VK, kapitola 23- Asami

Bola som poriadne nervózna a dvere auta som zavrela s väčšou silou ako obyčajne. Na hlasné buchnutie maličký otvoril očká a vystrašene sa díval spod perinky. Nespokojne odfukoval, až kým nezačul môj hlas.
„Šššššš....tichučko.“ povedala som mu pokojne. Hneď sa usmial a vystrel ku mne ručičku.
„Vitaj, Asami!“ ozval sa prívetivý hlas a ja som k nemu zdvihla hlavu.
Hanabusa sa lenivo opieral o jeden zo šiestich bielych stĺpov na mramorových schodoch toho najskvostnejšieho domu, aký som kedy videla.
Toto nekonečné sídlo mi vyrážalo dych zakaždým, keď som mala šancu ním prejsť. Obrovské pozemky okolo malého zámku boli ako zázrak.
Kvety, nespočetné rady stromov a nádherných fontán uchvátili každého, kto sa na tú krásu raz pozrel. Ja som nebola výnimka.
„Aká bola cesta?“ spýtal sa Hanabusa, ktorý si ma svojím tónom a hĺbavým pohľadom omotával okolo prsta. Nepoznala som muža, ktorého úsmev by mohol byť zvodnejší ako jeho. Robil to zakaždým a určite si veľmi dobre uvedomoval, ako neúnosne krásne na všetky ženy pôsobí. Tiež som sa usmiala.
„Veľmi príjemná.“ Podišla som k nemu. Prestal sa opierať a naklonil sa ku mne, aby sa pozrel do pokrútených prikrývok v mojom náručí.
„Ahoj, krpec.“ Povedal malému a ten mu radostne malou rúčkou zovrel prst.
„Zavediem vás dnu.“ Povedal znova zvodne, akoby ma lákal na nádherné miesto zrady, odkiaľ už niet návratu.
Poslušne som ho nasledovala. Každý by utekal za jeho dokonalým hlasom. Otvoril mi vstupnú bránu a pokynul rukou, aby som vošla ako prvá.
Vstúpila som do haly s bezchybnou bielou dlažbou, ktorá mala zvláštny komplikovaný vzor. Steny a nenápadný nábytok boli tiež dokonale biele. Hanabusa ma viedol doľava k spoločenským miestnostiam. No zrak mi zablúdil na vyvýšenú menšiu bránu zdobenú zlatom. V ráme tých nádherných dverí sa jagali drahé kamene.
Všetci upíri, ktorí už niekedy vstúpili do tohto domu vedeli, že brána oddeľuje osobné priestory Kanameho-sama, no nikto z nich netušil, aké skvosty a poklady sa za nimi nachádzajú. Teraz sa však jeho tajomstvo odhalilo.
Každý urodzený upír spoznal ten poklad, keď Kaname-sama všetkým predstavil svoju princeznú.
Vošli sme do salónika. Červené steny s drahými obrazmi dýchali luxusom a útulnosťou.
„Sadni si, prosím. Idem oznámiť, že si už tu.“ Povedal mi Hanabusa a ja som sa posadila do kresla neďaleko klavíra. A čakala som... Malého som držala na rukách a chvíľu som hľadela na jeho zatvorené očká. Spinkal a pre zmenu teraz odfukoval celkom pokojne.
Srdce sa mi rozbúchalo, keď sa dvere otvorili.
Yuuki-sama vošla prvá. Bola rovnako dokonale krásna, ako keď som ju videla naposledy a svojou prítomnosťou len vyzdvihovala jedinečnosť miestnosti.
Kaname-sama sa zjavil hneď za ňou. Sebavedomie a charizma z neho kričali a jeho pohyby boli neskutočne elegantné. Presne také, aké lámu srdcia mladých dievčín.
Vstala som a ich vznešenosť ma prinútila ohnúť chrbát. Hlboko som sa im poklonila. Potom Kaname-sama prikývol a ja som pomaly vstala.
Na tvári krásnej princeznej pohrával úsmev.
„Som veľmi rada, že si prišla, Asami.“ Jej hlas bol úprimný a ľahko sa z neho dala vyčítať dobrota a láskavosť jej povahy. Neušlo mi, že si udržuje veľký odstup. Stála čo najďalej odo mňa a vyzerala, že sa veľmi ovláda.
„Sadni si prosím.“ Povedala mi a ja som len zasnene pozorovala, ako nežne ju Kaname-sama chytil za ruku a nepatrne jej vybral miesto na zlatej pohovke. Sadol si tesne vedľa nej.
„Ďakujem.“ Povedala som a znovu si sadla.
Prehodila som si vlasy cez plece aby nešteklili tvár maličkému. Položila som si ho opatrne na kolená.
„Ako sa máte, Yuuki-sama?“ spýtala som sa jej naliehavo. „Cítite sa už dobre?“
Všetci sme začuli chýry o tom, že sa dostali do nebezpečnej situácie. Nikto podrobnosti nevedel, ale jedna informácia sa do sveta upírov prešmykla. Maro-sama, čistokrvný upír, obávaný kvôli jeho výnimočnej sile a desivým spôsobom vládnutia už viac problémy spôsobovať nebude.
„Cítim sa... skutočne vynikajúco.“ Povedala mi Yuuki-sama sebaisto a v rovnakom okamihu sa s Kanamem-sama usmiali. Akoby tie slová mali nejaký skrytý význam, ktorému rozumejú len oni dvaja.
„V skutočnosti...Asami.“ zdráhala sa princezná a na tvári sa jej zračili rozpaky. „Nechcela som sa s tebou stretnúť len tak... bezdôvodne.“
Zdalo sa, že nevie akoby mala pokračovať.
„Ide o tom, že je to tak trochu otázka dôvery.“ Prehovoril prvý raz Kaname-sama. Bol priamy ako vždy. Prezeral si ma hodnotiacim pohľadom, ale nedôvera v jeho očiach nebola.
Obaja sa tvárili, akoby sa chystali zveriť sa mi s nejakým veľmi dôležitým tajomstvom. Slová Kanameho-sama to len potvrdzovali. On nemal ťažkosti s vravením pravdy alebo o veciach takých, ako skutočne sú.
„Yuuki si vybrala teba, Asami, ako dôverníčku a to znamená, že pre mňa si to isté. Osoba, ktorej môžeme veriť. Skutočne veriť.“ Skúmal moju tvár, na ktorej sa teraz nepochybne zračilo veľké prekvapenie a tiež oddanosť. Jeho slová ma napĺňali hrdosťou a chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, na čo čaká. Pozrela som na dve najdokonalejšie osoby na svete, ktoré na mňa s očakávaním hľadeli.
„Kaname-sama, Yuuki-sama, odkedy vás poznám, neželám si nič iné len ochraňovať a strážiť vaše záujmy. Neexistuje nič na tomto svete, čo by ma donútilo sklamať vašu dôveru.“
Yuuki-sama vyzerala, že sa na niečo veľmi sústredí. O chvíľku sa očarujúco a šťastne usmiala. Kaname na ňu pozrel, a potom rezignovane prikývol.
„Asami...“ povedala Yuuki-sama a usmiala sa teraz priamo na mňa. „Bola by som naozaj veľmi šťastná, keby si súhlasila a ostala po mojom boku na nejaký čas. Veľmi by si mi pomohla a robila by si mi spoločnosť, keď ostatní veľmi nemôžu.“
Nerozumela som zakončeniu jej vety. Nechápavo som na ňu hľadela a keď si Kaname-sama potichu vzdychol, odhodlala sa a dokončila to, čo začala. Po tvári sa jej roztiahol nový úsmev.
„Asami...budeme mať dieťa. Som tehotná.“
Veľmi dobre som rozumela jaj slovám, ale pripadali mi tak nelogické, že som sa nad tým všetkým musela ešte raz zamyslieť. Potom ma zachvátil zmätok.
Očarene som sledovala, ako ju Kaname-sama objal okolo pása a pritiahol si ju bližšie k sebe, aby ju mohol pobozkať na tvár.
S láskou sa usmiala a zatvorila oči, keď mu vrátila jemný božtek na pery. Potom akoby si na niečo spomenula a odtiahla sa od neho.
Nebolo možné, aby bola tehotná. Je primladá ešte aj na ľudské dievča, nieto na upíra. Ja som mala v ľudských rokoch stotridsať a bola som naozaj neskutočne prekvapená, že sa mi podarilo mať bábätko.
Je možné, že sa milujú tak veľmi, že viac sa už nedá? Kým som si ja so svojím mužom vybudovala taký vzťah, prešlo veľa desiatok rokov.
Naozaj sú výnimoční, pomyslela som si, a konečne som našla slová. Nadýchla som sa a potichu povedala:
„Yuuki-sama, ak to nie je veľmi trúfalé... viem, že ste veľmi mladá, ale... koľko máte rokov?“ Cítila som sa hlúpo, ale naozaj ma to veľmi zaujímalo.
„Sedemnásť rokov, Asami.“ Vydýchla.
To ma zaskočilo, aj keď som vedela, že Kaname-sama je starší len o trošku. Určite zahliadla na mojej tvári to prekvapenie. Nesmelo sa na mňa usmiala.
„Kaname, dovolíš, aby som sa s ňou pozhovárala?“ otočila sa na neho Yuuki-sama. „Aj tak budeš všetko počuť.“ Doložila a srdečne na neho usmiala.
Kaname-sama sa postavil a bolo vidno, ako nie je spokojný, že ho vyháňa preč, aby mala viac súkromia. Ani na mňa nepozrel, ale keď bol pri dverách, otočil sa a pobavene Yuuki-sama povedal:
„Buď si istá, že áno.“ Venoval jej neodolateľný pohľad a odišiel.
Zdalo sa, že je Yuuki-sama uvoľnenejšia. Zahniezdila sa na mieste a znovu prehovorila svojim krásnym hlasom:
„Dobre, Asami. Naozaj potrebujem tvoju pomoc.“

Počula som, ako sa Kaname usadil vo svojej pracovni. Chcela som sa s Asami pozhovárať pokojne a Kaname odpútaval moju pozornosť a Asaminu tiež. Bude lepšie, ak sa bude držať bokom. Ak chcel tak veľmi vedieť, o čom budeme hovoriť, mohol počúvať a ja som si bola istá, že to urobí.
„Aby som bola úprimná... aj ja som bola zaskočená.“ Povedala som Asami, ktorá sa ešte vždy tvárila trochu užasnuto. Veľmi som sa nečudovala.
„Žila som medzi ľuďmi a nemám ani najmenšie tušenie o deťoch upírov. Neviem či si vieš predstaviť môj malý zmätok...“ vravela som jej a v mojom hlase sa v skutočnosti neodrážalo len zmätenie, ale hotová panika. Pozrela som na dieťa na jej kolenách.
„Rozprávaj mi o nich.“ Povedala som nástojčivo.
„Isteže, Yuuki-sama. Pomôžem vám, ako len budem môcť, ale dovoľte aby som sa na pár vecí spýtala.“ Prikývla som. V jej mysli bolo priateľstvo a ochota.
„Viete ako dlho ste tehotná? V ktorom ste mesiaci?“
Zamyslela som sa a rýchlo si to spočítala.
„Som v treťom mesiaci.“ Povedala som nakoniec.
„Výborne. Všimli ste si nejaké zmeny, Yuuki-sama? Možno je ešte skoro, ale je to dôležité.“
Len som si vzdychla pri pomyslení na všetko, čo sa zmenilo.
„Ani jedinú?“ spýtala sa Asami, ktorá si moje povzdychnutie a nešťastnú tvár zle vysvetlia.
„No...pár vecí sa zmenilo.“ Povedala som trochu hystericky a pustila sa do rozprávania:
„Zo začiatku len slabé závraty a bolesti hlavy, ale potom sa to zhoršilo. Moja fyzická sila strašne narastá, keď som nervózna. Neznesiem blízku prítomnosť alebo kontakt s nikým iným ako Kanamem, nevidím v tme, moje telo sa nelieči, potrebujem viac krvi a jedla a v poslednom čase som nahnevaná a vytočí ma každá malá hlúposť. Prehnane veľa spím a mám zlé sny.“ Chrlila som zo seba všetko čo ma napadlo.
Asami vyzerala šokovane. Počkala som, kým prehovorí. Začala súhlasne prikyvovať, a potom si vzdychla:
„Toto všetko sú naozaj príznaky tehotenstva. Som len prekvapená, lebo sa väčšinou prejavujú až neskôr. Neobávajte sa, Yuuki-sama, porozprávam vám o všetkom, ale teraz sa trochu upokojte.“
Bola som nervózna. Určite to na mne videla a obávala sa. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na malé spiace dieťa. Pomaly pravidelne dýchalo a bolo naozaj roztomilé.
„Iste chápete, že tu nemôžem ostať, Yuuki-sama, kvôli malému. Ale budem vás často navštevovať a pomôžem vám so všetkým, čo budete potrebovať.“
Tak by to bolo najlepšie, pomyslela som si a súhlasne som prikývla. Nechcela som sa k nej priblížiť, asi by som ju vyľakala a nemohla som vyvádzať, keď tu bolo aj bábätko. Keď Asami videla, že som už celkom pokojná, znovu prehovorila:
„Rozdiely s ľuďmi sú v tomto smere celkom maličké. Až na tie čudesné zmeny správania, ktoré však nikdy nie sú rovnaké, pretože vyplývajú z povahy. Každá upírka je v tomto smere jedinečná. Spomenuli ste, že vaše telo sa nelieči? Spýtala sa prekvapene. „To je naozaj vzácne... výnimočné. No strata zmyslu orientácie v noci je bežná, no hneď sa však vráti, keď bude malé na svete.“ Tu sa usmiala. Ja som sa snažila pamätať si úplne všetko, čo mi hovorí.
„Dieťa nosíme o niečo dlhšie ako ľudské ženy... jedenásť mesiacov.“ Potom si povzdychla:
„Jedenásť veľmi, veľmi dlhých a náročných mesiacov, Yuuki-sama. Aj keď som vravela, že u každej z nás sa tehotenstvo prejavuje inak... bohužiaľ, nikdy nie v tom kladnom zmysle.“ Neveselo sa zasmiala.
„Záchvatom hnevu sa skutočne nevyhnete, ale to vás trápiť aj tak nebude.“ Potom sa na mňa sprisahanecky usmiala. „Vypostiť zo seba všetko to napätie a zlosť, alebo sa dobre vykričať, je naozaj celkom dobrý pocit. Horší je pre manželov.“
Sklonila hlavu a zasmiala sa sama nad sebou. Zdalo sa, že si spomína na nejakú vtipnú situáciu.
„Ja som bola taká neznesiteľná, až to môj manžel nezvládol a na pár týždňov odišiel z domu, keď som sa neho vrieskala asi tri hodiny v kuse, kvôli tak bezvýznamnej veci, že sa už ani nepamätám... Myslím, že sa mi nepáčil jeho tón, keď ma ráno pozdravil, alebo niečo podobné.“ Usmiala sa veselo.
„Potom sa však zachoval skutočne hrdinsky a vrátil sa domov. No dlho sa nezdržal, lebo som ho v ďalšom prívale ťažko stráviteľných pocitov vyhodila z domu. Myslím, že oknom...“
Nahlas som sa rozosmiala, keď som si uvedomila, že to myslela doslova.
„Mne sa podobné veci určite nepodaria.“ Usmiala som sa a snažila sa predstaviť, v akom živote by som ja mohla fyzicky premôcť Kanameho.
„To hovoríte teraz, Yuuki-sama, ale budete veľmi prekvapená, aká sila sa vo vás prebudí, ak sa budete cítiť nejakým spôsobom ohrozená. Ani jedna tehotná upírka neznesie priamy kontakt s inými či sú to jej blízky, priatelia alebo dôverníci.
Väčšinou je to jedna osoba, ktorej dokážete dôverovať tak veľmi, že ju k sebe bez problémov pustíte. Skoro v každom prípade, je to náš druh. Musí to byť niekto, komu veríte tak veľmi, že by ste mu do rúk bez mihnutia oka zverili aj vlastný život a cítite sa pri ňom absolútne bezpečne. V podstate si tým tak trochu vyberáte ochrancu pre svoje dieťa. Je prirodzené, že pre vás je to Kaname-sama.“
Lenže Kaname nebola tá osoba, na ktorú som teraz myslela...
„Môže byť takých osôb viac?“ chcela som vedieť. Odpoveď som už oznala, ale aj tak som to chcela počuť na vlastné uši.
„Je to neobvyklé, ale áno. Tieto veci sú záhadné, Yuuki-sama. Niekedy sa môžete prekvapiť, akú nedôveru zrazu pociťujete k svojim priateľom a naopak vás zaskočí, že inému celkom veríte.
Ja som prijala len svojho manžela, a keď sa ma dotkla matka, ktorá mi bola vždy najbližšia, mala som nekontrolovateľné nutkanie zaútočiť.“ Nešťastne potriasla hlavou a pozrela na mňa.
„Je to naozaj záhada, ktorú má každá budúca matka hlboko vo svojej duši.“ Pozrela na svojho malého synčeka a usmiala sa, keď zazíval.
„Ale všetko to nakoniec stojí za to.“
Keď som na ňu pozerala, šťastie v jej tvári potvrdzovalo tie slová. Jej syn bol nádherný...
„Nechcela si radšej dievča?“ spýtala som sa jej zvedavo a skúšala som si predstaviť, aké nádherná by bolo... určite rovnako ako jej matka. Asami mala naozaj prekrásne vlasy. Hnedý lesklý závoj jej siahal skoro po kolená. Bola krásna.
„Tak to nie je!“ zasmiala sa nahlas a pozrela na moju nechápavú tvár. „Prvorodený je vždy chlapec. Narodí sa najsilnejší zo všetkých detí upírskych rodičov, aby neskôr mohol stáť na čele rodiny. Vždy je to tak, Yuuki-sama.
Pozrite na Hanabusu. On sa narodil ako veľmi dlho očakávané dieťa rodiny Aidou... a má mladšiu sestru. Možno sa onedlho rozhodne nastúpiť na miesto svojho otca a konečne prijať trochu zodpovednosti...“ Usmiala sa, pretože sa jej nezdalo použiť slová Hanabusa a zodpovednosť v jednej vete.
„Aj vy budete mať syna, Yuuki-sama. Rovnako silného ako je náš kráľ a krásneho ako vy.“ Pozrela som na ňu s podozrievavým pohľadom. Vravela niečo celkom iné, ako som ja cítila.
„Nie je možné, aby som mala dcéru?“ spýtala som sa jej a pozorne ju sledoval. Uisťujúco na mňa hľadela, a potom pokrútila hlavou.
„Kaname-sama je kráľom v našej spoločnosti, Yuuki-hime. Jeho postavenie a tiež vaše vplýva na všetko okolo vás, na celý život, rovnako ako na potomka. Kvôli sile a tak veľkej moci, akú Kaname-sama má, neexistuje možnosť, že by nemal syna. Ťažko sa to vysvetľuje, ale v tomto sme tiež odlišní od ľudí. Sila rodičov prechádza na prvorodeného. Len si predstavte, aký bude váš syn úžasný!“ Spolu sme sa na seba usmievali.
Predstava malého rozkošného Kanameho ma celkom odzbrojila. Teraz po ňom túžim ešte viac. Nemôžem sa dočkať chvíle, keď už bude v mojom náručí.
„Asami, žiješ ďaleko odtiaľto. Naozaj by som nechcela, aby si toľko cestovala sem a tam. Lenže obávam sa, že Kaname nebude súhlasiť s tým, aby som sídlo opustila, a tak...“
„Prosím, Yuuki-sama, s tým si naozaj nerobte starosti. Uvažovala som a rozhodla som sa presťahovať do domu, ktorý tak ďaleko nie je, kým je môj muž preč.“ Hneď reagovala Asami na moje slová.
„Je to pekný dom tu blízko v horách. Manžel ho kúpil len nedávno a malý sa bude z toho miesta tešiť. Kým ma budete potrebovať, ostanem pri vás, Yuuki-sama.“ Vyzerala, že sa jej tento plán páči. V mysli som jej videla, že keď je jej muž preč, vo svojom dome sa aj s malým často nudila. Keby sa teraz presťahovala bližšie ku mne, vyhovovalo by to nám obom.
„Ďakujem, Asami. Veľmi si to cením.“ Povedala som jej a unavene zaklipkala očami.
„Mali by ste si oddýchnuť, Yuuki-sama. Onedlho prídem znovu a porozprávam vám všetko potrebné.“ Zdvihla dieťa zo svojich kolien a vzala ho do náručia. Ja som myšlienkami privolala Hanabusu.
Keď vošiel dovnútra, obdaril nás jedným zo svojich oslnivých úsmevov. Sledovala som Asami a celkom som sa bavila na jej výraze. Nádherného modrookého blonďáka s dokonale ladnými pohybmi hltala očami. Aj keď som sa jej vôbec nečudovala, niekde v duši ma pichla žiarlivosť.
„Tak čo, dámy? Vaše posedenie už skončilo?“ spýtal sa s prehnaným nešťastím v hlase. „A ja som sa práve chystal načúvať...“ povedal sklamane a zvesil hlavu.
„Hanabusa, odprevaď Asami, a potom príď za mnou. Zdá sa, že musíme prebrať tvoje nedostatky v slušnej výchove.“ Pozrela som na neho prísnym pohľadom, čo ho trošku vyviedlo z miery. Jeho ospravedlňujúci tón sa zrazu rozliehal po celej miestnosti:
„Yuuki, len som žartoval. Naozaj. Prisahám, že to bol len vtip. Nemusíš sa kvôli tomu zase hnevať.“ Asi tušil, že ďalší príval môjho hnevu by neskončil bohvieako. Mával rukami a rýchlo sa pratal s Asami, ktorá sa mi ledva stihla ukloniť, preč z miestnosti.
Prekvapila som sa, keď som Kanameho myseľ nenašla v dome. Necítila som ho ani nikde v okolí.
Je pravda, že s Asami sme sa poriadne zarozprávali a podľa všetkého som bola tak zaujatá, tým čo mi vravela, že som si ani nevšimla, kedy odišla. Mohol sa však aspoň rozlúčiť... S Asami sme sa rozprávali dlho a až teraz som si uvedomila, ako je slnko vysoko. Padla na mňa únava. Pomaly som vyšla hore po schodoch, keď mi zrazu prišlo zle.
Ostala som stáť na najvyššom schode a hlava sa mi krútila tak, až ma na chvíľku celkom obklopila tma a ja som stratila pevnú zem pod nohami. Padala som na schody... a keby ma nezachytili niečie ruky, bol by to naozaj hrozný pád. Zachytili ma tesne pred tým, ako som mohla veľmi nebezpečne spadnúť zo schodov. Stále som bola omámená.
„Yuuki-sama, ste v poriadku?“ spoznala som Akatsukiho tichý hlas. Zjavne mu odľahlo, keď som otvorila oči a pokúšala sa uniknúť z jeho rúk za sprievodu tichého zmäteného syčania.
„Akatsuki!“ Hanabusa sa ponáhľal k nám.
Vybehol po schodoch a zastal pred svojím dobrým priateľom. „Čo sa stalo?“
„Skoro spadla zo schodov.“ Povedal mu Akatsuki a opatrne ma podal Hanabusovi do náručia.
„Radšej ju už neopúšťaj, Hanabusa. Keby spadla, vážne by sa zranila. Ledva som ju zachytil.“
„Nič mi nie je...ale strašne ma bolí hlava.“ Zamumlala som Hanabusovi do košele. Úžasne voňal.
„Ďakujem, Akatsuki.“ Povedal Hanabusa a z duše mu padol kameň.
Vzal ma do mojej izby, ktorá bola už celkom uprataná. Uložil ma rovno do postele a vyzul mi topánky. Usmiala som sa. Už sa o mňa stará celkom ako predtým Ruka a Rima. Chytila som ho za zápästie a potiahla som ho, aby si sadol vedľa mňa.
„Cítiš sa lepšie?“ spýtala sa ma pokojne.
„Kde je Kaname?“ zavzdychala som a do svojho okolia som vyslala pár pátracích myšlienok, no nikde som ho nenašla. Bol preč.
„Jeho...chcem jeho...“ mrmlala som do vankúša. Hanabusa sa posunul bližšie ku mne.
„Odpusť, Yuuki, ale teraz tu nie je.“
„Poď sem.“ Povedala som mu a naťahovala sa za ním. Poslušne sa priklonil a zatvoril oči, keď som mu perami prechádzala po krku. Silno som ho chytila za ruky a cítila som, ako sa slabučko trasie vzrušením. Jazykom som ochutnávala chuť jeho hladučkej pokožky kúsok pod bradou, až som do neho zľahka zaborila ostré zúbky. Ťahala som z neho krv aj sily a každou kvapkou som sa cítila mocnejšia. Jeho krv mi chutila tak veľmi... viac ako Senriho aj keď bola čistejšia. Onedlho som ho však pustila, lebo som sa cítila už dosť silná a hlava sa mi už dávno prestala krútiť. Pomaly sa posadila sledoval ma, ako si olizujem pery.
„Mala by si si teraz trochu pospať.“ Povedal mi a postavil sa. „Budem ťa vonku strážiť.“ Žmurkol na mňa a vo dverách mi ešte s milým úsmevom zakýval.
Pokúšala som sa zaspať, ale Hanabusova krv ma celkom prebudila. Len som sa prehadzovala. Onedlho som však upadla do nepokojného polospánku.
Vedela som, že sa mi sníva, keď som sa ocitla na ulici obkolesenej vysokými jednotvárnymi budovami sivej farby. Musel to byť sen, pretože Kaname by ma z domu nikdy nepustil.
Kráčala som po ceste a užívala si slobodu. Jediná vec mi pripadala zvláštna. Bola som sama. Nekonečné ulice, ktorými som prechádzala boli ľudoprázdne. Nemala som dobrý pocit a túžila som uniknúť z tej samoty. Lenže cesta von neexistovala.
Srdce sa mi divoko rozbúchalo, keď som na rohu dvoch starodávnych a najvyšších budov zbadala postavu. Rozbehla som sa. Už som mohla rozoznať žiarivo biele vlasy, ktoré výrazne kontrastovali s dlhým tmavým plášťom. V ruke muža sa zaleskla zbraň.
Zastavila som sa a nervózne hľadela pred seba. Tá osoba mi tak verne niekoho pripomínala... Len keby sa otočil, aby som mu videla do tváre. Pomaly som vykročila k mužovi a srdce mi bláznivo poskakovalo.
„Nehýb sa.“ Ozval sa tichý výstražný hlas v mojej hlave. Poznala som ho. Po tvári mi stiekli slzy, keď som v ňom počula bolesť.
„Prosím...“ vravela som zúfalo, „chýbaš mi.“ Hlas sa mi zlomil. Nemohla som dýchať. Konečne sa otočil a keď sklonil hlavu, žiarivé vlasy mu padali do očí. Bol nádherný... Presne tak ako som si ho pamätala. V pohľade mal toľko zlosti... Po chvíľke sa však premenila na chladnú ľahostajnosť a to ma kruto zranilo. Podlomili sa mi kolená a tvrdo som dopadla na zem. Schúlila som sa a skryla si tvár do dlaní. Ak by som ešte raz zahliadla taký jeho pohľad...zabil by ma.
Začula som, ako si pohŕdavo odfrkol a jeho kroky sa v nekonečnej ozvene vzďaľovali.
Ach, Zero. Zero!
Otvorila som oči a rýchlo vstala z postele. Rozrušene som sa prechádzala po izbe a snažila som si nevšímať prúd trpkých sĺz, valiacich sa z mojich očí, ešte stále zaslepených živým obrazom Zera.
Viac som už nevládala. Padla som na kolená, presne ako pred chvíľou vo svojom sne a dovolila som svojim pocitom, aby ma celkom ovládli. Vzlyky sa drali z môjho hrdla a hneď ako ma Hanabusa stojaci pred dverami začul, vošiel dnu a zarazene sa na mňa pozrel.
Priskočil ku mne a kľakol si na jedno koleno. Objal ma.
Potom ma zdvihol a postavil na nohy. Zdvihol mi tvár.
„Yuuki-chan? Čo sa ti stalo?“ držal ma za bradu a pozeral mi do očí. Upokojoval ma pohľadom.
„Nič,“ vzlykla som a utrela si slzy, „mala som zlý sen. To je všetko.“ Jeho modré oči ma trochu upokojili, ale nie dostatočne.
Keď odišiel, po tom ako ma znovu uložil do postele a zakryl prikrývkou, znovu som vstala.
Nechcela som, aby si niečo všimol.
Úplne potichu som vyšla cez zlatú bránku na tajný balkón a nadýchala som sa čerstvého vzduchu. Bola noc a ja som ostala oslepene hľadieť do nekonečnej hustej tmy, v ktorej sa ozývalo žblnkanie vody vo fontánach. Stále som bola rozrušená. Keď som opustila svoj domov, sľúbila som si, že nebudem myslieť na nič a na nikoho, žiadnu osobu, ktorú opúšťam. Spôsobilo by mi to len bolesť... Kým som po svojom boku mala Kanameho, darilo sa mi všetko. Na Zera a svojho otca som nemyslela. No nemohla som oklamať samú seba.
Chýbali mi...tak veľmi.
Objala som sa rukami okolo hrude. Nie! Nemysli na to! Vravela som si.
Lenže Zero v mojom sne bol tak skutočný. Túžila som sa o ňom dozvedieť. Veľmi trpel, keď som ho naposledy videla. Neviem či sa vôbec s tým všetkým dokázal vyrovnať. On však nikdy nezabudol na svoju pomstu a nenávisť k upírom. To znamená nenávisť k samému sebe...a rovnako ku mne.
V tme som rozoznala siluety. Stráž, ktorá mala na starosti okolie celého sídla bola naozaj početná. Kaname mi vravel, že má vonku viac ako šesťdesiat upírov. Traja z nich, vrátane Seiren, sa zdržovali v blízkosti domu. Kaname tu nie je, pomyslela som si a zrazu som dostala nápad.
Rýchlo som preskočila zábradlie a ladne pristála na zemi, presne ako vtedy, keď som sa hrala s Kanamem.
Seiren sprevádzali dvaja vysokí muži a keď si ma všimli, upozornili svoju veliteľku, ktorá na mňa prekvapene pozrela. Kývla som im, aby podišli bližšie. Okamžite boli vedľa mňa a klaňali sa.
„Yuuki-sama, máte nejaké rozkazy?“
Toto sa mi páčilo. Zdalo sa, že budú spolupracovať.
„Seiren-san, chcem s tebou hovoriť.“