SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 13. kapitola Je rozhodnuté

Alan sa rozprával so svojimi neterami, keď ku stolu prišla Aied s Drixom.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ich, keď zbadal ich zamračené tváre. „Pohádali ste sa?“
„Nie!“ obaja stroho odpovedali. Strelili po sebe vražedné pohľady.
Alan nadvihol obočia. „Aha.“
Miriam s Milfou prechádzali po nich pohľadmi a tvárili sa , že tam nie sú. Tá napätá atmosféra medzi Aied a Drixom by sa dala krájať.
„Mali by sme sem dať tabuľku, zákaz používania ohňa. Stačila by jedna iskra a nastal by výbuch.“ Zašepkala Miriam Milfe.
„Ešte, že sú od vatry tak ďaleko, lebo by sem museli stavať nový parket.“ Pridala sa Milfa.
Alan to všetko z úsmevom počúval.
„Myslíme si, že by si mal niečo urobiť, strýko.“ Povedali mu.
„To ma tak nemilosrdne chcete hodiť do jamy levovej?“ zašepkal im.
Zachichotali sa.
„Máš smolu.“ Pokrčili ramenami. „Máš druhé najvyššie postavenie.“ Potľapkali ho po chrbte. „Tak rob to čo máš.“ Zachichotali sa opäť.
„Tak to vám veľmi pekne ďakujem.“ Vzdychol si. Upravil si kravatu a podišiel k Aied.
„Nechcela by si sa prejsť a porozprávať?“ Navrhol Aied.
Aied strelila vražedným pohľadom po Drixovi a prikývla. Drix jej pohľad opätoval, potom sa odvrátil a nevšímal si ju.

Aied sa prechádzala s Alanom okolo parketu a pozorovala tancujúce páry.
„Prepáč, že som ťa nechal vonku s Drixom a nevenoval sa ti.“ Začal sa ospravedlňovať Alan.
„To vôbec nevadí. Musel si sa predsa venovať svojim hosťom.“ Upokojovala ho Aied.
„Ale aj ty si môj hosť.“
Aied sa zasmiala. „Skôr zajatec.“
„To nie! To by som nikdy....“
„Ja viem.“ Skočila mu do rečí. „Ja som si len spomenula ako som sem prišla.“
„Ale to ťa nikto nepoznal.“ Bránil sa.
„Ja viem a nikomu nič nevyčítam. Nepovedala som to preto, len som si na to spomenula a prišlo mi to vtipné.“
„Aied, si môj záchranca a veľa ti toho dlhujem.“
„Nie Alan nič mi nedlhuješ. Bola to iba náhoda, že som do tej jaskyne vošla a kus mojej zvedavosti. Neplánovala som ťa nijako zachraňovať. Jednoducho sa to stalo.“ Pozerala mu prenikavo do očí.
„Aj tak ti vďačím za život. Neviem čo by sa stalo, ak by si do tej jaskyne nevošla a preto ti chcem oplatiť rovnako.“ Nedal sa presvedčiť.
„A už sa aj stalo!“ povedala mu.
Alan ostal prekvapený. Nespomínal si, že by ju niekedy zachránil.
„Spoznal si ma a tak sa zo mňa ako väzňa stal hosť.“ Vysvetľovala mu. „Ak by si tu nebol, teraz by som nebola tu, ale v nejakej chladnej miestnosti a nemala na sebe tieto šaty, ale moje mokré a špinavé oblečenie. Bola by mi zima a nevedela by som čo so mnou bude. Za to som ti vďačná.“ Objala Alana.
„Aj tak si myslím, že to nie je dosť.“ Povedal jej keď ho pustila.
Aied prevrátila očami a nešťastne si vzdychla.
„Nemôžeš ísť s nami!“ povedala prísne. Keď slušný spôsob nefungoval skúsila to inak.
„A to už prečo?“
„Kazil by si naše krytie!“ Povedala prvé čo ju napadlo.
„A to už ako?“ nedal sa.
„Dvaja ľudia a kentaur sú nápadní!“ vyhŕkla zo seba.
Neveriaco na ňu pozrel. „Ak si si nevšimla, tak sa vieme meniť. Ak je treba viem vydržať v ľudskej podobe aj celý týždeň.“
„Je to nebezpečné! Ani nevieš o čo ide!“
„Rozhodne viem, že nejdete krstňaťu na krstiny.“ Usmial sa na Aied. „Tiež viem, že rozhodne nie ste súrodenci.“ Usmial sa na ňu. „Nahlásili mi aké rozprávky ste im narozprávali.“
„Menej ľudí sa rýchlejšie stratí.“ Tápala v tme.
„Ale no tak. O jednu osobu na viac, čo také by sa mohlo stať? Iba sa vám zvýši obranná sila.“
Aied to nemohla poprieť. Ich šance na prežitie pri napadnutí by sa rozhodne zvýšili.
„Si princ! Nemôžem ťa vystaviť riziku. Ak by sa ti niečo stalo, tvoji ľudia by ma zabili.“ Uvedomovala si, že jej argument bol ako výkrik do prázdna, absolútne na nič. Videla to aj v Alanovej tvári.
„Neverím ti! Ani ja ani Drix ti nedôverujeme. Tak je to. Máme príliš silného nepriateľa na to aby sme si mohli dovoliť veriť komukoľvek." Nechcela ho uraziť ani mu ublížiť a povedať mu pravdu bola najlepšia cesta ako mu povedať, že nechce aby šiel s nimi.
„Je mi to jasné, že mi nedôverujete. V tomto čase by ste boli blázni aby ste mi verili tak ľahko a ja viem, že to vy nie ste. No aj tak chcem aby sme boli priatelia. A ako si mám vašu dôveru získať, keď mi to ani nedovolíte? Aied, zachránila si mi život, o tom nie je pochýb!" Zastavil ju ešte pred tým ako mu stihla skočiť do reči. "Zbytočne sa budeš hádať. Zachránila si ma a to je fakt. Vidím, že nechceš aby som šiel s vami. Ja som dal sľub pred mojimi poddanými, že ti môj život splatím. Chceš aby som stratil pred nimi tvár? A nejde iba o moju česť. Ja sa v tvojej prítomnosti cítim dobre. Nejde o žiadne romantické pocity. Mám ťa rád ako moju mladšiu sestru. Nechcem aby sa ti niečo stalo. Ak môžem zachrániť tvoj život alebo ti nejako pomôcť tak to urobím veľmi rád. Tak ťa prosím, dovoľ mi ísť s tebou a získať si vašu dôveru aj priateľstvo."
Zaklonila hlavu a rezignovane vydýchla. Alan sa usmial. Vedel, že tento boj vyhral.
„Dobre, môžeš ísť s nami. Drix nechce aby si šiel s nami ale,“ usmiala sa, „nechal rozhodnutie na mňa, čiže má smolu.“ Pokrčila ramenami. „Nepoviem ti účel našej cesty, aspoň zatiaľ nie. Najprv si budeš musieť získať našu dôveru. Ale poviem ti, že smerujeme do Temného lesa.“ Alanovou tvárou preletelo zdesenie. Aied si to všimla. „Ešte máš možnosť si to rozmyslieť. Odchádzame o dva dni. Ak ideš s nami, zariaď si všetko čo potrebuješ dovtedy.“
A ja zatiaľ vybojujem boj s Drixom, pomyslela si. Zabije ma, zatvárila sa zúfalo.
Alan tušil, že sa nedáva na ľahkú úlohu a ísť do Temného lesa si vyžaduje rovno stávku so smrťou. Pozrel sa na Aied. Premeral si ju od hlavy až k pätám. Obézna postava, nie moc svalnaté ruky, dobrácke oči. Začal sa o ňu báť. Ako sa tam chce dostať? Pochyboval, že pozná cestu. Vŕtalo mu v hlave, čo dohnalo dievča ako ona, vybrať sa na také miesto. Ako chce prežiť v Temnom lese? Spomenul si na Lesohrany. Prežila v tej dedine. Na pláni sa postavila kentaurom a jeho zachránila z jaskyne. Kto vie čo ešte prežila. Možno predsa len má šancu prejsť Temným lesom. Rozhodne idem s ňou.
„Idem s vami.“ Povedal jej rozhodne. „Nebudem vyzvedať, počkám kým mi nepoviete samy o čo ide, aj keď priznávam som veľmi zvedavý a mám nejaké nápady o čo by mohlo ísť.“ Žmurkol na ňu.
Aied pokrčila ramenami. „Rob ako uznáš za vhodné.“

Aied si sadla na posteľ. Bola strašne unavená a nohy si skoro necítila. Ľahla si a nohy nechala visieť z postele. Zavrela oči a chystala sa už do ríše snov, keď niekto otvoril dvere do jej izby. Zdvihla hlavu a uvidela Drixa.
„Drix nie.“ Zakňučala skôr ako stihol niečo povedať. „Teraz sa pekne vrátiš do svojej izby a mňa necháš spať. Hádať sa môžeme aj zajtra.“
„Neprišiel som sa hádať.“
„Nie ty chceš vedieť o čom som sa rozprávala s Alanom.“
„No aj to ale...“ Nedokončil.
Aied sa posadila a zvedavo na neho hľadela. Čakala čo povie.
„Nič nechaj to tak.“
„Dobre.“ Ľahla si späť na posteľ. „Porozprávame sa, pohádame sa a dohodneme sa zajtra. Dnes na to už nemám energiu.“ Pomaly zaspávala.
Drix prišiel k jej posteli. „Ak budeš takto spať, ráno budeš celá dolámaná.“
„Nevadí“ zamrmlala.
Drix sa zohol k jej nohám.
„Čo robíš?“
„Dávam ti dole topánky.“ Odpovedal jej.
Zasmiala sa. „To by som nerobila.“
„Prečo?“
„Nie sú tu okná.“
„Tak zlé to nemôže byť.“ Usmial sa popod nos.
„Tvoj život.“ Zaspala
Drix ju vyzul a nohy jej položil na posteľ. Vzal prikrývku, prikryl ju a odišiel.
Vošiel do svojej izby a sadol si na posteľ. Čo to zasa robím! Udrel sa do čela. Zvalil sa na posteľ. Prečo ju vyzúvam a prikrývam? Musím byť asi veľmi unavený, keď robím takéto blbosti! Prevrátil sa nabok. Zajtra sa s ňou musím porozprávať. Zaspal.

Ráno sa Aied zobudila na zavŕzganie dverí. Pozrela sa ich smerom a videla Drixa vchádzať do izby.
„Nevieš klopať? Vojsť do izby ženy je drzé.“ Zamrmlala spod periny.
„Nemáš nič čo som ešte nevidel.“ Odvrkol.
Aied dvihla obočie. „Niekto tu vstal zlou nohou.“
Nereagoval. Aied si vzdychla a posadila sa.
„Aj tebe dobré ráno prajem. Tak čo také súrne máš na srdci, že to nemohlo ešte chvíľu počkať?“
„Alan.“
„Aha. No čo s ním?“ zamierila ku komode.
„Už si ho odmietla?“ Sledoval ju.
„Hm, no rozprávali sme sa.“ Vytiahla si čisté šaty sivej farby.
„A?“ chcel vedieť rozhodnutie Drix.
„No dopadlo to presne tak ako tušíš. Otoč sa idem sa prezliecť.“
Otočil sa. „Takže ide s nami.“ Vzdychol si.
Aied sa začala vyzliekať. „Hej, ide.“
„Ale prečo? Veď sama si tvrdila, že nechceš aby išiel s nami!“ zvýšil hlas. Bol proti tomu aby s nimi Alan cestoval.
Pokrčila plecami. „Sám si za to môžeš.“ Odpovedala mu pokojne. „Povedal si, že sa mám rozhodnúť. No a mňa presvedčil.“
„Takže mu dôveruješ?“ otočil sa k nej.
Podišla k nemu, prehodila si vlasy cez plece a otočila sa mu chrbtom. Drix si vzdychol a zazipsoval jej šaty.
„Nie, teda nie celkom.“ Odpovedala mu.
„Tak prečo?“ rozhodil rukami. „Prečo si mu dovolila ísť s nami?!“
Zamračila sa na neho. „No má to isté výhody. Mať kentaura za spoločníka nemusí byť až tak zlé.“
„Ó naozaj?!“ Chytil Aied za ramená. „To, že sa vie meniť do ľudskej formy a vie bojovať nám nezaručí bezpečnosť!“
Vymanila sa z jeho zovretia. „Ak sa ti nepáči moje rozhodnutie je tvoj problém!“ Vravela mu tvrdo. „Je rozhodnuté! Alan ide s nami či sa ti to páči alebo nie! Ak si proti nemusíš ísť s nami!“
„Ale musím!“ ukázal jej zápästie, na ktorom bol Alfonzov neviditeľný náramok. „Nemáme na výber!“
„Prečo ti tak prekáža, že ide s nami?“
„Zabudla si kto po nás, po TEBE ide?! Čo ak pre neho pracuje!“
„Ako by som mohla?!“ ublížene na neho pozrela. „Ako by som mohla zabudnúť na Stalka, ktorý zabil Dereka a Soniu! Vidím ich umierať pred mojimi očami skoro každú noc! A na prácu s ním tu máme lepšieho špecialistu! Rozhovor skončil, teraz odíď z mojej izby!“ otvorila mu dvere
Ublížene sa na ňu pozeral. „FAJN!“ zastal vo dverách. „Môžeš byť rada. Konečne budeš mať niekoho komu budeš môcť veriť a nebudeš musieť cestovať len so ZRADCOM!“ Odišiel.
Aied za ním zavrela dvere. Sadla si za toaletní stolík a strápene si podoprela hlavu rukami. Vedela, že sa pohádajú, ale nemyslela si, že to bude až tak zlé. Vedela, že to trochu prehnala, ale aj on to prehnal! Jeho ublížený pohľad mala stále pred očami. Prešla si rukami po vlasoch. Možno by predsa len s nimi Alan nemal cestovať. Trápila sa. Avšak nechcela vziať späť svoje slovo čo dala Alanovi. Nemôžu predsa nikomu neveriť a poraziť Gelnera so Stalkom predsa nedokážu sami. Potrebujeme pomoc! Pozrela sa do zrkadla. Vzala kefu a začala si rozčesávať vlasy. Zrazu sa rozleteli dvere a dnu vošla rozzúrená Annie.
Sem si chodí kto chce, ako chce a kedy chce, pomyslela si Aied.
„TY!“ zrevala na ňu Annie „Kto si myslíš, že si?!“ kričala na ňu ďalej.
Aied sedela na stoličke a prekvapene na ňu hľadela.
„Ty škaredá, tučná, malá, ľudská mr..a! Si myslíš, že mi ho vezmeš?!“
Aied len ďalej nechápavo hľadela.
„Netvár sa! Videla som ťa! Videla som ako si sa na neho včera večer lepila! Sledovala som vás! No nedostaneš ho! ON JE MÔJ! Žiadna ľudská ku..a mi ho nezobere!“
Aied jej strelila facku. „STAČILO!“ skríkla na ňu „Neviem o čom tu rozprávaš ale už mám tých tvojich urážok tak akurát dosť!“
Annie si držala ruku na ľavom líci a vystrašene pozerala na Aied.
„Mi sme spolu husi nepásli!“ pokračovala Aied. „Takže tu na mňa nerev! Ak niečo proti mne máš tak mi to povedz slušne a tak aby som pochopila o čom kecáš!“
„Ty, ty si... ty si ma udrela!“ vykoktala zo seba Annie.
„No to mi je objav.“ Pretočila očami Aied.
„Tak toto ti len tak neprejde!“ Začala opäť ziapať Annie. „Udrela si člena kráľovskej rodiny!“
„A ty si urazila záchrancu korunného princa a jeho hosťa.“ Odpovedala jej pokojne Aied.
Annie sčervenala a vrhla na Aied vražedný pohľad.
„Toto ti len tak neprejde! O to sa postarám!“ vyšla z izby a tresla za sebou dverami.
Tak toto bude prúser, pomyslela si Aied. Rozhliadla sa po izbe. Zdrháme!

Zaklopala na Drixové dvere. Nik neodpovedal. Zaklopala znovu a vošla dnu.
„Nepovedal som, že môžeš vojsť!“ zavrčal na ňu.
„Ty ani neklopeš, keď vchádzaš do mojej izby tak sa upokoj.“
Drix sa jej otočil chrbtom. Nechcel ju vidieť.
„Odchádzam odtiaľto. Ak ideš so mnou tak sa rýchlo zbaľ.“
Rýchlo sa k nej otočil.
„Nerob sa. Som si istá, že si počul čo sa odohralo v mojej izbe.“ Drixovi preletel úsmev tvárou. „Som si istá, že ľutuješ, že si nevidel ako som jej vylepila.“ Usmiala sa na neho.
„Alan o tom vie?“
„Čo myslíš?“
Dirx pokrútil hlavou.
„Presne.“ Dala ruky v bok. „Tak ideš alebo nie?“
„Musíš sa pýtať?“ Zdvihol ruku, na ktorej mal neviditeľný Alfonzov náramok.
Aied sa zaškerila. „Fajn tak sa rýchlo zbaľ a potom prídi do mojej izby.“ Odišla. Nemali čas na trucovanie, trebalo jednať a to rýchlo.

Keď Drix vošiel k Aied do izby, všetky jej veci boli zbalené a ona stála nad mapou rozprestrenou na stolíku.
„Si si istá, že máme toľko času aby sme tu postávali nad mapou?“ ozval sa.
„Neboj, som si stopercentne istá, že Annie už vybavuje moju popravu u najvyššie postavených aristokratov. Ale mi máme na strane Alana. Určite má teraz kopec práce s obhajobou môjho života.“ Usmiala sa na Drixa. „Chudák.“
„Tak ale prečo utekáme?“
„Stavím sa o čo chceš, že Annie má kopu vplyvných priateľiek, ktoré sa za ňu prihovoria u svojich otcov. No a ktorý otec by nevyhovel svojej rozmaznanej dcéruške? Nemám síce rada politiku a ani sa do nej moc nevyznám, ale zato poznám charakter a uvažovanie dievčat ako je Annie. Možno naše svety nie sú veľmi rovnaké, ale mr..a v tomto svete je rovnaká ako mr..a v mojom svete.“
Drix sa s ňou nehádal. Vedel, že má pravdu. Začal ľutovať Alana. Nechcel byť teraz v jeho koži.
„Fajn, pozri sem.“ Ukázala na mapu. „Podľa toho ako dlho sme cestovali s kentaurami a podľa smerov ktorými sme šli si myslím, že sme niekde tu.“ Ukázala na miesto na mape severne od malej skalnej púšte.
„Podľa mapy ak pôjdeme na sever dostaneme sa na územie vodných víl, k južný veľkým močiarom. Vieš o tom území niečo? Na mape je vyznačené len jedno mesto aj to uprostred jazera. Dá sa do neho dostať? Alebo poznáš nejakú dedinu, v ktorej by sme si mohli dokúpiť zásoby?“ pozrela sa na Drixa.
Prekvapene nadvihol obočie. Nechcel uveriť, že sa ho pýta na radu.
„Tak nepozeraj na mňa ako keby som práve spadla z neba. Cestuješ so mnou práve preto, že poznáš toto územie, tak prečo to nevyužiť?“
Obrane dvihol ruky. „Dobre, dobre. Sú tu po ceste malé dedinky, ale víly nie sú priam pohostinné. Nemajú rady keď im cudzinci vlezú na ich územie. Veľmi si totiž vážia svoje okolie a prírodu, preto by som od nich pomoc veľmi nečakal. Radšej by sme sa mali vydať do toho Diamantového mesta a nenarušovať pokoj vodných víl.“
Aied sa dívala zamyslene na mapu.
„Okej. Tak to najprv pôjdeme na sever aby sme sa čo najrýchlejšie dostali z územia kentaurov a potom sa vydáme do mesta.“ Zložila mapu a dala si ju do ruksaka. Pozrela na Drixa. „Dúfam, že si si nič nezabudol lebo vracať sa nebudeme.“ Rozosmiala sa a vybehla z izby aj zo svojimi vecami.
Drix za ňou len neveriacky hľadel. Vzala si snáď niečo? Na čom fičí? Ide jej o život, sme na úteku od kentaurov a ona sa zabáva ako keby bola na výlete. Pokrútil hlavou. Jej správanie ho celkom vykoľajilo, ale nemal čas nad ním rozmýšľať, musel ju dohoniť.
Rozbehol sa za Aied. Dohonil ju pred dverami do veľkej siene, v ktorej bol ešte včera banket. Mala ucho pritlačené na dvere a počúvala čo sa robí za nimi. Po chvíli ich pootvorila a nakukla dnu, potom vošla dnu a Drix za ňou. Potichu zavrela dvere aby netresli. Nechcela upútať nechcenú pozornosť. Potom sa rozbehla po schodoch dole. V polovičke schodov sa šmykla a zvyšok schodov zobrala po zadku. Pod schodmi sa zvíjala od bolesti a smiechu, ktorý sa snažila potlačiť. Drix na ňu zo schodov neveriaco hľadel.
„Ale pravdu, vzala si si niečo dnes ráno?“ spýtal sa jej.
Aied sa ne neho z bolestný a nechápavým výrazom pozrela.
„Správaš sa divne.“ Zišiel dole k nej a pomohol jej vstať zo zeme.
„Au.“ Ponaťahovala sa. Nemala nič zlomené. „Prepáč, ale mám len dobrú náladu. To je všetko.“
„Dobrú náladu? Ide nám o život!“
Usmiala sa na neho. „Bez nebezpečenstva je hra chladná.“ Odpovedala mu.
„Tak pre teba je toto hra?!“
Mykla plecami. „Memento mori a Carpe diem.“
„Nerozumiem.“
„Pamätaj na smrť a užívaj dňa.“ Povedala a vybrala sa k dverám na druhej strane siene. „Ak to beriem ako hru je to ľahšie. A nie je to prvý krát čo od niekiaľ utekám. “
Drix pokrčil plecami a šiel za ňou.
Aied opäť chvíľu počúvala či sa za dverami niekto nie je a potom ich otvorila. Naznačila Drixovi aby šiel prvý.
„Odtiaľto už cestu von nepoznám.“ Priznala sa.
Drix len neveriaco pokrúti hlavou a ujal sa vedenia. Pomaly sa zakrádali k východu.
Tesne pred vchodom do jaskyne niekto chytil Aied zozadu a rukou jej zapchal ústa. Drix rýchlo tasil meč a otočil sa protivníkovi čelom. Bol to Alan. Aied sa prestala zmietať a Alan ju pustil.
„Vážne ste si mysleli, že odídete bezo mňa?“ krútil neveriaco hlavou.
„Čo tu robíš?“ obrátila sa Aied k Alanovi.
„Pridávam sa k výpravnej misii.“ Usmial sa na ňu.
„Odkiaľ si vedel kde sme?“
„Po tom čo si sa postavila mojej sestričke,“ pozrel na ňu prenikavým pohľadom, „som vedel, že nezostanete sedieť vo svojich izbách a jediný východ, o ktorom viete je tento.“ Usmial sa šibalsky. „Práve teraz vás asi všade hľadajú.“ Podotkol ledabolo.
„Tak šup ho na dobrodružstvo!“ zavelila Aied potichu.
Drix mal veľkú chuť obúchať si hlavu o stenu jaskyne ale nasledoval ju potichu.

„Nemal si nás brániť pred ostatnými a snažiť sa aby mi ostala hlavu na krku?“ spýtala sa Aied Alana, kým bežali po cestičke cez les.
„Zbytočné namáhanie. Bolo by to ako keby som hrach na stenu hádzal. Nechal som to na otca, on v tom vie chodiť na rozdiel odo mňa.“ Usmial sa na ňu. „A aj keby som sa o to sám pokúsil čo by mi to bolo platné?“
„Splatil by si tým svoj dlh a ušetril svoj život.“ A mne nervy, dodala v duchu. Pozrela očkom po Drixovi, ktorý bežal za ňou.
„Nechať si ujsť takéto dobrodružstvo?“ zasmial sa. „Nie, to nemám v pláne.“
„Ty sa tuším bavíš!“ vyčítala mu.
„A ty snáď nie?“
Pristihla sa, že jej na tvári hraje úsmev. Počula ako si Drix za ňou vzdychol. Mala akúsi predstavu o tom čo si mohol myslieť.
„Kam to máme vlastne namierene?“ Spýtal sa Alan keď vybehli na čistinku, na ktorej ešte minulú noc tancovali.
„Na sever.“ Odvetil Drix. „Chceme sa čo najskôr dostať preč z vašeho územia.“
Aied skoro do prekvapenia zastala. Drix sa len tak stihol uhnúť a nevraziť do nej.
„Čo robíš!“ oboril sa na ňu.
„Prepáč.“ Rýchlo sa ospravedlnila a rozbehla za nimi. „Len som bola šokovaná.“
„A z čoho?!“ Soptil ďalej.
„Že si mu odpovedal. Nemyslela som si, že budeš tak rýchlo spolupracovať.“
Alan sa zasmial. Drix na neho hodil vražedný pohľad.
„Nerob si žiadne unáhlené závery. Stále nesúhlasím aby šiel s nami, ale s tým už teraz nič neurobím, takže mi to je teraz už jedno.“ Pokrčil plecami. „Ale stále mu neverím.“
„A to je len dobre.“ Odpovedal Alan. „ Aspoň ťa budem môcť o svojej dôvere presvedčiť a naše priateľstvo bude o to pevnejšie.“ Usmial sa.
Drix prevrátil oči.
„Stojte.“ Povedala Aied.
Oba zastali a pozreli nechápavo na ňu.
Nevinne sa na nich pozrela. „No čo!“ Z ťažka dýchala. „Tak nevládzem! Si zvykajte!“ dala ruky nadurdene v bok. Poobzerala sa dookola. Čistinku mali už dávno za sebou a zasa boli v lese. Zamierila si to k jednému stromu, ktorý mal blízko zeme konáre. Začala sa po ňom šplhať.
„Čo to zasa robíš?!“ zaskučal Drix.
„Si snáď slepý? Veď vidíš, že leziem na strom.“
„To vidím! Ale prečo tam lezieš?!“ Bola stále vyššie a vyššie. „Ak budeš padať tak ja ťa rozhodne nechytám!“
Galantný, pomyslela si. „Chcem sa len porozhliadnuť!“
„Aj tak uvidíš len jedno!“
„Čo?“
„Stromy.“ Odvetil jej.
Aied odlomila vetvičku zo stromu a chcela ju do neho hodiť, ale pre samé konáre sa jej to nepodarilo a vetvička dopadla jemne na zem ďaleko od Drixa. Ten len pokrútil hlavou. Alan sa rozosmial. Aied vyliezla najvyššie ako sa dalo. Kúsok na juh videla čistinku, cez ktorú prebehli a kúsok na severovýchod uvidela vchod do ďalšej jaskyne. Smerom na sever kadiaľ chceli ísť boli len stromy. Ešte chvíľu sa pozerala smerom odkiaľ prišli, či náhodou neuvidí niekoho kto by ich prenasledoval. No nič nevidela. Nepáčilo sa jej to. Buď ich Alanov otec presvedčil aby ich nechali na pokoji, alebo sa niečo na nich chystá. Začala liezť dole. Drix sedel pod stromom a Alan stál kúsok ďalej keď počuli ako lezie späť k nim.
„Tak čo videla si niečo?“ spýtal sa Drix a zostal sedieť na zemi.
„Hej videla.“
Drix spozornel. „Čo si videla?“
Usmiala sa. „Stromy.“
Drix sa zamračil. „Tak to si mohla zostať aj tu!“
„Z vrchu sú kraj....“ šmykla sa jej noha na poslednom konári a spadla rovno na Drixa. „-šie.“
Drix ležal na zemi a Aied na ňom. Pomaly sa z neho dvíhala.
„Myslela som, že ma nebudeš chytať.“ Neodpustila si.
Drix ju prebodol vražedným pohľadom. Aied sa rozosmiala. Alan k nim pristúpil.
„Ste v poriadku?“ pomáhal Aied postaviť sa.
„Chcel by som vidieť teba, či by si bol v poriadku keby na teba zletela takáto guľa!“
Ublížene sa na neho pozrela.
„Ale no tak Drix veď to nespravila naschvál.“ Zastal sa jej Alan, kým jej z vlasov vyberal konárik. Všimol si, že ju jeho poznámka trochu ranila. Aj Drix si to všimol.
„Ja viem.“ Vzdychol si a obrátil sa k Aied. „Prepáč.“
Aied sa zatvárila prekvapene. Kývla mu hlavou.
„Aj ty mi prepáč.“ Povedala potichu.
Pozbierala si veci, ktoré si nechala pri kmeni stromu a zamierila na sever. Drix a Alan sa vybrali za ňou.
„Nepáči sa mi to.“ Začala.
„A čo?“ chcel vedieť Alan.
„Nikde som nikoho nevidela. Ja viem, že je tu veľmi mala pravdepodobnosť niekoho spozorovať...“
„Nie je šanca aby si videla niečo cez tie koruny stromov.“ Prehovoril Drix.
„Ale ani vtáci by na nebi nelietali?! Tomu sa mi nechce veriť! Niečo nie je v poriadku! Mám z tohto lesa akýsi zlý pocit.“
„A nebude to len preto, že si na úteku?“
Aied sa škaredo pozrela na Alana. „Ale veď nie je pred kým utekať! Nikto za nami nie je!“
„Takže tebe vadí, že nás nikto nesleduje?“ neveriaco sa opýtal Drix.
„Mám ti po niekoho zabehnúť?“ Doberal si ju Alan.
„Ha ha! Strašne vtipné! Len aby ste nezaspali na vavrínoch! Väčšinou to tak býva, že keď utečenci stratia svoju ostražitosť a myslia si, že je všetko fajn, tak sa všetko zvrtne.“
Drix počul prasknúť vetvičku. Rýchlo sa otočil tým smerom. Aied a Alan zabratý do rozhovoru nič nepostrehli.
„Som nevedel, že si taký rýchli.“ Povedal im.
Alan na neho nechápavo pozrel a až teraz si všimol, že Drix cúva s taseným mečom. S Aied sa pozreli na čo hľadí. Pomedzi stromy si to k ním potichu mierilo desať kentaurov.
„Budeme bojovať?“ Spýtala sa Aied a s trasúcou rukou natiahla luk.
„Nechcela si ešte pred chvíľou, pred niekým utekať?“ neodpustil si Drix.
„K hranici to už nie je ďaleko.“ Povedal Alan. „Ale budeš vládať?“ pozrel sa na Aied.
Preglgla, rýchlo si dala luk na chrbát a rozbehla sa ani olympsky šprintér. Len sa za ňou zaprášilo. Alana a Drixa tam nechala stáť z prekvapenými výrazmi na tvári.
„Stojte!“ zakričali za nimi kentauri.
Alanovi ani Drixovi viac netrebalo a rozbehli sa za Aied. Alan ju na svojich štyroch nohách ľahko dobehol a ani Drix nemienil ostať za nimi.
„Pekná rýchlosť.“ Spola si ju doberal a spola chválil, Alan.
Aied sa na neho zamračila. Ťažko dýchala ale nespomaľovala. Kľučkovala medzi stromami a Drix s Alanom bežali po jej boku. Sem tam sa pozrela za seba a zakaždým boli kentauri a niečo bližšie.
„Stojte!“ kričali stále za nimi.
„Kto by zastal keď ho naháňajú?!“ zakričala Aied.
V boku ju pichalo a ledva stíhala vdychovať vzduch do pľúc. V ústach cítila žlč.
„Toto nie je féééééééér!“ zakričala.
Alan s Drixom sa na ňu prekvapene pozreli. Aied sa aj pri behu stačila mračiť na Alana.
„Prečo musia mať kentauri štyri nohy!“ sťažka dýchala a medzi nádychmi sa rozčuľovala. „Ako im má obyčajný človek ako ja ujsť!“
Drix sa neprestával diviť. Ako môže v takúto chvíľu prísť s niečím takým?!
Les postupne redol. Cez konáre stromov prestupovalo viac slnečných lúčov. Zrazu boli na konci lesa. Už len pár stromov a budú mimo územia kentaurov. Aied zbadala pred nimi kúsok na pravo naukladanú kopu dreva istenú drevenými kolmi. Zamierila si to k nej.
„Alan! Dokážeš preseknúť tie drevené koly?“
„Hej, prečo?“
„Tak to urob!“ zakričal na neho Drix. Pochopil o čo jej ide.
Prebehli okolo dreva a Alan presekol koly. Skupina kentaurov nebola ďaleko od nich. Dalo sa povedať, že ich už skoro chytili, no Aied zahla za kopu dreva a celou silou do nej zatlačila. Drix jej pomohol a drevo sa pohlo. Jedno, druhé až popadali skoro všetky sa kotúľali sa na prenasledovateľov.
„Kôň má štyri nohy a predsa sa potkne.“ Prehovorila Aied, keď videla ako sa im kentauri snažia vyhnúť.
„Budú trochu poškrabaný ale nezabije ich to.“ Skonštatoval Alan.
Drix prikývol.
„Poďme!“ zavelila Aied a s veľkou nechuťou sa rozbehla na čistinku. Nikde nemala záruku, že ich nebudú kentauri prenasledovať aj na území víl a preto chcela získať aspoň akýsi náskok.

Dodatek autora:: 

Po dlhšom čase ale predsa je tu ďalšia kapitola. Laughing out loud Kto pozoroval Aied z diaľky počas banketu? Bude Alan cestovať s Aied a Drixom alebo sa jej ho podarí prehovoriť? Do akých problémov sa opäť dostane? Má Drix už Aied prečítanú alebo ho stále dokáže niečim prekvapiť? Evil

5
Průměr: 5 (4 hlasy)