VK, kapitola 17- Hlas čo ma prebral k životu

Nebola som celkom stratená, ale život som nevnímala. Mohla som sa zastaviť a stratiť sa vo vlastných spomienkach. Necítila som bolesť, kvôli ktorej som sa ocitla v tomto svete bez citu, ale ani lásku, na ktorú som si už ani nedokázala spomenúť. Chýbalo mi svetlo, rovnako ako mi chýbala noc upírov...
Samota nebola krutá, pretože som si už nepamätala, čo je spoločnosť inej mysle. Ale napriek všetkému som niečo cítila, a to ma dávalo pokoj. Nebol to dotyk ani hlas, ale predsa som vedela, že nie som sama. Prítomnosť maličkej slabučkej mysle som dokázala vnímať čoraz jasnejšie. Srdce sa mi rozbúchalo pri hrozných spomienkach na neznámy hlas, smejúci sa v mojej hlave pred tým, ako prišla bolesť.
Ale toto bolo celkom iné. Nemohla to byť tá istá myseľ, ktorú som práve cítila. Nebola chladná ani vypočítavá, ako som si pamätala, ale tichá a dôverne známa, aj keď som ju nikdy predtým nepoznala. Započúvala som sa do tej slabej duše. Snažila sa upútať moju pozornosť a nástojčivo ma presvedčiť o svojej takmer nepoznateľnej existencii. Sústredila som sa na to, čo mi chcela ukázať. Zachytávala som len jej pocity, pretože slová nepoužívala. Onedlho som pochopila, o čo sa snaží. Chcela, aby som sa prebrala...
S hlbokým nádychom som otvorila oči. Znovu som mohla cítiť, a nie len to. Mohla som vidieť, počuť, vnímať všetko naokolo presne tak ako pred tým. Nevedela som, kde sa práve nachádzam. Rozhliadla som sa po miestnosti. Nikdy predtým som tu nebola, tým som si bola istá. Steny z hladkého kameňa boli veľmi vysoké a tmavé. Ja som ležala uprostred a mala som pocit, že sa vysoké kamenné stĺpy, ktoré obkolesovali steny, zvalia priamo na mňa. Pomaly som sa posadila na jemnej látkovej prikrývke, v ktorej som schúlená spala až doteraz. Mysľou som prehľadávala okolie a našla som šiestich upírov. Boli len neďaleko, určite na stráži a medzi nimi som objavila aj Seiren, ktorá bola jednoznačne vodkyňou skupiny. Kanameho ani našu osobnú stráž som vôbec necítila. To bolo zvláštne. Hanabusa sa odo mňa nikdy nepohol a teraz ho nemôžem nájsť ani na desiatky kilometrov.
Moju pozornosť však upútalo iné vedomie. Bolo tak slabučké, až som ho skoro nedokázala zachytiť, ale predsa som ho cítila úplne blízko pri sebe. Nedávalo mi to zmysel a bola som zmätená. V tejto chladnej podzemnej miestnosti som určite sama...Alebo...nie?
Šokovane som sklopila zrak, keď som si uvedomila, o čo asi môže ísť. Nemohla som tomu uveriť! Ani som si poriadne neuvedomovala čo robím, keď som sa podvedome dotkla brucha. Malé vedomie prekypovalo šťastím a chcelo, aby som o tom vedela. Hľadela som do zeme a od toho veľkého prekvapenia som zrazu nevedela, čo mám robiť, čo mám cítiť a na čo mám práve myslieť.
Hneď ako som sa trošku spamätala zo šoku, sa mi na tvári objavil slabý úsmev. Zavalilo ma absolútne šťastie. Odkiaľ sa to všetko berie? Zvalila som sa na mäkkú prikrývku a stále s úsmevom na perách som zatvorila oči. Teraz si musím dobre premyslieť, čo ďalej. Bolo mi jasné, že Kaname a ostatní odišli prenasledovať neznámeho nepriateľa, ktorý mi chcel vtedy ublížiť. Ach, Kaname bude taký šťastný, keď mu poviem... Zatriasla som hlavou, aby som prerušila smer mojich myšlienok. Teraz sa musím sústrediť! Tak čo spravíme, bábo?
Na moje obrovské prekvapenie sa slabučké vedomie ozvalo. Ako to dokáže?
Započúvala som sa pozornejšie a snažila sa pochopiť, čo cíti.
Vedelo, že som v nebezpečí a prebralo ma preto, aby mi ukázalo, ako môže pomôcť. Zrazu som pocítila obrovský príval sily. Naozaj mi pomáhalo. Vstala som.
Kaname je stále preč, to znamená, že nepriateľ ešte uniká. Vedela som, čo musím spraviť. Teraz, keď som nechránila už len seba, som videla veci inak. Ja sama mám najväčšiu šancu poraziť muža, ktorého som poznala len podľa hlasu v mojej hlave. Prenasleduje mňa, nie Kanameho, takže ho vyhľadám.
Keď ma zacíti nablízku, určite neujde, ale pokúsi sa ma zajať. Nikto z nich nedôveruje mojim schopnostiam, a preto mám obrovskú príležitosť ich zničiť sama. Okrem toho, moja nová sila a túžba chrániť svoje dieťa je taká veľká, že vôbec nepochybujem, že dokážem zničiť každého kto sa mi postaví do cesty a pokúsi sa nás ohroziť. Bola som rozhodnutá.
Teraz sa už len musím zbaviť početnej stráže, a preto aby som ochránila svoju rodinu, konečne vyraziť do boja.
Stála som opretá o hladkú stenu a rozmýšľala som, čo spravím, až kým mi to ľudia, ktorý ch som sa musela zbaviť neuľahčili.
„Seiren-san, počuješ to?“ ozval sa zvonku mužský nervózny hlas. „Na chvíľu prestala dýchať a teraz...“ povedal a zdalo sa, že načúva tlkotu môjho srdca. „dýcha celkom nepravidelne.“
„Máš pravdu. Radšej sa poďme uistiť, že je v poriadku.“ Povedala Seiren a hneď na to som počula ich kroky. Boli už blízko. Spojila som svoju myseľ s ich vedomiami, práve keď všetci vošli do tmavej miestnosti. Zarazili sa, keď ma zbadali na nohách. Teraz som nemohla dovoliť, aby mi prekazili plány a snažila sa zadržať ma.
„Yuuki-sama...“ začal muž, ktorého som počula aj pred tým a spolu so Seiren chceli podísť ku mne, lenže ja som ich zastavila:
„Je mi to naozaj ľúto...ale nemôžem vás nechať len tak.“ Prvé čo by spravili, by bolo oznámenie môjho úteku Kanamemu. A on sa o tomto tak skoro nedozvie. Postarám sa, aby to tak bolo.
Všetkým šiestim upírom som s pomocou mojej novej sily rýchlo zatlačila na mysle. Vyvíjala som tak tlak, ktorý som stále zväčšovala, až kým nestratili vedomie a nespadli na zem. Nebola som si istá na ako dlho to môže zabrať. Dúfala som, že sa tak skoro nepreberú, ale nemienila som strácať čas. Rýchlo som prebehla okolo nich až k mrežovým dverám. Čo to malo znamenať? Bola som vo väzení, alebo čo? Ocitla som sa v úzkej chodbe, ktorá prudko stúpala schodmi nahor. Už som vedela kde sa nachádzam. Miestnosti v podzemí, rovno pod našim sídlom, boli najbezpečnejšie miesta na svete. Pamätám sa, ako mi o nich Kaname hovoril a spomínal tiež množstvo bariér a ochranných čarov, ktoré tieto priestory obklopovali. Dostala som sa na povrch a vyšla som malou tajnou bráničkou v zadnej záhrade za domom. Bola noc. Nič lepšie som si ani nemohla priať. Mysľou som podrobne prehľadávala okolie a na celom území sídla som našla ďalšie desiatky strážcov. Toto hádam nemyslia vážne! Ako sa cez nich dostanem? Skoro to vyzerá, že Kaname pre mňa vytvoril dokonalé väzenie a nie miesto pre moju ochranu. Musela som niečo vymyslieť. Najhoršie zo všetkého bolo, že dve mysle som spoznala. Rima a Senri ostávali často spolu, a práve sa nachádzali len pár kilometrov smerom, ktorým som sa chcela vydať. Musím sa im za každú cenu vyhnúť... Mala som zlé tušenie, že oni by mi mohli situáciu pekne skomplikovať. No aj tak som bola nútená vydať sa ich smerom, pretože som našla pár dier v obrane, kde by som s troškou šťastia mohla nepozorovane prekĺznuť. Utekala som v tieňoch stromov a snažila som sa nespôsobiť ani ten najmenší hluk. Užívala som si túto náhlu slobodu, aj keď som vedela, že ešte som nevyhrala. Blížila som sa k prvým strážcom a automaticky som siahla po svojej zbrani, ktorú som vždy nosila pri sebe v puzdre na pravom stehne. Čo to robím? Nechcem im predsa takto ublížiť. Pustila som svoj Artemis a radšej som zaútočila mysľou. Dvaja vysokí muži v čiernych plášťoch sa okamžite zvalili na zem. Musela som sa ponáhľať, pretože sa o chvíľočku určite preberú.
Utekala som ďalej a trochu som znervóznela, keď som zacítila prítomnosť vedomia Sieren a jej spoločníkov. Ach, nie, už sa prebrali. Predsa len som mala byť tvrdšia... Pridala som, ale už som vedela, že pár stráží napravo odo mňa už dostali správy od Seiren. Bola som zvedavá, ako ich všetkých tak rýchlo upozornila, ale teraz to nebolo dôležité. Zastavila som sa a vyhľadala mysle tých upírov, čo boli najbližšie. Teraz som sa musela úplne sústrediť, pretože som ich chcela zastaviť na dlhšie ako pár minút. Zdržalo ma to, ale o chvíľku predsa len spadli pod silným tlakom môjho vedomia. Keď som otvorila oči a chcela sa pohnúť ďalej, zarazila som sa. Stalo sa presne to najhoršie, čo sa len mohlo. Tak veľmi som sa upriamila na mysle stráží, že som nevnímala svoje okolie.
Senri a Rima stáli rovno predo mnou. Nevšimla som sa, že prichádzajú, a teraz bolo už neskoro. Pozerali sa priamo na mňa.
„Yuuki-sama, čo to robíte?“ spýtala sa nešťastne Rima. „Nemôžete predsa odísť sama!“
Vzdychla som si a pozrela na ňu. Čo by som mala teraz spraviť? Na moje veľké prekvapenie, Senri spravil niečo veľmi zvláštne. Chytil Rimu za ruku a pozrel jej priamo do očí. Vyzeralo to, akoby ju hypnotizoval. Po chvíľke ju pustil. Najprv len nehybne stála a pozerala do zeme, ale potom sa zrazu otočila a zmizla medzi stromami.
Prekvapene som pozrela na Senriho.
„Idem s vami.“ Povedal rozhodne.
Nemohla som uveriť tomu, že to myslí vážne. Videl mi na očiach, že jeho naliehanie mi je úplne ľahostajné a že ho neberiem vážne.
„Yuuki-hime,“ povedal a ďalej sa ma snažil presviedčať, „ja vám rozumiem, a nie som tu preto, aby som vám stál v ceste...“
Mohlo by sa pokaziť úplne všetko, keby išiel so mnou alebo by mohol všetko zachrániť.
„Uvažoval som... ako je možné, že mágia Kanameho-sama bola zlomená. Nie je možné uniknúť tej sile, čo vás nútila spať už skoro dva mesiace.“
Čože? Tak dlho? Zaklipkala som očami.
„Máte viac síl ako kedykoľvek pred tým a toto vaše unáhlené rozhodnutie, ktoré nikomu nedáva zmysel...“ Uprene ma pozoroval. Senri bol asi najvýnimočnejší z našej stráže. Mal najvznešenejší pôvod po mojom. Bol to môj bratranec.
„Chystáte sa vyhľadať a sama zničiť nepriateľa?“
Ako na to mohol prísť? Každý iný by si myslel, že len bezhlavo utekám za Kanamem. To by na mňa aj sedelo, ale Senri vedel presne, ako rozmýšľam. Moje mlčanie zobral ako kladnú odpoveď.
„Viem, čo sa s vami deje, Yuuki-hime.“ Jeho pohľad bol zrazu prenikavý. Chcel ma presvedčiť, že naozaj pozná pravdu. Chytila som si ruky za chrbtom a pozrela do zeme. Naozaj na to prišiel? Bolo moje konanie až také hlúpe?
„Je to jediné vysvetlenie...“ pokračoval a jeho hnedé vlasy s červeným nádychom mu teraz padali od očí. „Túžite čo najrýchlejšie zničiť všetko nebezpečenstvo, preto teraz utekáte preč.“ Podišiel ku mne bližšie a dôverne na mňa pozrel.
„Dovoľte mi... ísť s vami. Teraz sa už nestaráte len o seba...“
Odhalil pravdu. Pozrela som mu do tváre.
„Shiki-san, ja....“ zhlboka som sa nadýchla, „ja neviem. Viac už nerozlišujem čo je dobré alebo zlé, ani nakoľko je toto všetko nebezpečné. Ja len jednoducho musím ísť a bojovať proti každému, kto chce zničiť moje šťastie.“
Pozrel na mňa s pochopením v očiach.
„Tak dobre...“ povedal nakoniec, „asi by sme mali vyraziť, lebo onedlho to už bude takmer nemožné.“ Bol úplne presvedčený o tom, že ide so mnou. Dlho som sa na neho dívala. Chcel mi pomôcť a nie zničiť mi plány. A naozaj neviem, čo sa môže stať. Čo ak budem potrebovať pomoc? Keby som nemala strach o svoje malé, neváhala by som a ušla sama. Ale zrazu som si nebola istá, že to všetko zvládnem. Otočila som hlavu smerom, odkiaľ sa k nám blížili kroky. Naozaj sme už nemali čas.
Pohla som sa dopredu a prešla okolo Senriho bez jediného slova. Potom som si nahlas vzdychla a mávla mu rukou, tesne pred tým ako som sa rozbehla. Okamžite ma nasledoval. Bežali sme pár minút až kým sme boli dostatočne ďaleko a nikde naokolo som viac nepočula kroky a ani mysle stráží.
„Čo si spravil Rime?“ spýtala som sa môjho tvrdohlavého spoločníka.
„Určite by robila problémy... takto to bolo lepšie. Odišla trochu zdržať ostatných.“
Aj Senri mal významné schopnosti a zdalo sa, že teraz nám veľmi pomohli. Rozhliadla som sa po okolí. Stáli sme na kraji veľkej lúky, za ktorou v tme ďaleko od nás svietili malé domy.
„Pôjdeme tade.“ Ukázala som smerom preč od ľudských obydlí. „Vyhneme sa ľuďom a keď budeme dosť ďaleko...“
„Ale ako chcete nájsť nepriateľov?“ prerušil ma Senri a zachmúrene na mňa pozrel. „Kaname-sama po nich pátra už týždne, ale stále keď sa zdá, že už ich dostane, uniknú.“
„Pravdaže utekajú, dobre vedia, že ak sa stretnú s Kanamem... bude to ich koniec. Aj preto som chcela ísť sama. Myslia si, že nemám príliš veľkú silu... a ak zbadajú, že som bez ochrany, pokúsia sa ma zajať.“
„Áno, ale stále nevieme kde sú, tak ako ich nájdeme?“
„My ich hľadať nebudeme,“ povedala som sebaisto, „oni si nájdu nás.“ Nevšímala som si, že chcel Senri ešte niečo povedať a vyrazila som vpred.
Prechádzali sme hustým lesom už veľmi dlho.
„Ako ďaleko môžeme byť už od sídla?“ spýtala som sa Senriho.
„Dosť ďaleko na to, aby nás už ostatní členovia stráže nemohli počuť ani cítiť.“
„Výborne.“ Povedala som a oprela sa chrbtom o najbližší strom. Senri zastal a nervózne na mňa hľadel, keď som vytiahla svoj Artemis.
„Už vieš, čo som myslela tým, že si nás nájdu oni?“ vravela som mu, keď som sa pomaly porezala na ľavej dlani. Kvapky krvi mi stekali po zápästí. Pocítila som známky nespokojnosti slabučkého vedomia. Toto sa mu asi veľmi nepáčilo.
„Nemali by ste...!“ zaskočene namietal Senri, ale ja som ho prerušila:
„Neublíži mi to... len pomôže našim plánom.“ Predtým ako som sa porezala som natrafila na neznámu myseľ... a určite nebola ľudská. Dúfala som, že sa nebudú nachádzať príliš ďaleko od nášho sídla. Zdalo sa, že neznámy upír zacítil moju krv, pretože som mu čítala myšlienky. Strašne sa prekvapil, ale hneď sa spamätal a okamžite vyrazil na juh, aby dal vedieť ostatným. Toto vyšlo presne tak, ako som chcela. Otočila som sa k Senrimu.
„Teraz poď za mnou. Dúfam, že onedlho budeme mať spoločnosť.“ A vyrazila som rovno za mysľou nepriateľa.
Nekráčali sme ani desať minút, keď som celkom blízko zacítila prítomnosť štyroch myslí.
Už nás môžu počuť. Odteraz budeme komunikovať len myšlienkami. Bolo to prvý raz, čo som takto oslovila Senriho. Nebol prekvapený. Určite mu Hanabusa vravel o tejto mojej schopnosti už skôr.
Už sú tu, povedala som mu. Prosím, nechaj to všetko na mňa.
Zastavili sme, keď z tieňa okolitých stromov vystúpili štyri postavy. Muži v tmavých plášťoch sa tvárili arogantne a jednému z nich na tvári pohrával slabý úsmev, keď prehovoril:
„To je ale prekvapenie!“ jeho zvodný tón prerušilo ticho. „Čo robí jediná čistokrvná princezná na takomto mieste a úplne sama?“
Cítila som, ako sa Senri prekvapil, keď si uvedomil, že nikto z nepriateľov ho nevidí.
Skryla som ťa pred ich mysľami. Nemôžu ťa cítiť, vidieť ani počuť. Ale buď opatrný, zatiaľ neviem, aké majú schopnosti.
„Má to byť nejaká pasca?“ spýtal sa upír podozrievavo a keď naklonil hlavu na bok, pramene bielych vlasov dlhých až po pás mu vykĺzli spod plášťa.
„Ale zdá sa, že nie ste ilúzia ani nič podobné, Yuuki-hime.“ Pristúpil celkom blízko ku mne a chytil moju zranenú ruku. Keď cítil skutočnú krv, vedel, že to nie je žiadny klam. Zdvihol si ju až k tvári a prekvapene na mňa pozrel, keď som nespravila nič, aby som ho zastavila. Pustil ma a pozrel mi do očí.
„Takže, kde máte stráž, Yuuki-hime?“ Neodpovedala som, len som mu hľadela do tváre.
„Nikto iný tu nie je.“ Povedal upír, ktorý stál najvzadšie a celú tvár mal zahalenú.
„Nikdy by ju nepustili samú!“ odpovedal nahnevane bielovlasý upír svojmu spoločníkovi.
„Vždy ju skrývali a ochraňovali rady stráží. Nemysli si, že by ju Kaname-sama vôbec niekedy nechal bez ochrany.“
„Nepotrebujem absolútne nikoho.“ Všetkých som ich prekvapila, keď som sa konečne ozvala.
„Kaname to vždy preháňa.“ Prekrížila som si ruky na prsiach a nespokojne som zavrtela hlavou.
„Myslím, že tvoj drahý Kaname vie čo robí.“ Usmial sa na mňa škodoradostne upír a znovu stál rovno predo mnou. Senri priskočil hneď ku mne, pri podtóne hrozby v jeho hlase. Tiež sa mu nepáčilo, že mi začal tykať. Nikto ho však nevidel. Moje nové schopnosti prekvapovali aj mňa.
„Tak sa zdá... že budete musieť ísť s nami, Yuuki-hime.“ Stále sa na mňa usmieval bielovlasý upír a predviedol mi svoje dokonale ostré zuby. „Radšej sa o nič nepokúšajte... neradi by sme vám ublížili.“ Chytil ma pevne za zápästie a prižmúril oči.
„Poviem to takto...“ pozrela som mu rovno do očí. „Vy všetci pre mňa predstavujete asi takú hrozbu, ako tento strom.“ Usmiala som sa dokonale nevinne a hlavou som ukázala na najbližší tenučký kmeň. "Nebola by som rada, keby tu došlo k nedorozumeniu.“
To sa im veľmi nepáčilo. Jediným krátkym pohybom som si vyslobodila ruku z upírovho pevného zovretia a odsotila som ho dozadu. Tváril sa prekvapene, ale potom zvážnel.
„Odpusťte, Yuuki-hime,“ povedal arogantne, „ale na hry teraz nemáme čas.“ Otočil sa na dvoch mužov, ktorí doteraz neprehovorili.
„Ak by sa o niečo pokúsila,“ pozrel mi do tváre a usmial sa, „môžete ju zastaviť.“ Spôsob, akým to povedal ma trochu znepokojil. Na tých dvoch si ešte budem musieť dať pozor.
„Ideme!“