Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 6. kapitola Sen

Všetko horelo. Všade kam sa pozrela bol oheň. Štipľaví dym ju dusil. Prečo tam ostala? Prečo neodišla kým bol čas? Odpoveď na tieto otázky sa objavila okamžite. Kameň. Niekde v tom ohni je prvý kameň. Takú cestu prešla len aby ho našla. Nemienila sa teraz vzdať. Nie teraz, keď ho má už na dosah. Horúčava z ohňa jej oblievala celé jej telo. Šaty, ktoré mala na sebe, boli celé dotrhané a lem bol obhorený. Otáčala sa dookola. Pozerala do ohňa a hľadal ho. No nikde ho nevidela. Zrazu začula hlas. Nerozumela čo jej hovorí. No dobre ho poznala. Bol to Drix. Prečo tu je? Prečo neodíde? Veď ten oheň ho spáli na uhoľ.
„Choď preč!“ kričala na neho. No nik jej neodpovedal. „Drix!“ zakričala znovu.
Ozval sa nový neznámi hlas.: „Koho hľadáš?“ opýtal sa. „Čo hľadáš?“ položil ďalšiu otázku. „Prečo si tu? Aied. Poznáš odpovede?“
Rozhliadala sa no nikoho nevidela. Kto sa pýta? Prečo sa pýta? Vie odpoveď? Pýtala sa sama seba. Zrazu pocítila páľavu. Jej šaty sa chytili a začali horieť. Ona začala horieť.
„Odpovedz inak zomrieš!“ vyzval ju hlas.
No Aied nevedela odpoveď. Prečo ju nevedela? Prečo nepovedala, že hľadá kameň? Prečo nepovedala, že je tu preto aby ho našla aj s ostatným a mohla ísť domov?

Prudko sa posadila. Obzrela sa naokolo a zistila, že je opäť u Arin. Nevedela ako sa sem dostala. Pokúšala sa spomenúť, ale nič si nepamätala. Posledné na čo si spomenula bolo, že od nich utekala. Ale čo sa stalo potom už nevedela. Pozrela sa na seba. Celá bola spotená. Vlasy mal prilepené na tvári. Zakrútila sa jej hlava a zrútila sa naspäť do postele. Strašne ju bolela hlava. Oči mala silno privreté. Hlava ju bolela čím ďalej tým viac. Držala si ju oboma rukami a prevracala sa na posteli. Celú tvár mala zvraštenú od bolesti. Spadla z postele. Udrela si hlavu a odpadla.

Do Aiedinej izby sa otvorili dvere a vbehol do nej Drix z Alfonzom. Aied zbadali ležať na zemi. Alfonz si vzdychol. Z postele dal preč plachtu. Drix vzal Aied do náručia a položil na posteľ. Ešte stále mala tvár zvraštenú od bolesti. Prišiel k nej Alfonz a položil jej ruku na čelo. Niečo si zamrmlal popod nos a z ruky mu vyšla fialová žiara. Aied začala naberať farbu a jej tvar sa pomaly uvoľňovala.
„Tsh! Stále sú s ňou len problémy.“ Povie otrávene Drix. „Už celé tri týždne sa o ňu staráme a stále sa nepreberá. Vôbec nič nevydrží.“
„Nemal by si zabúdať, že nebiť jej ležal bi si tu ty, ak by si vôbec žil.“ Odvetil mu na to Alfonz.
„Nebola to moja vina.“ Odvrkol mu naspäť a otočil sa na odchod.
Aied vydala bolestní ston. Okamžite sa k nej otočil. Videl ako sa Aied znova od bolesti prižmúrili oči. Alfonz nespokojne pokrútil hlavou. Bezmocne z nej dal dole ruku.
„Nič nepomáha. Neviem čo mám robiť. Akoby blokovala moju mágiu.“ Vzdychol si.
Drix naňho pozrel. „Nedá sa nič robiť?“ opýtala sa starostlivo.
Alfonz na neho pozrel zo zdvihnutým obočím. „Máš o ňu strach pravda? „
„Ani náhodou!“ vyhŕkol podráždene Drix. „Len ma už nebaví dávať na ňu pozor! Mám aj iné, dôležitejšie veci na robote, ako tu trčať pri nej a opatrovať ju!“ urazene pozrel na Alfonza.
Alfonz sa iba usmial „Ako myslíš.“ Odpovedal mu. „No nateraz sa musíme spoľahnúť, že to zvládne sama. Nič iné nám neostáva.“ Pozrel na Aied. „Nechajme ju samu. Potrebuje pokoj.“ Chytil Drixa okolo ramien a odišli preč.

Aied videla Sofiinu tvár pred sebou, ako jej dookola hovorí. „Máš viac sily ako tušíš. V sebe máš schované o čom ani nevieš.“
Zrazu sa obraz zmenil. Videla ako Sofia bojuje proti vojakom a Stalkovi. Chcela jej ísť pomôcť, no nevedela sa ani pohnúť. Pozrela sa k dverám. Zbadala seba, ako pri nich stojí a snaží sa ich otvoriť. Ďalšia zmena. Stalk stojí pri Sofii, ktorá je prepichnutá jeho mečom. Jeho tvár prezrádza radosť a pocit zadosťučinenia. Zrazu záblesk. Všade samá hmla. Strašná bolesť. Cítila ju všade. Kričala. No nepočula svoj hlas. Bolesť ju obklopovala. Chcela zomrieť, aby ju už necítila. Kričala, aj keď sa nepočula. Chcela sa stočiť do klbka, ale nevedela sa pohnúť. Ani oči nevedela zavrieť. Nemohla pohnúť hlavou. „Čo je to?“ pýtala sa. „Pomôžte mi!“ Chcela zakričať, otvorila ústa, ale žiadny hlás z nich nevyšiel. Všade bola hmla, nič nevidela a cítila len ohromnú bolesť. Začula hlas. Nerozumela čo hovorí. Stále sa zosilňoval. Aied sa započúvala. Začala rozumieť tomu hlasu. No čím bol hlas silnejší, tým aj bolesť silnela.
„Koho hľadáš?“ pýtal sa jej. „Prečo si tu? Koho hľadáš? Prečo si tu?“ A stále dokola sa jej ten hlas pýtal to isté. Bolesť sa stupňovala čím ďalej, tým viac. Aied to už nevydržala.
„Ja neviem!“ vykríkla. „Nepoznám odpovede na tvoje otázky!“ Kričala. „Prestaň.“ Povedala už slabo. Nemala sily. Bola taká slabá, že ani bolesť jej už neprekážala. Hlas pomaly utíchal a bolesť mizla s ním. Už nič nevidela iba tmu. Bolesť sa stratila a všetko s ňou.

Len čo Alfonz zavrel za nimi dvere, Drix striasol zo seba jeho ruku a odišiel von. Alfonz nad ním, iba zavrtel hlavou a šiel do kuchyne, kde boli Derek z Arin.
„Ako jej je?“ pýtala sa ustarostene Arin.
„Nie veľmi dobre. Neviem, ako by som jej mohol pomôcť. Nič čo skúšam na ňu nezaberá. Akoby ma blokovala. S ničím podobným som sa ešte nestretol.“ Vzdychol si Alfonz.
„Vyzerá to tak, že nejakú dobu tu ešte pobudne.“ Ozval sa Derek.
Alfonz prikývol.
„Ach, jaj.“ Nešťastne povedal Derek. „Mali by sme to oznámiť dedinčanom. Tiež by sme sa mali pripraviť
na Stalkov príchod.“ Uvažoval nahlas.
„To by naozaj neublížilo.“ Súhlasil s ním Alfonz.
„Ešte stále tomu nemôžem uveriť.“ Ozvala sa Arin. „V živote by ma to nenapadlo. Necítila som z nej žiadnu mágiu.“
„Nikto ju nemohol cítiť. Ja som mal len akési tušenie, ale ani ja som ju necítil. Keby mi Drix nepovedal, čo sa stalo na hrade...“ pokrútil hlavou.
„Ale čo je zač?“ spýtala sa Arin.
„Mal by som nejaké tušenie, ale nie som si istý.“ Ozval sa Derek.
„Viem čo si myslíš a poviem ti, nie je to vylúčené.“ Povedal mu Alfonz.
Žena zalapala po dychu. „Hádam si nemyslíte, že by bola...“
Obaja prikývli.
„Tak to sa nám zbieha na krušné časy.“ Podotkla.
„To si myslím aj ja.“ Súhlasil s ňou Derek.
„No na predčasné závery je ešte skoro. Možno, že sa mýlime.“ Povedal Alfonz „Možno je to celé len NÁHODA.“
Všetci traja si vzdychli a už nič nevraveli. Do miestnosti vstúpil Drix.
„Nie je nič nové?“ spýtal sa.
Len čo dokončil svoju otázku začuli hrozný krik. Všetci sa vyľakali a rozbehli sa k Aied. Drix ich všetkých predbehol a bol v jej izbe prvý. Aied kričala akoby ju mučili. Všetci prišli k jej posteli. Alfonz jej položil ruku na čelo. Bola celá spotená a bledá.
„Má vysokú horúčku.“ Povedal s obavami.
„Idem po studenú vodu a obklad.“ Povedala Arin a hneď aj odišla.
Aied sa prehla v chrbte a polomŕtva dopadla naspäť na posteľ. Alfonz sa nad ňu naklonil. Opäť do nej vkladal liečivu mágiu. Začala naberať farbu, tvár sa jej uvoľňovala a začala pravidelne, pokojne dýchať. Vydýchol si.
„Z najhoršieho je vonku. Prestala ma blokovať. Teraz by sa mala liečiť rýchlejšie, ale skôr ako o týždeň sa nepreberie.“ Povedal im.
Derek si vydýchol. „Aspoň, že už je z najhoršieho vonku.“
Alfonz prikývol. „Vyzerá to tak.“
Drix nechal obidvoch v jej izbe a odišiel z domu. V predsieni sa zrazil s Arin, ktorá niesla vodu a obklad.
Už bolo na čase aby sa jej prilepšilo. Pomyslel si, keď kráčal dedinou. Nemôžme ju stále opatrovať ako malé decko. Nemáme čas na takéto veci. Vzdychol si. A k tomu budeme mať ešte aj Stalkovu návštevu. To dievča padá do samých problémov odkedy ju poznám. Je hrozná neohrabaná, primitívna a myslí si o sebe bohvie čo! Hromžil v sebe. A stále je len zranená! Zastal pred Alfonzovým obchodom. Dúfam, že je už v poriadku. Zatriasol hlavou a vyhnal zo svojej hlavy všetky myšlienky na ňu. Preber sa Drix! Karhal sa. Hádam sa nebudeš o ňu báť! Zvrtol sa na päte a išiel za svojimi kamarátmi, spolubojovníkmi.

Prišiel na koniec dediny, odkiaľ zamieril do lesa. Šiel čoraz hlbšie, až kým nevyšiel na bojisko. Bolo dobre schované aby dedinčania nevideli, čo tam robia. Na cvičisku bolo okolo pätnásť, približne rovnako starých, chlapcov. Niektorí cvičili streľbu lukom, iní šerm alebo bojovali holými rukami. Bojovali všade, vo vzduch i na zemi.
Len čo si všimli Drixa, všetci pribehli k nemu. Zvítali sa.
„Prišiel si, si poriadne zabojovať?“ ozval sa jeden z ryšavými vlasmi, veľkými očami, pehavou tvárou a malého vzrastu.
Drix sa uškrnul.
„Posledný výprask ti nestačil, Dan?“ Spýtal sa ho, načo sa všetci rozosmiali.
„Vieš, že budem s tebou bojovať kým ťa neporazím.“ Odpovedal mu Dan s úsmevom.
„No neviem či ti bude na to stačiť dĺžka tvojho života.“ Zasmial sa.
Veľmi dobre vedel, že ak bude chcieť, vždy si s ním môže zabojovať. Poobzeral sa po cvičisku. Nebol tu vyše mesiaca.
„No ako? Misia pre odboj úspešne splnená?“ Spýtala sa tmavší chalan s krátkymi, čiernymi vlasmi, modrými očami, výraznými lícnymi kosťami a rovnakou výškou ako bol Drix.
„Jasná vec Ohnivák. Keby nie nebol by som tu.“ Odpovedal mu. Načo sa zasa rozosmiali.
„Skromný ako vždy.“ Vyhŕkol niekto.
Ešte chvíľu sa rozprávali a smial, no potom sa každý vrátil k svojej činnosti. Drix si zastrieľal z luku a zabojoval proti Danovi, načo Dan opäť prehral. Na cvičisku bol až do večera. Potom sa vrátil do Alfonzovho domu a šiel spať. Takto prešli ďalšie dva dni a na Aied si ani nespomenul.

Ďalší deň sa Alfonzovi podarilo znížiť Aied horúčku. Z najhoršieho už bola vonku, teraz sa už musela len poriadne vyspať, nabrať sily a museli sa jej zahojiť rany. Členok ho stále trápil. Nevyzeral o nič lepšie, ako keď ju uvidel prvý krát. Ani masť, čo jej naň mazal, nepomáhala. Bol z toho zničený.

Aied začula šuchotavé kroky. Do hlavy jej vystrelila ostrá bolesť. Snažila sa otvoriť oči, ale nemohla. Na tele zacítila niečo studené. Chcela pohnúť rukou, aby zistila čo to je. No nepodarilo sa jej to. Jej telo ju neposlúchalo. Cítila sa ako paralyzovaná. Čierna hmla, ktorú mala pred očami ju nechcela pustiť. Pokúšala sa prebudiť, ale nedalo sa. Jej myseľ bola pri vedomí. Do mysle sa jej vkradli hlasy, no nerozumela im. Začula vŕzganie podlahy. Hlasy boli čoraz hlasnejšie, spoznala ich. Bol to Derek a Alfonz. Z ich tónu a výšky hlasu bolo jasné, že sa hádajú. Najprv im nerozumela, ale chcela vedieť o čom sa hádajú. Započúvala sa.
„Mala by to vedieť!“ vravel Derek.
„Nemáme istotu.“ Oponoval mu Alfonz.
„A on? Aj u neho potrebuješ istotu?!“ zvyšoval hlas Derek.
„Nie, ale on to zas nepotrebuje vedieť.“
„To ho chceš nechať riskovať život bez toho, aby vedel pre čo ho riskuje?“
„Čo keby jej to povedal?“ pýtal sa Alfonz. „Vieš aký je impulzívny. Nahneval by sa a všetko by jej vykričal.“
„Tak by sa aspoň dozvedela pravdu!“ trval na svojom Derek.
„To nemôžeme riskovať!“ vzdychol si Alfonz. „Neuniesla by to.“
„To nemôžeš vedieť! Ty sám si vravel, že si niečo také ešte v živote nevidel. Neviem síce čo sa tam udialo, ale bol som sa na to miesto pozrieť a vravím ti, nik iný by niečo také nedokázal.“
„Prečo to vlastne tak veľmi chceš?“ spýtal sa ho Alfonz.
Derek neodpovedal. Alfonz sa na neho spýtavo pozrel.
„Ja neviem. Má len právo vedieť to.“ Derek na chvíľu odmlčal a potom pokračoval. „Mala by sa sama rozhodnúť!“
„To si nemôžeme dovoliť! Čo ak by sme ju stratili? Všetko by prišlo navnivoč!“
„Ale nemôžeš ju do toho nútiť! Sama si musí vybrať!“
„Ja ju do ničoho nenútim a sama si vybrala.“
Derek sa ironicky zasmial,: „Nie, nenútiš, ale ju ani neodhováraš.“
„A prečo by som to mal robiť?! Derek! Uvedomuješ si o čo sa tu jedná?!“
„Jasné, že si to uvedomujem a práve preto som toho názoru, že by to mala vedieť! AL ona nie je jednou z tvojich panáčikov, ktoré len tak obetuješ!“
„Nikdy som nikoho neobetoval! Zakaždým som sa snažil zachrániť každého kto bojoval proti Gelnerovi! Ale sme vo vojne a tá si vyžaduje životy! Nemôžeme vyhrať bez toho aby niekoho z nás zabili! Ako bývali generál by si to mal dobre vedieť.“
„Ja to viem. A nechcel som sa ťa dotknúť alebo ťa uraziť. Sme priatelia už dlhé roky. Kryli sme si chrbty na bojisku nespočetne veľa krát a práve preto ti teraz na rovinu hovorím, že nesúhlasím s tvojím plánom. Povedz jej to!“
„Nie!“
„AL! Ona sa musí sama rozhodnúť!“
„Ani nevieme či je to pravda! Nemienim jej hovoriť o našich domienkách, ktoré nemusia byť ani pravdivé! A aj keby boli, tak sa to v pravú chvíľu dozvie.“
„Ale prosím ťa! Tak to jej budeš radšej klamať a tlačiť kaleráby do hlavy?!“
„Ja jej neklame. Ani raz som jej nezaklamal a povedal všetko čo si myslím, že by mala vedieť“
„Nie, neklamal si jej, ale ani nepovedal pravdu a podstatné veci jej tiež nevravíš. Ale fajn, vzdávam to. Nechám to na tebe, no potom sa nediv, že ti nedôveruje.“
Aied začula ako sa otvorili dvere a niekto odišiel. Chvíľu bolo ticho, keď sa ozval Alfonz.
„Ako je na tom?“ opýtal sa niekoho.
„Zatiaľ sa nič nezmenilo.“ Odpovedal mu tichý, ženský hlas, v ktorom spoznala Arin.
Zacítila niečí dotyk na nohe. Alfonz si niečo zamrmlal. Aied bola nervózna. Chcela vedieť prečo a hlavne o čom sa tak veľmi hádali s Derekom. Čo jej nechcel povedať? A čo sa jej vlastne stalo? Prečo leží na posteli a nevie sa ani pohnúť?. Snažila sa spomenúť, no narazila iba na hmlu. Posledné čo si pamätala bolo, že chcela odísť. Úporne sa snažila spomenúť, no do mysle jej vrazila ostrá bolesť. Zastonala. Pod nosom zrazu zacítila vôňu levandule. Začala sa cítiť ospalo a uvoľnene. Zaspala.

Alfonz po hádke z Derekom podišiel k Aied, chytil ju za nohu a prezrel si jej členok. Prekvapil sa. Jej členok bol takmer vyliečený. Nechápal ako je to možné. Aied zrazu zastonala. Arin od nej ustúpila a Alfonz sa nad ňu nahol. Zo svojej lekárskej tašky vytiahol metličku levandule a prechádzal jej ňou pod nosom. Aied sa zhlboka nadýchla jej vône a zaspala. Alfonz sa pozrel na prekvapenú Arin.
„Ako je to možné?“ spýtala sa ho.
Alfonz pokrčil ramenami. „Neviem si to vysvetliť. Ako je na tom z ranami?“
„Teraz som jej ich obviazala, ale vôbec sa nezmenili. Prečo?“ Spýtala sa ho.
Alfonz iba zamyslene pokrútil hlavou.
„Neviem, niečo je úplne zle. Nič s toho by sa nemalo diať.“ Zamyslene sa pozrel na Aied.
„Idem domov ak sa zobudí alebo niečo sa s ňou bude diať zavolajte ma.“
Arin prikývla a Alfonz odišiel. Arin zobrala zvyšné obväzy, obklad a odišla z izby.

Alfonz sedel za svojim starým pracovným stolom a rozmýšľal. Do izby vošiel Drix oznámiť mu, že sa vrátil s cvičiska. Alfonz len dvihol ruku a ináč si ho nevšímal. Drixa to prekvapilo. Postavil sa pred stôl a pozeral sa na Alfonza. Dlho sa nič nedialo. Drix to už nevydržal.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa Alfonza.
„Hm.“ Pozrel na neho začudovane Alfonz.
„Čo sa deje?“ Zopakoval otázku Drix.
„To by som aj ja rád vedel. Vôbec si to neviem vysvetliť.“ Odpovedal mu. „Nič z toho čo spravila by nemala vedieť.“ Rozmýšľal nahlas. „Nič z toho by sa jej nemalo diať.“ Odmlčal sa.
„Stalo sa niečo Aied?“
Alfonz sa pozrel na Drixa. Ale jeho pohľad bol úplne prázdny. Drix vedel, že si ho nevšíma.
„Alfonz!“ zvolal naňho Drix.
Alfonz sa prebral zo zadumania. „Áno?“ Spýtal sa Drixa pokojne.
„Čo sa stalo z Aied?“ opýtal sa už trochu nervózne.
„Takmer sa prebrala.“ Odpovedal mu Alfonz.
Drix sa začudoval. „Čo je na tom zle?“ nechápal.
„Zlé nič, ale nemožné.“ Odvetil Alfonz. „Veď ešte pred dvoma dňami bola na tom veľmi zle a zrazu sa jej stav oveľa zlepšil, až tak, že sa skoro prebrala. Také liečebné schopnosti nemá, pokiaľ viem, žiadny magický tvor. Nie to človek. Je to divné. Dokonca ani ona by to nemala vedieť.“ Pokrútil hlavou.
Drix si všimol, že zasa rozmýšľa nahlas. Vzdychol si.
„Ako to myslíš? Čo si tým myslel, keď si vravel dokonca ani ona?“
Alfonz spozornel. Pozrel sa Drixovi do očí.
„Čo si o nej v skutočnosti vlastne myslíš?“
Drix sa naňho skepticky pozrel.
„To myslíš vážne?“ opýtal sa.
Alfonz len ďalej na neho hľadel ani sa nepohol. Drix si vzal z rohu izby stoličku a posadil sa na ňu z druhej strany stola. Vzdychol si.
„Neviem prečo ti to mám hovoriť. Dobre vieš čo si o nej myslím. Ale ak na tom trváš.“ Pokrčil plecami. Zahľadel sa na stenu za Alfonzom. „Je výbušná, povrchná a veľmi nešikovná. Nemyslím si, že je veľmi múdra. Aspoň na mňa nepôsobí tím dojmom. No dokáže aj prekvapiť. Na to ako vyzerá má dobrú fyzickú kondíciu. Nie je precitlivená. Je dobrosrdečná ale naivná. Hrozne sa predvádza a ničomu nerozumie. Rýchlo sa vzdáva. Je márnomyseľná a myslí si, že jej patrí svet.“
„No nie je tak ďaleko od pravdy.“ Rozmýšľal nahlas Alfonz.
„Čo prosím?“ začudoval sa Drix. „Ako si to myslel?“
„Nevšímaj si ma chlapče. Mám pre teba ďalšiu úlohu Drix.“
Všimol si, že jeho tón nabral na vážnosti.
„Akú úlohu?“
„Nebudeš z nej práve nadšený, súdiac podľa toho čo som počul, ale nikto iní sa na to nehodí viac ako ty. Si dôveryhodný, aj keď jej teraz tak nepripadáš, za čo si môžeš sám. Budeš ju strážiť.“ Zdvihol ruku aby ho Drix neprerušoval. „Je dôležitá. Len ona môže nájsť posledného a najsilnejšieho potomka kráľovského rodu. A len ona dokáže vycítiť, kde sú tie kamene. Samy to nedokážeme Drix, pochop to už. Nie je tu bez príčiny. Nič sa nedej bez príčiny. Nie je tu pre svoj rozmar. Mala smolu, a mi šťastie, že videla padať ten kameň. Len pár vyvolených ho videlo padať a iba ona ho dokáže nájsť. Ony po nej pôjdu Drix, ale sama sa im neubráni. Nepozná tento svet.“ Pozrel sa na Drixa.
„Prečo? Prečo to musím byť ja? Nemám ju rád.“ Odmlčal sa nachvíľu. „A ani ona nemá rada mňa. Tak prečo ja?“
„Svet je plný otázok prečo. Prečo je jediná čo ich dokáže vycítiť? Prečo tie kamene padajú? Prečo zaútočil Gelner na Kráľovskú rodinu pred sto päťdesiatimi rokmi? Prečo si jediný, ktorý prežil ten požiar v tom hrade? Prečo sa to všetko deje práve teraz? Je tu veľa otázok a ani ja neviem na všetky odpovedať. Jednoducho to tak je Drix. A odpovede na otázky musíme nájsť samy.“ Alfonz si položil ruky na stôl a preplietol si prsty.
Drix ticho sedel na stoličke a rozmýšľal. Po čase sa pozrel na Alfonza.
„Čo zahrňuje tá práca?“
„Musíš ju chrániť a pomôcť jej nájsť tie kamene. Ako to urobíš je už len na tebe. Nebudem ti vravieť čo máš alebo nemáš robiť. Si už dosť starý na to aby si vedel čo je správne. Drix si môj najlepší študent. Na nikoho nie som viac pyšný ako na teba. Len jedno si uvedom. Na jej pleciach leží osud nášho a aj jej sveta. Ak umrie je po všetkom.“
„Tomu sa mi nechce veriť.“ Krúti hlavou Drix. „Vy čarodejník, čo stál po boku kráľovskej rodiny, keď ešte žila. Najmocnejší čarodejník okrem Gelnera chcete všetko nechať na tom dievčati? Vážne si myslíte, že to dokáže?“ Pozrel sa Alfonzovi rovno do očí. „Odpovedzte mi na túto otázku, ak neodpoviete neberiem túto úlohu. P-R-E-Č-O?“
Alfonz si vzdychol. Usmial sa na Drixa.
„Ľahšiu otázku si mi dať nemohol. Tak počúvaj.“ Chvíľu bolo ticho. „Prečo sa postavila medzi ten blesk a teba v ten deň a zobrala všetku tu energiu späť do seba, namiesto toho aby to trafilo teba a z najväčšou pravdepodobnosťou by si zomrel? Ak budeš vedieť odpovedať na toto odpovieš si aj na svoje otázky. A teraz sme skončili choď spať je neskoro.“
Drix sa postavil a odišiel. V hlave mal ešte väčší zmätok ako doteraz.