VK, kapitola 16- Koniec všetkého

„Dovoľte, aby som sa predstavil ako prvý.“ Vysoký upír prehovoril a podišiel bližšie k nám. Áno, pamätala som si toho muža, čo oslovoval Kanameho tak priateľsky. Ale nijako som mu nedala vedieť, že si rovnako pamätám aj jeho tvár, kvôli jeho myšlienkam.
Kaname vedel rovnako ako ja, že tento upír, čo sa dlhé roky vydával za priateľa už dlho dýchať nebude. Povedal svoje meno a usmial sa.
„Všetci sme naozaj ohromení, Yuuki-sama. Ste nádherná. Kde ste vašu dokonalú tvár tak dlho skrývali?“ spýtal sa lichotivým tónom.
„Nebola som to ja, kto ju skrýval.“ Povedala som mu prívetivým hlasom.
„Isteže, keby som mal také šťastie ako môj starý priateľ Kaname, skrýval by som vás tiež a možno ešte lepšie.“ Teraz jednoznačne narážal na moju slabú ochranu. Videla som mu to v hlave. Netuší, že chápeme jeho dvojzmysly.
„Ale niet sa čoho obávať. Momentálne vám určite nehrozí skoro žiadne nebezpečenstvo.“ Pri slovách skoro žiadne sa v duchu smial.
Milo som mu prikývla, aby nemal podozrenie.
Vysmieva sa nám, povedala som v myšlienkach Kanamemu.
Ja viem, pomyslel si. Zrazu ma pustil a ruku si priateľsky položil na plece muža, stojaceho pred nami. Pozrel mu priamo do očí.
„Viem, že nič nehrozí.“ Povedal mu Kaname a ja som sa skoro usmiala.
„Ak ma ospravedlníte.“ Povedal trochu rýchlo, „vidím, že sa s vami chcú pozhovárať aj ostatní.“ Zdvorilo sa usmial a ustúpil dozadu. Na jeho správaní bolo niečo čudné a čo ma prekvapilo najviac, už som nemohla čítať jeho myšlienky.
Čo si mu to spravil? Bola som zvedavá, ale Kaname sa len usmial na ďalšiu skupinku upírov, ktorí sa mi chceli predstaviť. Pri zdvorilostných rozhovoroch som sa snažila všímať si toho muža, ale po čase nepozorovane opustil sálu a ja som mala taký pocit, že ho už nikdy neuvidím. Znova som len žasla nad Kanameho mocou. Vôbec som netušila, čo mu spravil. Neskôr sa ho na to opýtam. Onedlho začala hrať hudba a veľa párov sa premiestnilo do stredu haly, kde začali tancovať. Ja s Kanamem sme sa práve rozprávali so skupinkou žien, ktorým len pred chvíľou Kaname skladal komplimenty. Už od začiatku som ich nemala rada, ale nedávala som to najavo a bola som k nim rovnako zdvorilá.
Neďaleko som zbadala peknú ženu, ktorá ma veľmi zaujala. Na rukách totiž držala bábätko. Kaname sa smial na vtipných poznámkach dám naokolo, tak som sa tiež usmiala a pod zámienkou, že si idem po pitie som sa vyslobodila z toho večného fanklubu Kanameho obdivovateliek. Vedela som, že ma nespustí z očí, ale Hanabusa dokonale sledoval situáciu a hneď sa ku mne pripojil.
„Nepozdáva sa ti spoločnosť?“ spýtal sa ma so širokým úsmevom a obzrel sa späť za skupinkou dievčat, ktoré sa tvárili úplne očarene, keďže im Kaname práve niečo s úsmevom vysvetľoval.
„Hlavné je, ak sa pozdáva jemu.“ Odvrkla som. Zasmial sa nad mojím nazlosteným tónom. Podišla som k žene s dieťaťom na rukách. Hneď si ma všimla a trochu sa mi uklonila. Hanabusa ostal po mojom boku a zdalo sa, že ju pozná. Až potom mi napadlo, že Hanabusa vlastne pozná všetkých. To sa zíde.
„Yuuki-sama.“ Oslovila ma, „Dobrý večer, Hanabusa-san.“ Bola milá
„Zdravím, Asami, ako sa darí?“ Hanabusa sa usmieval. „Čo hovoríš na Yuuki-sama? Dnes vyzerá senzačne, však?“ Stúpila som mu na nohu opätkom.
„Au.“ Zastonkal potichu a hneď zmĺkol.
„Veľmi rada vás spoznávam.“ Usmiala som sa na ňu. Aj ona sa usmiala, ale na Hanabusovom výraze.
„Ďakujem, aj ja vás, Yuuki-sama.“ Povedala mi, a potom zažartovala. „Vy to s ním naozaj viete.“
„Áno, čo iné mi ostáva? Hanabusa je proste niekedy...“ hľadala som to pravé slovo.
„Blbec.“ Dokončila za mňa Asami. Obe sme sa zasmiali. Pár tvárí naokolo sa prekvapene otočilo k nám.
„Pekne ďakujem.“ Zafrflal Hanabusa.
„Aspoň vieš, na čom si.“ Usmiala som sa. Dieťatko v Asaminom náručí otvorilo očká a začalo vystierať malé prstíky.
„Je naozaj nádherné.“ Povedala som úprimne a zadívala som sa na ten malý uzlík v bielej prikrývke. „Mohla by som...?“ Ani ma nenechala dokončiť otázku a okamžite povedala:
„Isteže áno.“ A opatrne mi podala dieťa. Keď som ho zobrala na ruky, bábo sa mi najprv zvedavo zadívalo do tváre. Potom sa zrazu usmialo. Usmiala som sa tiež a prstom som mu prešla po malom červenom líčku. Asi ho to šteklilo, pretože sa z ničoho-nič nahlas rozosmialo. Bol to taký rozkošný zvuk...Zrazu ma zozadu objali ruky. Kaname si oprel bradu o moje plece, aby sa mohol pozrieť na dieťa. Objímal ma okolo pása.
„Pozri,“ povedala som mu potichu a zase pošteklila dieťatko na líci. To sa znovu bláznivo rozosmialo. Bolo naozaj neodolateľne milé.
„Vidíš ako sa smeje?“ Bola som celá nadšená a tiež som sa potichu zasmiala.
„Vidím.“ Usmial sa Kaname. Jednou rukou ma pustil a položil ju nad hlavičku malého v mojom náručí. Myšlienkami sme sa dohodli, a potom sme obaja naraz vyslovili:
„Nech si naveky zdravé a šťastné.“ Kanameho ruka zažiarila na žlto a osvetlila čelo šťastného bábätka. Opatrne som ho vrátila Asami, ktorá na nás hľadela s nekonečnou vďačnosťou v očiach. Nezmohla sa na slovo. Jej dieťaťu práve požehnali dvaja najmocnejší čistokrvní a vedela, že mu nikdy nebude nič chýbať, a že bude šťastné. Na oboch som sa usmiala a s Kanamem po boku som prešla viac do ústrania. Naše malé divadielko sledovalo veľa očí a všetci boli nadšení.
Hanabusa šiel hneď za nami a ja som medzitým odhalila ďalšieho zradcu. Obom som ho ukázala v myšlienkach. Hanabusa prikývol a hneď odišiel. Mala som konečne možnosť sledovať čo robí. Podišiel k upírovi, ktorého som mu ukázala a prihovoril sa k nemu. Potom ho chytil za ruku a rýchlo ho pustil. Stalo sa presne to čo predtým. Po nejakom čase muž len odkráčal s úplne bezvýraznou tvárou preč z miestnosti.
Keď som sa na to pýtala Kanameho, pomyslel si iba: Neskôr.
Stáli sme vzadu v miestnosti, keď začala hrať nová skladba. Rimu to zvádzalo, ale nikdy by nespravila nič, čo by nás mohlo ohroziť, a teraz sme potrebovali každého jedného člena stráže. Kaname ma chytil za ruku a potiahol ma k miestu, kde sa tancovalo.
Blázniš? Spýtala som sa ho v myšlienkach. Predstav si ma krútiť sa tam s takouto sukňou! Kaname sa zasmial, ale ďalej ma neťahal.
Zrazu som pocítila prudký nával tepla. Zľakla som sa, lebo mi ten pocit pripomenul čas, keď som bola otrávená jedom. Rýchlo som zavrtela hlavou, aby som vyhnala tie myšlienky.
No ten pocit neprechádzal. Držala som Kanameho za rameno tak silno, až sa na mňa s obavami pozrel. V pohľade mal zrazu strach.
„Yuuki, čo sa deje?“ spýtal sa a pár upírov okolo nás sa zastavilo a tiež sa na mňa pozreli. To teplo bolo už nezvládnuteľné. Hlavu som si oprela o Kanameho plece a potichu som zavzdychala. Celá stráž bola hneď okolo nás.
„Yuuki, cítiš sa zle?“ naliehal Kaname a ja som vedela, že už sme upútali pozornosť každého v miestnosti. Potom som sa už nemohla hýbať. Spadla som Kanamemu do náručia a po sále sa ozývali prekvapené výkriky, a potom iba šum znepokojených hlasov. Bola som pri vedomí, ale mučilo ma to teplo. Skúsila som sa pohnúť, no stále to nešlo.
„Radšej ju pusti a pekne odstúp, Kaname.“
Prinútila som sa otočiť hlavu za natešeným hlasom a otvorila som oči. Zbadala som trojicu upírov. Ten čo rozprával stál uprostred a na tvári mu pohrával víťazný úsmev. Kaname ma držal v náručí tak silno, že bolo jasné, že nič z toho, k čomu ho vyzval neznámy muž, neplánuje spraviť ani náhodou. Hanabusa stál rovno pred nami a kryl nás vlastným telom. Hneď vedľa stáli ostatní zo stráže.
„Čo chcete?“ spýtal sa ich Kaname tak chladne, že im určite po chrbtoch behali zimomriavky.
„Nie je to jasné?“ upír v strede sa usmial ešte viac a napol všetky svaly keď pokračoval. „Prišli sme po to dievča. Iste chápeš, že je až príliš vzácna na to, aby sme sa jej vzdali.“
Všetci ostatní sa utiahli k stenám sály, až na pár výnimiek. Niektorí upíri boli odhodlaní tiež sa zapojiť do tejto malej vojny a skutočne nás chrániť. Cítila som sa úplne bezmocne.
„Načo to celé komplikovať?“ pokračoval veľký upír. Ako to, že som si ho nevšimla? Prečo som ho neodhalila? Bola som si istá, že mám všetkých.
„Nechceš predsa...,“ ľahostajne mykol plecami, „aby sa trápila ešte viac, však?“ Hneď ako to povedal, horúčava sa zdvojnásobila a ja som ticho zastonala. Kaname ma objal ešte silnejšie.
„Tak mi ju daj a jej utrpenie sa skončí.“
Kaname sa ani nepohol. Teraz to nebola už len horúčava, ale aj bolesť. Prvýkrát som vykríkla. Kaname sa pri tom zvuku zachvel.
„Keď to takto chceš...“ hovoril stále upír a trochu sa pousmial, keď som vykríkla znovu.
„Zabijem ťa.“ Povedal mu Kaname s čírou nenávisťou v hlase. Pod váhou jeho slov traja upíri o krok cúvli. Za Kanameho sa začali stavať ďalší upíri. Nikomu sa nepáčilo, že trpím, a tak sa k nám stavali ďalší a ďalší. Nakoniec dorazili aj stráže z vonku. Nepoznala som ich, ale vedela som, že Kaname im dôveruje. Všetci sa postavili okolo nás a pomaly sa približovali k trom zradcom. Videla som, ako s rozšírenými očami cúvali. Spoliehali sa na to, že ich bude viac, lenže všetkých ich spoločníkov som už odhalila.
Bolesť ustúpila a teplo tiež slablo. Stále som však bola vyčerpaná a nemohla som sa sama hýbať. Kaname ma zdvihol na ruky. Hanabusa priskočil k nám. Videla som, ako sa kvôli mne trápi. Hanabusa ma opatrne zobral do svojho náručia, keď ma mu Kaname podal. Odskočil so mnou dozadu, kde sa okolo nás zomkla celá stráž. Kaname teraz stál tvárou v tvár trom upírom, ktorí si uvedomili, že prehrali.
Na tvárach dvoch upírov vzadu sa prelieval strach. Muž v strede bol z nich asi najsilnejší, ale aj najkrajší. Čierne vlasy mu padali do očí a keď som mu pozrela do tváre, zarazila som sa. Nemal strach ako jeho dvaja spoločníci. Dobre vedel, že už je prakticky mŕtvy, po tom všetkom, čo mi spravil, ale aj napriek tomu sa vypočítavo usmieval.
„Toto je len začiatok, to dobre vieš.“ Usmial sa ešte viac. „Stráž si ju dobre, Kaname-sama, aj keď...neverím, že to ešte pomôže.“
Kaname sa trošičku sklonil a zrazu zmizol. Kým som si stihla uvedomiť, čo sa stalo, dvaja upíri padli na zem mŕtvi a o okamih na to sa ich telá premenili na prach a stratil sa. V tej chvíli zasiahla aj stráž, ktorú som tak dobre nepoznala a štyria sa vrhli na posledného najväčšieho upíra. Chytili ho a odvliekli preč. Pravdepodobne vedel veľa dôležitých vecí, a tak sa Kaname rozhodol nezabiť ho...teraz.
Stále som bola veľmi vyčerpaná a po tom všetkom tiež vystrašená. Triasla som sa Hanabusovi v náručí. Akatsuki a Senri stáli rovno pred nami a Rima s Rukou po stranách. Videla som Kanameho, ako sa s obavami na mňa pozrel. Potom som začula známy hlas Samuru-san, Hanabusovho otca:
„Ponáhľaj sa a zober Yuuki-sama rýchlo preč. Možno má stále bolesti. Ak jej viem pomôcť...“ Ďalej som sa už nemohla sústrediť. Hanabusa ma rýchlo niesol hore po schodoch a nasledovali nás aj Akatsuki so Senrim. Okolie som poriadne nevnímala, ale keď som pod sebou zacítila svoj jemný vankúš, trošku mi odľahlo.
Samuru-san a Hanabusa boli stále vedľa mňa. Posledné, čo som počula boli vzdialené výkriky, také hrôzostrašné, až ma striasalo. Ostatní ti asi nepočuli. Keď som zatvorila oči, nemohla som sa sústrediť na nič iné, iba na tie zvuky, akoby niekoho sťahovali z kože... a možno to aj bola pravda.
Nemohla som zaspať, len som sa triasla. Cítila som veľkú slabosť. Rovnakú ako pred pár týždňami, keď ma omamoval jed. Je možné, že by sa to všetko vrátilo? Stále mi bolo horúco a ťažko sa mi dýchalo. Cítila som, ako ma nadvihli nejaké ruky. To bol Hanabusa. Pomaly ma zdvihol a posadil na posteli. Potom som zacítila dotyky jemných prstov, ako zo mňa sťahujú šaty. To musela byť Rima. Krútila sa mi hlava a zrazu som sa nekontrolovateľne roztriasla.
„Dobre, myslím, že jej teraz už nijako neublíži, ak ju uspíš.“ Rozoznala som hlas Samuru-san. Potom som na čele pocítila Hanabusovu ruku a o chvíľku som unikla tej neznesiteľnej teplote a konečne som stratila vedomie.
Dlho som nad ničím nemusela premýšľať. Práve mi bolo výborne a spokojná som vnímala len to. Moje mierumilovné ničnerobenie sa však rýchlo skončilo, keď som zachytila myšlienky niekoho iného. Boli plné obáv a presakovali smútkom. Musela som zistiť, čo sa deje, a tak som pomaly otvorila oči. Hneď som zbadala záblesky malých svetielok ako poskakujú po závesoch baldachýnu. Malé diamantíky žiarili a odrážali lúče zapadajúceho slnka. Zacítila som pohyb a šteklenie vlasov na trupe. Pozrela som sa tým smerom a zbadala Kanameho, ako s hlavou položenou na mojom bruchu leží kúsok nižšie odo mňa. Zdvihla som ruky a zaplietla mu ich do vlasov. Pobozkal ma na bruško. Potom o kúsok vyššie. Prešiel mi perami po hrudi a pokračoval ku krku. Keď bol už pri mojich perách, zľahka ma pobozkal.
„Oddýchla si si?“ spýtal sa ma pošepky, keď ma perami šteklil na uchu.
„Hmm... Áno, už sa cítim dobre.“
„Zavolám Samuru? Je stále tu.“ Šepkal mi Kaname.
„Len žiadnych lekárov!“ protestovala som slabým hlasom a objala Kanameho okolo pása. „Chcem vedieť čo všetko si zistil od toho...“ odmlčala som sa. Cítila som jeho ľahkú váhu tela na svojom a tiež som vnímala, ako ustrnul.
„Asi som vás tak trochu počula...“ pokračovala som, keď som si spomenula už oveľa jasnejšie na výkriky zo včera. Striasla som sa pri tom.
„Och...“ ozval sa Kaname a nejako sa mi zdalo, že si včera to vypočúvanie vychutnal. Aspoň jeho ľahostajný tón tomu naznačoval.
„Myslel som, že sme boli dosť ďaleko.“ Hovoril nenútene ďalej. „Počula si ten ty, však?“
Prikývla som. Hanabusa ani nikto iní sa vtedy netvárili, že niečo začuli. Pre ich uši to bolo príliš ďaleko.
„No tak, Kaname! Musím vedieť, čo ti povedal.“ Dúfam, že sa nebude snažiť tajiť mi to. Vzdychol si a posunul sa nižšie, aby si znovu mohol položiť hlavu na moje brucho.
„Dobre teda.“ Povedal nakoniec a ja som sa potešila, že to z neho nebudem musieť ťahať.
„Ukážem ti to.“ Zašepkal mi do pokožky. Hneď som mu nazrela do mysle a začal mi ukazovať všetky svoje spomienky:
Kráčal nocou. Pred sebou videl štyroch členov svojej stráže, ako držia brániaceho sa upíra a ťahajú ho po ceste so sebou.
„Kaname-sama.“ Zozadu ho oslovil neznámy hlas. „Nikde v okolí vášho územia sa nenachádza žiadny nepriateľ. Spolu s týmto ich bolo dvadsaťdva a vďaka Yuuki-sama sme všetkých okamžite zničili.“
„Ďakujem, Seiren. Naďalej strážte sídlo, kým sa nevrátim, a potom sa vráťte na svoje pôvodné miesta.“
„Áno, Kaname-sama.“ Bielovlasá upírka sa otočila a spolu s ďalšími desiatimi vyrazila späť k domu. Onedlho sa cesta stratila a Kaname spolu s ostatnými podišli k vysokým stromom, ktoré medzi sebou skrývali malú bránku, s chodbou vedúcou do podzemia. Štyria strážcovia vpredu vtiahli upíra dnu a Kaname ich nasledoval. Rýchlo prechádzali úzkou chodbou a zostupovali kamennými schodmi stále hlbšie. Zrazu sa zastavili. Boli už ďaleko od domu a tu naozaj nehrozilo, žeby ich niekto vyrušil. Nachádzali sa v priestrannej okrúhlej miestnosti. Tma a chlad boli teraz úplne vyhovujúce.
Brániaceho sa upíra pustili a sotili ho do stredu kruhového priestoru. Stráž sa rozmiestnila dokola po celej dĺžke miestnosti. Nastalo ticho. Kaname pomaly vstúpil do kruhu a s nenávisťou v očiach aj v hlase prehovoril:
„Povedz všetko, čo vieš.“ Kanameho chladný tón zaplnil celú temnú miestnosť. Upír na neho pozrel, a potom sa zachechtal:
„Už je aj tak neskoro, aby ste tomu zabránili. Má to v krvi.“ Zasmial sa. Jeden upír zo stráže k nemu priskočil a zrazil ho na kolená. Kaname k nemu podišiel bližšie a jeho prsty mu zovreli hrdlo. Muž zo stráže skočil späť na svoje miesto.
„Je to ten jed?“ spýtal sa Kaname.
„Áno,“ zachripel upír, „jej život je len v našich rukách.“ Znovu sa zachechtal. Kaname ho bleskovo chytil za ľavú ruku a jedným silným trhnutím mu ju zlomil. Upír zakričal od bolesti a zvalil sa na zem.
„Všetci tvoji spojenci sú mŕtvi.“ Povedal Kaname ľahostajným hlasom. Upírovi sa na tvári objavil šok a prekvapenie.
„Ona všetkých odhalila?“ spýtal sa neveriacky upír slabým hlasom. „Má už vlastnú moc?“
„To nepotrebuješ vedieť.“ Odpovedal Kaname.
„Tá malá hlupaňa za to zaplatí.“ Zasipel.
Kaname sa zohol k nemu a ďalším rýchlym pohybom mu zlomenú ruku odtrhol...
Prúd jeho myšlienok sa zastavil a ja som sa znovu ocitla vo svojej izbe. Chvíľku som bola zmätená.
„Ďalej to už oveľa krajšie nebolo.“ Povedal mi Kaname. „Všetko čo vedel nám vtedy povedal. Nerobil problémy.“
„Prečo si prestal?“ spýtala som sa ho.
„Pokračovanie si vlastne počula aj sama.“ Povedal mi a usmial sa. Vedela som, že svoju pomstu vykonal.
„Vravel, že je neskoro... že to mám v krvi.“ Povedala som potichu a obrátila hlavu, aby mi nevidel do tváre. Kaname zamrzol. Nechcel mi prezradiť úplne všetko.
„Je to ten jed?“ spýtala som sa zo strachom a pozrela som mu do tváre. Zreničky sa mi triasli a nemohla som sa mu nadýchnuť. Chytil mi tvár do dlaní.
„Yuuki, nájdem tých čo za to môžu a zase bude všetko v poriadku. Ver mi.“ Povedal potichu.
Nadvihla som sa a pritúlila sa k nemu. Objal ma a tak som sa mohla skryť v jeho náručí. To bolo jediné miesto, kde som sa cítila naozaj bezpečne.
„Včera si vyzerala naozaj prekrásne.“ Zašepkal mi Kaname do ucha. „Myslím, že mi závideli úplne všetci. Keď si sa zjavila na schodoch, takmer stratili vedomie.“
„To trochu preháňaš, nie?“ spýtala som sa s úsmevom a objala ho ešte silnejšie.
„Nemyslím... Ty si ani len nedokážeš predstaviť, ako si vtedy vyzerala s tým dieťaťom. Keď si sa nad ním smiala, nebol v celej miestnosti upír, ktorý by nad tebou vtedy nežasol.“
„To malé bolo také rozkošné.“ Vzdychla som si.
„Ja viem, a tak veľmi ti to pristalo.“ Usmial sa.
„Čo to vravíš?“ zvolala som a potiahla ho za vlasy. Chytil ma za ruku, ktorú som mala zapletenú v jeho dlhých prameňoch a vyslobodil sa, aby ma mohol teraz zajať on. Posadil sa a pritiahol ma k sebe. Nahlas som vydýchla, keď ma jeho ruky silno objali okolo chrbta a vytvorili tak malé väzenie, z ktorého by som nikdy v živote nechcela ujsť. Priložil si pery na moje ucho a šťastne zašepkal:
„Aj keď bolo to malé roztomilé... Naše deti budú tisíckrát krajšie.“ Potichu som sa zasmiala.
„Nie je ešte trošku skoro, aby sme o tom hovorili?“
„Ja viem, že je,“ vydýchol mi do vlasov, „ale aj tak sa už nemôžem dočkať.“ Bol naozaj nadšený. Doteraz som ani neuvažovala nad tým, že si založím rodinu. A Kanamemu sa tá predstava tak veľmi páčila. Trochu som zosmutnela, keď som videla to jeho nadšenie. Tak veľmi sa na ňom odrážal ten čas, keď bol sám. Nechcel to už nikdy zažiť.
„Vedela si, že som sa narodil až tisíc rokov po tom, ako rodičia spolu začali žiť?“
„Mali tak veľa času len pre seba.“ Povedala som a pobozkala ho na krk.
„Ale ja tak dlho čakať nechcem.“ Zašepkal mi znovu do ucha Kaname a v hlase mal slabý náznak smútku.
„To mi je jasné.“ Rýchlo som sa usmiala a objala ho okolo krku.
„Ale všetko až vtedy, keď ty budeš chcieť, Yuuki.“ Neodpovedala som. Sedela som mu v náručí a kým som vdychovala jeho vôňu, uvažovala som nad touto náhlou témou rozhovoru a usmiala som sa, keď som s prekvapením zistila, že ma napĺňa šťastím.
„Nechceš ísť dole?“ spýtal sa zrazu Kaname. „Veľa tvojich priateľov si včera vyľakala, a teraz sa chcú uistiť, že sa cítiš dobre. Prekvapilo ma, že sú stále tu. Kaname ma pustil.
„Aidou?“ zavolal potichu smerom k dverám. Hanabusa vošiel dovnútra a uklonil sa, potom pozrel na mňa.
„Yuuki, cítiš sa už dobre?“ Úprimne sa o mňa bál.
„Áno, ďakujem Hanabusa.“ Vstala som z postele a podišla k nemu. Pootm som sa postavila na špičky, aby som ho mohla pobozkať na líce.
„Zavolaj Rimu a Ruku, a zvolaj aj ostatných. Yuuki vezmem dole, tak sa hneď pripojte.“
„Áno, Kaname-sama.“ Hanabusa mi stisol ruku a vyšiel z izby. Pribehla som späť ku Kanamemu a usmiala som sa. Natiahol ruky a ja som sa mu zvalila do náručia. Onedlho sa ozvalo tiché zaklopanie a Rima s Rukou vošli dovnútra.
„Nie som ochotná nechať sa zmaľovať tak ako včera.“ Varovala som ich hneď zozačiatku. Pustila som Kanameho a podišla som k Rime, ktorá stála pri skrini a už mi vybrala čierne šaty s krátkou nariasenou sukňou. Pomohla mi obliecť sa, a potom ma spolu s Rukou odtiahli k môjmu toaletnému stolíku. Jemné úpravy som zvládla veľmi dobre. Rozpustené vlasy mi padali cez precia k pásu a jemné vlnky sa udržali ešte od včera. Kaname sa postavil a chytil ma za ruku. Keď sme vyšli z izby, Ruka a Rima ma nasledovali, presne ako včera.
Hanabusa na nás čakal na chodbe a nebol sám.
Senri a Akatsuki stáli vedľa neho tiež, ale okrem nich pred izbou postávala asi desiatky ďalších strážcov.
„Nepreháňaš to trochu?“ spýtala som sa nahnevane a hlavne beznádejne. Iba sa pousmial a ťahal ma za ruku. Hanabusa kráčal pred nami ako vždy. Tentoraz sme zišli priamo do hlavnej haly. V bielej miestnosti sa nachádzalo jedenásť upírov a medzi nimi aj Asami. Potešili sa, keď nás zbadali. Prvá ma oslovila Asami, hneď ako sme zišli zo schodov.“
„Ach, Yuuki-sama, všetci sme radi, že sa už cítite lepšie.“ Povedala ustarostene. Kaname ma pevnejšie chytil za ruku. Všetci nám venovali pozornosť celý večer. Bolo to vyčerpávajúce, hlavne po tom všetkom, čo sa včera odohralo. Sadla som si na pohovku spolu s Asami a s jej priateľkou. Z ich rozprávania som sa dozvedela veľa zaujímavých vecí. Obe vyzerali veľmi milo a z ich slov som cítila dôveru a oddanosť ku Kanamemu. Okolo polnoci začali odchádzať prví z Kanameho známych. Onedlho sa zdvihli aj Asami so svojou spoločníčkou.
„Dúfam, že sa onedlho znovu stretneme, Yuuki-sama.“ Povedala mi Asami, a potom ako sa rozlúčila s Kanamem, odišla aj s poslednými upírmi.
Oprela som sa o stenu a zatvorila oči. Trochu sa mi zakrútila hlava a začula som zvláštny hlas. Rýchlo som otvorila oči a zmätene som sa obzerala po okolí. Kaname sa rozprával so svojou oddanou bielovlasou strážkyňou. Vedela som len toľko, že pre neho pracovala aj ako špión. Keď si Kaname všimol môj zmätený pohľad, zastavil sa uprostred vety. Nervózne na mňa hľadel.
„Nepočul si to?“ spýtala som sa ho a započúvala som sa do diaľky za tým zvláštnym hlasom. Teraz spozorneli ak všetci ostatní. Hanabusa, Senru a Akatsuki k nám zdvihli hlavy a pár členov vonkajšej stráže spolu s bielovlasou Seiren prikročili bližšie. Keď som znovu začula ten hlas, bolo mi jasné, že ho nepoznám. Hlboký tón sa ozýval iba v mojej hlave.
Nezabúdaj na mňa, povedal. Bola som úplne prekvapená a vyvedená z miery. Potom som zacítila silnú bolesť v hlave. Skryla som si tvár do dlaní a hneď ako som to spravila, som pocítila Kanameho ruky.
„Yuuki, Yuuki!“ Jeho hlas prekypoval bolesťou a to som z duše nenávidela. Podlomili sa mi kolená a stiahla som Kanameho spolu so mnou na dlážku.
„Pošli ich preč.“ Zašepkala som mu ticho. Silno ma chytil okolo pása a po chvíľke mávol rukou na svoje stráže. Odišli všetci neznámi na čele so Seiren. Vybehli von strašne rýchlo. Nebolo pochýb, že išli okamžite prehľadať okolie.
Ostali iba naši osobní strážcovia.
Radšej si zakry uši, počula som smiať sa hlas v mojej hlave.
„Prečo?“ spýtala som sa potichu. Kaname ma počul hovoriť a bol zmätený. Vedel, že práve nemôže spraviť vôbec nič, aby mi pomohol.
Lebo tu bude trochu hlučno. Zasmial sa znova hlas.
„Nie... nechaj ma.“ Vravela som pošepky.
Silnejšie som objala Kanameho a keď sa príval bolesti stále stupňoval, rozkričala som sa. Cítila som, ako ma jeho ruky silno objímajú. Nemohol mi pomôcť, a to ho ničilo. Keď bolesť po nekonečne dlhej chvíli prestala, utíšila som sa. Kaname ma stále držal vo svojom náručí a vedela som, že po celý čas trpel so mnou.
„Prečo to robia?“ spýtala som sa nešťastne Kanameho a stále som ho pevne objímala. Zobral mi tvár do dlaní a pobozkal ma.
„Yuuki, už nikdy... nikdy nebudeš trpieť za niečo, za čo nemôžeš. Prisahám, že toto je naposledy.“ Znova ma pobozkal, a potom si pomaly položil ruku na moje čelo. Cítila som váhu tých modrých lúčov, ktoré ma ožarovali. Neboli obyčajné. Ich sila mi vyrazila dych a ja som už nestihla spraviť nič, aby som zabránila Kanameho čarom ukradnúť mi vedomie, určite na dlhšie ako pár hodín.
Keď mi klesli viečka, vedela som, že mi ich Kaname nedovolí otvoriť, až kým nezničí všetkých tých, čo mi ublížili, a až kým mi nebude môcť zabezpečiť šťastie a dokonalé bezpečie.
„Ponáhľaj sa, láska...“ povedala som mu z posledných síl, a potom som konečne odišla na miesto bez bolesti a strachu.