Neviem cítiť 1. kapitola

Prechádzal som sa po nočnom spiacom meste. Potreboval som si hlavu vyventilovať od každodenných problémov. Vyhodili ma z práce a moja frajerka ma podviedla s mojím najlepším priateľom. Mal som toho dosť. Zhlboka som sa nadýchol a nasal som chladný vzduch voňajúci hlinou do pľúc. Bude pršať. Milujem dážď. Vtom som za sebou začul šuchot. Prudko som sa otočil. Nikde nikoho. Tupý úder. Niečo ťažké ma trafilo do hlavy. Zahmlilo sa mi pred očami a končatiny mi oťaželi. Spadol som na zem. Pocítil som čiesi teplé ruky na svojom tele a odhalenú pokožku mi ovanul studený vzduch. Počkať. Odhalenú? V zadku som ucítil prudkú bolesť. Na krku zuby. Bolesť. Bolesť. Bolesť. Teplo. Chlad.

* * *

Moja hlava! Prebral som sa s pocitom, že mi pukne. Otvoril som oči. Bol som vo svojej posteli. ,Ufff, zdal sa mi otrasný sen. Brrr, idem si tú kotrbu radšej schladiť do sprchy.´ Sadol som si.
„Ku*va, to nebol sen!!! Niekto ma v noci znásilnil!!!“

* * *

O týždeň som si našiel novú prácu. V call centre. Okrem gigola, už nič ponižujúcejšieho snáď ani nemohlo byť, ale nič iné som nemohol zohnať. Hlavne, že mám prezývku a nikto sa o tom nedozvie. A navyše, platia celkom dobre. Zazvonil telefón. Á, prvá zákazníčka. Zdvihol som.

„Urob ma Micinko!“ hlas teda vôbec nebol ženský. Bol chrapľavý, starý a taký akýsi mastný.
Zdvihol sa mi z neho žalúdok. Vôbec som si neuvedomil, že mi môžu volať aj muži!

„Ja nie som gay!“ vyhŕkol som do telefónu a zložil som. Navyše, po tom znásilnení som vôbec nemal chuť sa akokoľvek paktovať s gaymi. Zhnusili sa mi. Dovtedy som proti nim nič nemal ale teraz som ich bral ako nechutné zvery.

„Čo to robíš ty sopliak? Práve si zložil nášmu stálemu zákazníkovi! Volá nám každý večer a niekedy si vyberie chlapca na eskort! Mohol si si ho udržať na telefóne aj tri hodiny! Strhnem ti to z peňazí, ktoré si si ešte ani nezarobil!“začal po mne vrieskať nejaký nadriadený. Ja som ho mal na háku.

„Gayov robiť nebudem!“ do očí sa mi tisli slzy. Bolo to tak nechutné. Nepamätám si z toho veľa, ale bolelo to. Strašne. Bol som ponížený a ošukaný ako nejaká treťotriedna prostitútka!
Telefón zazvonil znovu.

„Ak to bude muž a ty mu zložíš, vyrazím ťa! Myslíš si, že si môžeš vyberať? Sem si neprišiel preto, že si chcel ale preto, že si musel! Tak sa podľa toho správaj.“

Trasúcou rukou som ho zodvihol. Bolo mi na vracanie.

„Haló?“ozval sa milý, mladý hlas. Ale mužský.
„Haló?“ odpovedal som.
„Ako sa voláš?“
„Micinko.“ To bola moja prezývka pod, ktorou ma prezentovali.
„Dobrá prezývka, Will“ skoro ma šľak trafil.
„K...kto je tam?“bol som vystrašený.
„Niekto, kto ťa veľmi dobre pozná, Will. Urob ma, ina sa všetci dozvedia kde pracuješ.“
Spamätával som sa zo šoku.
„Ja čakám, William.“
„Si oblečený, miláčik?“ začal som rozprávať naučené frázy, „pomaly, si vyzleč čo máš oblečené. Ja si rozopínam košeľu.“

Asi po hodine sa muž urobil.

„Dobrá práca, Will. Ešte ti niekedy zavolám.“
„To ja tebe ďakujem, zlatíčko. Ak mi ešte niekedy zavoláš, budem šťastný.“

Zložil. Bol som vytrasený ako keby ma skopala elektrina.
V tú noc mi volali už len ženy. Bol som za to vďačný všetkým bohom.
Ráno o piatej mi šichta skončila a ja som šiel peši domov. Keď som došiel do izby skoro ma porazilo. Zase. Uprostred mojej postele ležala obrovská kytica ruží a pri nej ležal lístok s nápisom

Ďakujem Ti, William.