Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 12. kapitola Kentaurské pohostenie

Vošli do jednej z izieb. Izba nebola veľká. Steny boli obložené drevom a kde tu vytŕčala nejaká skala. Jednoduchá drevená posteľ stála napravo od dverí a pred ňou bol prestretý malý jednoduchý zelený koberček. Oproti dverám bol malý toaletný stolík aj so zrkadielkom a stoličkou. Na ľavo od dverí zasa stála malá vyrezávaná komoda z tmavého dreva. Vedľa dverí na stenách boli dva svietniky, v ktorých horeli sviečky.
„Jednoduché, ale pekné.“ Ohodnotila izbu Aied.
Drix mlčal. Aied sa na neho pozrela. ‘A je,’pomyslela si, ‘toto nevyzerá na príjemnú debatu.’
„Prečo si mi to nepovedala?!“ spustil.
„Presne pre toto.“ Vzdychla si. „Vedela som, že budeš soptiť.“ Odhrnula si rukou vlasy z tváre. „Pamätáš? Ja som nechcela ísť do tej dediny, vedela som, že sa niečo stane.“
„A odkiaľ si to vedela?! To on ti to povedal!“
Sadla si na posteľ. „Hej, vtedy keď som mu pomohla sa dostať zo zajatia.“
„Ty si, ty si...“
„No čo som?!“ vyletela na Drixa. „Keby som mu vtedy nepomohla, boli by sme teraz v peknom maléri!“
„A ako vieš, že v ňom nie sme teraz?! A čo keby sa toto vôbec nestalo, keby si ho nechala tak?“
„Ty, počúvaš sa vôbec?!“ priblížila sa k nemu. „Počúvaš sa vôbec čo hovoríš? Lebo o tom pochybujem! Hádam mi nechceš nahovoriť, že to všetko naplánoval! To je absurdné!“
„Ako to môžeš vedieť?“ pozrel sa jej priamo do očí. „Čo keď je to tak!“
„To je blbosť! Akoby mohol vedieť kam ideme?! Odo mňa určite nie! Veď ani ja som to nevedela!“
„Fajn! Máš pravdu, ale aj tak nevieme či sa mu dá veriť.“ Povedal už pokojne.
„To je pravda.“ Súhlasila s ním a opäť si sadla na posteľ.
V izbe zavládlo ticho. Obaja boli ponorený do svojich myšlienok.
„Čo budeme robiť teraz?“ prerušila ticho Aied. „Nemôže ísť predsa s nami.“
Drix sa na ňu pozrel.
„To už je len na tebe. To tebe je zaviazaný životom a pochybujem, že to len tak hodí za hlavu, už len kvôli tomu, že to vyhlásil verejne pred svojimi mužmi. Neriskoval by stratu rešpektu.“
„No v tom máš pravdu.“
„Fajn, tak ty zatiaľ porozmýšľaj ako sa ho zbaviť a ja sa idem do svojej izby natiahnuť.“ Usmial sa na ňu.
„Čooo?“ pozerala sa prekvapene ako odchádza.
„Fajn!“ povedala naštvane, keď odišiel a hodila sa na posteľ. „Ale mňa neobviňuje keď sa ti môj verdikt nebude páčiť.“ Zahundrala už z polospánku. Ani nie za päť sekúnd bola tvrdá.

Zo spánku ju vytrhlo zaklopanie na dvere.
„Kto je?“ spýtala sa ospalo.
„To som ja Alan. Chcel som sa iba opýtať, či by si sa nechcela okúpať.“
„Čo?“ vykríkla a už bežala otvoriť dvere. „Dá sa tu niekde okúpať?“ spýtala sa a oči je pritom žiarili.
„Hej.“ Povedal je kým potlačoval svoj smiech. „V tejto jaskyni sme objavili jazierko, ktoré sme oddelili a prerobili na kúpeľňu. Voda síce nie je vriaca ale zato ani studená nie je a dá sa tam príjemne oddýchnuť. Poprosil som niekoho, aby ti tam zapálili sviečky a dali aj šaty na prezlečenie.“ Začervenal sa. „Dúfam, že ti budú dobré.“
„Ďakujem ti Alan, vážne si to cením.“
„Dobre tak poď za mnou.“
Aied ho nasledovala a pritom sa vypytovala veľa vecí. Dozvedela sa prečo jedna z jednotiek napadla dedinu aj prečo bývajú v jaskyni. Keď zastali pred kúpeľňou mala dosť námetov na premýšľanie.
„Tak ja ťa tu teraz nechám. Prídem pre teba o...“
„O hodinu a pol.“ Skočila mu do rečí. „Prepáč, ale skôr asi nebudem hotová.“ Pozrela sa na neho s prosebnými očami.
Alan sa zasmial.
„Fajn tak o hodinu a pol som späť. Len sa prosím ťa dovtedy nerozpusť alebo neutop.“ Povedal pobavene.
„Rozkaz.“ Zasalutovala mu.
Alan len začudovane nad ňou pokrútil hlavou.
„Jaj a ak by si chcela, tak z rozčesaním vlasov by ti mohli pomôcť niektoré z našich detí.“ Navrhol jej.
„To by bolo super. Ale nechcem nikoho otravovať.“
Alan len pohodil rukou. „O to sa neboj a len ich nechaj to urobiť.“
„Fajn ak inač nedáš budem rada.“ Usmiala sa.
„Hneď im to poviem.“ Ukončil ich rozhovor a odišiel.
Aied vošla do kúpeľne. Po kamenných stenách viseli svietniky. Podlaha bola kamenná a pomaly klesala. O niečo ďalej bolo vidieť vodu, z ktorej vychádzali stalagnáty podopierajúce strop. Trochu sa tam aj šmýkalo, čo zistila hneď po dvoch krokoch, keď skončila na zadku. Vstala, porozhliadala sa po veciach o ktorých sa Alan zmienil. Na ľavo od dverí bol vešiak a na ňom zavesené dlhé zelenomodré šaty s trojštvrťovými rukávmi a výstrihom v tvare U. Neboli na nich žiadne krajky ani záhyby. Pod nimi sa nachádzali lodičky tej istej farby s nízkym podpätkom.
„On sa musel s koňom zraziť!“ vykríkla, keď to všetko uvidela. „On si vážne myslí, že si to oblečiem?!“ rozčuľovala sa. „Ako by som mohla?! Ja ho zabijem, alebo aspoň ohrozím na živote! Potom si už dúfam prestane myslieť, že mi je niečo dlžný!“ priblížila sa k veciam.
Rukou prešla po látke. Bola tak príjemná na dotyk až sa chcela do nej zavinúť.
„Nie! Nemôžem! Nepatrí mi to!“ rozprávala sa sama zo sebou. Odvrátila sa od nich. „Fajn, poďme sa radšej okúpať.“ Povedala si.
Vyzliekla sa a pomaly vošla do vody. Zo začiatku bola studená, no neskôr, keď si už zvykla bola úžasná. Jazierko nebolo malé a dalo sa v ňom aj zaplávať. Oboplávala ho po celom jeho obvode. Pod jedným svietnikom objavila niečo ako šampón a mydlo. Keď už mala dosť, poriadne si umyla vlasy, celá sa umyla a vyšla von.
„Aied, si už hotová?“ Spoza dverí sa ozval Alan.
„To už prešlo jeden a pol hodiny?“ spýtala sa prekvapene.
„No vyzerá to tak.“ Odvetil jej pobavene. „Veci sa ti páčia? Sú ti dobré?“
„Tak to si uhádol!“ povedala namosúrene. „To si akože vážne myslíš, že si ich oblečiem?!“
„Nepáčia sa ti?“ pýtal sa ustarostene.
„Nie v tom to nie je!“
„Tak ti nie sú dobré?“
Vzdychla si. „Ani v tom to nie je. Ale nie sú moje. Čo ťa to napadlo dať mi obliecť také úžasné šaty?! Ako by som si ich mohla obliecť len tak? Veď museli stáť celý majland!“
„Čo prosím?“ spýtal sa pobavene. „Čo museli stáť?“
„Jednoducho museli byť drahé! Radšej mi daj nejaké obyčajné šaty alebo tričko a nohavice. To mi bude úplne stačiť.“
„Prepáč ale to nemôžem.“
„A to už prečo?“ spýtala sa zúfalo.
„Lebo na hostine musíš byť očarujúca.“ Nedal sa.
„Bez urážky Alan, ale koho by som už len na hostine mala ja očariť? Veď tam budú sami kentauri, nieže by som niečo proti ním mala.“
Spoza dverí bol počuť tichý smiech.
„To je pravda, ale aj na nich by si mala urobiť dobrý dojem ak chceš aby boli k tebe priateľský. Je pravda, že vás rešpektujú preto lebo ste mojimi hosťami, ale v každej rodine sa nájdu čierne ovce.“
„Fajn.“ Povedala porazenecky. „Tak si tie šaty oblečiem, ale varujem ťa. Ak sa mi budeš smiať za to, že v nich vyzerám komicky, budeš si priať aby som ťa nikdy z tej jaskyne neoslobodila.“ Vyhrážala sa mu.
Alan sa za dverami začal smiať. „Neboj, budem sa tváriť, že to nevidím.“
„Len aby.“ Povedala pred tým ako otvorila dvere.
Alan stál pár krokov od dverí a pozeral sa na Aied. Asi po prvý krát chcel byť len človekom. Tie šaty jej náramne padli. Ako keby boli len pre ňu ušité. Aj lodičky jej sadli ako uliate. Šaty začínali od členkov a mierne sa vlnili. Obopínali jej telo a dokonale zvýrazňovali jej ženské krivky. Zakrývali jej nedostatky a ukazovali len to čo sa ukázať malo. Výstrih bol perfektný. Neukazoval nič čo by nemal. Aj farba šiat sa jej náramne hodila. Kontrastovala s jej bielou pokožkou. Celkový dojem kazil iba uterák, ktorý mala na hlave aby jej vlasy nezamočili šaty, no napriek tomu stála hrdo a vystretá. Iba jej zaťaté päste, ktoré mala spustené pozdĺž tela a napätý výraz prezrádzal, že čaká na rozsudok.
„Zaručene sa ti nebude nikto smiať za to ako vyzeráš.“ Povedal jej.
Aied sa usmiala a uvoľnila sa.
„Ďakujem, si milý ale nie som si taká istá. Určite vyzerám hrozne.“
Alan pokrútil hlavou.
„Strašne sa podceňuješ. No stým ti ja už nepomôžem.“ Ponúkol jej svoju ruku ako gentleman. „Mali by sme už ísť,“ usmial sa „ešte sa potrebujem prezliecť. Nemôžem ťa nechať zožať všetku slávu.“ podpichol ju.
„Prepáč, že ťa zdržujem.“ Priala jeho ruku. „Som zvedavá na tvoju zmenu. Prepáč ale neviem si to predstaviť.“ Zasmiala sa. „A ani ja ešte nie som hotová,“ vzdychla si, „práve teraz ma čaká ta najťažšia pasáž. Učesať sa.“ Povedala to tak nešťastne, až sa začali obaja smiať.
„Neboj sa, zavediem ťa späť do tvojej izby. Tam už čakajú moje dve netere aby ti s nimi pomohli.“
„Ani si nevieš predstaviť koľkým mojím vlasom si asi zachránil život.“ Obaja sa začali opäť smiať.
Táto dobrá nálada im zostala až kým neprišli k jej izbe.
„Tak ja teraz idem. O pol hodiny sa pre teba vrátim a pôjdeme spolu. Dúfam, že ti to nevadí?“ pozrel sa na ňu spýtavým pohľadom.
„Nie to nie, ale čo Drix?“ pozrela sa na dvere oproti.
„O toho sa neboj,“ šibalsky sa na ňu usmial, „on už má svoj vlastný doprovod.“
Prekvapene sa na neho pozrela. „Koho?“
„Moju mladšiu nevlastnú sestru. Poprosil som ju o to.“
Aied len kývla ramenami. „V poriadku.“ Povedala a vošla do izby.

V izbe stáli dve malé kentaurky. Aj keď výškovo boli rovnaké ako ona, bolo vidieť, že sú to ešte deti. Obe mali nádheru hnedú lesklú srsť a dlhý zapletený konský chvost. Na ľudskom tele mali oblečené biele blúzky. Vyzeralo to trochu komicky ale boli naozaj zlaté. Jedna mala svoje husté hnedé vlasy zapletené do dvoch vrkočov a tá druhá, typovala že je staršia, mala rozpustené vlasy siahajúce po plecia.
„Ahojte.“ Pozdravila sa im Aied.
„Ahoj“ odpovedali jej trochu placho.
Celú si ju premerali a sledovali každý jej krok. Aied si to zamierila ku stoličke. Dala si dole uterák z hlavy a odkryla svoje prstencovité mokré kadere. Počula ako jedna z dievčat vzdychla. Uterák položila na stoličku a išla k batohu, kde mala kefu na vlasy.
„Máš prekrásne vlasy.“ Ozvala sa jedna.
„Ďakujem. Ale škoda, že sú také len keď sú mokré.“ Vybrala kefu. „Je s nimi totižto dosť práce.“ Otočila sa k ním. „Učesať sa dajú iba keď sú mokré. Inak nemám šancu.“ Zasmiala sa.
Dievčatá k nej prišli bližšie a dotkli sa jej vlasov.
„Sú silné.“ Povedala jedna.
„Ale rozštiepené a nie len na koncoch.“ Povedala druhá s výčitkou v hlase.
Aied sklopila oči. Dobre vedela, že sa o ne veľmi nestará.
„To nevadí.“ Prehovorila tá staršia.
„Mi sa už o tvoje vlasy postaráme.“ Doplnila ju mladšia.
Aied si sadla. Staršie dievča jej zobralo kefu a mladšie vytiahla z vrecka blúzky akúsi fľaštičku.
„Neboj sa. Je to len výťažok z bylín, ktoré sme pozbierali.“ Odpovedala jej mladšia na otázku v očiach. „Používame to na vlasy aby sa lepšie rozčesávali a aj na ich výživu.“
„Niečo ako balzam?“ spýtala sa ich Aied.
Dievčatá sa na ňu spýtavo pozreli.
„To nič. Pokračujete, aj tak tu za chvíľu bude Alan.“
Dievčatá sa tým viac nezaoberali a začali z robotou. Najprv jej vlasy rozdelili na polovicu. Mladšia na nich najprv naniesla prípravok a staršia ich potom učesala. Aied žasla. Vôbec ju neťahali a ani vlasy jej nevytrhali. Kefa sa po vlasoch šmýkala ako nôž po masle. Kučery boli ešte krajšie a vôbec sa nerozpadávali. Dievčatá sa ešte chvíľu potom dohadovali aký účes jej urobia, no nakoniec sa dohodli, že by bolo škoda zakryť kučery a tak jej nechali vlasy rozpustené. Vrátili jej kefu a ešte raz si ju prezreli. Boli spokojné.
„Ďakujem.“ Povedala im. „Priatelia mi hovoria Aied.“ Podala im ruku.
„Ja so Miriam.“ Ozvala sa staršia a potriasli si ruky.
„A ja som Milfa.“ Predstavila sa mladšia a tiež si potriasli rukou.
Aied sa usmiala. „Veľmi rada vás spoznávam.“
Dievčatá sa na seba pozreli. Potom kývli hlavou akoby sa na niečom dohodli. Zrazu sa Aied poklonili a vykríkli: „Ďakujeme ti, že si zachránila nášho strýka!“
Aied stála chvíľu prekvapená a v rozpakoch. „Ale, ale to ... to nič nie je.“ Bránila sa. „Ja som to neurobila pre to aby mi ďakovali.“ Červenala sa. Urobila krok dozadu. „Teraz sa cítim vážne trápne.“
Dievčatá sa zasmiali. Na dvere ktosi zaklopal.
„To bude Alan.“ Povedali všetky tri naraz. Zasmiali sa.
„Uvidíme sa na hostine.“ Povedala Aied a šla k dverám.
Vyšla z izby a Alan na ňu len hľadel. Zatočila sa. Vlasi sa jej rozvlnili.
„Tento zázrak so mnou spravili Milfa a Miriam.“ Usmiala sa na neho.
„Si krásna, aj predtým si bola ale teraz vyzeráš tak ...“
„Tak upravene?“ doplnila ho.
Usmial sa, „presne tak.“ Zasmiali sa.
„No musím pripustiť, že aj s teba je fešák.“ Prezrela si ho.
Vlasi mal ostrihané a upravené. Na tele mal bielu košeľu s čiernou kravatou a na košeli čierne sako. Srsť vyčesanú a nádherne lesklú.
„Neviem či už máš nejakú milú, ale keď nie tak dnes budeš lámať srdcia.“
Alan sa jej uklonil.
„Ďakujem za kompliment.“
Opäť jej ponúkol svoj doprovod, ktorý rada prijala a vykročila po jeho boku ladným krokom.

Zastali pred dverami. Aied sa nervózne nadýchla. Pozrela sa na Alana.
„Už všetci čakajú. Pôjdeme?“ Spýtal sa jej.
Aied prikývla. Cítila sa ako by išla na popravu. Ešte nikdy nebola taká napätá. Každý sval v tele mala napätý. Dvere sa začali pomaly otvárať. Svetlo zo sály ju na chvíľu oslepilo. Alan sa pohol a ona vykročila po jeho boku. Všetky hovory v sále utíchli. Cítila sa trápne. Nikdy nemala rada, keď bola stredobodom pozornosti. A sakra! Schody. Aied len nespadni a neurob si hanbu. Vravela si v hlave.
„Neboj sa, držím ťa.“ Potichu sa jej prihovoril Alan a usmial sa na ňu.
Slabo prikývla hlavou. „Spolieham sa na teba. A keby som mala padnúť, stiahnem ťa so sebou!“
Alan sa zasmial.
Keď prešli posledným schodom nepatrne si vydýchla. Až teraz začala vnímať okolie. Okolo nich stáli kentauri v smokingoch. Teta aspoň vrch mali zo smokingu. Na konskej časti tela nič nemali. V rukách držali sklenené poháre a všetci sa na nich usmievali. Aied prehltla. Toto bude dlhý večer. Pomyslela si a úsmev im opätovala.
Po hodine zoznamovania sa, podávania rúk a usmievania sa bola celkom vyčerpaná.
„Toto snáď nemá konca“ povedala si po tichu, tak aby to len ona počula, aspoň si to myslela.
„Toto by si nemala hovoriť, čo keby ťa niekto počul?“ ozval sa niekto za ňou.
Vystrašila sa. Pomaly sa otočila dozadu aby sa pozrela kto sa ku nej prihovoril. Na prvý pohľad ho ani nespoznala. Až keď sa pozrela lepšie zistila, že je to Drix. Uculil sa.
„Tak čo? Vyrazil som ti dych? Zamilovala si sa do mňa?“
Aied očervenela.
„Nefandi si tak. Je síce pravda, že vyzeráš dobre, ale nepatríš medzi najkrajších mužov čo som videla.“
Odvrátila od neho pohľad. Dobre vedela, že klame až sa hory zelenajú. Pretože bol fakt pekný a to ju hnevalo. Jeho polodlhé hnedé vlasy, ktoré mu od ich prvého stretnutia vyrástli, mal umyté a upravené. Na sebe mal červenú košeľu s čiernou kravatou a čiernym sakom, čierne nohavice a poltopánky. Červená košeľa mu jemne zvýraznila jeho svaly na hrudníku.
Vedela si živo predstaviť reakciu jej spolužiačok keby ho teraz videli. Iste by výskali ako zmyslov zbavené.
„Kde máš doprovod?“ opýtala sa ho aby si nevšimol, že k nemu vždy zablúdi očami.
Drix sa usmial a Aied o to viac sčervenela.
„Práve sa rozpráva s tvojím doprovodom hneď za tebou.“
Otočila sa a zbadala ako sa s Alanom niekto rozpráva. Pohla sa k nim. Chcela ju spoznať, Alanovu mladšiu sestru.
„Ach, tu si.“ Povedal Alan keď si všimol Aied. „Chcel by som ti predstaviť moju malú sestričku Annie. Annie toto je Aied. Aied, Annie.“
„Teší ma.“ Podali si ruky.
Annie bola o dosť menšia ako Alan. Mala tiež modré oči ale skôr ako júlové nebo než more. Oblečené mala bielo-modrú blúzku s jemnou krajkou. Srsť mala čiernu.
„Aj mňa teší.“ Usmiala sa milo na Aied. „No braček. Dávala by som dobrý pozor na ňu. Množstvo tvojich obdivovateliek na ňu bude žiarliť.“
Aied sa zasmiala. Obaja sa na ňu pozreli.
„O tom pochybujem, že by na mňa niekto žiarlil. Nemajú totiž na čo.“ Vysvetlila im. „Vážne, za celý môj doterajší život na mňa nik nežiarlil. Veď aj na čo? Na krásu? Haha. Tú keď rozdávali som sa asi schovala. Verte mi som čistý priemer.“
Pozreli sa na seba. Alan mihol plecami. „Vravel som ti, strašne sa podceňuje.“
Annie sa zachichotala. „Aied vážne si to myslíš? To čo si povedala?“
Aied prikývla. Annie ju objala.
„Tvoja blbosť a nemyslím tým intelekt je strašne rozkošná.“
Aied sa nechala objímať ale len kvôli tomu, že to bola Alanova sestra. Zaťala zuby a prinútila sa usmievať. Keby jej to povedal niekto iný, asi by mu jednu vrazila. No teraz sa nemohla nechať uniesť emóciami. No vrelo to v nej. Nemala rada keď si znej robia cudzí ľudia dobrý deň. Medzi priateľmi to zniesla ale cudzí, nie!
Po chvíli ju Annie konečne pustila. Aied zaklopitala a keby ju Alan nechytil asi by padla na zem. Zrazu sa jej začala krútiť hlava. Strašne sa potila a mala sucho v ústach. Celá zbledla. Alan si to všimol.
„Poďme na vzduch.“ Povedal jej.
Ospravedlnil sa všetkým na okolo a pomaly odchádzali zo sály. Aied bola celá bledá, v ušiach je zvonilo a ťažko sa jej dýchalo.
„Ideme na vzduch,“ počula ako sa Alan s niekým rozpráva, „prinesieš jej trochu vody?“
Pokračovali v ceste. Šli cestou, ktorou ich poobede Alan viedol. Aied sa šmýkali nohy na dreve a ťažko sa jej chodilo. Alan ju jemne podopieral a prihováral sa jej.
„To bude dobré. Len sa mi trochu krúti hlava. Neviem čo tak zrazu ale čerstvý vzduch to napraví. Len sa musím nadýchať čerstvého vzduchu.“ Upokojovala ho, kým smerovali von z jaskyne.

Drix sledoval Aied ako ide k Annie a Alanovi. Vzdychol si a nasledoval ju. Postavil sa kúsok od nich.
„Budú ďalšie problémy.“ Zamrmlal si popod nos.
Nevenoval pozornosť ich rozhovoru. Rozhliadal sa po sále a skúmal tváre kentaurov. Uvedomil si, že ich sledujú. Sem tam si potichu prehodili pár slov, ktoré neboli určené nezvaným ušiam. Opäť si vzdychol. Zdá sa, že tu nie sme veľmi vítaní. Pomyslel si. Pozrel sa na Aied. Videl ako zbledla. Alan ju rýchlo chytil.
„Ideme na vzduch.“ Ospravedlnil sa a pomaly kráčal s Aied von zo sály. Drix sa k nim pridal.
„Ideme na vzduch,“ oznamoval mu, „prinesieš jej trochu vody?“
„Samozrejme.“ Oddelil sa od nich a zamieril k jednému zo stolov. Vzala jeden z čistých pohárov, z krčahu nalial čistú vodu. Predieral sa medzi kentaurami za Aied a Alanom. Všimol si ako každý hľadí na dvere, za ktorými sa stratili.
„Css, videla si ako sa po ňom vešala!“ počul ako sa jedna kentaurica sťažuje druhej. Drix zastal a počúval.
„Predstierať mdloby len aby ho mohla mať pre seba!“ pridajú sa ďalšie.
„Skoro celý čas sa držala iba pri ňom ako malá pijavica!“ ozvala sa ďalšia a skupinka sa začala rozrastať.
„A to sme si mysleli, že ho dnes budeme mať pre seba!“
„Mrcha jedna ľudská! Ani pekná nie je!“
„Presne tak!“ súhlasil ostatné.
„Ale no tak, priateľky moje.“ Prihovorila sa k nim Annie. „Ešte večer neskončil.“ Usmeje sa na nich. „Dajte tomu čas. Alan sa vráti, nemôže tu nechať predsa samých najvyššie postavených kentaurov a ich dcéry samé.“ Zasmeje sa. „A som si takmer istá, že to ľudské dievča tu dnes večer už neuvidíme.“
„V to dúfame.“ Odvetili naraz a rozišli sa.
Drix sa tiež vybral za Aied.
Keď vyšiel z jaskyne na nebi svietil mesiac v splne. Osvetľoval celú čistinku pred jaskyňou ale Aied ani Alana nevidel. Spoza stromov k nemu doliehali hlasy. Vybral sa za nimi. Narazil na malý lesný chodníček, ktorý sa kľukatil pomedzi stromy. Prešiel iba niekoľko krokov keď ich našiel. Aied sedela na lavičke medzi stromami a Alan stál pri nej. Smiala sa. Po jej nedávnej nevoľnosti nebolo ani stopy. Prišiel k nim. Podal Aied pohár vody.
„Ďakujem.“ Povedala mu z úsmevom a vzala si ho. Vypila ho naraz. Až z blízka si všimol, že je ešte trochu bledá. Vďačne sa na neho pozrela. Nevedel čím to je ale dnes večer vyzerala trochu inak. Šaty jej náramne pristali, voľne kučery sa jej vlnili pozdĺž tela, na tvári jej hral milý jemný úsmev a v očiach sa jej odrážal mesiac. Bola pekná. Nie bola viac než to, bola nádherná. Už chápal prečo na ňu v sále žiarlili. Pozrela sa mu nechápavo do oči a on odvrátil pohľad.
„Je ti už lepšie?“ spýtal sa jej Alan a Drixovi odľahlo.
„Áno, ďakujem. Čerstvý vzduch mi pomohol.“ Usmiala sa. „Neviem čo sa stalo, mne nezvykne prísť tak nečakane zle.“
Drix sa zaškeril. Aied po ňom vrhla vražedný pohľad. Alan sa rozosmial.
„Vy vážne spolu dobre vychádzate.“
„Čo?“ spýtali sa naraz začudovane.
Alan sa pozrel na nich nechápavo.
„Mýlim sa snáť? Ale to nič veď vy na to prídete.“ Zasa sa zasmial. „Aied. Vidím, že si ešte bledá ale ja sa musím vrátiť medzi hostí. Ostaňte ešte chvíľu na vzduchu kým ti nebude dobre. Drix dáš na ňu pozor?“ pozrel sa na Drixa.
„No hej, jasne.“ Povedal.
„Fajn, tak ja vás teraz opustím. Nemalo by vám tu nič nebezpečne hroziť. Všetci vedia, že ste moji hostia a Aied môj záchranca.“ Zasmial sa. „Keby niečo som v sále.“ A odišiel.
Aied s Drixom na seba nechápavo hľadeli.
„Vieš o čom to hovoril?“ spýtala sa Drixa, ktorý len pokrútil hlavou. Pozrela sa na mesiac nad vrcholkami stromov.
„Chceš sa prejsť a objaviť čo je na konci tejto cestičky?“ navrhol jej.
Aied najprv chvíľu uvažovala ale nedokázala odolať novému dobrodružstvu tak len prikývla a postavila sa. Pohár, ktorý držala postavila na lavičku a pohli sa po chodníčku. Keď Drix zbadal, že sa zabíja skoro na každom kroku vzal ju za ruku ako pravý džentlmen. Aied sa chodilo zle po cestičke na opätkoch a preto neprotestoval, keď jej ponúkol oporu.
Cestička smerovala okolo kopca až na jeho druhú stranu von z lesa na čistinku. Keď vyšli z lesa ostali zarazene stáť. Pred nimi horela obrovská vatra okolo vatry tancovali ľudia. Oproti ním malé pódium s kapelou kentaurov. Jeden mal husle iný trúbku, ďalší hral na klavíry. Bola tam aj gitara a bicie. Neďaleko pódia boli stoly a pri nich kentauri. Neverili vlastným očiam. Toto už bola iná zábava ako v jaskyni. Žiadne róby či smokingy. Normálne šaty, nohavice, košele a pohodlné topánky. Aied sa smiala a už ťahala Drixa bližšie. Chvíľu sa vzpieral no potom to vzdal a šiel s ňou.
Zastali neďaleko vatry a tancujúcich párov. Aied netušila ako je to možné. Ako to, že sú tu ľudia? Neverila vlastným očiam. Za sebou začula smiech a náhle do nej niekto drgol.
„P... Prep... Prepáč.“ Ospravedlňoval sa kentaur, ktorý do nej drgol.
Aied z neho cítila alkohol.
„To je v poriadku, nič sa nestalo.“ Usmiala sa na neho.
Kentaur sa na nich opilecky pozrel. Zasmial sa a odpil si z pohára s alkoholom.
„Hrajú dobre čo? Sú síce nový ale ide im to.“ Zaštikútal.
„Sú výborný.“ Odpovedala Aied a pozrela sa na kapelu na pódiu.
„Prečo netancujete?“ pozrel sa kentaur na nich prenikavejšie. „Mladí by mali tancovať a zabávať sa kým sa udržia na nohách. Teraz bežte! Šup nech ste pri vatre!“ Hnal ich do tanca. Práve začali hrať slaďák.
Aied sa pozrela na Drixa.
„Čo stojíš ako stĺp! Máš pri sebe dievča ako sen! Tak na čo čakáš? Mám ti snáď ukázať ako sa to robí?!“ tlačil na Drixa. „Mladí v dnešnej dobe nevedia čo majú robiť!“ krútil hlavou. „Keby, keby som bol o pár desaťročí mladší, hneď by som ťa vymenil! Tak čo stojíš?! Padaj!“ drgol do Drixa. „Ber túto kvetinku a poriadne ju povykrúcaj.“ Vzal Aied za ruku a pobozkal ju na ňu.
Aied len pozerala. Nevedela čo robiť. Drix ju potiahol za ruku a viedol ju k vatre.
„To nemyslíš vážne!“ zhrozila sa.
„Ak to neurobím bude do mňa sácať večne.“ Vravel namosúrene.
„Tak sme mohli len odísť. Nemusíš sa nútiť.“ Vravela smutne.
Drix si ju pritiahol bližšie k sebe, položil jej ruku na svoje plece a svoju ruku na jej pas.
„Do ničoho sa nenútim.“ Usmial sa na ňu.
Aied zamrkala. To nemôže byť skutočné. Drix bude tancovať a dokonca s ňou. Pokrčila ramenami. Taká katastrofa tu ešte nebola, pomyslela si.
Začali hrať valčík a Drix vykročil. Bol vážne dobrý. Aied sa nestačila diviť. Jeho vedenie bolo jasné a ľahké. Aied sa ani nesnívalo, že by si v tomto svete zatancovala a ešte k tomu pri tom nikoho nezabila. Na jej úžas ani nešliapala Drixovi na nohy. Veľmi si to užívala. Po valčíku prišla polka, vôbec netušila ako to zatancovala. Nasledovali ďalšie štyri rýchle skladby. Aied sa smiala, tancovala, bavila sa. Dokonca aj Drix sa smial a zabával, čo u neho nebolo moc časté.
Rýchla pieseň prešla do slaďáku. Aied pustila Drixa a chcela už odísť, keď ju Drix chytil a pritiahol k sebe. Dal okolo nej ruky a začal sa pohybovať v rytme. Aied mala oči dokorán. Zaprela sa rukami proti jeho hrudi.
„Kľud,“ prehovoril k nej, „ten kentaur nás pozoruje. Vieš ako by do mňa hučal keby sme teraz odišli?“ Pokrútil hlavou, „rozhodne je toto menšie zlo.“ Usmial sa na ňu.
Aied sa na neho zamračila.
„Fajn.“ Rezignovala. Dala ruky okolo neho, položila si hlavu na jeho hruď a započúvala sa do hudby.

Keď pieseň dohrala zamierili si to ku stolu s občerstvením. Obaja už poli pekne smädní. Drix podal Aied pohár s džúsom a sám si zobral jeden. Všimol si, že je Aied celá červená.
„Si v poriadku?“
Aied na neho prekvapene pozrela.
„Si celá červená.“
Usmiala sa. „Neboj nie som jediná. Je teplo, že?“
Drix sa usmial. „To teda hej.“
„Netušila som, že si v tancovaní takí dobrí. Vážne! Myslela som, že tu bude polovica párov ležať na zemi a potom nás nemilosrdne vyženú preč.“
Drix sa na ňu urazene pozrel. „Tak to ti pekne ďakujem.“
„Nie! Tak som to nemyslela.“ Bránila sa. „Myslela som seba.“
Prekvapene na ňu pozrel.
Vzdychla si. „Popravde neviem moc tancovať, alebo skôr povedané vôbec neviem tancovať.“ Zasmiala sa. „Čo sa týka tanca som strašné nemehlo. Naposledy čo som s niekým tancovala, som partnerovi zlomila nohu a dievčaťu čo tancovalo blízko nás som urobila monokel.“ Pozerala zahanbene do zeme.
Drix sa ohýbal od smiechu. Aied sa na neho pozerala a tiež jej šklbalo kútikmi úst.
„To .... To, to vážne?“ snažila sa to rozdýchať Drix.
Aied prikývla a Drix sa opäť začal smiať. Aied si radšej doliala džús a pozerala sa niekam mimo.
„Tak to som rád, že som s toho vyšiel celý.“ Povedal Drix, keď sa upokojil.
„Dobre si viedol.“ Povedala potichu, až to skoro nepočul.
„Toto bola tuším prvá pochvala od tebe voči mojej osobe.“ Podotkol.
Pozrela sa na neho. „Neboj aj posledná.“ Usmiala sa naňho.
Drix zdvihol jedno obočie. Položil pohár na stôl a vystrel k nej ruku.
„Tak čo? Ideme ešte skúsiť tvoje šťastie?“
Aied na neho nechápavo pozerala.
„Pýtam sa ťa, či chceš ešte tancovať?“
Aied na neho najprv prekvapene pozrela, potom dopila džús a vzala ho za ruku.
„Chceš sa staviť, či s toho teraz vyviazneš celý?“
Drix sa zasmial. „Radšej nie, lebo by som sa potom určite ocitol v ohrození života.“
Aied sa rozosmiala a nechala sa viesť na parket.

Stáli pri stole s občerstvením a snažili sa chytiť dych.
„Tak ... toto ... bol ... iný zaberák!“ snažila sa rozdýchať Aied.
„To bol.“ Pritakal jej Drix. „Tí hudobníci nás chceli asi zabiť. Dať desať rýchlych piesni za sebou.“ Krútil hlavou.
„Ale boli ste vážne skvelý!“ ozval sa za nimi dievčenský hlas.
Otočili sa za nim. Stáli tam Miriam a Milfa.
„Ahojte dievčatá.“ Pozdravila ich Aied. „Nevedela som, že ste tu. Ah, toto je Drix, môj spolu pocestný.“ Predstavila Drixa.
„Ahojte.“ Pozdravil ich.
„A toto sú Miriam,“ ukázala na staršiu, „a Milfa.“ Predstavila mladšiu.
„Ahoj.“ Pozdravili ho.
„No vážne, boli ste fakt dobrý.“ Vrátila sa k predošlému rozhovoru Milfa.
„Hej, takmer všetci sa na vás pozerali.“ Potvrdila Miriam.
„A najväčší úspech,“ vravela potichu Aied, „nikoho som nezmrzačila.“
Drixovi šklblo kútikmi úst.
„A ja som vyhral stávku, lebo som prežil“ pošepkal jej.
Pobavene sa na neho pozrela. „Ešte nie je koniec.“ Odvetila mu pobavením tónom.
Miriam a Milfa len sledovali ich doberanie sa.
„Ja som to tvrdil, že spolu dobre vychádzate.“ Ozval sa Alan, ktorý šiel rovno k nim, avšak teraz už v ľudskej forme.
Aied s Drixom pokrčili ramená. Neprekvapila ich jeho zmena, nie teraz keď strávili už asi dve hodiny pri meniacich sa kentauroch.
„Len pre dnes sme zakopali vojnovú sekeru a zavládol medzi nami krehký mier.“ Odvetila Aied.
Drix nenápadne prikývol. Vôbec mu nevadilo, že sa s Aied nepohádal už najmenej sedem hodín. Celkom sa mu páčila táto forma zábavnej a usmiatej Aied. Potriasol hlavou. Opäť myslel na blbosti. Vzal si pohár s pitím a vypil ho na ex.
Alan sa pozrel na Aied. V tvári bola celá červená. Na perách jej hral úsmev a v očiach mala šibalské iskričky. Vydýchol si. Celkom sa bál, keď ich nechal vonku samých. Ale teraz keď videl ako sa bavila keď tancovala s Drixom, sa mu uľavilo. Nespravil chybu to vedel.
Pozrel sa na parket. Uklonil sa Aied a vystrel k nej ruku. „Smiem prosiť?“
Aied sa na neho usmiala a vzala ho za ruku. „S radosťou.“

Aied tancovala s Alanom už druhý tanec, keď sa vedľa Drixa niekto postavil.
„Vidím, že idem neskoro, hm. Chcel som byť ďalší, ktorí s ňou bude tancovať. No čo ešte jeden tanec a pôjdem ho vymeniť.“ Prehovoril neznámi.
Drix v ňom spoznal kentaura, ktorí do neho na začiatku drgal, kým nešiel z Aied tancovať. Avšak teraz bol v ľudskej forme a triezvy, teda skoro triezvy.
Ešte kapela nedohrala, keď sa neznámy vydal k Aied. Pieseň dohrala. Kentaur poklepal Alana po ramene a niečom mu povedal. Alan prikývol, pobozkal Aied ruku a odišiel. Kentaur zaujal Alanovo miesto a začali tancovať. Po troch tancoch prišiel niekto iný a vystriedali sa.
Drix to všetko od stola sledoval. Ako sa menia jej partneri na parkete. Pozoroval ako sa zabávala.
Alan stál vedľa neho a tiež ju pozoroval.
„Je krásna.“ Podotkol Alan.
„To len vďaka šatám čo si jej dal.“ Odvetil Drix.
Alan sa na neho neveriacky pozrel. Videl ako ju Drix neustále sleduje, nech bola kdekoľvek a s kým koľvek.
„Úprimnosť nie je jedna z tvojich vlastnosti.“ Konštatoval Alan.
„Vždy som úprimný.“ Protirečil Drix.
„Aj voči sebe samému?“
„Voči každému, aj sebe.“
„Tak prečo nechceš pripustiť, že sa ti Aied páči.“
Drix sa pozrel na Alana. „Lebo je to blbosť.“ Odvrátil od neho pohľad.
„Si si istý?“ nedal mu pokoj Alan.
„Celkom.“
„Keď myslíš, ale potom neľutuj.“
„Počuj,“ mal toho dosť Drix, „nepoznáš mňa ani ju. To že sme tvojimi hosťami neznamená, že sme priatelia. Len preto, že ti ten zbabelec náhodou zachránil život si nemysli, že sa môžeš miešať do vecí, do ktorých ťa nič. To, že sa chceš k nám pridať je tvoja vec a rozhodnutie nechávam na nej. To však neznamená, že som ťa prial. Urob mi láskavosť a zameraj svoj záujem na Aied a mne sa vyhýbaj.“
Premeriavali sa pohľadmi.
Niekto chytil Drixa za rameno. „Ale na tak. Čo to tu máme. Chlapče je tvoj čas, si na rade.“
Neznámy nedal Drixovi ani čas na pochopenie keď ho drgol smerom k tanečnému parketu. Drix sa obrátil. Videl vedľa Alana stáť kentaura, ktorí sa na neho až moc usmieval. Vzdal to otočil sa a zamieril si to k Aied. No čo, neublíži mi to, pomyslel si.

„Čo sa tak mračíš?“ zaujímalo Aied.
„Nemračím.“ Chytil ju a začali tancovať.
„Ale áno, mračíš a ja chcem vedieť prečo?“ nedala mu pokoj.
„Nemusíš vedieť všetko!“ odvrkol jej.
„Fajn!“ pustila ho a chcela odísť.
Drix ju opäť chytil. „Práve tancujeme ak si si nevšimla.“
„Práve sme dotancovali ak si si nevšimol ty!“
„Ešte nedohrali!“
„Pre nás áno!“
Stáli na parkete a prepaľovali sa pohľadmi. Aied to vzdala prvá.
„Myslela som, že sme na dnes zakopali vojnovú sekeru.“
„To si povedala ty.“
„Dobre!“ Vzdychla si, „tak som ju asi práve vykopala!“ Striasla zo seba jeho ruky.
„Prepáč, počkaj.“ Rezignoval Drix. „Nechcel som sa s tebou hádať.“ Poobzeral sa naokolo. „Budeme tancovať?“ natiahol k nej ruku.
Aied prikývla. Najprv medzi nimi vládlo napäté ticho, postupne sa však nálada uvoľňovala. Sústredili sa len na tanec a hudbu. Drix prebodával pohľadom každého, kto ho chcel ísť vymeniť a tak to po čase vzdali. Aied si to nevšimla. Vnímala len hudbu a Drixové pohyby.
„Nezdalo sa, že by si mala zmasakrovať polovičku tancujúcich párov keď si tancovala s ostatnými.“ Nadhodil tému.
Aied sa usmiala. „Ver mi, modlila som sa ku všetkým známym i neznámym bohom aby som tu nikoho nezabila.“
„Tak to asi zabralo.“
„No asi si ma naučil tancovať.“ Pozrela mu do očí. „Alebo to predtým nebola moja chyba ale môjho tanečného partnera.“
„Je tu aj taká možnosť.“ Pripustil Drix.
Chvíľu boli ticho obaja ponorený do svojich myšlienok. (Aied sa skôr sústredila na svoje nohy a ich pohyb )
„Uvažovala si ako vyriešiš to s Alanom?“ ozval sa opäť Drix.
Pokrútila hlavou. „Hneď ako si odišiel som zaspala.“ Priznala sa.
„Myslel som si.“
Podráždene sa na neho pozrela ale radšej si zahryzla do jazyka. Nechcela ďalšiu výmenu názorov.
„Chceš aby s nami cestoval?“ nedalo pokoj Drixovi.
„Neviem.“
„Aha.“ Zamrmlal.
„Čo?“
„U neho nie si, tak svojhlavo zanietená proti nemu.“
„On ma nezradil ako ktosi!“
„Ani ja nie.“ Bránil sa Drix.
„Ó, naozaj? A kto nás potom prezradil Stalkovi?“
„To všetko bol plán!“
„Plán, ktorý zabil Soniu!“
Drix sa zatvári ako by práve dostal päsťou do brucha. Vedela, že si to vyčíta a vedela, že aj ona mu to bude ešte dlho vyčítať. Ale práve teraz v tejto chvíli ho ľutovala.
„Prestaňme sa o tom rozprávať. Skrátka ti nedôverujem a hotovo.“
„Dobre ale ja neverím jemu.“ Ukázal smerom kde stál Alan. „Ako si môžeš byť istá, že nás, že teba nezradí? Nemôžeš!“
„Ale veď ja to ani netvrdím!“ bránila sa. „Ani som nepovedala, že súhlasím s tým aby cestoval s nami.“
„Ale si sa tomu ani veľmi nebránila.“
„A ako som sa mala brániť? Naše životy boli v stávke! Mala som mu tam priložiť dýku k hrdlu? Áno to by nám v tej chvíli veľmi pomohlo!“
„To som nepovedal!“
Pieseň dohrala.
„Pozri je veľmi neskoro aby sme rozoberali takúto tému a ani správne miesto na to nie je. Moje nohy sú ako v ohni a hrdlo mám vyprahnuté ako púšť Atacama. V tejto chvíli sa nemienim s tebou o tomto hádať. Pieseň dohrala a ja sa idem občerstviť.“ Zamierila si to ku stolu kde stál Alan s Milfou a Miriam.
Drix ju nasledoval.
Ani jeden si nevšimol, že ich niekto sleduje už poriadne dlhý čas.