VK, kapitola 15- Odtajená kráľovná

„Yuuki-sama,“ zastretý hlas ma zobudil. Pomaly som otvorila oči, ale inak som sa nepohla. Ležalo sa mi tak dobre, že mi znovu klesli viečka.
„Yuuki-sama,“ rozpoznala som Rukin hlas.
„Prosím, už musíte vstať, je päť hodín popoludní.“ Presviedčala ma naliehavým tónom. Prevalila som sa na bok a prekvapene na ňu pozrela. Prespala som celý deň?
„Už si začínate zvykať na spánok počas svetla.“ Konštatovala. „Kanameho-sama to určite poteší, ale už musíme začať s prípravami.“
Kaname, pomyslela som si. Ešte som nezabudla na ten včerajšok. Hrala som sa na dokonale urazenú a dnes som mienila pokračovať. Ruka podišla k oknu a zatiahla závesy, aby vytvorila príjemnejšie prostredie pre moje vstávanie. Pousmiala som sa nad tým komickým zvratom.
Posadila som sa a zazívala. Hanabusa ma odrovnal na viac ako šestnásť hodín. Nemohla som sa hnevať... presne to som chcela.
Do izby vošla Rima a zamrzla, keď ma uvidela v posteli.
„Nestíhame to.“ Zafňukala smerom k Ruke a ponáhľala sa ku mne.
„Pokojne, máme dosť času.“ Chlácholivým tónom sa ju snažila upokojiť Ruka.
„Yuuki-sama, hneď vám pripravím kúpeľ.“ Povedala Rima tak rýchlo, až som jej skoro nerozumela a okamžite zmizla za dverami od kúpeľne na druhom konci izby.
„Čo nestíham?“ spýtala som sa trošku šokovane Ruki, ktorá stála zase pri mne.“
„Musíme vás predsa pripraviť, Yuuki-sama.“ Ozvalo sa z kúpeľne.
„Máme predsa hodiny!“ zvolala som prekvapene. Čo so mnou chcú urobiť?
„Ja viem!“ Povedala Rima úplne nešťastne, keď sa vrátila k nám. Rýchlo som sa pobrala do vane, ktorá bola mimochodom taká veľká, že som v nej skoro mohla aj plávať. Voda bola horúca a to ma po chvíľke úplne upokojilo. Rima ostala so mnou a na vlasy mi natierala niečo tak úžasne voňavé, až ma to prekvapilo. Cítila som kvety a jablká a spolu tie vône splývali do dokonalej harmónie. Po hodine som sa odtiaľ konečne vymotala. Ruka mi do izby doniesla ovocie, aby som nemusela vychádzať. Kým som pomaly jedla, obe sa starali o moje šaty. Prehnané prípravy, pomyslela som si. Toto všetko vôbec nie je dôležité. Ako tým môžu byť obe také posadnuté? Keď som si nahlas vzdychla, pochopili na čo myslím.
„Yuuki-sama, je to dôležité.“ Povedala mi Ruka. „Okrem toho, že ide hlavne o zbavenie sa nepriateľov, Kaname-sama sa rozhodol konečne vás predstaviť ako svoju princeznú.“ Pri tých slovách som sa cítila ako vzácny exponát, ktorý prídu všetci okukávať ako na výstave. Rýchlo som sa toho pocitu zbavila.
„Mnohí prídu z obrovskej diaľky, len aby vám preukázali poctu a vernosť.“ Hovorila ďalej Ruka.
Postavila som sa, aby ma mohli obliecť do mojich dych-vyrážajúcich šiat. Práve keď som zo seba zhodila tričko a chystala sa prevliecť ruky cez prekrásnu červenú látku, ozvalo sa tiché zaklopanie. Zvesila som ruky a šaty skĺzli na zem. Rima ich zachytila končekmi prstov a prehodila si ich opatrne cez ruku. Dvere sa otvorili a ja som vedela, že jediný kto nepočká na odpoveď či smie vstúpiť, môže byť iba Kaname.
Keď vošiel, Ruka a Rima sa mu poklonili. Ja som ostala iba v spodnej bielizni. Prekvapene a ospravedlňujúco na mňa pozrel. Pravdepodobne bol trochu v rozpakoch.
Ach, na neho sa dlho hnevať nevydržím, ale kým sa neospravedlní za to, ako ma včera nahneval...
„Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa tak chladne, ako to len šlo. Prekvapilo ho to a nad mojím tónom prižmúril oči. Vedel, že sa hnevám.
„Prišiel som sa na teba len pozrieť...“ a ako to hovoril, naozaj si ma celú prezrel. Snaží sa provokovať, ale to mu nevyjde. „Už si mi chýbala.“
Nádherne sa usmial. Také ľahké to mať nebude.
„Neviem či si si nevšimol,“ naznačila som s jemným sarkazmom,“ ale toto nie je najlepšia chvíľa.“ Prebodla som ho očami.
„Iste.“ Zase sa na mňa zadíval a ešte raz sa usmial. Veď jeho to ešte bude mrzieť! Zakýval mi a keď za sebou zatváral dvere žmurkol na mňa. Hneď keď bol preč, usmiala som sa.
„Prečo ste na Kanameho-sama taká zlá?“ spýtala sa Ruka a zobrala Rime šaty, aby mi ich po druhýkrát podržala. Kým som si ich prevliekala cez hlavu, odpovedala som:
„Akože zlá?“ tvárila som sa nechápavo, a potom som rýchlo zahovorila otázku:
„Rima, nie je už najvyšší čas na vlasy?“ Obe mali zrazu plné ruky práce. Kým som sedela pri toaletnom stolíku s nádherným veľkým zrkadlom, česali, kučeravili a upravovali mi dlhé pramene vlasov.
Zrazu som v diaľke čosi zacítila. Prítomnosť neznámych upírov som zaregistrovala okamžite. Boli to prví pozvaní a ešte boli ďaleko. Práve prechádzali územím, kde začínalo sídlo dobrých sedem kilometrov od domu. Zatiaľ som im do myslí nevidela. Počkám si, kým prídu bližšie.
Rima sa už venovala mojej tvári a jemne ma šteklila na lícach, keď mi na ne nanášala nenápadné množstvo červenej farby. Medzitým mi Ruka prehodila vlasy dopredu cez plece a v dlhých kučerách mi padali až pod brucho. Cítila som, keď prichádzali ďalší a jemne som sa zachvela nervozitou... ale aj vzrušením. Musím veriť tomu, čo dokážem.
Onedlho na to začali neznámi prekračovať prah vstupnej brány vo veľkej hale a ja som začula Hanabusu. Jeho okúzľujúce zdvorilostné pozdravy museli byť neodolateľné, pretože rozprával svojím dokonalým autoritatívnym tónom, aby mal všetko pod kontrolou. Všetkých hostí viedol do najväčšej miestnosti v sídle- do tanečnej sály.
Vonku bola už tma. Samozrejme, hneď ako sa za oknami zotmie, nastáva čas upírov. Zatvorila som oči a pustila sa do myslí prvých možných nepriateľov. Išlo to výborne. Už po krátkej chvíli som si bola istá, že nikto z nich nepredstavuje nebezpečenstvo. Rima práve domaľovala moje oči čiernymi tieňmi a siahla po krvavo červenom rúži. Zdesene som na ňu pozrela.
„Nie je to príliš?“ spýtala som sa jej zo stiahnutým obočím. Ona sa na odpoveď len nevinne usmiala.
„Budete vyzerať...“ hľadala Ruka to správne slovo, „omamujúco“ nádherne, Yuuki-sama.“
Tak to som si nevedela predstaviť. Naschvál obe zakrývali zrkadlo vlastnými telami a vždy keď som sa chcela pozrieť, vymysleli niečo ako: teraz sa nehýbte, Yuuki-sama, zničíte si účes! Keď som to už nemohla vydržať, otvorene som im povedala.
„Chcem sa pozrieť, tak ma už pustite!“
„Prosím, vydržte ešte chvíľku, bude to oveľa väčšie prekvapenie.“ Rima bola celá nadšená. Ak len to jej spraví radosť, počkám.
Onedlho ma konečne postavili na nohy a Rima doniesla topánky. Boli nádherné a určite pekelne drahé. Keď som sa lepšie prizrela, zbadala som na červených topánkach malé kamienky.
„Ďalšie dravé kamene?“ ozvala som sa porazenecky.
„Len maličké rubíny, Yuuki-sama.“ Utešovala ma Ruka, ale veľmi jej to nešlo, lebo sa usmievala. Opatrne mi obuli dokonalé topánky rovnakej farby, ako som mala šaty a mali aj vysoké opätky. Rima a Ruka odo mňa odskočila a celú si ma dôkladne prezreli.
„Úžasné.“ Povedala Rima a zoširoka sa usmiala. Kývla k najväčšiemu zrkadlu v izbe. Hneď som sa k nemu otočila a na chvíľočku som ostala len ticho stáť.
Osoba, čo na mňa hľadela zo zrkadla, bola naozaj omamujúca, presne ako povedala Ruka. Červené šaty bili do očí a dokonale obťahovali telo až po pás, kde sa rozširovali a padali elegantne na zem. Vlasy sa mi leskli a vo veľkých prstencoch mi vpredu padali až k pásu. Vzadu na hlave som mala zložito vypnutých zopár prameňov, stočených do uhladeného uzla. A moja tvár, ktorej som sa obávala, bola tiež nádherná. Červený rúž sa bil s mojou bielou pokožkou a čierne tiene mi zväčšovali už aj tak veľké oči. Nebola som zvyknutá, že som krásna.
„No...myslím, že... je to celkom fajn.“ Dostala som zo seba. Obe sa zasmiali. Niečo mi však vŕtalo v hlave a nedalo mi to pokoja:
„Lenže... ako ja zídem po schodoch... s týmto?“ chytila som do rúk príliš dlhú sukňu. Mala som naozaj obavy.
„Obe pôjdeme s vami, Yuuki-sama, ako váš malý sprievod. Pomôžeme vám s tým.“
Trochu som sa upokojila, keď mi Rima odpovedala.
„a pripojí sa k nám i Hanabusa, len čo uvedie všetkých hostí. Čakáme vlastne už len na neho.“ Povedala Ruka.
„Dobre,“ povedala som im, „teraz sa idem aj ja venovať trošičku hosťom, tak sa zatiaľ vychystajte vy dve.“ Pochopili, čo som tým myslela a keď som si odišla sadnúť na posteľ a sústredene som zatvorila oči, čo najtichšie, aby ma nevyrušovali sa rýchlo začali upravovať.
Sála bola už skoro plná. Bolo tu už viac ako sedemsto hostí. Pustila som sa do toho. Bola som schopná kontrolovať všetkých naraz. Pozorne som načúvala ich myšlienkam či nezachytím niečo podozrivé. Šokovane som sa mykla, keď som zreteľne rozpoznala pár myslí, naplnené nenávisťou voči Kanamemu. Zapamätala som si ich tváre a mená.
„Yuuki-sama?“ otočila sa ku mne Ruka, „ste v poriadku? Stalo sa niečo?“ Už mala oblečené čierne šaty a vlasy vypnuté.
„Iba som našla niečo veľmi zaujímavé...“
Hľadala som ďalej a aj som ich našla viac. Keď som ich mala už desať, spojila som myseľ s Hanabusou. Práve uvádzal tri ženy a na sekundu zamrzol, keď som mu ukázala tváre tých, čo zradili.
Rýchlo sa spamätal a pomyslel si: Daj vedieť aj Kanamemu-sama.
Hľadala som jeho myseľ. Pousmiala som sa, keď som ho objavila v jeho obľúbenej knižnici. Práve premýšľal nad tým, ako utiekol Senrimu, ktorý bol tiež zaujatý podobným spôsobom ako Rima. Potom myslel na mňa a trápila sa. Vedel, že mi včera ublížil aj keď to bolo to posledné, čo chcel spraviť. Stále si v hlave prehrával môj chladný tón, s ktorým som ho dnes vykázala zo svojej izby a uvažoval ako veľmi sa hnevám. Nechcela som, aby sa trápil. Nestojí mi to za nič na svete.
Ukázala som mu tváre. Nebol prekvapený ako Hanabusa. Čakal na to.
Už začala, pomyslel si a vstal zo svojho kresla. Keď vyšiel z miestnosti, pripojili sa k nemu Akatsuki a Senri. Spolu vybehli po schodoch, a potom zabočili smerom k spoločenským miestnostiam. Kaname sa chystal vstúpiť do sály cez veľkú zadnú bránu. Sledovala som, ako sa Senri a Akatsuki postavili po jeho bokoch a všetci traja rázne vykročili. Teraz som sa pozerala očami ženy, ktorá stála vzadu v sále. Všetci spozorneli a v očakávaní otočili tváre k otvárajúcim sa veľkým dverám.
Keď zbadali vznešenú postavu uprostred, ako stojí so svojimi sprievodcami vo dverách, dav okamžite stíchol. Všetci sa naraz hlboko poklonili. Vyzeralo to naozaj úžasne, keď sa mu klaňali stovky upírov. Kaname sebaisto vstúpil do sály. Po chvíľke sa všetci zdvihli a s úctou hľadeli na svojho kráľa.
„Dobrý večer.“ Pozdravil Kaname svojím dokonale zvodným autoritatívnym hlasom. Akoby to nestačilo, prekrásne sa pousmial.
„Som rád, že ste všetci prijali pozvanie.“ Pokračoval a ja som rozmýšľala nad tým, kto by pozvanie neprijal. Počúvala som ďalej.
Dúfam, že sa dnes príjemne zabavíme.“ A znovu sa usmial. Bol skutočne očarujúci. Mám ja ale šťastie. V duchu som sa tiež usmievala. Potom som sledovala, ako sa Kaname elegantne zamiešal do davu a začal sa zdraviť a zhovárať so všetkými starými priateľmi.
Ďalej so skúmala mysle upírov. Našla som ešte troch a hneď som dala vedieť Kanamemu aj Hanabusovi. Chcela som pokračovať, ale zaujal ma rozhovor, v ktorom som začula svoje meno:
„Kaname, myslel som, že nám konečne predstavíš svoju princeznú.“ Vysoký muž sa rozprával s Kanamem veľmi dôverne. Boli určite priatelia. Bolo až neuveriteľné, ako celá sála odrazu spozornela. Všetci chceli počuť.
„Takže je to pravda, Kaname-sama? To, čo sa hovorí... že ste si vybrali kráľovnú?“ spýtal sa neveriacky a ostýchavo ďalší hlas. Videla som Kanameho usmievať sa nad tým, ako táto téma vyvolala absolútnu pozornosť všetkých prítomných.
Všetci na neho uprene hľadela a zvedavo čakali na to, čo povie. Kaname vydýchol a s úsmevom na tvári prehovoril:
„Skôr by som povedal, že ona si vybrala mňa.“ Touto odpoveďou nielen potvrdil, že všetko čo sa hovorí o novej princeznej je pravda, ale tiež otvorene vložil väčšiu moc do mojich rúk. Jemne naznačoval, že ja som tá dôležitejšia. V sále zavládol tichý úžas.
Cítila som, aký boli všetci prekvapení a len ťažko zakrývali na tvárach pekelnú zvedavosť. Zdá sa, že bol najvyšší čas.
Poslala som myšlienky Hanabusovi, aby ma prišiel sprevádzať. Teraz stál neďaleko Kanameho a vyhľadal jeho oči. Keď si vymenili pohľady, Hanabusa sa otočil a rýchlo prešiel cez celú miestnosť. Vybehol po masívnom schodisku a pri tom ho sprevádzali stovky ohromených očí.
„Kaname-sama?“ ozval sa ženský hlas. „Rozhodla sa princezná poctiť nás svojou prítomnosťou?“ Nikomu neušiel malý rozhovor medzi Kanamem a Hanabusou, aj keď bol bez slov.
„Možno,“ odpovedal jednoducho a zatváril sa skepticky. Vrava sa rozšírila po celej sále a ku Kanamemu pristupovali hostia, ktorí sa ešte nestihli pozdraviť.
Opustila som miestnosť tých nedočkavých a netrpezlivých upírov, keď do mojej izby vošiel Hanabusa. Keď ma uvidel, na sekundu neovládol svoj výraz a padla mu sánka. Hneď sa však spamätal a potriasol hlavou. Zasmiala som sa na tom. Pravdepodobne vzbudzujem ten správny dojem.
„Vyzeráš naozaj... nebezpečne.“ Povedal nakoniec Hanabusa. Vstala som z postele a pozrela na Ruku a Rimu. Obe boli v nádherných čiernych šatách, dokonale nahodené. Asi to stihli,kým som bola sústredená na hľadanie zlých myšlienok. Zhlboka som sa nadýchla. Teraz som si už zrazu nebola taká istá.
„Yuuki-sama, ste tá najnádhernejšia a najdokonalejšia osoba spomedzi všetkých tých...dole.“ Zasmiala som sa na tom, ako Rima dokončila vetu.
„Presne tak, Yuuki-sama! Musíte to vedieť, tak prečo ste nervózna?“ Ruka sa pridala k Rime.
„Nie som nervózna, ale trošku nesvoja.“ Priznala som a vzdychla som si. Nebola som zvyknutá na davy ľudí.
„Veru, všetci tí hnusní zvedavci už aj mňa začínajú vytáčať. Čakajú len na to, aby ťa mohli konečne vidieť. Muži sú celkom hotoví. Aj Kanameho-sama to v skutočnosti už štve, len to vie dobre zakrývať. A ženy ťa chcú len prebodávať závistlivými pohľadmi...“ Hanabusa sa nie a nie zastaviť, tak zasiahla Ruka.
„Vieš, toto v skutočnosti veľmi nezaberá, Hanabusa.“ Poznamenala sucho. Naozaj to nepomáhalo, ale už som Kanameho viac nechcela nechať samého.
„Dobre, tak sa poďme zabaviť.“ Povedala som rozhodne. Aj ja som vedela dobre hrať.
„všetko bude úplne v pohode, Yuuki.“ Ubezpečil ma Hanabusa, keď vychádzal z mojej izby ako prvý. Verila som mu. Zastavili sme pred schodiskom, ktoré viedlo do sály. Už som zreteľne počula všetky hlasy, smiech a iné zvuky, čo vychádzali z obrovskej miestnosti predo mnou. Začula som aj Kanameho, aj keď som ešte nikoho nevidela. Počula som ho lichotiť nejakým ženám, ktoré sa následne pekne smiali.
„Dnes vám to naozaj nádherne pristane.“ Vravel práve a z jeho hlasu som počula, že sa usmieva. Prekrásne upírky sa okolo neho znova zasmiali. Veď ja im ukážem.
„Choď.“ Šepla som Hanabusovi a on s vážnou tvárou vykročil a začal zostupovať po schodisku. Rima a Ruka sa postavili za mňa z oboch strán a keď som vykročila za Hanabusom, elegantne mi držali dlhú sukňu. Ostala som stáť na najvyššom schode.
„Asi by som mala žiarliť.“ Vyslovila som nahlas.
Všetky oči sa upreli na mňa. Povedala som to autoritatívne, ale s jemným úsmevom. Pozrela som na sálu plnú ľudí, hľadiacich na mňa s neskrývaným úžasom a zrak sa mi zastavil na Kanamem, ktorý stál v spoločnosti piatich nádherných žien. Hltal ma pohľadom ako všetci ostatní, ale len za jeho očami sa skrývala aj nekonečná láska. Okamžite sa odpojil od malého hlúčiku svojich obdivovateliek a čakal na mňa pri konci schodiska. Pomaly som sa vznášala ľahučkými krokmi dolu po schodoch s Rukou a Rimou, ktoré mi niesli dlhú sukňu. Hanabusa kráčal stále predo mnou, ako môj veľký ochranca. Zdalo sa, že si to naozaj užíva. Kaname vystrel ruku a ja som si jemne vsunula prsty do jeho dlane. Usmiala som sa na neho, a potom som sa otočila tvárou k ostatným upírom. Neuklonili sa ako prvý raz. Trochu som nadvihla bradu a chytila Kanameho pevnejšie za ruku, keď si tentoraz všetci upíri kľakli na kolená. Hľadeli do zeme s rukami ohnutými na hrudi a prejavovali mi najväčšiu úctu.
Kaname ma pritiahol bližšie k sebe a rukou ma objal okolo pása. Upíri sa pomaly zdvíhali. Pred pohľadmi všetkých ostatných ma Kaname zľahka pobozkal na hrdlo, pravdepodobne mu to vôbec neprekážalo.
„Toto je Yuuki-sama,“ povedal a jeho hlas sa ozýval v celej sále, „moja kráľovná.“