Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 11. kapitola Do zajatia

Zobudila Drixa skoro ráno. Najedli sa spolu, zahľadeli stopy po tábore a vydali sa na cestu. Aied sa už dlho rozhodovala mu povedať o tom, čo zistila v noci, no nevedela sa k tomu odhodlať.
Keď zbadala, že sa les už končí a oni vyjdú na otvorené nechránené priestranstvo nemala na výber.
„Drix,“ oslovila ho. „Musím ti niečo povedať, tak zastav,“ zhlboka sa nadýchla, „a hlavne sa nerozčuľuj.“
Drix sa k nej otočil so spýtavým pohľadom. Vzdychla si.
„Včera večer,“ vravela pomaly, „keď si zaspal a ja som držala stráž som sa nudila. Tak, tak som opustila tábor a šla na kraj lesa.“ Rýchlo vyklopila zo seba.
Pozrela sa Drixovi do očí ale ten bol pokojní. Trochu sa jej uľavilo, a tak pokračovala trochu smelšie.
„Keď som bola na kraji lesa, všimla som si svetlo, no a keďže som trochu zvedavá, tak som sa k nemu vybrala. Ale,“ zdvihla ruku aby sa nerozčuľoval, lebo si všimla v jeho očiach iskierky hnevu, „nebolo to zbytočné. Vďaka tomu som zistila, že našim smerom ide asi dvadsať členná skupina kentaurov.“
Drix sa zamyslel.
„Dvadsať?“ Aied prikývla. „Tak to nie je dobré. V tomto stave by sme horko ťažko porazili dvoch.“ Poznamenal.
Aied prekvapilo, že jej k jej drobnému nočnému výletu nič nepovedal.
„K tomu tvojmu dobrodružstvu,“ Aied zmizol s tváre úsmev, „práve si my dokázala, že sa na teba nedá spoľahnúť. Nemyslel som si, že si až taká nezodpovedná. Dokonca si sa pri tom aj zranila. Vážne si myslíš, že ak si dáš dlhé tričko a nohavice, nič si nevšimnem? Krívaš na pravú nohu, aj keď sa to snažíš zakryť. Viem, že máš niečo s chrbtom, opäť! Dokedy sa mám o teba starať? Zbytočne mi pridávaš starosti! Ako sa máme takto postaviť kentaurom? Ako poznám tvoje šťastie, tak ich dnes určite stretneme. Ty doslova nebezpečenstvo priťahuješ.“ Povzdychol si.
„To nie je pravda!“ ohradila sa Aied. „Dobre, tak som spravila chybu! Ale aspoň vieme, čo nás môže stretnúť.“ Vravela podráždene. „Súhlasím s tebou, že som nemala odchádzať z tábora. Súhlasím aj s tým, že moje zranenie je obrovská príťaž. Ale nesúhlasím s tým, že som nezodpovedná! Za všetky svoje chyby preberám zodpovednosť! Nikdy som nenechala, aby moje chyby vyriešil za mňa niekto iný alebo za mňa niekto pykal!“
„Dobre, dobre. Nechajme to na teraz tak.“ Pohol sa smerom k okraju lesa. „Jednoducho sa stane to, čo sa stať má. Musíme ďalej pokračovať k dedine. Nemáme na výber.“
Aied pokrčila ramenami a šla za Drixom. To, že sa vyspal mu asi vážne pomohlo. Usmiala sa. Už nie je taký mrzutý a nabručený.

Vyšli z lesa na otvorené priestranstvo. Aied ho chvíľu pozorovala. Nejavil už žiadne známky po únave. Vďaka bohu, že v noci spal, pomyslela si. Boli by sme v riadnej kaši, keby bol opäť držal stráž.
Náhle sa jej pred očami objavila zem. Už si myslela, že sa rozplácne na zem, keď ju chytil Drix. Ani si nevšimla, kedy sa dostal ku nej.
„Ďakujem.“ Povedala mu, keď znovu objavila svoju stratenú rovnováhu.
Pustil ju a pokračoval v ceste. Aied sa za ním pomaly vliekla a uvažoval, ako to tak dlho mohol vydržať bez spánku. Veď ona nespala len jedinú noc a je mimo hry. Vôbec by jej teraz nevadilo, keby už boli u toho jeho priateľa. Zatriasla hlavou.
„Preber sa Aied!“ ohriakla sa. Obzrela sa okolo seba. Drix bol už riadny kus pred ňou. Rozbehla sa, aby na ňu nemusel čakať. Tento krátky beh ju trochu prebral. Spomenula si, ako voľakedy behávala so svojim psom. Cestu domov si vždy skrátili cez lúku pri dome, kde ho mohla pustiť z vodítka.
Prebehla okolo Drixa.
„Pobež!“ zakričala na neho. „Dáme si menší závod, lebo zaspím počas chôdze.“ Zakričala na neho už dobrý kus pred ním.
Drixovi sa veľmi nechcelo, ale nemal na výber, keďže už bola o hodný kus ďalej.

„Na to, akú máš postavu si pekne rýchla.“ Sťažka dýchal Drix a chytal sa rukami za chrbát.
„Snažila som sa,“ odpovedala mu Aied medzi nádychmi, „ale na dlhé vzdialenosti nie som.“ Pousmiala sa. Predkláňala sa a opierala sa o nohy. „Zakaždým ma to skoro zabije.“ Smiala sa.
Drix sa k nej pridal. Aj on mal už dosť.
„Nedáme si prestávku? Ja skutočne potrebujem oddych.“ Povedala.
„V poriadku.“ Súhlasil. „Malá pauza nás nezabije.“
Náhle sa vzduchom rozniesol dupot kopýt. Preľaknuto sa začali obzerať okolo seba. Zo západu k ním mierilo stádo kentaurov.
„Asi si sa mýlil.“ Neodpustila si Aied.
Drix už vyťahoval meč a Aied si pripravil luk. Kentauri boli od nich už len na desať metrov.
„Hlavne sa nehraj na hrdinku.“ Povedal jej Drix a postavil sa pred ňu.
„To isté platí o tebe. Nemám ťa síce rada, ale nechcem, aby si zomrel predo mnou.“
Pozrel sa na ňu so zdvihnutým obočím.
„Necháp ma zle, len nechcem mať nočné mory.“ Otočila sa mu chrbtom a sledovala, ako ich kentauri obkľúčili. „A ináč, nie sú to skôr muži, ktorí sa hrajú na hrdinov aby zachránili krásku v problémoch?“
Drix sa zasmial. „Vidíš tu niekde krásku v problémoch, na ktorú by som chcel zapôsobiť?“
Kentauri ich obkľúčili.
„Nehovorila si, že ich malo byť dvadsať?“ vravel potichu aby ho len Aied mohla počuť.
„Tak ich je o pár kopýt viac. Heh, kto ich má rátať a bol to len odhad. Prepáč, že som nevošla k nim a nespočítala ich poriadne.“ Odpovedala mu rovnako ticho.
Drix sa zaškeril. „Asi nabudúce, ako ťa poznám.“
„Na to v akej sme situácií si dosť pokojný.“ Odvetila mu. Nasadila si šíp a natiahla tetivu pripravená okamžite strieľať. Ak má byť zranená nebude sama.
„Buď pripravená, o nič sa nepokúšaj a hlavne sa neotáčaj maj ich pod dohľadom ja to vybavím tu.“ Šepol jej. Prikývla hlavou.
Navzájom sa opierali o chrbát. Drix s mečom v ruke a Aied s lukom. Čakali čo sa bude diať.
„Kto ste a čo chcete na našom území!?“ zrúkol na nich mohutný hlas.
„Len tadiaľto prechádzame,“ odpovedal mu Drix. „Sme len obyčajný pocestný.“
„Na pocestných ste pekne ozbrojený.“ Ozval sa kentaur stojací pred Aied.
„V nebezpečných časoch treba byť pripravený.“ Odvetila mu Aied.
„Sme len na ceste k nášmu bratovi ktorému sa narodilo dieťa.“ Ozval sa Dirx.
Aied ani okom nemihla. To si už nemohol vymyslieť lepšiu lož? Pomyslela si. Veď sa na seba ani nepodobáme.
„Nepodobáte sa na súrodencov.“ Ozval sa kentaur.
No prosím máš to tu, ja som to vedela.
„Lebo máme iné matky.“ Rýchlo odvetila. „Otec bol, ako to povedať, prelietavý.“ V hlase nechala zaznieť trochu trpkosti a nenávisti.
Stádom zaznel tichý smiech. Vodca stáda prešiel pred Aied. Celú si ju prezrel.
„Dobre! Povedzme, že vás necháme ísť a nezabijeme vás. Čo s toho budeme mať mi?“ spýtal sa jej.
„Dobrý pocit?“ povedala skôr ako si to stihla rozmyslieť. Drix za ňou stuhol.
Stádo sa rozosmialo.
„Páčiš sa mi dievča.“ Povedal vodca po tom, ako sa prestal smiať. „Máš guráž, no teraz k veci.“
„Fajn!“ povedala „Počkaj. Zložila luk a položila ho na zem. Z chrbta si dala dole ruksak a vytiahla z neho mešec s peniazmi. Hodila mu ho. Vodca ho chytil a pozrel dnu.
„O ho ho! Pozrime sa, čo tu máme. To je celkom pekný majetok.“ Zvolal.
„Chceli sme to dať nášmu krstňaťu ako dar. Ale to sa už asi nestane.“ Vymýšľala si ďalej. Keby vedeli, že je to len malinká časť toho čo naozaj má, určite by ich zabili.
„Myslím si, že by to malo stačiť aby sme sa v pokoji rozišli a išli si pekne po svojom.“ Povedala.
„V poriadku.“ Súhlasil vodca. „My sa teraz stiahneme a pozdravujeme vaše krstniatko,“ v hlase mu zaznela irónia. „Jeho peniaze budú dobre využité.“ Zasmial sa.
Aied zaťala päsť. Drix sa postavil vedľa nej. Meč už nedržal pred sebou, ale ani ho nedal späť do pošvy. Bol pripravený brániť sa kedykoľvek.
Kentauri už odchádzali keď tu niekto zvolal
„Počkať! Ja ťa poznám! Ty si to dievča z dediny!“ Vodca sa otočil.
„A sakra.“ Zakliala potichu. „Neviem o čom to hovoríte.“ Ohradila sa.
„Ale áno, si to ty.“ Nenechal sa jeden z kentaurov. „Vbehla si mi v dedine do cesty a aj si sa ma snažila zabiť.“
„Netrep sprostosti! Len som na teba mierila lukom!“ povedala naštvane, skôr ako si stihla zahryznúť do jazyka.
„Dopekla!“ Dala si ruku na ústa. No už bolo neskoro. Rýchlo nasadila šíp na luk a natiahla tetivu. Drix bol hneď pri nej pripravený k boju.
„Fajn. Tak ak máme bojovať, tak budeme bojovať, ale vážne by som sa tomu vyhla.“
Popri hlave jej preletel šíp a dopadol na zem o niečo ďalej. Vytreštila na neho oči. Srdce jej tĺklo ako divé od strachu, adrenalínu a hnevu. Zamierila na kentaura, o ktorom si myslela, že vystrelil a trafila ho. Vzala rýchlo ďalší šíp a prestrelila mu nohu. Drix zatiaľ šermoval s ďalšími. Dvoch už poslal k zemi. Ani jedného nezabil, ale znemožnil im pokračovať v boji.
Aied zranila ďalších troch, keď sa náhle objavil jeden za ňou. Chytil ju svojimi mocnými rukami zozadu a priložil jej meč k hrdlu. Aied skoro ani nedýchala. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude, ale snažila sa nedať to najavo.
„Odhoď zbraň, chlapče!“ prikázal Drixovi veliteľ skupiny.
Drix sa na neho obrátil s úškrnom, no keď zbadal Aied, úsmev mu zamrzol. Meč schoval do pošvy a čakal čo sa bude diať. Vedel, že ich nezabijú, lebo by to už dávno urobili.
„Čo s nami zamýšľate?“ spýtala sa Aied.
„Vezmeme vás do nášho tábora a tam z vás dostaneme všetky informácie, ktoré potrebujeme!“ Odvetil jej prísne a už sa ňou nezaoberal. Začal vydávať rozkazy na všetky strany.

Aied aj Drixa zviazali. Čo ju prekvapilo bolo, že jej batoh nechali na pokoji hneď ako zbadali jej šaty na vrchu. Boli by prekvapený k akému bohatstvu by sa dostali keby sa prehrabali až na jeho spodok, pomyslela si. Batoh jej vrátili ale luk zo šípmi jej vzali tak isto ako Drixovi meč. Ju tiež prehmatali či nemá ešte ďalšiu zbraň, no dýku nenašli, čomu sa divila aj tešila. Zatiaľ čo sa zaoberali nimi, postarali sa aj o všetkých zranených.
Rozdelili sa na dve skupiny. Jednu malú a druhú väčšiu. V malej boli Aied s Drixom a zopár najrýchlejších kentaurov. Jej úlohou bolo sa čo najrýchlejšie dostať do tábora a predať tam väzňov. Vo veľkej boli zranení a ostatní kentauri. Aj oni mali zamierené naspäť do tábora, ale vyrazia až o niekoľko dní, keď sa im zahoja zranenia.
Aied a Drix sa viezli na kentauroch. Cesta do kentaurieho tábora im trvala necelé štyri dni. Pre Aied to boli štyri neuveriteľne dlhé a namáhavé dni. V živote toľko pádov a posmechov za život nezažila. Zakaždým, keď sa zdvíhala zo zeme sa čudovala, že nemá nič zlomené. Kentauri okolo nej sa zakaždým hurónsky rehotali. Jedine Drix si zachovával ako tak vážnu tvár, aj keď nie vždy sa mu to darilo. Na konci prvého dňa si mohla spočítať miesta na tele, kde nemala modriny. Nohy mala celkom neciteľné. Ledva ju udržali, aby sa nezosypala na zem. Drix jej prišiel na pomoc. Nenápadne ju podoprel a odprevadil o niečo ďalej od kentaurov. Keď si sadala ticho zastonala od bolesti. Jazdiť na kentaurovi bolo úplne celkom odlišne, ako na jej kamarátovi jeleňovi.
Drix jej pomohol dať si dole jej batoh, otvoril ho a vybral hojacu masť. Čudoval sa, fľaštičky s liekmi boli celé a v úplnom poriadku. Ako sa tak zamyslel nad jej pádmi, uvedomil si, že zakaždým padla rukami a tvárou dopredu.
Keď sa kentauri dohodli na stráži, ich pozornosť sa obrátila k ich zajatcom.
„Poďte k ohňu, inak cez noc zamrznete.“ Ozval sa vodca.
Obaja sa na seba pozreli. Aied sa triasla od vyčerpania a zimy. Drix si vzdychol. Chcel pomôcť Aied vstať, ale ona striasla jeho ruku a s námahou sa postavila sama. Prešla k ohni a sadla si. Nikoho si nevšímala. Ruksak držala tesne pri sebe aby jej ho nik nezobral. Drix sa držal tesne pri nej. Sadol si vedľa nej na čo sa trochu od neho posunula. Uškrnul sa. Kentauri sa tiež zložili okolo ohňa a začali sa rozprávať. Aied postrehla ako sa rozprávali, že dnes spadla tridsať sedem krát. Mihlo jej kútikom úst. Hľadela do ohňa a ani si nevšimla a zaspala.

Drix sedel vedľa nej a po očku ju sledoval. Zbadal ako sa jej oči pomaly zatvárali. Jej dych sa spomaľoval a začala pravidelne dýchať. Vzal jej ruksak, jemne ju chytil a položil ju na zem. Nevšímal si, ako ho kentauri pozorujú. Pod hlavu jej položil ruksak a prikryl ju ovčou kožušinou, ktorú si vybral zo svojho batohu. Otočil sa naspäť k ohňu a ani sa nepohol. Bol pripravený sa brániť. Premáhal únavu a sledoval každého kentaura dookola. Celú noc prebdel. Sledoval ako sa striedali hliadky. Počúval ako sa rozprávali medzi sebou o tom, kam sa mohol stratiť princ. Hľadali ho skoro všade. Nebolo ho už vyše mesiaca. Ak sa čoskoro neobjaví budú mať obrovské problémy. Drix naťahoval uši ako len mohol ale viac už potom nepočul. Nakoniec sa okolo tábora rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo iba pukotanie dreva v ohni. Aby nezaspal sledoval tanec poletujúcich iskier z ohňa.
Začalo sa brieždiť. Hviezdy boli stále menej a menej viditeľné keď sa na obzore ukázal prvý slnečný lúč. Tábor sa začínal prebúdzať k životu. Posledná hliadka sa vrátila k táboru aj s malým úlovkom. Chytili štyroch zajacov. Stiahli ich z kože, vypitvali vnútornosti ktoré zahrabali do zeme. Do ohňa pridali drevo, aby sa poriadne rozhorel a vložili doň pár kameňov, aby sa rozhorúčili. Keď sa oheň utíšil a kamene boli rozohriaté, dali na ne mäso. Po opečení si ho spravodlivo rozdelili. Drix začal budiť Aied. Mal s tým malé problémy. Prvý krát sa Aied zahnala rukou a trafila ho do tváre takou silou až ho to trochu odhodilo. Kentauri sa začali rehotať. Ani ten hluk ju nezobudil. Drix si pošúchal sánku kam ho udrela. Postavil sa a teraz z väčšou opatrnosťou sa k nej priblížil. Jemne do nej strčil nohou. Aied sa iba prevrátila na druhý bok a spala ďalej.
„Šípková Ruženka sa nám nechce prebudiť!“ ozval sa jeden z kentaurov pomedzi smiech.
„Lebo ju zle budí.“ smial sa druhí.
„Bozk, robí sa to bozkom mladý, ak vieš čo to je!“ smial sa ďalší.
Drix mal toho dosť. Bol unavený, nevyspatý, hneď ráno schytal do zubov a ešte ho čakala celodenná cesta s touto skupinou. Z batohu si vybral plnú fľašu studenej vody. Otvoril ju a celý obsah vylial Aied na tvár.
Aied vyskočila na nohy. Kentauri sa smiali ešte hlasnejšie až sa v bruchu prehýnali. Obzrela sa dookola. Netrvalo jej ani minútu kým našla vinníka.
„Čo to robíš?!“ vykríkla na neho.
„Nedalo sa ťa zobudiť.“ Zazubil sa na ňu.
Mala čo robiť, aby sa na neho nevrhla a nevytrhala mu všetky vlasy. Ruky zaťala v päsť. Podišla k ruksaku vzala si ho, otočila a chcela odísť.
„Hej kam ideš!“ skríkol na ňu.
„Na toaletu!“ odvrkla mu. „Lebo ranú hygienu, za mňa už niekto vykonal!“ prepichla Drixa pohľadom.
Kentauri sa opäť pustili do smiechu. Drix sa radšej ani neozval. Sadol si k svojim veciam a čakal kým sa nevyberú znovu na cestu. Vedel, že pokúsiť sa o útek nemalo zmysel lebo by ich aj tak raz dva chytili. Keď sa Aied vrátila bolo už všetko pripravené na odjazd. Zbytočne sa nezdržovali a už boli na ceste. Aied sa snažila udržať čo najdlhšie na chrbte jedného z kentaurov. Už toľko nepadala ako pred tým, čo samozrejme netešilo jej veznitelov. Zakaždým keď padla, to bolo pri náhlej zmene smeru. Večer, keď táborili, zaspala ako prvá. Táto cesta ju neuveriteľne vyčerpávala.
Doteraz prešli pekný kus cesty. Najťažší úsek pre ňu bolo keď sa brodili úzkou, no zato rýchlou a hlbokou riekou. Len tak, tak ju vtedy neodniesol prúd. Svojho veznitela skoro uškrtila, kým sa preplavili cez ňu. Na druhom brehu si dali malú prestávku a potom smerovali k Malej Skalnatej Púšti. Pri jej začiatku sa otočili na sever. Celý tretí deň putovali okolo púšti bez dlhšej prestávky. Aied sa ešte zopár raz zošmykla z kentaurovho chrbta, ale postupne sa naučila udržať sa na mieste. Privykla si na jeho tempo a už ani náhla zmena ju neprekvapila. Večer sa utáborili. Aied počula ako sa dvaja kentauri rozprávali, že už zajtra by mali doraziť do cieľa. Sedela vedľa Drixa, ktorý žul posledné zvyšky sušeného mäsa, ktoré si kúpili v Lesohranoch. Doteraz nepochopila ako je možné, že im nevzali ich veci. Neboli azda ich väzňami? Zahľadela sa do ohňa. Jej vnútro bolo nepokojné. Zajtra sa dostanú do ich hlavného tábora a len boh vie čo sa s nimi stane. Náhle sa o ňu oprel Drix a jeho hlava jej padla na rameno. Tak sa zľakla až musela potlačiť výkrik, ktorý sa jej dral do hrdla. Pozrela sa na neho. Až teraz si všimla aké má kruhy pod očami.
„To snáď nemyslí vážne!“ povedala si rozčúlene. „Snáď nedržal stráž každú noc až do teraz! Predsa nemôže byť tak sprostý!“ rozčuľovala sa potichu. Vzdychla si. Ako sa tak na neho pozerala, prešla ju zlosť. Opatrne vybrala z ruksaka akési veci, ktoré si poskladala na kolená. Opatrne mu položila hlavu na nohy a nechala ho spať. Ľahla si na chrbát a zaspala aj ona.

Slnko už bolo celkom nad nimi, keď sa dostali na kraj lesa, ktorý videli už od rána. Kentauri zvoľnili tempo a šli len krokom. Náhle sa z poza stromov objavovali ďalší a ďalší kentauri. Aied zoskočila z kentaura a hrdo vykročila. Drix sa na ňu začudovane pozrel, ale spravil to isté. Šli vedľa seba za vodcom skupiny. Zastavili pred vstupom do jaskyne, kde stál najväčší kentaur akého kedy videla. Mal dlhé, striebristé vlasy. Husté biela obočie a pod ním nádherné oči farby mora, ktoré kontrastovali z ostrými črtami jeho tváre. Jeho telo bolo pokryté sivou srsťou.
Kentauri sa mu uklonili. Aied s Drixom ostali hrdo vzpriamený.
„Ukloňte sa!“ prikázal im vodca skupiny.
Nereagovali.
„Povedal som ukloňte sa!“ zvolal hlasnejšie.
Opäť sa nič nestalo.
Kentaur k nim podišiel, vytasil meč a priložil ho Aied ku krku.
„Ukloň sa!“
Pozrela sa na neho.
„Nemám sa mu prečo klaňať!“ a obrátila sa späť.
„Je to znak úcty!“
„Ktorú si odo mňa ničím nezaslúžil!“ povedala tvrdo a hľadela rovno do tých modrých očí.
„To by stačilo!“ ozvalo sa z jaskyne. Všetci namierili pozornosť na kentaura, ktorý z nej vychádzal.
„Princ!“ zvolali naraz prekvapene.
Aied si premeriavala kentaura, ktorého označili za princa. Bol takmer vyšší ako biely kentaur. Jeho srsť bola tmavo hnedej, až skoro čiernej farby. Telo svalnaté a keby nebol kentaurom tak aj celkom príťažlivé. Tvár mal prísnu. Husté obočie obklopovalo jeho rovnako modré oči, ako oči bieleho kentaura. Nos mal trošku široký a stredne dlhý. Prísne zomknuté pery mal mierne nevyvážené, spodnú peru mal plnšiu ako hornú.
„Otec.“ Pozdravil bieleho kentaura a nevšímal si aký rozruch sa dial okolo neho.
„Už je ti lepšie?“ opýtal sa ho biely kentaur zo starosťou v hlase.
Ten len prikývol a postavil sa vedľa svojho otca na pravú stranu. Prísne si premeriaval svojich podaných. Potom prešiel pohľadom na Aied a Drixa.
„Čo sa tu deje?!“ zahrmel v Aiediných ušiach jeho hlas. „Prečo je tu toľko kriku?!“ Jeho pohľad preskakoval z Aied na Drixa a späť.
„Toto dievča,“ prehovoril vodca skupiny s ktorou sem prišli, „nechcelo vzdať úctu vaše mu otcovi.“
„Nie je boh, ani môj kráľ a dokonca ani môj priateľ! Nemám preto dôvod niekomu vzdávať úctu, ktorý si ju svojimi činmi voči mne nezaslúžil!“ prehovorila Aied a pozerala sa do oči princovi.
Napätú atmosféru preťal smiech. Aied sa prekvapene pozrela na princa. Nerozumela prečo sa smial. Jej pohľad zablúdil na princovho otca. Aj on sa smial, aj keď sa to snažil maskovať. S Drixom naraz na seba pozreli. O čo tu ide? Ani jeden tomu nerozumel. Nik sa nepohol. Skoro ani nedýchali.
„Ty si skutočne niečo.“ Ozval sa princ, keď ho prešiel smiech. „U obyčajného človeka by som nečakal toľko odvahy. Nie to ešte od ženy.“ Aied sa zamračila. „Skutočne, ty si asi nedávaš servítku pred ústa. Rovno povieš to čo si myslíš, ale varujem ťa, raz na to môžeš doplatiť, raz narazí kosa na kameň.“
„To má byť vyhrážanie? Lebo ak áno, nie som s tých, ktorý okamžite stiahnu chvost medzi nohy. Vieš ako sa medzi ľuďmi vraví: pes ktorý šteká, nehryzie.“ Usmiala sa na neho.
„To som počul,“ úsmev jej oplatil, „ale tiež sa vraví, nedrážď hada bosou nohou a hlavne ak je jedovatý.“
„Ozval sa ten, ktorý má kopytá.“
Vo vzduchu opäť zaznel smiech. To sa už princov otec neudržal a rozosmial sa.
„Toto dievča sa mi páči.“ Povedal medzi smiechom. „Ako sa voláš dievča?“ spýtal sa jej, keď sa už upokojil.
„Pýtate sa ma na meno, ale sám sa nepredstavíte, potom nečakajte, že sa dozviete to moje.“ Odpovedala mu pokojne.
„Uvedom si svoje miesto!“ okríkol ju jeden z kentaurov. „Ešte stále si naším zajatcom!“ Aied sa zúžili oči od hnevu.
„Ale no tak,“ vložil sa do toho princov otec, „všetci sa upokojme. Svojim spôsobom má táto mladá ľudská žena pravdu. Nie sme predsa žiadne nevychované tvory a slušné spôsoby musíme dodržiavať všetci.“ Aied sa trochu začervenala. „Volám sa Vaan a môj syn,“ položil ruku na princovo plece, „je Alan.“ Usmial sa na Aied zhovievavo.
„Som Aied,“ predstavila sa, „a tento človek vedľa mňa je Drix!“ ten sa na ňu zamračil. Aied sa na neho sladko usmiala. Nevšímala si ako si ju Alan premeriaval.
„Máš okrem toho luku,“ ukázal na luk v ruke kentaura stojaceho vedľa nej, „aj inú zbraň?“ spýtal sa jej.
Aied sa na neho začudovane pozrela. Nevedela kam tým miery. Odkiaľ mohol vedieť o jej dýke, ktorú mala bezpečne schovanú okolo pása. Pozrela sa na neho podozrievavo. Alan sa usmial. Zalapala po dychu.
„Pod rúškom noci.“ Ozvala sa.
„V temnej jaskyni.“ Pridal sa k nej.
„Neznámy zviazaný.“ Pokračovala.
„Odvážny čin.“ Podišiel k nej.
„Varovanie.“ Pozrela sa mu do očí.
„Rozlúčenie.“ Dokončil ich debatu, ktorej nikto z prítomných nerozumel.
„Zvláštne meno pre zvláštne dievča so zvláštnou dýkou.“ Zopakoval posledné slová, ktoré jej povedal, keď ho zachránila v jaskyni.
„Takže sme sa predsa len stretli tak ako si to povedal.“
„Hej, už to tak bude.“
Aied siahla po dýke a vytiahla ju. Okamžite jej priložili meč ku krku. Nevšímala si to. Ukázala ju Alanovi. Ten okamžite prikázal aby od nej odstúpili. Ostatní neochotne ale predsa len splnili jeho príkaz.
„Otec,“ Oslovil Vaana, „toto je človek, ktorý mi zachránil pred niekoľkými dňami život.“ Drix sa prekvapivo pozrel na Aied.
„Vďaka Aied tu dnes s vami môžem byť a preto, kým jej nesplatím svoj dlh bude pod mojou ochranou! Je mojim hosťom!“ vyhlásil rozhodne.
„Rád spoznávam tvojho záchrancu,“ usmial sa na Aied, „ale si si vedomí toho čo musíš urobiť.“ Pozrel sa Vaan na svojho syna prenikavými očami.
„Nemusíš sa báť, otec. Nepošpiním česť nášho rodu.“ Sľúbil mu.
„Tak nech sa stane čo sa má stať.“ Povedal Vaan.
Aied nechápavo hľadela najprv na jedného a potom na druhého.
„Počkať! Počkať! Počkať!“ namietala Aied. „O čom sa tu dohovárate? Dúfam, že neplánujete na mňa nejaké pykle?! “
„Samozrejme, že nie.“ Odvetil Alan na čo Aied odľahlo. „Len sme sa práve dohodli, že budem cestovať s vami ako váš ochranca.“ Povedal jej s úsmevom.
„Čoooo?!“ cítila sa ako by ju obliali vodou.
Drix sa pousmial, a v kútiku duše začal Alana ľutovať. Vedel, že mu to len tak neprejde, nie u Aied a ani jemu nebola myšlienka cestovania s kentaurom veľmi pochuti .
„Tak to teda nie! To nebudeš!“ okamžite namietala. „Pozri, nič mi nedlžíš za tvoj život, takže tu môžeš ostať a mi pôjdeme ďalej SAMY!“ zdôraznila posledné slovo.
Alan sa pozrel na Aied pohľadom, ktorý naznačoval, že jej námietky sú celkom zbytočné, lebo aj tak bude po jeho. Zanariekala.
„Fajn!“ vyhlásil Alan, keď uvidel v Aiediných očiach rezignáciu. „Teraz si po namáhavej ceste potrebujete všetci oddýchnuť.“ Oslovil ich doterajšie publikum. „Večer budú hody,“ vzduchom sa niesol rozruch, „a zatiaľ si môžete robiť čo chcete, na dnes máte už voľno!“ dokončil.
Kentauri sa pobrali preč. Drix nemohol uveriť ako rýchlo sa Aied vzdala.
„Poďte za mnou,“ oslovil Drixa a Aied, „ukážem vám, kde si môžete zložiť veci.“

Alan ich viedol jaskyňou. Aied sa nestačila diviť tou krásou, ktorou bola obklopená. Zo stien jaskyne viseli rôzne veľké a rôzne hrubé stalaktity oproti ktorým rástli stalagmity. Na stenách boli fakle, ktoré osvetľovali jaskyňu a kde tu boli aj drevené dvere. Nemusela sa báť, že by sa šmykla, pretože podlaha, po ktorej prechádzali pola obložená drevenými latkami.
Jaskyňa mala veľmi veľa križovatiek a zákrut. Bola si istá, že bez Alana sa von už asi nedostane.
Náhle zastavili pred obrovskými dverami. Mohli byť tak sedem metrov vysoké a tri metre široké. Na nich boli rôzne kovové ornamenty. Zrazu sa začali otvárať. Aied skoro padla sánka, keď vkročila do najväčšej siene akú kedy videla. Jej podporné stĺpy tvorili stalagnáty, ktoré boli hrubé dobrých niekoľko metrov. Podlaha bola takmer celá obložená drevom a na stĺpoch i stenách sa nachádzali fakle. V miestnosti boli po dĺžke usporiadané dlhé stoly bez stoličiek, a zelené koberce sa ťahali medzi nimi. Až teraz si Aied uvedomila, že na jednom stojí. No namiesto koberca jej skôr pripomínal trávu. Čupla si a rukou prešla po koberci. Celkom ako tráva.
„Chceli sme si sem pod zem priniesť aspoň trocha z nášho pôvodného domova.“ Povedal jej Alan a vykročili rovno medzi stoly.
Aied sa obzerala okolo seba. Po sále sa pohybovali kentauri a upravovali stoly, nosili riady menili fakle, čistili koberce.
„Čo sa pripravuje?“ nedalo jej pokoj.
„Veď som spomínal, že budú hody.“ Usmial sa na ňu.
Aied preglgla. Nepáčil sa jej jeho pohľad a ani celá táto situácia. Veď len pred chvíľou boli väzňami a teraz? Čo sú vlastne teraz?
Obzerala sa dookola. Všimla si, ako sa každý Alanovi poklonil, keď prešiel okolo nich. Čo je vlastne zač? Dobre je synom ich vodcu a princ ale aj tak, keby neurobil niečo veľkého, určite by sa na neho nepozerali s takou oddanosťou a uznaním. Lakťom štuchla do Drixa.
„Čo si o ňom myslíš?“ pošepky sa ho spýtala.
Drix nadvihol obočie. „Ja? Nič. Veď to ty si jeho záchranca. Ja ho nepoznám.“ Povedal trochu podráždene.
„Čo ti sadlo na nos?!“ zašepkala.
„Nič mi nesadlo na nos! Len nemám rád prekvapenia!“
„O čom hovoríš? Ja ničomu nerozumiem.“
Vzdychol si. „Nechajme to tak.“
„Fajn!“ nahnevane od neho odkráčala.
Nechápem čo mu zasa je! Rozčuľovala sa. Čo mal s tým záchrancom? Hádam nie je naštvaný, že som mu nespomenula tú vec s jaskyňou? Pozrela sa na neho. Alebo predsa len? Zastala.
„Deje sa niečo?“ zakričal za ňou Alan.
„Nie, vôbec nič.“ Odpovedala mu. Má pravdu necháme si túto debatu na neskôr.
Prešli ešte okolo štyroch dlhých stolov, keď zastali pred ďalšími obrovskými drevenými, kovom obrúbenými dverami. Pomaly sa otvorili a prešli do obytnej časti jaskyne.
„Izby máte hneď oproti sebe.“ Povedal im Alan. “Moja je o dve izby ďalej. Nemusíte sa báť. Nikto vás nebude rušiť. Vedľajšie izby sú voľné.“
„Ďakujeme Alan.“ Poďakovala sa Aied.
Prešli ešte okolo pár dverí, keď sa zastavili.
„Večer pre vás prídem, keď bude čas na večeru.“ Povedal im Alan.
„Dobre budeme čakať. Asi o koľko hodín to bude?“
„Môžete oddychovať ešte asi štvrť dňa. Tak si poriadne oddýchnite a prosím netúlajte sa po chodbách, mohli by ste zablúdiť.“ Rozlúčil sa s nimi a odišiel.