SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Milovať tieň

Je noc. Kráčam ulicou Konohy a sprevádza ma len žiara mesiaca. Mierim do lesa. Takto tam chodím
každú noc s nádejou, že ho uvidím, že sa mi konečne ukáže. Kto? Sama neviem. Viem len, že ho milujem.
Viem aj to, že má nádherné oči. Čierne ako najtemnejšia noc a predsa tak žiarivé. Videla som ich len raz,
jeden jediní raz a odvtedy ich túžim vidieť každý deň. Takisto viem ako chutia jeho pery.
Spoznala by som ich medzi tisíckami ďaľších, to som si istá. Je to smiešne.
Bozkávať niekoho koho som vživote nevidela. Ale je to tak. Pobozkal ma. Bolo to v tú noc, keď som tu bola prvý krát.

Sedela som pod stromom a plakala som, lebo som sa dozvedela, že chlapec, ktorého som milovala, začal chodiť
s mojou najlepšou kamarátkou. Nemôžem mu to zazlievať, pretože on ju miloval vždy.
Dokonca im to prajem a som im vlastne aj vďačná, že sa dali dokopy, lebo inak by som nikdy nepoznala jeho.
Keď som vyplakala aj poslednú slzu, ktorá mi ostala, započula som za mnou niečo zašuchotať.
V momente som bola na nohách a rozhliadala sa po okolí. Potom som ich uvidela. Tie mádherné čierne oči, ktoré sa miešali s mojimi bielimy a v ktorých som sa topila. Ani neviem ako dlho sme si navzájom hľadeli do očí. Možno len pár sekúnd, možno hodiny.
Vážne neviem. Pohla som sa dopredu. Chcela som ísť za ním, lenže skôr, ako som spravila prvý krok, tie oči zmizli.
Ešte dlho som hľadela na to miesto, kde boli. Po niekoľkých minútach som to vzdala a sadla som si späť pod strom.
Zatvorila som oči a myslela ny to, čo sa stalo. Vtom som pocítila ako ma niekto chytil za ruky a zakril mi očo dlaňou.
Aj by som vykríkla, ale v tej chvíli by som sa nezmohla ani na slabé pípnutie. Cítila som jeho dych. Bol tak blízko.
Sotva pár milimetrov. Pocítila sopm, ako sa jeho pery dotkli tých mojich. Zastavilo sa mi srdce a celé telo mi stuhlo.
Otvorila som oči, ale cez jeho ruku som nič nevidela. Nechcel, aby som poznala jeho tvár. Prečo, to netuším.
Znova som ich zavrela a nechala sa unášať mojou narastajúcou láskou k neznámej osobe. Ani neviek ako, ale zrazu
tam nebol. Zmizol ako tieň. Sedela som na mieste neschopná jediného pohybu. Zatvorila som oči a zrejme som tam aj zaspala,
pretože keď som ich otvorila, oslepila ma žiara slnka.

Odvtedy tam chodím každú noc. Ako dlho? Týždeň..dva..tri? Za ten čas sa ani raz neukázal, nepobozkal ma.
Stojím tu a cítim,že je tu aj on. Určite je tu, ale neukáže sa. Že by to bol len sen a on nikdy neexistoval?
Nie! Určite je skutočný. Tie oči a sladké jemné pery som si určite nevymyslela. Tak prečo sa mi neukáže?
Stojím tu, pri strome, pod ktorým som sedela pri našom prvom bozku a čakám. On neprichádza. Prečo? Tak veľmi ho túžim vidieť.
Nikdy by som si nepomyslela, že budem milovať osobu bez tváre, bez hlasu.
Vtom započujem, ako niečo zašuchoce. Že by on? Otočím sa a predo mnou stojí....
"U..uchiha I..tachi?"...vypadlo zo mňa.Postavila som sa do obrannej pozície, pripravená ho zahlušiť na mieste.
Ale to len do chvíle, kým som sa mu nepozrela do očí. Celá som stuhla. Tie oči. To sú tie oči, ktoré tak veľmi milujem.
Nie! To nemôže byť pravda! Jeho nemôžem milovať. Veď je to nepriaťeľ. Skôr, ako som sa spamätala, ma Itachi prirazil k stromu
a obe ruky mi chytil, aby som sa nemohla nijako brániť. Mala som obrovský strach. Z čoho? Že mi ublíži? Nie!
Vedela som, že preto neprišiel. Bála som sa toho, že on je ten, ktorého tak veľmi milujem. Nie! To nieje on! Tomu neverím.
To nemôže biť on! Pozorne som sa mu zadívala do očí.Jeho pohľad ma hipnotizoval.Pomaly sa začal približovať až nakoniec svoje pery
spojil s mojimi. Vytrieštila som oči a nedokázala som tomu uveriť. Ten bozk, tie pery. To sú tie pery, ktoré ma bozkávali aj predtým.
Podlomili sa mi kolená a keby ma Itachi nedržal za ruky, skácala by som sa na zem.
Moje srdce zvíťazilo nad rozumom a začala som mu bozky oplácať. Odrazu mi bolo úplne jedno, že je to Itachi, nepriaťeľ a nebezpečný zločinec.
Moja láska k nemu sa aj tak nezmení nech je to ktokoľvek. Ani neviem ako, ale z očí sa mi spustil prúd sĺz. Itachi si to všimol.
Prestal ma bozkávať a teraz sa mi uprene díval do očí.
"Prečo?"...spítala som sa ho. Nechápavo sa na mňa pozrel.
"Prečo si sa tak dlho skrýval?"...spítala som sa znova a z očí sa mi vyliali ďaľšie slzy.
"Bál som sa.."...znela jeho odpoveď.
"Čoho?"
"Že ťa už nikdy neuvidím, keď zistíš, kto som."...povedal potichu. Usmiala som sa a tentoraz som pobozkala ja jeho.
"Je mi jedno, kto si. Moje city to nezmení."...povedala som mu potichu.
"Milujem ťa."...šepol mi do ucha.
"Ja teba tiež."..odpovedala som.

Je noc. Kráčam ulicou Konohy a sprevádza ma len žiara mesiaca. Mierim do lesa. Takto tam chodím každú noc, ale teraz viem,
že on sa už skrývať nebude. Bude tam na mňa čakať. Už to nebudú len jeho oči,ani pery. Bude to on. Moja láska. Môj Itachi......

5
Průměr: 5 (2 hlasy)