VK, kapitola 2-Urodzená rodina

Kapitola 2-Urodzená rodina(A ja som si myslela, že jediný pomätenec z rodiny Aidou je Hanabusa.)

Počula som hlasy. Bez žiadneho zvuku som sa prudko posadila. Rozhliadla som sa po miestnosti. Bola to veľká priestranná izba, plná nádherného nábytku z tmavého dreva. Určite to boli výstavné kusy. Prehnaný luxus tejto izby ma vôbec neprekvapil a to všetko len preto, že som sa nedávno dozvedela o tom, že som čistokrvný upír, najvyššieho postavenia medzi ostatnými. Nad hlavou sa mi jagal baldachýn vytkávaný striebrom, na ktorý dopadalo slabučké svetlo z dokonalého lustra, ktorého hodnotu som si radšej snažila nevšímať. Na toto si ešte budem musieť zvyknúť. Zhodila som na zem prikrývku, jemnejšiu ako hodváb, keď som si vystrela nohy a natiahla ruky čo najvyššie, aby som sa trošku pretiahla. Ako som tak sedela na tej majestátnej posteli, znova som si uvedomila, že hlasy ktoré som počula a zobudili ma vychádzali zo vzdialenej miestnosti podo mnou. Zavrela som oči a sústredila som sa na ten zvuk. Moje citlivé uši okamžite dokázali rozoznať každé slovo. Toto by som ako človek, samozrejme, nikdy nedokázala. Miestnosti boli od seba príliš vzdialené a cez hrubé steny neprenikal skoro žiadny zvuk. No ja som rozoznala aj tlmené dýchanie a vedela som, že v dome okrem mňa sú ešte tri osoby. Započúvala som sa do rozhovoru:
„...tak prečo sa nemôžeme ešte pár dní zdržať?“ na dievčenský hlas plný sklamania odpovedal iný hlboký: „Iste že aj ja by som rád ostal...taká česť preukázaná našej rodine! Samotná princezná, najurodzenejšia bytosť aj s Kanamem-sama, sa zdržiava práve u nás!“ jeho nadšenie zapĺňalo celú miestnosť.
„Prosím otec, prestaň už stále opakovať to isté! Už to tu preberáme hodinu a nie je žiadny dôvod na to, aby ste ty a Tsukiko kvôli Yuuki menili plány a neodišli na to stretnutie.“ Podráždený Hanabusa pokračoval a hrdosť v jeho hlase prerážala na povrch.
„Nakoniec, to ja som bol poverený Kanamem-sama , aby som ju chránil a postaral sa o ňu, kým Kaname-sama ...ehm...nedokončí čo musí.“ Povedal rýchlo.
„Mal by si sa k urodzenej princeznej Yuuki-sama správať s rešpektom a oslovovať ju zdvorilo.“ V hlase muža bolo počuť mierny hnev. Tak nad touto poznámkou som sa musela zasmiať. Ou, chyba, teraz som sa prezradila. Určite počuli môj smiech, aj keď nemôžu mať taký dobrý sluch ako ja, predsa len sú tiež upíri a ja... som sa smiala tak veľmi nahlas, že by to asi počuli aj hluchí. Hlasy stíchli. Ako som si myslela...No dobre nemám inú možnosť, keď som už bola odhalená. Vyšla som izby. Pred dverami ma už čakal Hanabusa. Pribehol okamžite ako ma začul. Ach do čerta, ten to s tým strážením asi myslel veľmi vážne. Zdá sa, že sa odo mňa ani nepohne.
„Ale, ale, niekto sa tu veľmi dobre zabáva.“ Povedal a sám nahodil obrovský úsmev. „Tak ako sa nám vyspala naša princeznička?“ teraz sa už škeril. Pravdepodobne sa rozhodol zneužiť veľmi podlo tú našu včerajšiu diskusiu o formálnosti.
„To, že som ti včera niečo prikázala, neznamená, že si z toho budeš uťahovať a že ti nemôžem vpáliť lúč energie rovno do chrbta.“ Na to len odbehol na päť metrov ďalej, otočil sa mi chrbtom, zohol sa a otrčil zadok.
„Chceš vari povedať, ó čistokrvná princezná, že si sa to už naučila kontrolovať? Tak teda mier a nech to stojí za to.“ Obzrel sa cez plece na moju tvár a uškrnul sa ešte viac. Tak on si nedá povedať! Na mňa tu predsa nikto zadnicu otŕčať nebude.
„Aidou!“ zakričala som, priskočila k nemu, rýchlo vo vzduchu vyťahujúc svoj Artemis a plnou silou som ho šťuchla. Preletel úctyhodných pár metrov a narazil do steny. Spokojná sama so sebou som sa naširoko usmiala a vrátila svoju zbraň na miesto.
„To bol podvod!“ zavýjal Hanabusa, „nikto tu nehovoril o tom, že použiješ Artemis.“ Pomaly sa zbieral zo zeme.
„To máš tak, keď otŕčaš časti tela na čistokrvnú. Podľa mňa si dopadol celkom dobre, keby si to skúsil na Kanameho-sama , čo myslíš, ako by reagoval? Musíš mi pripomenúť, že to chcem vidieť, potom ti na to dám príkaz.“ Celá som sa rozžiarila nad výrazom hrôzy, ktorý vystrúhal. Už stál na nohách.
„Tak super, rannú rozcvičku si absolvovala, čo povieš na stretnutie s mojou rodinou? Čakajú na teba dole.“ Oprášil si šaty a ukázal naspäť do mojej izby.
„Pokojne sa prezleč, kufor máš pri posteli a kúpeľňa je hneď tu,“ ukázal na dvere vedľa seba.
„Počkám na teba dole.“ Otočil sa a zišiel po obrovskom točitom schodisku. Ja som vošla do izby... Keď som schádzala po schodoch videla som Hanabusu čakať predo mnou.
„Tak poď, veľmi ťa chcú spoznať.“ Povedal a viedol ma cez halu do obývacej izby. Keď sme vošli, zbadala som dvoch upírov sediacich v kreslách. Ako náhle ma uvideli stáť vo dverách, vstali a kľakli si predo mnou na kolená. Na toto som si ešte tiež nezvykla, no vedela som, že pre nich je to česť stretnúť ma a mať ma v ich dome vôbec. Presne ako povedal Aidou otec: „ Yuuki-sama, je to pre nás pocta.“ Povedal mi. „Som Aidou Samuru a toto je moja dcéra, Aidou Tsukiko. Sme veľmi radi, že u nás strávite pár dní ako vzácny hosť.“ Pravú ruku mal položenú na srdci, rovnako aj Tsukiko.
„Ďakujem vám,“ povedala som a pokynula som im hlavou aby vstali. „Veľmi rada vás spoznávam, Samuru-san, Tsukiko-san.“ Obaja sa na mňa usmiali a vstali.
„Yuuki-hime, je mi veľmi ľúto, že vás nemôžeme sprevádzať dlhšie,“ Samuru blysol pohľadom po svojom synovi čo sa opieral o rám dverí, „ale ešte predtým ako sme sa dozvedeli, že prídete, sme mali naplánovanú cestu. Teraz, keď rada zanikla, sa vonku túla príliš veľa nebezpečných upírov, ktorí len sotva dbajú na utajenie svojej pravej identity.“ Hovoril veľmi vážne.
„Neospravedlňujte sa, prosím. To posledné, čo si prajem je spôsobiť vám problémy. Takže kvôli mne nemeňte svoje plány.“ Pohľad mi skočil na dievča, bola mi povedomá. Keď si všimla, že si ju prezerám, začervenala sa a rýchlo sa pozrela do zeme. Vyzerala odo mňa staršia, iste že som nemohla ani hádať, koľko môže mať rokov, keďže bola upír. No jej tvár som už niekde videla... Ale kde? Muselo to byť za môjho ľudského života.
„Pripadáte mi povedomá.“ Povedala som jej a ešte viac som sa snažila spomenúť si.
„Neverím, že sme sa niekde už stretli, Yuuki-sama.“ Povedala mi a tvárila sa pri tom zamyslene. Jej hlas bol kajúcny a aj trochu zahanbený ale to iba na povrchu. Ja som v jej tóne a v jej tvári našla aj aroganciu a veľkú odmietavosť. Aký má problém? Ostatní si to zase nemohli všimnúť, no vyžarovalo z nej nepriateľstvo, ktoré sa snažila skrývať. Možno mohla oklamať urodzených upírov, ale čistokrvných nie. Aidou Samuru sa mi znovu uklonil a otočil sa k svojmu synovi: „Viem, že sám Kaname-sama ti veľmi dôveruje, ak ti dal za úlohu ochraňovať Yuuki-sama. Nesklam ho, chlapče a správaj sa k Yuuki-sama tak, ako si to jej urodzenosť vyžaduje.“ Chytil za ruku Tsukiko, zdvorilo sa mi pozdravil a vyšli z miestnosti. Hanabusa sa pohol za nimi a mávol mi, aby som šla tiež. Odprevadil svojho otca a sestru až k dverám a práve keď sa chystali odísť sa to stalo. Spomenula som si, kde som to dievča videla.
„Aký máš dôvod k takej veľkej nenávisti voči mne, Tsukiko-san?“ Samuru sa zastavil s rukou na kľučke od dverí.
„Ja ne...o...o čom to hovoríte, Yuuki-sama?“ zajachtala a uprene sa na mňa dívala...znovu tými očami. Blčali zatajovaným hnevom.
„Snažíš sa tajiť to, klamať mi? Spýtala som sa neveriacky. Hanabusa podišiel ku mne a zastal pri mojom pravom boku. Pozeral sa priamo na svoju sestru.
„Už viem, kde som ťa videla,“ pokračovala som, „bolo to na plese minulý mesiac, keď ťa Samuru-san predstavil Kanamemu a navrhol teba, ako jeho snúbenicu.“ Samuru znervóznel z rozhovoru, ktorý sa uberal dosť nebezpečným smerom. Cítila som ako sa on aj Tsukiko zachveli. Boja sa ma. Nemajú tušenia ako by som mohla reagovať na fakt, že Tsukiko sa chcela stať Kanameho ženou.
„Neusmievaj sa na mňa falošne, ak ma v skutočnosti nenávidíš, to je jedna z vecí, ktorú nemôžem vystáť. Ak si si myslela, že dokážeš skryť tú zúfalú žiarlivosť...“ prebodla som ju pohľadom, „že môžeš oklamať čistú krv, mýliš sa. Vidím do teba.“ V tom úbohom dievčati narastala zloba až mi povedala: „Ak by si sa nezobudila zo spánku, Kaname-sama by si bol vybral mňa! Len kvôli tomu, že máš čistú krv...“ no vtedy stíchla. Musela pocítiť auru, ktorú som okolo seba šírila, keď na mňa začala pokrikovať. Podlaha sa zatriasla, tak ako mnou triasol čistý hnev.
„Že by si ťa bol vybral?“ na tvári sa mi zjavil výsmešný úsmev. „Hmm...nemyslím.“ prehliadla som si ju, „celkom obyčajná a pritom ešte aj klamárka.“
Vrhla na mňa taký nenávistný pohľad, až ma to prekvapilo. Zdvihla pravú ruku smerom ku mne. Bolo mi jasné, že chce zaútočiť. Vtedy predo mňa skočil Hanabusa a odrazil útok, (nech bol akýkoľvek, pretože som ho nevidela) ľadovou stenou, ktorá sa rozprestrela okolo nás. Keď stena zmizla, znovu som sa mohla pozrieť na Tsukiko, ktorú teraz držal pevne za ruky jej otec.
„Neexistujú slová, ktoré by mohli vyjadriť ako sa hanbím a ako mi je ľúto, že na vás zaútočila moja vlastná rodina.“ Hanabusa, ktorý stál stále predo mnou sa ani nepohol. No keď som odpovedala je to otcovi, ukľudnil sa a trochu ustúpil.
„Nie je to vaša chyba“ venovala som chladný pohľad Tsukiko, „ale ak vám záleží na vašej dcére, nedovoľte aby sa viac priblížila k rodine Kuranovcov.“
„Isteže, Yuuki-sama.“ Povedal so smútkom v očiach. Potom som sa sklonila a povedala Tsukiko: „Nezáleží mu na mne len kvôli mojej čistej krvi. Ak by som sa neprebrala za spánku teraz, čakal by na mňa ďalšie desaťročia. Vieš ako to viem?“ spýtala som sa a pozrela jej priamo do očí. „Lebo ho milujem, tak ako on mňa.“ Zašepkala som jej do ucha tak tichučko, že to nemohol počuť nikto iný. Ďalší príval hnevu v jej tvári spôsobil, že sa Hanabusa sklonil ku mne, chytil ma okolo pása a stiahol za seba.
„Otec, choďte už. Odveď Tsukiko a prosím ťa, dobre jej vysvetli, ako sa má správať k osobám ako Yuuki.“ Samuru sa na mňa poslednýkrát pozrel zahanbeným a ospravedlňujúcim sa pohľadom a spolu s Tsukiko, ktorá sa vliekla pred ním, konečne odišli.
„Tak to bolo naozaj perfektné!“ povedal Hanabusa ironicky, „d-o-k-o-n-a-l-e ste nám predviedli ako sa majú správať dve urodzené, naozaj skvelé!“ pustil ma a rozvalil sa na najbližšej koženej sedačke. Vzdychla som si.
„Súrodenci z rodiny Aidou naozaj nemajú ani potuchy, ako sa majú správať k urodzeným!“ poznamenala som obviňujúco. Hanabusa sa zachechtal. Hovorila som ďalej: „Hlavne že si svojmu otcovi povedal, aby pripomenul Tsukiko, ako sa treba správať. Lenže teba táto lekcia zjavne minie aj keď by si ju tiež súrne potreboval.“
“Nebola si ti náhodou ty, princezná, čo ma prosila, aby som nebol taký pätolizač?“ povedal a zase sa usmieval na všetky strany.
„Prosila ťa?“ spýtala som sa podráždene, no vtedy ma prerušil zvuk môjho hladného brucha, zháňajúceho raňajky.
„Dočerta! Na toto som úplne zabudol!“ Hanabusa sa udrel po hlave a vyskočil. Moje brucho sa ozvalo znova.
„Yuuki, no tak, poď rýchlo za mnou, kuchyňa je tu.“ Ukazoval pred seba a netrpezlivo poskakoval kým som sa šuchtala za ním.
„No tak, Kaname-sama ma zabije, ak zistí, že som ťa nechal hladovať.“ Keď sme vošli do kuchyne odsunul mi stoličku pri obrovskom jedálenskom stole. Sadla som si. Zase začal skackať, tentoraz okolo chladničky a rýchlosťou svetla vyberal jedlo, krájal, sekal, strúhal až napokon predo mňa položil plný tanier.
„Ty vieš variť?“ spýtala som sa ho s neskrývaným obdivom.
„Už sa najedz, prosím, rýchlo, lebo ma porazí!“
Zasmiala som sa a začala som jesť.