bolel a sťažka dýchala. Jeleň sa na ňu sem tam pozrel s obavami v očiach. Vždy sa na neho usmiala ako by sa vôbec nič nestalo. Jej zvedavosť ju hnala dopredu.
Keď už boli takmer pri svetle, jeleň zastal. Začudovane sa na neho pozrela. Naznačil jej aby na neho vysadla. Pokrútila hlavou a chcela pokračovať, no jeleň ju nepustil. Vzdala sa. Vysadla na neho a jeleň sa čo najtichšie prikrádal k svetlu.
Náhle sa tráva rozostúpila a pred nimi sa objavil tábor kentaurov. Aied zadržala výkrik. Chytila si ústa rukami. Oči sa jej rozšírili od strachu a šoku. Jeleň začal okamžite cúvať. Aj keď všetci spali, museli mať predsa hliadky na okolí. Rýchlo sa zvrtol a uháňal späť k lesu do bezpečia. Aied sa na ňom sťažka udržala.
Pri lese spomalil ale nezastavil. Ešte chvíľu ju niesol na chrbte. Asi v polke cesty k jej táboru zastavil. Aied z neho zliezla.
„Rada som ťa opäť videla.“ Pohladkala ho po krku a rozbehol sa preč od nej. Aied sa pomalým krokom vybrala k Drixovi.

Dodatek autora:: 

Tak je tu ďalšia kapitola, v ktorej sa nám Aied zapletie do pár problémov. Evil Laughing out loud

5
Průměr: 5 (3 hlasy)