SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 18- Povedz zbohom

Upír zahalený v plášti kráčal celkom vpredu. Ako jedinému som mu ešte nevidela do tváre. Vyzeralo to, že má nejaké zvláštne lokalizačné schopnosti. Bielovlasý upír sa držal pri mne a pozorne ma sledoval. Dvaja poslední upíri boli bratia, dvojčatá, ako som na prvý pohľad usúdila, a potom som si to overila v ich mysliach. Ich darom bola sila.
Senri kráčal hneď vedľa mňa, a zdalo sa, že situácia sa mu nepáčila.
Yuuki-sama, určite nás vedú k svojmu pánovi. Čo spravíme, ak sa pred nami zjaví? Tí dvaja nevyzerajú bohvieako prívetivo. Pomyslel si Senri a zadíval sa na dvoch obrovských mužov vzadu.
My sa predsa chceme dostať čo najbližšie k ich vodcovi, zabudol si? Som na neho zvedavá... chcem sa s ním pozhovárať. A tiež by som chcela zistiť... ako dlho vydrží nažive, keď sa mi dostane do rúk.
Dlho sme prechádzali lesom, až kým sa nezačalo rozvidnievať. Zastala som, keď som začula dobre známy hlas z mojich zlých snov.
Onedlho sa stretneme, tešil sa hlboký hlas v mojej hlave. Ponáhľajte sa! Príkaz nepatril mne, ale ostatným upírom, ktorý ho počuli tiež.
„Tak vidíte, princezná,“ usmial sa na mňa bielovlasý upír, „už na vás čakajú...“ Pozrel na mňa s víťazným pohľadom. Zdalo sa, že sa úprimne tešil tomu, že to šlo tak ľahko, a že som mu nespôsobila žiadne ťažkosti. Mýlil sa, ak si myslel, že už vyhral. Potrebovala som ich, aby ma zaviedli rovno k môjmu najväčšiemu nepriateľovi. Teraz, keď sa ich úloha pomaly skončila.... už pre mňa nemajú význam, ale ako svojich nepriateľov som ich nemohla nechať len tak. Ich čas tiež o chvíľu príde... Zamrzla som, keď som zacítila pocity malého vedomia v mojom vnútri ktoré ma teraz chcelo varovať. Všetko robím pre teba...
„Čo sa stalo, Yuuki-hime? Rozmysleli ste si to?“ smial sa upír vedľa mňa. „Prepáčte, ak vás sklamem... ale odtiaľto už niet veľmi cesty späť.“ Ešte vždy som stála a rukou sa opierala o strom.
Yuuki-sama, Senri sa pozrel medzi husté stromy, neďaleko stojí dom. Zdá sa, že nás vedú tam. Podľa veľkostí stromov usudzujem, že sme určite v strede toho nekonečného lesa, ale s útekom nebude problém...
Shiki-san, my predsa utekať nebudeme. Odídeme až vtedy, keď spravíme to, pre čo sme sem prišli. A keď skončíme... už nebudeme mať pred kým utekať.
O pár krokov som nenápadný dom videla aj ja. Ten Senri mal ale dobrý zrak. Čudovala som sa, že taký veľký dom môže tak skvele splývať s lesom.
Onedlho sme už stáli pred bránou. Senri sa držal tesne pri mne, keď sme vchádzali dnu. Jediná obrovská miestnosť tvorila všetko. Vysoké tmavé steny a pavučiny, ktoré naznačovali, že sa tu nezdržujú, na mňa pôsobili znepokojujúco.
Prešla som až do stredu veľkej sály, a potom som sa k svojim štyrom nepriateľom otočila tvárou v tvár. Ostražito ma sledovali.
„Už onedlho dorazí. Radšej sa zatiaľ o nič nepokúšajte. Varujem vás...“ Bielovlasý upír prižmúril oči, „spravte jediný pohyb a...“
Čo si dopekla myslí? Mne sa nebude vyhrážať...
Shiki-san? Čo keby si im dal malú príučku? Môžeš sa postarať o tých dvoch veľkých...
Ani som nedokončila myšlienku a Senri sa ako blesk zrazu zjavil rovno za upírmi-dvojčatami. Keď sa okamžite zmenili na prach v očiach bielovlasého upíra sa objavil šok. On ani jeho spoločník v plášti nemali ani tušenie, čo sa práve stalo. Nenávistne na mňa pozreli.
„Prečo sa tak dívate?“ doberala som si ich. „Veď som sa ani nepohla.“
Už si neboli takí istí. Mysleli si, že som slabá, a že len ledva by som mohla ovládať nejaké schopnosti. Moja dobrá nálada ma hneď prešla. Pocítila som ostrú bolesť v hlave. Senri to hneď vedel, keďže sme boli mysľami prepojení. Priskočil ku mne, ale nemohol mi pomôcť.
Klesla som na kolená, keď sa už bolesť nedala zniesť.
„Práve v čas, pane.“ Počula som vydýchnuť od úľavy oboch upírov. Toto nebolo dobré. Potvrdilo sa to, čoho som sa obávala. Ich pán a môj najhorší nepriateľ mohol ovládať tie hrozné prívaly bolesti a tým ma úplne paralyzovať. Senri kľačal pri mne a bezmocne na mňa hľadel. Musela som sa sústrediť, aby som ho pred nepriateľmi neodhalila. On bol môj záložný plán, ktorý nesmel zlyhať.
„Nechce sa mi veriť, že vám problémy spôsobilo také malé a pekné dievča.“ Známy hlboký hlas prekypoval prekvapením a tiež sa dalo počuť, že sa muž usmieva. Snažila som sa, ako sa len dalo a pomaly som zdvihla tvár za tým melodickým hlasom.
Vysoký muž stál pred dvoma upírmi, ktorý sa mu práve rýchlo poklonili. On...On bol... skutočne nádherný!
A vôňa jeho krvi bola o toľko výraznejšia a sladšia, ako vôňa ostatných... Nebolo pochýb. Musel byť čistokrvný.
Upír s bielymi vlasmi mu hneď začal vysvetľovať situáciu.
„Maro-sama, nie je taká bezmocná, ako sme si mysleli. Len pred chvíľkou mi zabila dvoch najlepších...“
„Nikdy som predsa netvrdil, že nie je silná.“ Prerušil pán svojho služobníka a pozrel sa priamo na mňa. Zachvela som sa pri jeho skúmavých očiach.
Takže Maro... Bola som si istá, že mi o ňom Kaname nikdy nehovoril. Teraz som sa mu mohla pozerať priamo do tváre. Do toho pohľadu som vložila všetok hnev, odpor a nenávisť, čo som cítila.
„Ach...,“ vzdychol si Maro a jemne sa usmial, „vidíte, ako na mňa pozerá? Toľko zloby... Až mi to skoro naháňa strach.“ Zasmial sa potichu a v tej tme sa mu zaleskli dokonalé ostré zuby.
Shiki-san... vravel si, že cestu poznáš. Priveď ostatných.
Videl na čo som myslela. Ak je nepriateľ čistokrvný upír... pravdepodobne nemám skoro žiadnu šancu ho zabiť sama. Ale to neznamená, že sa o to nemôžem pokúsiť... Senri sedel vedľa mňa na zemi a odmietavo mi pozrel do tváre. Nechcel ma nechať samú.
Pozri... on mi neublíži. Chce ma iba pre seba... vidím mu to v mysli. Tak choď a povedz Kanamemu všetko.
Nenechám vás tu. Povedal jednoducho Senri.
Nemôžeš mi pomôcť a okrem toho... je to príkaz.
Zničene na mňa pozrel, ale vedel, že som mala pravdu a to čo teraz potrebujeme je pomoc ostaných.
Vstal a prešiel až k bráne. Poslednýkrát na mňa pozrel a rozbehol sa preč. Ostala som šokovane hľadieť, keď Maro kývol rukou a upír zahalený v plášti vybehol za Senrim. Odhalili, že som ho skrývala? Maro na mňa stále hľadel, ale teraz sa tváril trochu podozrievavo a zamyslene. Pomaly vykročil ku mne.
Nadvihla som sa a pokúsila sa pred ním ustúpiť dozadu, ale keď som to spravila, zastavila ma nová dávka bolesti. Nevydala som ani hláska. Schúlila som sa posediačky a hlavu si oprela o kolená. Nemohla som spraviť vôbec nič, iba dúfať, že mi neublíži ešte viac.
Nenávidela som sama seba, že som sa dostala do takéhoto nebezpečenstva. Len nech sa nič nestane môjmu bábätku.
„Som rád, že si konečne tu.“ Povedal mi Maro potichu a sklonil sa ku mne. „Pohovoríme si však neskôr... teraz sa musíme trošičku poponáhľať, aby nás tu vďaka Senrimu nenašiel Kaname, čo povieš?“
Pozrela som mu do tváre s panikou v očiach. Vedel o Senrim, vedel, že som dala privolať pomoc. Vedel... pomyslela som si nešťastne, vedel o všetkom.
Usmial sa a natiahol sa ku mne.
„Nie.“ Chcela som niečo spraviť, keď ma zdvihol zo zeme úplne bez námahy, ale zrazu som si nemohla spomenúť, čo som to vlastne chcela podniknúť, lebo pod tlakom jeho vedomia som okamžite odpadla...
Keď som sa po mnohých hodinách konečne pohla, bolelo ma celé telo. Oči som však hneď neotvorila. Mala som strach. Až príliš dobre som si na všetko pamätala. Neexistovala žiadna šanca, aby to bola len nočná mora. Bola príliš skutočná...
Ach, Kaname...Dlho som na neho myslela a tiež na Senriho. Podarilo sa mu Kanameho nájsť a všetko mu povedať? Alebo ten zahalený upír do všetkého zasiahol a Senriho napadol?
Z myšlienok ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa ťažkých dverí. Konečne som otvorila oči.
Rovno predo mnou stál Maro a na tvári mal nadšený výraz. Získal, čo chcel zo všetkého najviac, a o čo sa tak dlho snažil.
Čierne vlasy mu padali na plecia a dlhý plášť, ktorý ťahal po zemi, sa leskol vo svetle plamienkov malých sviečok, rozmiestnených všade po miestnosti. Žiadne okná, žiadny nábytok, iba jedny veľké dvere, ktorými vstúpil. Dokonale mi to pripomínalo väzenie a vedela som prečo...Lebo to väzenie naozaj bolo. Všimol si, ako sa ostražito obzerám okolo seba.
„Bohužiaľ, tu budeš musieť chvíľku ostať...“ usmial sa na mňa dokonale srdečne Maro. „Aspoň kým sa nepostarám o Kanameho.“
Keď zbadal môj vystrašený výraz na tvári, zasmial sa.
„Neboj sa. Keď už bude mŕtvy, tak sa isté veci konečne napravia. Ale dovtedy... je toto najlepšie zaistené miesto. Sem sa nikdy nedostanú.“
„Ak si myslíš, že sa ti podarí...“ začala som, ale prerušil ma s ďalším úsmevom.
„Podarí zabiť ho?“ Nechtiac som sa pri tých slovách mykla. To nikdy nedovolím...
„Vlastne nemyslím... ja s tým počítam!“ vravel úplne sebaisto. „Senri Shiki už Kanamemu všetko povedal. Nepotrvá dlho, kým sa po falošných stopách dostane rovno do pasce. Už teraz ťa hľadá...“ usmial sa mi kruto do tváre. „Onedlho sa stretneme a bude ešte viac zúrivý ako teraz, keď spravím toto...“
Zrazu sa pohol ku mne. Chcela som sa postaviť, ale Maro bol rýchlejší. Pevne ma chytil za zápästia a sklonil sa ku mne na zem. Videla som mu v mysli, čo chce urobiť. Musel dostať moju krv ako svoju osobnú výhru a ja som vedela, že mu v tom musím zabrániť.
Moja krv patrila len Kanamemu, rovnako ako jeho krv len mne. Práve teraz som cítila prvý strach, ktorý nebol len môj. Delila som sa oň s malým citlivým vedomím, ktoré vedelo, že toto mu ublíži. A ja som to vedela tiež. Ak ma Maro veľmi zraní... ak si zmyslí, že chce všetku moju krv, môže si ju vziať.
Bol tak strašne silný, a keď ma dokonca oslaboval svojím vedomím... nemala som šancu.
Chrbtom som sa opierala o studenú stenu a v Marovom silnom zovretí som sa nemohla ani pohnúť.
„Máš tú najsladšiu vôňu na svete, vieš to?“ mrmlal s nosom priloženým na mojom zápästí. Skúšala som sa vyslobodiť z jeho zovretia, ale bolo to úplne zbytočné. Len sa potichu smial mojim chabým pokusom. Keby mi tak veľmi neoslaboval myseľ... Nevedela som, ako to robí... možno to bola jeho schopnosť. Roztriasla som sa, keď si priložil pery na moje hrdlo.
Ach, nie, nie, nie, teraz by mi to mohlo veľmi uškodiť. Odpusť, dieťatko, že som bola taká hlúpa... Po tvári mi stiekli slzy.
„Pusti ma...“ povedala som prosebne a odtiahla som sa od neho čo najďalej. Vôbec ma nevnímal. Bol tak nadšený vôňou mojej krvi, že sa nesústredil už na nič iné.
Strhla som sa, keď jeho ostré tesáky prenikli cez moju kožu. Bol divoký a veľmi násilný. Znovu som sa pokúšala mu uniknúť, odtlačiť ho, ale Maro ma len silnejšie pritlačil o stenu a zranil ma ešte viac. Hlasno som sa rozplakala a medzi vzlykmi som kričala, prosila ho, aby prestal, ale vôbec si to nevšímal. Onedlho som už bola taká slabá, že som sa úplne prestala brániť. Iba slzy mi potichu stekali po lícach. Cítila som ako malé vedomie veľmi trpí spolu so mnou a moje telo mi navrávalo, že je to zlé...
Keď ma konečne pustil, ostala som na zemi opretá o stenu a moja rana na krku silno krvácala.
„Prečo sa neliečiš?“ pýtal sa Maro skôr seba ako mňa a uprene sa na mňa pozeral. Mračil sa a záblesk prekvapenia v jeho tvári sa okamžite stratil. Nevedela som, či zistil o čo ide, ale sklonil sa znova ku mne a priložil dva prsty na rany na mojom krku. Hojivá sila jeho ruky zastavila krvácanie.
„Teraz sa stretnem s Kanamem,“ povedal nakoniec a vybral sa k dverám. Otvoril ich a ešte sa za mnou otočil. „Tak mi drž palce.“ Usmial sa nad mojím vystrašeným výrazom, a potom zmizol.
Triasla som sa. Moje telo sa nechcelo hojiť a teraz som to tak veľmi potrebovala... Vydesená som sa schúlila. Viac som už tichý hlások vo svojom vnútri nepočula. Zvalila som sa na chladnú podlahu a bolesť, poníženie a zlomené srdce ma porazili. Nemohla som zadržať vzlyky, ktoré sa ozývali po celej miestnosti....
Bola som celkom omámená. Snažila som sa nemyslieť na strašnú bolesť, ktorú mi spôsobili rany na krku. Veľmi som sa vystrašila, keď som pocítila bolesť aj v bruchu.
Ach, len to nie... v duchu som prosila, aby kŕče prestali, ale bolo to presne naopak. Všetko sa len zhoršovalo.
Musím niečo spraviť... Ako ďaleko teraz môže byť Kaname? Maro vravel, že ho chce prilákať. Napriek bolestiam a únave som sa pokúsila otvoriť svoju myseľ. Chcela som prehľadať okolie. Moje schopnosti boli silnejšie, odkedy som zistila, že budem mať dieťatko. Aj keď boli za Marovej prítomnosti potlačené, teraz som ich mohla naplno využiť. Strach, že svoje malé stratím, mi dodával šialenú silu. Zavrela som oči a nechala som svoju myseľ uniknúť von dverami.
O pár sekúnd som našla Mara. Ponáhľal sa na sever, ale z jeho myšlienok som vedela, že onedlho sa zastaví, pretože svoj cieľ už cítil. Keď som cez jeho nos zacítila prekrásnu výraznú vôňu Kanameho, pousmiala som sa. Nechala som Mara tak a ponáhľala sa cez husté stromy, rovno za Kanamem. Keď som ho našla utekať lesom spolu so Senrim, zavalil ma pokoj a šťastie. Obaja sú v poriadku. Kúsok za nimi sa už ponáhľali Hanabusa s Akatsukim. Boli príliš ďaleko, aby som im mohla poslať svoje myšlienky či s nimi hovoriť, ale dosť blízko na to, aby som videla všetko čo sa stane. Ostala som s Kanamem...
Videla som, čo cíti a čo si myslí. Utekal tak rýchlo, až mi to pripadalo nemožné. Keď aj on zacítil Mara, ešte pridal. Boli od seba už len sto metrov, keď Kaname zastavil. Senri bol hneď po jeho pravom boku.
„Ale, ale to je náhodička...“ Maro vystúpil spoza stromov a na tvári mal úsmev. Vedľa neho stáli dvaja upíri, ktorých som už poznala. Boli to Marovi psíkovia. Hlavne bielovlasý upír. Videla som mu v myšlienkach, ako si svojho pána váži a je pripravený aj za neho umrieť.
Maro aj so svojimi spoločníkmi podišiel bližšie, ale zastavil v bezpečnej vzdialenosti.
„Maro...“ povedal Kaname s nenávisťou. Cítil v jeho žilách moju krv. Bol taký nahnevaný, až sa triasol a odhalil svoje dokonalé ostré zuby.
„Ako sa máš, Kaname?“ spýtal sa Maro priateľsky, stále s obrovským úsmevom. Kaname nahlas zacvakal zubami a od sily jeho hnevu sa spustil mocný vietor. Konáre stromov sa zlovestne rozhýbali a všetky vtáky s hlasným škrekotom rýchlo uleteli preč do bezpečia.
Maro sa len usmieval na to divadlo.
„Asi nie veľmi dobre...“ odpovedal si sám na otázku a zatváril sa, akoby mu to bolo ľúto.
„Ako si sa opovážil sa jej dotknúť?“ vrčal Kaname hrozivo a oči upieral na Mara. Práve dorazili Hanabusa a Akatsuki, ktorí sa postavili rovno za svojho princa. Marovi sa veľmi nepáčilo, že ich prevýšili.
„Ach, Kaname...máš ty ale šťastie.“ Vzdychol si Maro. „Nie je to spravodlivé, vieš? Možno to svetu trochu prospeje...ak veľký Kuran Kaname raz nedostane čo chce... a umrie.“ Pri tých slovách sa šťastne zachechtal. „To dievča vonia tak úžasne, že sa mi to až nechcelo veriť, keď som ju stretol. Ale teraz by si sa s ňou aj tak veľmi nepobavil, Kaname... Všetky sú v jej stave naozaj neznesiteľné.“ Nešťastne pokrútil hlavou a znovu si vzdychol. „Malo mi to skôr napadnúť, ale z chuti to ešte necítiť.“ Kaname nerozumel, o čom hovorí. Senri mu moje tajomstvo neprezradil.
„A vtedy...“ zaspomínal Maro s úsmevom, „tak pekne kričala...Naozaj sme sa obaja bavili.“ Zasmial sa Maro potichu.
Kaname sa zrazu objavil rovno pred ním a uštedril mu takú ranu, až ho odhodilo dozadu a s hlasným treskom narazil o kmeň vysokého stromu. Stalo sa to tak rýchlo , že som si skoro nič nevšimla. Kaname sa celkom prestal ovládať. Videla som, ako mu v hlave víria predstavy o tom, ako si Maro nasilu berie moju krv. Šalel od hnevu a zúfalstva a znovu sa bleskovo pohol k svojmu nepriateľovi, ktorý už stál na nohách a bol tiež pripravený zaútočiť. Maro vystrel dlaň ku Kanamemu a vrhol na neho obrovský plameň červeného ohňa. Kaname sa mu rýchlo uhol a preskočil zvalené kmene horiacich stromov, aby sa dostal k Marovi. Bol taký rýchly, že som to dokonca ani ja nemohla sledovať. Obaja sa len zjavovali a znovu mizli pri tom, ako sa snažili zraniť toho druhého. Strašné cvakanie zubov sa ozývalo už dlho, ale zrazu sa niečo zmenilo.
Kaname aj Maro zastali. Stáli oproti sebe a hľadeli so do očí. Všetci upíri čo potichu sledovali boj, boli teraz prekvapení a zmätení. Snažila som sa pochopiť...zistiť čo sa stalo, ale jediné čo som mohla vnímať bol Marov škodoradostný úsmev. Dobre som si pamätala, že hovoril niečo o pasci, ale nedávalo mi to zmysel... doteraz.
Maro pristúpil ku Kanamemu, ktorý sa vôbec nehýbal. Niečo sa pokazilo... Zaliala ma nekonečná hrôza.
Kaname! Láska, pohni sa, prosím! Kričala som myšlienkami.
„Och, počuješ ju?“ spýtal sa Maro, ktorý bol už tesne pri Kanamem a natiahol k nemu ruku. „Malé, tvrdohlavé dievča! Neobávaj sa, Kaname, dobre sa o ňu postarám. A jej posledné zúfalé myšlienky môžeš brať ako rozlúčku s týmto svetom.“ Povedal Maro s úsmevom a s dlaňou namierenou na Kanameho hruď, vystrelil lúč energie, ktorý mu zničil srdce.

Dodatek autora:: 

Prosím, nepodliehajte panike! Tongue a radšej si počkajte na ďalší diel, predtým ako pristúpite k vulgárnym komentárom na moju osobu Laughing out loud Toto ešte NIE JE koniec príbehu, ďakujem.

5
Průměr: 5 (6 hlasů)