Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 9. kapitola Jaskyňa

Aied už skoro celý týždeň cestovala spolu s Drixom. Ešte stále sa jej pred očami objavovali obrazy boja v dedine.

Potom ako ušli pred Stalkom si to zamierili na cvičisko. Tam stretli Alfonza, ktorý mal pri sebe všetky Aiediné a Drixové veci. Vôbec ho tam nečakala. Drix prišiel k nemu a zobral si svoje veci. Aied urobila to isté. Otvorila svoj ruksak a skontrolovala či tam má všetko. Dýka, peniaze, oblečenie, mapa, veci čo kúpili s Arin už dávnejšie a lieky. Všetko tam mala.
„Derek je mŕtvy.“ Povedala.
„Viem, videl som to.“ Povedal jej ako by sa nič nestalo.
To Aied nahnevalo a skôr ako si stihla uvedomiť mu jednu strelila. Alfonz sa neuhol. Zaútočila na neho znovu ale Drix ju zastavil. Celá sa od zúrivosti triasla. Pozrela sa na neho z odporom. Vytrhla si svoju ruku z jeho.
Pozrela sa na Alfonza.
„Boli ste tam a nič ste neurobil?!“ kričala na neho. „Ako ste mohol, ste predsa lekár! Nie je vašou povinnosťou zachraňovať životy?!“
„Neprial si to.“ Odpovedal jej pokojne.
„Ako to môžete vedieť?!“ mala sto chutí ho opäť udrieť. „Nič také nepovedal! Tak ako to môžete vedieť?! Myslela som, že ste jeho priateľ!“
„Veď som aj bol.“
„Blbosť!“ skríkla. „Priatelia si pomáhajú! Nedovolia aby jeden z nich umrel! Neprizerajú sa ako umierajú!“
Pozerala sa na Alfonza plná hnevu. Ten tam len stál a nič nevravel. To ju hnevalo ešte viac. Nemyslela si, že je niečoho takého Alfonz schopný.
„Prečo? Prečo ste mu nepomohol, keď ste to všetko videli?“ pýtala sa ho.
„To by už stačilo.“ Zamiešal sa do rozhovoru Drix.
Aied ho prepichla svojim pohľadom.
„Ty sa do toho nemiešaj, ZRADCA!“ precedila pomedzi zuby.
„Prestaň. Teraz na to nie je vhodná chvíľa.“ Vravel jej.
„Ó, ozaj.“ Rozhodila rukami. „A kedy bude? Keď sa budem musieť na jedného z vás spoľahnúť a vy ma necháte v kaši? Áno, to bude určite tá správna chvíľa. Veď, čo môžem od vás dvoch čakať?“
„To by vážne stačilo!“ ozval sa Alfonz prísne.
Aied sa otočila k nemu.
„Aj ja si myslím!“ vravela. „Už nechcem mať s vami dvoma nič spoločné! Ste mi odporní. Keď si spomeniem, ako ste ma na začiatku presviedčali, že ste moji spojenci. Ako som vám uverila a začala dôverovať, až mi je s toho zle, aká som bola naivná. Ak robíte toto svojím priateľom, nikdy, rozumiete, nikdy k ním nechcem patriť!“ Otočila sa a zamierila si to do zbrojnice.
„Kam ideš?“ zakričal za ňou Drix.
„Zobrať si šípy, aby som vás mala čím postrieľať!“ odvrkla mu.
Drix k nej pobehol a zastavil ju.
„Čo máš v úmysle?“ spýtal sa jej.
Aied ho chcela obísť, ale nedovolil jej to.
„Čo myslíš? Pripraviť sa a vydať na cestu.“
„Kam máš namierené?“ opýtal sa Alfonz.
„Do toho vás nič!“ odsekla mu.
„Ale to sa veľmi mýliš.“ Protirečil jej. „Hádam si nemyslíš, že ťa necháme ísť samú.“
Otočila sa k nemu.
„Áno, presne to si myslím.“ Povedala tvrdo.
Rýchlo obišla Drixa a rozbehla sa do zbrojnice, aby ju nemohli zastaviť. Tam si vzala šípy a zamierila si to k jedinému stolu, ktorý stál v rohu vedľa stojanov na meče. Nad ním visela nezapálená lucerna. Prišla k nemu, zapálila lucernu a rozprestrela na neho mapu.
Našla dedinu, pri ktorej sa nachádzala. Potom šla smerom na severovýchod a hľadala Temný les. Až sa jej zatočila hlava. Celkom zabudla, že bude cestovať po svete a nie po takej malej krajine, ako je jej štát. Temný les sa nachádzal až na severe územia Forfoytie.
„Super! Tam sa nedostanem ani za dva roky.“ Vravela skľúčene. „A ako by to nestačilo, musím hneď na začiatku prejsť okolo dediny.“ Vzdychla si. „Temný les, prečo práve ten? Prečo mi nemohol povedať, ja neviem, choď do supermarketu a kúp si tam niečo užitočné?“ Oprela sa lakťami o stôl a hlavu si položila do dlaní.
„Prečo ideš do Temného lesa?“ ozval sa spoza nej Alfonz.
Aied sa tak zľakla až vyskočila. Obrátila sa k nemu.
„Lebo tam niečo je.“ Odvetila mu otrávene.
Nemala chuť hádať sa. Už ju to prešlo. Teraz, keď videla aká diaľka ju čaká, to stratilo zmysel.
„A čo tam je?“ pýtal sa jej ďalej.
„Neviem! Proste niečo.“ Obrátila sa späť k stolu a začala skladať mapu.
Alfonz sa na ňu pozeral, kým si odkladala mapu do ruksaka. Potom si ho dala na chrbát spolu z lukom a tulcom so šípmi. Otočila sa na odchod.
„Je tu menší problém“ ozval sa.
„Aký?“ spýtal sa Drix a zatarasil Aied cestu.
„Ja teraz musím ísť k jednému môjmu dobrému priateľovi. Nemôžem ísť do Temného lesa.“
„Tak najskôr pôjdeme k tomu tvojmu priateľovi a potom do Temného lesa.“ Vravel Drix a vôbec si Aied nevšímal.
Snažila sa ho obísť zo všetkých strán, ale vždy sa jej postavil do cesty a zabránil jej v tom. Nedávala pozor na ich rozhovor. Vôbec ju nezaujímali ich názory. A do Temného lesa mienila ísť sama. Keď videla, že sa cez Drixa nedostane sadla si na stôl a čakala kým sa porozprávajú.
„To by šlo, ale neviem ako dlho by sme sa u neho zdržali. Určite by sme tam strávili pár mesiacov a to je dosť dlhá doba. Aied nemá toľko času. Musí sa vydať hľadať tie kamene čo najskôr.“ Zdôraznil Alfonz poslednú vetu.
Aied zbystrila pozornosť. Vôbec sa jej nepáčilo kam tým miery.
„Myslíte, že by sme sa mali rozdeliť?“ pýtal sa Drix.
„Dobrý nápad!“ vložila sa do toho Aied. „Vy si choďte kam chcete a mňa pustite nech sa môžem vybrať svojou cestou.“
Drix sa zasmial. Aied na neho vrhla nazlostený pohľad. Alfonz zakročil skôr, ako sa stihla začať ďalšia slovná prestrelka.
„Nemôžme ťa nechať ísť samú! Už to pochop!“ dohováral jej.
„A prečo nie?!“ pýtala sa rozhorčene.
„Lebo by si neprežila ani deň.“ Zamiešal sa do toho Drix.
„S tebou určite nie!“ vravel mu uštipačne.
Otočila sa späť k Alfonzovi.
„Cestou budem mať dosť nástrah aj bez toho, aby som sa musela v jednom kuse obzerať dozadu, či ma nemieni zradiť. Radšej sa spoľahnem sama na seba ako na neho!“ ukázala na Drixa.
„Pôjde po tebe Gelner.“ Začal Alfonz.
„Ja viem,“ povedala pokojne, „ale radšej by som sa stretla s ním ako cestovať s Drixom.“
Nezniesla myšlienku, že by mala cestovať sama s Drixom. Vedela, že je nebezpečné cestovať sama, ale radšej sama ako s Drixom, myslela si.
„Čo keď na teba niekto zaútočí? Čo budeš robiť potom?“ Alfonz už stratil trpezlivosť. „Nebuď ako malá! Je veľmi dôležité, aby si prežila a Drix ťa ochráni. Vo dvojici máte väčšie šance zapadnúť medzi dav a prežiť. Predsa len cestujúce mladé dievča je veľmi neodolateľnou šancou pre všelijakých nájazdníkov, banditov a kto vie aké príšery.“
„Tak so mnou pošlite niekoho iného!“ trvala na svojom. „Hoci koho iného!“
„Nik iný tu nie je.“ Vložil sa do toho Drix. „Budeš sa musieť zmieriť s tým, že s tebou pocestujem ja. Nemysli si, že som s toho nadšený. Rovnako ako tebe, sa mne nechce cestovať s tebou.“
„Tak necestuj a budeme obidvaja spokojní. Už ťa neuvidím a ani ty mňa!“
Drix sa k nej priblížil.
„To bohužiaľ nejde. Ako som ti povedal v dedine, keď si mala chuť robiť zo seba mučeníčku, potrebujeme ťa. No a ja som v bojovom umení a všetkom ostatnom najlepší v dedine. Preto mi automaticky pribudla táto povinnosť.“ povedal unudene.
„Aby bolo jasné, ja nie som žiadna povinnosť!“ Vravela dotknuto. „A rada ťa tej povinnosti zbavím, lebo práve v tejto chvíli odchádzam a bez teba!“
Skôr, ako jej v tom stihol zabrániť, sa prešmykla von. No nanešťastie, bol Drix rýchlejší ako ona a tak ju dohonil a chytil za zápästie. Prinútil ju zastať.
„Mám ťa už plné zuby!“ zúril Drix.
„Sme na tom rovnako!“ odpovedala mu rovnako zúrivo.
Alfonz za nimi prišiel tiež a len sledoval celú situáciu.
„Mohla by si sa začať správať ako dospelá konečne a neutekať stále?!“
„A ty by si mi mohol dať už pokoj? Neutekala by som, keby som nemusela!“
Chvíľu sa prepaľovali pohľadmi. Obaja si v očiach toho druhého čítali nadávky, ktorými by sa najradšej pomenovali. Atmosféra okolo nich bola čím ďalej, tým dusnejšia.
„Obaja sa hneď upokojte. Bojovať budete s nepriateľmi a nie medzi sebou.“ Zamiešal sa do toho Alfonz.
„Lenže on je môj nepriateľ.“ Vyhlásila.
„Nie, nie je a ani nebude. On je tvoj sprievod v tomto svete, či sa ti to páči alebo nie!“ povedal prísne čím zastavil jej námietky. „Nevyznáš sa v tomto svete, aspoň zatiaľ, a tak nevieš aké nebezpečenstvo na teba môže číhať. Drix ako tak pozná aspoň územie kráľovstva víl. Z ostatných území pozná len oblasti pri hraniciach, ale aspoň niečo. Preto bude s tebou cestovať... “
„A nebude!“ skočila mu do rečí. „Akékoľvek máte na toto rozhodnutie dôvody, ani jeden ma nepresvedčí!“
„A ako mi v tom chceš zabrániť?“ spýtal sa jej Drix.
„Jednoducho ti v noci utečiem!“ odvrkla mu.
„Na to by som nespoliehal.“ Usmial sa na ňu.
„Chceš sa staviť?!“
Tónom akým to povedala, prinútil aj Alfonza zapochybovať o Drixovi. Vzdychol si.
„Dobre ako chceš Aied. Nedávaš mi inú možnosť.“
Otočila sa k nemu z radostným pohľadom plným prekvapenia. Alfonz zdvihol ruky zamrmlal si niečo pod nos. Z jeho rúk vyšlo biele svetlo, ktoré sa obmotalo okolo Aiedinho ľavého zápästia a Drixovho pravého zápästia.
„Tak.“ Vydýchol si. „Budete takto spútaný k sebe, až kým si na seba nezvyknete a nebudete spolupracovať. Nebudete sa môcť od seba vzdialiť na veľkú vzdialenosť. Vždy, keď budeš chcieť ujsť Aied,“ pozrel sa na ňu prenikavo, „náramok sa rozpáli a spáli ti ruku. Čím viac sa budeš vzďaľovať, tým bude rozpálenejší a tým viac ťa to bude bolieť. To isté platí aj pre Drixa. Tak môžeš byť pokojnejšia, že ťa nezradí, lebo sa nebude môcť od teba pohnúť na veľkú vzdialenosť.“ Na chvíľu sa zamyslel. „Len dúfaj, že ťa nik neunesie. Asi by ste prišli o ruky.“ Povedal len tak mimochodom.
„To mi nemôžete urobiť!“ vravela zúfalo.
Alfonz sa na ňu usmial.
„Ale áno môžem a práve som to urobil.“
Drix prevrátil oči.
„Len nefňukaj. Z tvojej strany by som si aj tak zaslúžil trochu viac dôvery. Už viac krát som ti zachránil život.“
„Nik sa ti o to neprosil!“ odvrkla mu.
Drixa to nahnevalo.
„Umrela by si skôr, ako by si stihla niekam prísť, keby som nešiel s tebou!“ povedal jej.
„Keď pôjdeš so mnou, je to viac ako isté!“ odvetila mu.
„Nedokážeš sa ani postarať sama o seba!“ útočil na ňu.
„Hlavne, že ty sa dokážeš postarať o každého. Každý má postaraný o odchod z tohto sveta!“ vrátila mu to.
„Ty sa zabiješ aj sama!“ kričal na ňu.
„Aspoň budem žiť dlhšie, ako keby si sa mal o to postarať ty!“ revala na neho.
„Si neznesiteľná!“
„Ty odporný!“
Stály tesne blízko seba, až sa skoro dotýkali hlavami. Hľadeli si do očí a ani jeden nemienil uhnúť pohľadom. Rýchlo dýchali. Vo vzduchu visela opäť zlá atmosféra.
„Toto bude ešte chvíľu trať.“ Povedal si Alfonz pre seba. „To stačí.“ Oddelil ich od seba. Pozrel sa na Drixa. „Už sme sa bavili o tejto situácií. Vieš čo máš robiť, tak ma nesklam.“ Povedal mu. Drix prikývol. „Je už najvyšší čas, aby som šiel a vy takisto. Nevidím dôvod prečo sa tu naďalej zdržovať. Ja sa teraz vydám na juh a vy choďte na východ až na územie Kentaurov. Odtiaľ si to namierte do Diamantového mesta. Mala by to byť bezpečná cesta pre vás. Odtiaľ si už musíte nájsť cestu sami. Tak ja teraz už idem a Drix ochráň ju!.“ Povedal a odišiel.
Aied si prezrela ľavé zápästie ale náramok tam už nebol.
„Iba sa znevyditeľnil.“ Povedal jej Drix a vydal sa smerom na východ.
„Nik sa ťa na nič nepýtal.“ Odvrkla mu a tiež sa vydala za ním.
„Nemám ťa rád.“ Povedal jej.
„Ako keby ja teba áno.“ Odvetila mu.

Kráčali lesom. Obaja boli zahĺbený do svojich myšlienok. Aied už dlhšiu dobu chodil po rozume Stalk. Určite vie, kde mám namierené, myslela si. Veď bol pri tom, keď jej Derek povedal o Temnom lese. Začala mať strach.
Drix šiel pred ňou, keď náhle zastavil, Aied si to nevšimla a vrazila do neho. Skôr ako spadla, ju stihol zachytiť. Keď nabrala stratenú rovnováhu pustil ju. Spýtavo sa na neho pozrela.
„Tu sa utáboríme.“ Povedal jej a už si ju nevšímal.
Zložil si veci pri strome a začal zbierať drevo na oheň.
„Ale veď je ešte vidno!“ nenechala sa odstrčiť. „Utáboriť sa môžeme aj neskôr. Mali by sme ísť, kým si vidíme pod nohy.“
„Nie.“ Zamietol jej návrh okamžite. „Zajtra sa dostaneme už na územie kentaurov. Budeme potrebovať veľa síl. Preto si dnes musíme oddýchnuť.“ Vysvetľoval jej zatiaľ čo zbieral drevo na oheň. „Keby sme pokračovali v ceste, dostali by sme sa príliš blízko k ich územiu, čo by bolo veľmi nebezpečné a mohli by nás prepadnúť počas spánku.“ Na chvíľu sa zamyslel. „Jedine, že by si chcela v noci strážiť.“ Navrhol jej.
„To ani omylom!“ vyhlásila rozhodne. „Aj tak by to bolo zbytočné. Som si istá, že by som svoju stráž prespala. Ale aj tak,“ nedala pokoj. „Myslím si, že by sme mali pokračovať. Veď budeme putovať ich územím. Napadnúť nás budú môcť tak či tak. Tak prečo neprejsť každý deň najviac čo môžeme? Pochybujem, že by sme narazili teraz na kentaura. Čo by tu asi tak robil?“
Drix si vzdychol.
„Odtiaľto na územie kentaurov to je asi deň cesty, možno aj menej. Do týchto lesov chodia často, ale nie zas tak hlboko aby nás našli. Preto sa tu môžeme pokojne utáboriť. Podľa toho, čo som počul sa týchto lesov boja. Neviem prečo, ale boja sa ich. Tak mi radšej pomôž nazbierať drevo na oheň a už ma neotravuj s tvojimi nápadmi.“ Zohol sa pre ďalší suchý konár.
Aied hodila svoje veci čo najďalej od tých jeho. Vytiahla si z ruksaka fľašu z vodou a napila sa a odložila ju. Len pred Dvoma dňami si naplnila tri fľaše vodou, keď prechádzali cez dravú rieku. K rieke im trvala cesta tri dni. Tri nekonečne dlhé dni, počas ktorých bojovala s každým koreňom v lese. Predierali sa cez ostnaté kríky, ktoré im často vstupovali do cesty. Na konci každého dňa bola vyčerpaná a doráňaná ako nikdy v živote. Tretí deň to bolo najťažšie. Ledva dvíhala svoje doráňané, ubolené nohy. Mala plné zuby všetkého čo bolo okolo nej. Všetkých kameňov a koreňov, ktoré jej pripadali ako by netrpezlivo čakali kedy si vyvrtne nohu. Mala plné zuby šera, ktoré tam panovalo, lebo cez hustú spleť konárov a listov sa tam nedostal ani jeden slnečný lúč. Zásoby vody sa jej rýchlo míňali, keďže si ňou čistila rany po tŕňoch a pádov. Nechápala čo sa to s ňou deje. Veď vo svojom svete často chodievala so svojím otcom do lesa. Preháňala sa v ňom už ako malá. A teraz si pripadala ako totálne nemehlo. Čím aj bola ale nie v lese. Nikdy nie v lese. Keď dorazili konečne ku rieke skočila do vody ako malé dieťa. Ponorila sa pod vodu a z vlasov si stiahla šatku, ktorou ich mala stiahnuté do konského chvostu. Povyťahovala si z nich všetky konáriky. Cítila ako sa do nej vracia energia. Postavila sa a nechala aby okolo nej plynula voda. Zavrela oči a vychutnávala si, ako na ňu dopadajú lúče slnka. Cítila, ako sa vietor pohráva z jej vlasmi. Pochmúrna nálada ju okamžite prešla. Už vedela čo jej chýbalo. Potrebovala sa iba okúpať. Zasmiala sa od srdca. Zacítila ako sa jej o nohu obtrela akási ryba, ale nevadilo jej to. Jej smiech sa rozliehal po okolí až postupne zanikal. Otvorila oči a pozrela sa na breh. Drix čupel pri vode a napĺňal si fľaše vodou. Pri ňom bol aj jej ruksak. Ani si nepamätala, kedy ho dala dole. Ani ju to nejako nezaujímalo. Opäť sa ponorila pod vodu. Plávala iba blízko brehu, lebo ďalej bol prúd veľmi dravý. Vo vode bola približne hodinu. Potom z ľútosťou z nej vyliezla. Doplnila si zásoby vody a utrela sa. Vlasy si nechala rozpustené a rozčesala si ich. Neznámu kefu našla vo svojom batohu už v prvú noc. Nevedela, kde sa tam vzala, ale hodila sa jej. Vlasy sa jej skučeraveli ešte viac ako mala. Teraz vyzerali skoro ako ovčia vlna. Všimla si, že sa na ňu Drix díva. Rýchlo odvrátil tvár.
Rieku prekročili o čosi nižšie. Bola tam užšia a cez ňu boli prevrátené dva stromy, ktoré tvorili prírodný most. Za celý čas prehodili sotva desať slov. Až do teraz. Nemala chuť sa s ním rozprávať, ale vôbec sa jej nepáčilo, že rozhodoval o všetkom a ona nemá čo do toho vravieť.
Drix ešte stále zbierala drevo. Za tú dobu, čo spomínala na predchádzajúce dni, nazbieral peknú kopu dreva. Chvíľu ho sledovala a potom sa vybrala preč.
„Kam ideš?“ zakričal za ňou.
„Do toho ťa nič!“ odvetila mu a už jej nebolo.

Mala divný pocit. Kráčala pomaly. Najprv smerovala na severe, no postupne sa otočila na východ. Rukou si podvedome skontrolovala či má dýku pri sebe. Ako všetky dni aj teraz ju mala okolo pása.
Les bol čím ďalej tým hustejší a tmavší. Veľmi rýchlo sa zošerilo. Už skoro nič nevidela a chcela sa vrátiť. Keď sa otočila na odchod začula zvuk. Prichádzal spoza jej chrbta. Skamenela od strachu. Chvíľu len tak stála a počúvala či sa k nej niekto neblíži, ale nič sa nedialo. Opäť sa ozval ten zvuk. Jej zvedavosť zvíťazila nad strachom a začala sa zakrádať pomedzi stromy bližšie k miestu, odkiaľ ten zvuk vychádzal. Dostala sa k otvoru v zemi. Pripadalo jej to ako líščia nora. Obrovská líščia nora asi pre tri metre veľkú líšku. Celá sa zachvela. Chcela odísť, keď začula znovu ten zvuk. Mala chuť vziať svoje nohy na plecia a ujsť, no zvedavosť opäť premohla jej strach aj zdravý rozum.
Vošla do diery a držala sa pri stene. Opatrne pokračovala do jej vnútra. Nič nevidela ale cítila ako sa tunel zužuje. Rukou sa opierala o stenu, keďže si nedovidela ani na špičku nosa, taká tam bola tma. Opatrne kládla jednu nohu pred druhú. Sem tam zacítila ako sa jej prsti zaplietli do pavučiny alebo ako cez nejakú prešla. Náhle sa o niečo potkla a padla na zem. Do ticha sa vzniesol bolestný ston. Ani nedýchala. Pozorne načúvala či sa niečo nepohne. Pozviechala sa zo zeme. Rukami začala prechádzať opatrne po zemi. Najprv pod prstami cítila studené, tvrdé, ostré kamene. Potom jej prsty narazili na niečo teplé, chlpaté a tenké. Náhle sa to pohlo. Okamžite vyľakane odstúpila. Ticho čakala. Ani po dlhšej dobe sa nič nestalo. Pritlačila sa k stene. Posúvala sa pri nej smerom von. Jej oči si ako tak už zvykli na tmu a rozoznala tmavú kopu ležiacu pred ňou. Bolo to veľké a divne to ležalo, tak neprirodzene. Nevedela čo je to za zviera a ani nechcela. Pomaly odchádzala od toho, keď sa opäť ozval bolestný ston a zviera sa pohlo.
Určite je zranený. Blyskol jej hlavou. Nemôžem ho tak nechať, pomyslela si. Prišlo jej toho tvora ľúto, aj keď sa ho bála. Ale čo keď je nebezpečný? Hádala sa sama zo sebou.
„Ani neviem čo je zač. Je to príliš nebezpečné.“ Zamrmlala si potichu. Urobila krok smerov von a zastala.
„Nemôžem ho tu len tak nechať.“ Vravela si potichu. Ruku položila na dýku.
„Pomôžem mu a keby ma napadol budem sa brániť.“ Rozhodla sa.
Otočila sa späť k tvorovi. Keďže nevidela dobre, nahmatala mu nohy. Rukami prechádzala po jeho nohách. Pre istotu ich prehliadla celé či ich nemá zlomené alebo niečo podobné. Boli dlhé a svalnaté ako konské nohy. Na viacerých miestach boli napevno zviazané lanom. Aied vytiahla svoju dýku . V tme ju bolo jasne vidieť. Z jej čepele akoby vyžarovalo tlmené svetlo. Neprekvapilo ju to. Videla to už dávnejšie ale ako vtedy aj teraz ju to očarilo. No nemala toľko času. Nahmatala lano a prerezala ho ňou. Na ruke zacítila niečo vlhké a mazľavé. Bola to krv. Lano bolo zarezané až do krvi. Opatrne ho odmotala a hodila čo najďalej. To isté urobila aj s ostatnými lanami. Potom prešla k ďalším nohám a aj z nich dala všetky laná preč. Keď prerezala posledné lano a odmotala ho, vzduchom sa rozniesol uvoľňujúci povzdych. Postavila sa a telo zvieraťa sa pohlo. Preľaknuto spravila krok dozadu. Chrbtom narazila na stenu. Ruky aj s dýkou jej vystrelili pred seba na obranu. Keď sa zviera postavilo dokázala rozoznať jeho siluetu. Konské nohy, Konský chrbát a trup i hlava ľudská. Zalapala po dychu. Bol to kentaur. Celého si ho prezerala. Všimla si, že ruky má tiež zviazané a priviazané o chrbát. Pokúšal sa lano roztrhnúť, ale nevládal.
Čo už, pomyslela si. Priblížila sa k nemu a jedným rýchlim seknutím dýka prerezala lano akoby prerezala melón. Kentaur ho zo seba rýchlo zhodil a rukami si uvoľnil ústa.
Aied už znovu stála tesne pri stene, čo najďalej od neho, keď sa k nej otočil. Pripravená na obranu držala v rukách dýku.
„Ďakujem za záchranu.“ Ozval sa kentaur hrubým hlasom.
Kývla hlavou a ruku s dýkou spustila k telu.
„Nie je začo.“ Povedala potichu, keď si uvedomila, že ju predsa nemôže vidieť.
Veď ani ona ho v podstate nevidela. Videla len neurčité tmavé obrysy jeho tela.
„Som tvojim dlžníkom.“ Povedal jej.
Aied mlčala. Chvíľu boli ticho.
„Máš pozoruhodnú dýku.“ Prehovoril prvý kentaur. „Ako sa voláš?“
Aied mu neodpovedala na jeho otázku.
„Musím už ísť.“ vyhlásila a pohla sa k východu.
„Počkaj!“ zavolal za ňou.
Zastala.
„Som Alan. Chcem ťa len varovať, keď si mi už zachránila život, aby si nešla zajtra do dediny Lesohrany. Nezdržiavaj sa ani v jej blízkosti.“ Otočil sa na odchod. „Ešte sa stretneme neznáme dievča.“ Povedal a rozbehol sa von.
„Ako ma spoznáš?“ zakričala za ním.
Alan zastal. Obrátil sa k nej.
„Podľa tvojej dýky samozrejme.“ A znovu sa rozbehol von.
„Volám sa Aied!“ Zakričala za ním.
Zasmial sa.
„Zvláštne meno pre zvláštne dievča so zvláštnou dýkou!“ povedal ešte pred tým ako vyšiel z jaskyne a stratil sa v lese.

Aied ešte chvíľu stála v jaskyni. Rozmýšľala nad jeho poslednou vetou čo povedal. Bola pravda, že mala zvláštne meno, no jej sa páčilo. Aj keď ho nepoužívala a nikomu nepovedala, teda aspoň nie celé. Čo sa týkalo jej, nepripadala si zvláštna. Bola celkom obyčajné dievča. Obyčajné ľudské dievča s trochu lepšou fantáziou ako jej rovesníčky z jej sveta. A dýka? Áno, páčila sa jej, získala ju trochu divným spôsobom a večer zvykla vyzerať ako by z jej čepele vyžarovala svetlo ale nič viac. Veď preto nemusí byť hneď divná. V jej svete bolo veľa dýk s rôzne ozdobenou rukoväťou a na čepeli mali rôzne vyryté znaky, ale tie slúžili na ozdobu. Samozrejme tejto sa nevyrovnala ani jedna z nich. Bola to najkrajšia dýka, akú kedy videla. No nezdala sa jej kvôli tomu zvláštna.

Chytila ju triaška od zimy. Keď vyšla von z jaskyne bola už tma. Preľakla sa. Nevedela ako sa dostať späť k veciam. Rozhliadla sa okolo seba. Vydela celkom jasne, pretože na nebi nebolo ani mráčika a mesačný svit sa predieral pomedzi koruny stromov. Čosi blízko zašušťalo. Spozornela. Pozorne sa dívala medzi stromy či tam niečo nie je. Zbadala ho. Blízko jaskyne medzi stromami ho zbadala. Jeleň sa na ňu díval svojimi veľkými, priateľskými očami. Vybrala sa k nemu. Nezľakol sa jej a nerozbehol preč. Naďalej pokojne stál a čakal na ňu.
Keď prišla k nemu zdvihla ruku a pohladkala ho na tvári. Privrel oči.
„Aj ja ťa rada vidím kamarát.“ Vravela mu nežne.
Chytila ho pod papuľu a priložila si svoju hlavu k jeho. Jednou rukou ho hladkala po krku. Opäť ju striaslo od zimy. Odstúpila od jeleňa o rozhliadla sa okolo seba.
„Je načase vrátiť sa. Ale kadiaľ?“ povedala nahlas.
Vôbec však nevedela kadiaľ má ísť. Jeleň sa otočil a zamieril hlbšie do lesa. Keď zbadal, že ho nenasleduje zastal. Aied rýchlo k nemu pribehla. Chytila sa ho a spolu vykročili.
Nevedela ako dlho už kráčali, keď náhle pred sebou medzi stromami zbadala svetlo. Bola si istá, že je to oheň, ktorý založil Drix. Už sa podvedome pripravovala na ďalšiu výmenu názorov. Náhle jeleň zastal. Pozrela sa na neho. Pustila ho. Bola ešte ďaleko a tak nič okrem svetla ohňa nevidela, ale vedela, že ďalej s ňou už nepôjde. Počula ako jeleň odbehol. Nevedela kam ide, ani kde sa tu vzal, ale bola rada, že prišiel. Nevedela ako by sa dostala sem bez neho.

Keď bola už celkom blízko, zbadala ako sa Drix nervózne prechádzal popri ohni a každú chvíľu hľadí na svoje pravé zápästie. Vzdychla si. Nemala chuť na jeho výčitky. Uznávala, že urobila chybu, ale teraz chcela porozmýšľať o tom čo sa stalo. No nedalo sa nič robiť, musela tam ísť, keďže mala ruksak pri strome blízko ohňa. Vzdychla si a vyšla z tieňa do svetla.
Drix si ju okamžite všimol.
„Si normálna?!“ zrúkol na ňu okamžite. „Kde si bola?!“
Očakávala presne túto reakciu od neho. Vedela, že má na to právo a ani mu to nezazlievala, ale nedokázala v sebe potlačiť svoju spurnú osobnosť.
„Do toho ťa nič nie je.“ Odvetila mu mierne.
„Takže nič nie je?!“ zopakoval zúrivo. „Čo keby sa ti niečo stalo?“
„Lenže mne sa nič nestalo a viem sa o seba postarať keby sa niečo stalo.“ Povedala mu pokojne. Uvedomovala si, že svojou predchádzajúcou odpoveďou priliala len olej do ohňa
„Toto nie je tvoj svet!“ skríkol na ňu. „Nie je taký bezpeční ako si myslíš! Už si, si to mala všimnúť čo sa musí ešte stať aby si to pochopila?!“ kričal na ňu čím ďalej tým viac.
„Myslíš si, že to neviem!“ vykríkla Aied a otočila sa k nemu. „Veľmi dobre viem, že toto nie je môj svet! Tak buď taký láskaví a prestaň na mňa kričať.“ Povedala už pokojnejšie. „Nevieš nič o mne ani o mojom svete, tak sa netvár ako by si pojedol všetku múdrosť sveta.“ Zhlboka sa nadýchla a otočila sa mu chrbtom. „Iba som sa stratila. Prepáč.“ Ospravedlnila sa mu a išla k svojim veciam.

Bolo jej akosi smutno. Nechcela som na neho kričať, myslela si. Aj ja by som na neho kričala, keby urobil to čo ja, ale rozhodne nemal spomínať môj svet. Nič o ňom nevie. Nikdy v ňom nebol tak akým právom ho posudzuje? Nie je to moj chyba, že namiesto toho aby som bola vonku s priateľkami trčím s ním teraz tu. Nie som tu predsa dobrovoľne. Jednoducho ma sem vzali. Aj keď som odporovala boli predsa v presile, nemohla som nič robiť iba sa podriadiť. Dobre urobila som chybu, ale ospravedlnila som sa mu, tak nech odo mňa nič viac nečaká! Nemienim sa mu spovedať kam idem a čo budem robiť. Na to nech veľmi rýchlo zabudne! A väčšinou to ani sama neviem. Ani náramok na ruke nepálil, tak som nemohla byť neviem ako ďaleko! Sadla si k ruksaku, oprela sa o strom a pozerala sa do ohňa.
Drix stál ešte chvíľu na mieste. Jeho hnev bojoval z Aiediním ospravedlnením. Veľmi sa na ňu hneval ale jej ospravedlnenie, ktoré vôbec nečakal, ho odzbrojilo. Uvedomoval si, že kričať na ňu by bolo teraz celkom zbytočné. Nateraz musí svoj hnev odložiť. Vedel, že si bola vedomá svojej chyby. A teraz, keď už bola tu, nechcel si priznať, že mal o ňu strach. Veď vedel, že je v poriadku. Keby bola zranená, náramok by mu to určite prezradil. Pozrel sa na Aied. Viečka jej pomaly klesali. Snažila sa bojovať zo spánkom, no nakoniec ju premohol a zaspala.
Sadol si na druhú stranu ohňa presne oproti nej. V duchu ďakoval Alfonzovi za tie náramky. Tvárou mu preletel úsmev. Spomenul si na prvé dni ich spoločnej cesty. Za celý život nezažil toľko bolesti a nemal toľko popálenín na rukách ako za ich prvé tri dni cesty. Nikdy by ho nenapadlo, že by bola schopná toľkého vzdoru. Za nič na svete by si nemyslel, že sa toľko krát bude pokúšať o útek. Opäť ho niečím prekvapila. Keď ju prvý krát zbadal, pripadala mu ako by sa bála aj vlastného tieňa. No a tu urobí presný opak toho čo by od nej niekto čakal. Aj napriek tomu, že bola varovaná sa dobrovoľne vystavovala bolesti. Často uvažoval, že ju k sebe priviaže, aby sa vyhol bolesti. Ale pretože si to vedel vyliečiť to neurobil. Keď na konci dňa si všimol Aiediné zápästie ponúkol jej, že jej to vylieči, aj keď to zo začiatku nemal v pláne. Ona mu to však nedovolila aj napriek tomu, že na konci dňa bola jej ľavá ruka nepoužiteľná, nedovolila mu jej pomôcť. Na začiatku každého rán ho čakalo ďalšie prekvapenie. Jej ruka sa cez noc vždy vyliečila, aj keď nie úplne. Po treťom dni to vzdala. Ich trápenie sa skončilo. Na konci dňa už nemali žiadne popáleniny a dokonca sa od neho skoro ani nevzďaľovala. Iba sem tam ju stratil z očí. Prijala fakt, že s ňou bude cestovať. Aspoň si to myslel. Keď dnes zacítil ako sa náramok začal zahrievať, šokovalo ho to. Veľmi ho to nahnevalo ale aj akosi vystrašilo. Keď ju zbadal živú a zdravú uľavilo sa mu. Trochu ho znervózňoval ten pocit strachu, ktorý vystriedal hnev.
Rýchlo vyhnal tieto svoje myšlienky z hlavy. Opäť sa usmial. Bol si vedomí, že si neuvedomila ako ďaleko sa dnes od neho dostala. Ešte si neuvedomila skutočnú podstatu týchto náramkov. Táto myšlienka ho celkom upokojila. Pozrel sa na ňu. Prezeral si ju od jej dlhých čiernych vlasov až po koniec jej dlhých nôh. Spokojne spala. Nemala o ničom ani tušenie. Potom sa pozrel do ohňa a aj jeho premohol spánok.