VK, kapitola 27- Príbeh sivých očí

Bleskovo som dieťa podala Hanabusovi s príkazom, aby so ani nepohol. Utekala som naspäť do sály. Hrôza čo ma poháňala mi dala šialenú rýchlosť.
„Kaname!“ zvolala som na neho, keď som ho uvidela pred davom zmätených upírov. Zastala som rovno pred ním a vyplašene na neho pozrela.
„Cítiš ich aj ty? Je ich priveľa...“ hlas mi celkom zlyhal.
„Počúvaj ma.“ Povedal mi prekrásny Kaname naliehavo, chytil mi tvár do dlaní a pritiahol si ma bližšie k sebe.
„Vezmeš si polovicu stráží a okamžite odídeš s maličkou preč!“ Otriaslo mnou vzrušenie, strach a panika naraz. Pokrútila som hlavou.
„To je šialenstvo. Ak s ňou mám ujsť nepozorovane, nemôže ma sprevádzať tridsaťčlenná skupina! Pôjdem sama. Budem mať väčšiu šancu.“
„Nie.“ Povedal rozhodne Kaname. „Nemysli si, že ťa opustím a nechám vás celkom samé.“ Odmietol to okamžite.
„Kaname-sama, nie je čas. O chvíľu sú tu. Stráže ich dlho nezadržia.“ Seiren bola nervózna, no pripravená na boj.
Zachvela som sa pod Kanameho rukami. Všetci v miestnosti na neho hľadeli a čakali, ako sa rozhodne. Zrazu ma pritiahol k sebe a sklonil sa. Pobozkal ma s takou vášňou, až niektorí z upírov sklopili zrak. V spoločnosti sa to teda nepatrilo, ale na tom mu absolútne nezáležalo. Pretože bol kráľ. Mohol robiť, čo len chcel, no ten bozk ma trochu vystrašil. Bol v ňom smútok... Pustil ma a pozrel mi do očí.
„Nech je po tvojom. Vezmi malú a bež, no sama nepôjdeš...“
Na chvíľku sa odmlčal, akoby zvádzal vnútorný boj. Potom povedal: „Aidou je silný. Ochráni vás.“ Nemohla som uveriť, že do neho vkladal takú dôveru. Vlastne... vedela som, že mu verí. Ináč by nezveril našu dcéru do jeho rúk. Dovolil Hanabusovi starať sa o ňu, byť jej vždy na blízku. Väčší prejav dôvery som si ani nedokázala predstaviť. Objala som Kanameho tak silno, až ma boleli ruky.
„Nechcem sa oddeliť.“ Povedala som mu nešťastne. Aj on ma silno objal. Tlačil ma k sebe, akoby bezo mňa nemohol dýchať.
„Všetkých zničím... pre vás dve... a potom prídem za tebou.“
„Milujem ťa.“ Povedala som mu potichu do ucha.
„Láska moja...“ zašepkal mi naspäť nežným hlasom.
Vytrhla som sa z jeho objatia a vybehla som z miestnosti prirýchlo pre oči ostatných upírov, ktorý nás bez slova sledovali. Už som sa neobzrela... pretože by som nedokázala odísť.
Hanabusa ostal presne tam, kde som mu povedala a upokojoval bábätko, lebo bolo veľmi nervózne a mocne kopalo nožičkami. Podišla som k nemu.
„Daj mi ju.“ Povedala som mu a hneď mi ju podal. Pozrela som na neho.
„Počul si, čo vravel Kaname?“ Len prikývol. Bol celkom zničený.
„Musíme sa pohnúť, Hanabusa, kým nebude neskoro...“ Ponáhľali sme sa ku zadnému vchodu sídla a hneď sme vyrazili cez zložitý chodník v záhrade. Hanabusu som počkala pri bráne, ktorá oddeľovala cestu od domu. Za pár chvíľ predo mnou prudko zabrzdilo auto. Hanabusa vybral to najrýchlejšie s tichým motorom. Rýchlo som nastúpila a Hanabusa prudko stúpil na plyn. Zahľadela som sa na sídlo, ktoré sa rýchlo zmenšovalo.
Maličká sa v mojom náručí rozplakala.
Nakoniec sme nedokázali proti našim nepriateľom spraviť nič, len utekať... So zdesením som zistila, že sme nestihli prekĺznuť pomedzi všetkých útočiacich upírov prirýchlo. Prenasledovali nás. Pozrela som na malú... a po líci mi stiekla slza. Bola som donútená spraviť to najväčšie rozhodnutie, na aké som sa kedy odvážila. Pre jej dobro.
„Hanabusa, pridaj. Už majú našu stopu.“
„Ale kam mám ísť, Yuuki-chan?“ povedal nervózne a pridal plyn. Zavrela som oči a pritúlila som dieťa k sebe. Potom som povedala:
„Ideme k domu môjho otca.“ Hanabusa mlčal. Obaja sme mlčali a nechali naše srdcia zaplaviť sa beznádejou.
Všetko nešlo podľa plánu. Mysľou som musela zneškodniť zopár upírov, čo sa k nám priblížilo až príliš a nakoniec Hanabusa musel zastať. Vyskočil z auta a sám sa vrhol na dvoch upírov, ktorí nám zatarasili cestu. Boli tak však aj ďalší. Hanabusa jednému za druhým trhal hlavy a menil ich na prach. Rozbehla som sa preč. Nenávidela som sa za to, že som ho nechala samého, ale už sme neboli ďaleko od toho miesta a ja som musela ochrániť svoje dieťa.
Bežala som tak rýchlo ako nikdy. Pochybujem, že oči niekoho iného ako Kanameho, by dokázali zachytiť moju rýchlosť. V diaľke som už videla to miesto. Rozľahlú budovu sa nedalo vôbec prehliadnuť.
Vyhýbala som sa okolitým domom. Narazila som aj na človeka, ktorý si ma však vôbec nevšimol, no do tváre mu zavial vietor, ktorý ma poháňal stále dopredu.
Otvorila som svoju myseľ. Nemohla som inak, pretože som stála pred bránou Akadémie Cross. Toľko spomienok... zabolela ma duša. Donútiť strážcu, aby ma pustil a moju tvár si hneď vymazal zo spomienok, bola hračka. Už som sa neponáhľala...
Už nebolo kam.
Pomaly som kráčala po dokonale známej ceste. Aj keď už bola tma, môj zrak bol už dávno v poriadku. Videla som celkom ostro. Dokonca ešte lepšie ako cez deň... Čím bližšie som bola k tomu miestu, tým viac ma opúšťali sily a odvaha. Keď som našla tú myseľ, ktorú som hľadala, zalial ma pocit istoty a beznádeje zároveň. Hľadala som v sebe silu spraviť to. Stála som už pred dverami a hľadela na svoju ruku zovretú v päsť ako čaká, kedy jej dovolím zaklopať. Vedela som, že je vnútri. Jediné čo som k nemu cítila bola dôvera. Naozaj obrovská dôvera. Toľký čas sa o mňa staral, mal ma rád a rozosmieval ma... Zatvorila som oči a potichu zaklopala.

Už som skoro spal, keď som začul tichučké klopanie na dvere. Keby som nemal tak dobré zmysly, nikdy by som to nezačul. Preklínam svoj sluch, svoj ostrý zrak. Konečne som skoro po desiatich dňoch prestal aspoň na pár hodín premýšľať... na pár hodín existovať.
Posadil som sa. Na chrbte som pocítil chlad vánku z otvoreného okna. Košeľa však ležala príliš ďaleko. Nechce sa mi ju zodvihnúť... prečo musí byť ten zákerný kus látky tak ďaleko od mojich rúk?
Mne je to jedno...
Nakoniec som sa postavil a vybral sa k dverám. Kto to, do pekla, je? Najradšej by som ho hneď zastrelil. Otvoril som dvere a moje srdce vynechalo jeden úder.
Stála predo mnou. Bola tak blízko, že som cítil na hrudi jej dych. Škoda, že sa moja tvár nedokáže ani pohnúť. Chcel by som, aby videla to peklo čo mi spôsobila. Hľadel som na ňu a malí démoni mi jedli srdce zaživa.
Bolelo to... Vlastne nie. To jej krása bolela.
„Zero...“ jej hlas mi ničil myseľ, rozum, celú podstatu. Všimol som si tú beznádej v jej tóne. Budem zase ten, kto ju zachráni? Asi áno... Nemôžem jej totiž odolať.
Pohľad mi skĺzol z jej tváre. Na rukách mala stočené prikrývky a v nich... bolo maličké dieťa. Riaditeľ mi pred pár týždňami povedal, že je už na svete. To vzácne dieťa... Najvzácnejšie a najjedinečnejšie. Jediná prvorodená dcéra všetkých dôb upírov a dokonca s kráľovskou krvou.
Každému v asociácii lovcov sa doniesli správy o jej existencii. Tiež som začul veľa o upíroch, ktorí sa za priateľov a nasledovníkov kráľovskej čistokrvnej rodiny nepokladali.
„Ty si jediný, Zero.“ Zachvela sa a jej hlas sa slabučko triasol tiež. „Jediný, komu tak veľmi verím.“
Nemohol som sa na ňu prestať dívať. Jej oči boli vystrašené...skutočne sa bála.
„Napadli nás. Musela som ujsť, aby som ju ochránila.“
Takto to teda bolo. Tí, čo chceli získať to dieťa sa dali do pohybu. Hľadel som na ňu, keď si predo mnou kľakla na kolená. Vlasy sa jej skoro dotýkali zeme. Po tvári jej stiekla slza, keď vravela: „Prosím... túžim len po tom, aby bola v bezpečí...“
Zamrazilo ma. Ona nevie, ako veľmi ju nenávidím? Neznášam aj to dieťa! Nemôžem sa naň dívať. Mladé čistokrvné s nadľudskou krásou. Je všetkým, čím opovrhujem z hĺbky svojho srdca. A predsa ma na kolenách prosí, aby... aby... To nemôže! Nemôže si byť istá, že ho neroztrhám, hneď keď bude v mojich rukách. No predsa mi verí a žiada ma o bezpečie pre svoje dieťa po tom všetkom, čo mi spravila.
„Prosím, prosím, prosím, Zero. Spravím čokoľvek.“ Jej prosebné oči držali tie moje v zajatí. Nebude ma ovládať, ako sa je páči.
„Čokoľvek?“ Oči sa jej trochu rozšírili, no potom sklopila zrak a prikývla. Natiahol som k nej ruku. Nezľakla sa. Pozrela mi priamo do očí a podala mi svoje dieťa. Očami do mňa vkladala všetky zvyšky nádeje a dôvery, čo v sebe mala. Zobral som ho a druhou rukou chytil Yuuki za rameno.
Keď vstala, silno som ju potiahol dovnútra. Srdce jej divo bilo, no určite nebola vystrašená. Možno bola šťastná... tak ako práve ja, že je znova pri mne.
Dieťa som položil do hlbokého kresla. Asi tvrdo spalo, lebo bolo celý čas potichu. Potom som sa otočil k Yuuki.
To ako na mňa hľadela, sa nedalo vydržať. Bola šťastná. Z jej tváre to skoro kričalo a v jej očiach... bola láska.
Zabudol som na všetko. Upírov či ľudí, nenávisť či lásku. Bola tam len Yuuki. Dokonalejšia ako kedy pred tým. Nádhernejšia a mocnejšia ako som si ju pamätal. To všetko ma k nej ťahalo ešte viac.
Zvalil som ju na posteľ. Objímala ma tak silno ako len mohla. Dotýkal som sa jej jemnej pokožky na stehnách a tlačil si ju na hruď. Jej vôňa bola neopísateľná. Tak sladká a tak vzácna. Musela byť moja. Hneď teraz.
Jazykom som ochutnal jej kožu na voňavom hrdle. Až som sa zachvel pri tej chuti, po ktorej som túžil každú hodinu, každú sekundu, odkedy odo mňa odišla. Chytil som ju za zápästia, aby sa nehýbala a vnoril svoje dokonale ostré tesáky hlboko do jej krku.
Prudko sa mykla od bolesti. Asi som nebol taký jemný, ako keď jej to robil jej čistokrvný upír. A ani som nechcel byť. Prešlo mnou vzrušenie, keď vzdychla. Chytil som ju ešte silnejšie a tesáky jej bolestivo zaboril ešte hlbšie. Uhryzol som ju z celej sily. Chcel som, aby to cítila. Chcel som, aby vedela, že nepatrí len tomu čistokrvnému, ale aj mne. Aby vedela, že jej teraz môžem spraviť čokoľvek, presne ako mi sama povedala.
Bude mi zaviazaná až do konca svojho nesmrteľného života, ak pristúpim na to, čo žiada a vezmem k sebe jej dieťa, aby som ho chránil, keď ona nemôže.
Jej krv mi dávala neskutočnú silu. Pil som pomaly, aby som si ju mohol čo najlepšie vychutnať. No nie len jej krv... ale aj jej blízkosť. Chcel som sa jej dotýkať, cítiť ju pri sebe ešte viac a ešte dlhšie.
Zoslabla... onedlho už neudržala ani hlavu. Pokojne ležala s rukami na mojom nahom chrbte. Z jej krvi by som nikdy nemal dosť, ale nechcel som jej ublížiť... nikdy.
Pustil som ju a zdvihol hlavu, aby som jej videl tvár. Hľadela na mňa. Znovu s láskou.
„Prisahaj mi. Prisahaj, že ju ochrániš, Zero. Vieš, aká je vzácna.“ Musela to počuť z mojich úst. Uistiť sa, že spravila to najlepšie, čo mohla. Dúfal som, že sa nemýli. Možno to, že mi tak veľmi verí, zmení aj moju vieru k sebe samému. No teraz si ešte nie som istý.
„Ak vás napadli, potom je len otázka dní, kedy sa stanem prezidentom asociácie. Tvrdil som totiž, že ak sa teraz narodí dieťa, vzniknú problémy. Spoločnosť upírov ešte nie je zjednotená dostatočne. Všetci však verili, že to tak nebude. Teraz budú musieť uznať, že urobili chybu, keď všetko tak veľmi podcenili. Keby spravila, čo som im povedal...“ Zastavila ma a položila prst na moje pery.
„To viac nie je dôležité.“ Myslela si teraz, že keď budem mať moc nad asociáciou, dokážem lepšie brániť to malé? Posadila sa a rukou mi prešla cez hruď až k svalom na bruchu. Užíval som si jej dotyk. Tak veľmi mi chýbala... Odkedy ma opustila, myseľ som si zamestnal lovom. Zničil som stovky upírov, no nikdy som sa od nej nedokázal odpútať dostatočne.
Z rany na krku jej padlo zopár kvapiek krvi. Sklonil som sa k nej a prešiel jej po dvoch rankách jazykom. Objala ma okolo pliec. Vdychoval som vôňu jej vlasov a preklínal jej čistokrvného upíra, že s ňou mohol byť tak dlho a asi s ňou aj zostane na večnosť. Zrazu zdvihla hlavu a pozrela sa k dverám.
„Cítim riaditeľa. Ešte je ďaleko, ale nechcem, aby ma stretol.“ Mal som pocit, že moje srdce zhorí na popol od tepla, čo ma zavalilo, keď mi naznačila, že už musí ísť. Vymotala sa z môjho objatia a keď vstala, chytila sa ma.
Stále bola slabá a asi sa jej krútila hlava. Sadla si na zem a naklonila sa k svojmu dieťaťu.
„Mama ťa veľmi ľúbi, maličká. Vrátim sa po teba, sľubujem, len čo zmiznú všetci, ktorí mi ťa chcú zobrať.“ Pohladkala dieťa po kratučkých vláskoch. Pomaly vstala a ešte sa na mňa pozrela.
„Neviem, kedy sa začnú prejavovať jej schopnosti, ale ešte pred tým ako sa narodila, mala silnú myseľ. Možno bude vedieť ovplyvňovať náladu ľudí okolo nej alebo čítať ich myšlienky a pocity. Je empatička.“ Hlas sa jej už začal triasť. Nechcela od svojho dieťaťa odísť. A ja som nechcel, aby ona odišla odo mňa.
Pozrela na mňa pohľadom, čo číta myšlienky. Videla do mňa, ale vôbec mi to neprekážalo.
„Zmenilo sa toho toľko, nie?“ pokúsila sa o uslzený úsmev. „Len včera sme spolu chodili do školy a dnes si skoro prezidentom asociácie lovcov a ja už mám roztomilé dieťa. No som aj kráľovná. Mám väčšiu zodpovednosť, ako kedykoľvek predtým a musím chrániť svoju rodinu.“ Vravela hrdo. Presne ako malá kráľovná.
Ešte raz sa pozrela na svoje dieťa, a potom podišla ku mne. Pohladila ma po tvári a o chvíľku zamierila k dverám.
Len som stál na mieste, neschopný pohnúť sa. Odchádza, preblesklo mi mysľou a otočil som sa tak prudko, akoby človek nemohol a zachytil som jej ruku vo dverách.
Zastala. Sklonila hlavu a pozrela do zeme. Chytil som ju za boky a otočil k sebe. Bola taká ľahká...
„Neodchádzaj.“ Zašepkal som jej. „Zostaň tu a nemusíš opustiť svoje dieťa. Zostaň a ja vás ukryjem obe.“
„Nie, Zero.“ Pokrútila hlavou. „Prosím, prestaň, lebo to nedokážem. Ja sa musím vrátiť a bojovať. Nemôžem nechať všetko iba na ňom.“ Slzy jej padali po tvári. „Nechcem svoju dcérku opustiť. Umriem bez nej od smútku. Ale radšej to, ako by sa mala trápiť ona. Prosím, Zero. Pochop to! Ona je môj život. Ak sa jej niečo stane, pre mňa už nebude mať zmysel žiť!“ Priblížila sa celkom k mojej tvári.
„Preto ju zverím tebe. Dávam ti do rúk jej aj svoj život.“ A potom ma veľmi ľahko pobozkala na pery.
„Dobre, Yuuki. Ostane so mnou, kým si po ňu neprídeš. Spravím to pre teba.“ Zovrel som ju v náručí. Cítil som z nej vďačnosť. Ešte chvíľu mi hľadela do očí, a potom zrazu zmizla.
Zahľadel som sa do tmy, no už som nič nevidel. Oprel som sa o otvorené dvere.
„Dúfam, že si nespravila tú najväčšiu chybu v živote, ty bláznivé dievča.“ Zašepkal som do tmy a moje slová ukradol slabý nočný vánok.

Yuuki sa nemýlila. Onedlho sa zjavil riaditeľ. Keď vošiel do miestnosti, zastal a vypúlil oči na malé dieťa zabalené v prikrývke.
„No, Zero, mohol si mi povedať, že máš dieťa. Alebo si to nepokladal za až tak dôležité?“ Jeho priblblý úsmev ma v poslednom čase rozčuľoval viac ako zvyčajne. Už som si na to mohol zvyknúť... Hľadel som na spiace bábätko z diaľky. Vzdychol som.
„To nie je moje, ty starček. A prestaň vykrikovať. Ešte neviem, čo spravím, keď sa zobudí.“ Riaditeľ podišiel k dieťaťu a jeho hlúpy úsmev sa zmenil na výraz pokojného pochopenia.
„Mal si ju zadržať. Chcel som sa s ňou porozprávať.“
Spoznal to malé okamžite. Ani som sa mu nečudoval. Strašne sa na Yuuki podobalo.
Keď bude tá malá väčšia, asi medzi nimi nebude rozdiel.
„Nechcela sa s tebou stretnúť.“ Povedal som bez záujmu.
„Potom už vieš, prečo som prišiel tak neskoro. Musela ti povedať, čo všetko sa stalo... Asociácia je hore nohami.“ Vzdychol si.
„Dúfam, že ti nemusím pripomínať, že-som-ti-to-hovoril!“
„Nerozčuľuj sa. Za túto chybu zaplatím.“ Povedal riaditeľ, akoby stačilo zaplatiť odškodné, alebo sa niekomu ospravedlniť.
„Nemám sa rozčuľovať?“ Vstal som a začal na neho kričať:
„Odídeš z asociácie a necháš všetok ten zmätok a bordel na mňa! A čo mám podľa teba robiť s tým?!“ Mykol som hlavou k dieťaťu. „Mal som jej povedať nech sa prace aj s tým uzlíkom a zatvoriť jej dvere pred nosom, keď mi kľačala na prahu?!“ Udrel som päsťou do steny a vôbec ma netrápilo, že som ju prerazil. Dievčatko sa zobudilo na krik a začalo hlasno plakať. Zvesil som hlavu a vzdychol si.
„No super.“ Prišiel som k nej a zdvihol ju na ruky.
„Vravel si, že ťa Yuuki už nezaujíma, a predsa tu práve tíšiš jej dieťa.“ Povedal riaditeľ so smutným úsmevom. „Rozhodol si sa správne, Zero. Kde inde by malo to dieťa ostať? Sme tak trochu jeho rodina, nemyslíš?“ Nesúhlasil som, ale ostal som ticho.
„Tá malá tu nemôže ostať.“ Vyhlásil som jednoducho.
„Isteže nie.“ Súhlasil riaditeľ. „Očakávam, že odídeš zo školy a vezmeš ju niekam, kde bude viac stranou.“ Mlčal som, no potom som prikývol.
Riaditeľ sa na mňa usmial.
„Musím kúpiť dom...“ vzdychol som si.
„Áno, áno, áno. Budeš sa musieť spoľahnúť na svojho drahého otecka, lebo nemáš žiadne peniaze.“ Tešil sa riaditeľ.
„Tak na to zabudni. Nebudem ťa žiadať o pomoc.“
„Ako chceš potom kúpiť dom a všetko čo potrebuje?“
„Všetko kúpim zo svojho nového platu prezidenta asociácie. Zajtra sa vzdávaš funkcie.“ Oznámil som mu unudene. Otočil som sa mu chrbtom a s malou na rukách som chcel odísť do svojej izby, keď ma ešte zastavil riaditeľov hlas.
„Neobávaj sa, Zero. Verím, že tú malú naozaj ochrániš.“
Pozrel som na neho. S dôverou na mňa hľadel, rovnako ako predtým Yuuki. Už som mu musel povedať len jedno...
„Nikto okrem teba nebude vedieť, že ju skrývam...“ Asi vedel, čo chcem povedať, lebo sa hneď ozval s úsmevom na perách:
„Nikomu to neprezradím, Zero. Neblázni! Aj ja ju chcem predsa chrániť. Veď je to moja prvá maličká vnučka.“ Jeho úsmev aj keď bol stále blbý, vyzeral aj trochu vážne. No potom sa spýtal:
„Naozaj, Zero! Vieš vôbec, ako sa volá?“ Pozrel som sa na dieťa vo svojom náručí. Prešiel som prstom po jeho líčku a vybral sa naspäť do svojej izby. Riaditeľovi som ešte povedal:
„Yuuki. Volá sa Yuuki.“

„Už prišiel? Už prišiel?“ Hlások malého dievčaťa sa ma pýtal to isté asi po desiaty raz. Pozrel som na ňu a povedal som:
„Yuuki, ak sa ma ešte raz spýtaš, pošlem ho preč, hneď ako zbadám, že už ide.“ Dievčatko na mňa zhrozene pozrelo a utekalo si sadnúť vedľa mňa. Bola celkom potichu... no dlho nevydržala. Chytila ma za rukáv a mocne ním pomykala. Jemnučko som ju šťuchol do bruška. Zasmiala sa.
„Myslím, že ho už počujem... Ak budeš ticho, aj ty budeš počuť, že už prichádza.“ Stíchla a unavene sa o mňa oprela.
„Nič nepočujem!“ Zvýskla z ničoho- nič po chvíľke.
„Dobre teda, poďme sa pozrieť von.“ Povedal som unavene, lebo by s tým nikdy neprestala. Vstal som a chytil ju za malú ruku. Pomaly sme vyšli pred dom. Celý čas poskakovala okolo mojich nôh a pýtala sa na samé nezmysli.
Chytil som ju za rameno. „Pozri, tam ide.“ Ukázal som pred seba. Dievčatko sa naťahovalo, aby dovidelo kam ukazujem. Keď konečne zbadala čo chcela, nahlas sa rozosmiala. Rozbehla sa za mužom, čo práve prešiel cez malú bránu, obrastenú popínavými ružami.
„Riaditeľ! Riaditeľ!“ kričala a keď k nemu pribehla, objala mu nohy. Hneď sa k nej sklonil a pohladil ju po hlave.
„Ahoj, Yuuki! Ty si sa zase zmenšila!“ Usmieval sa.
„Ahoj, riaditeľ! Riaditeľ!“ smiala sa stále malá a šťastne okolo neho pobehovala. Riaditeľ sklonil hlavu a vzdychol si:
„Dedko, Yuuki. Hovor mi dedko.“ Skoro prosebne jej vravel riaditeľ už nespočetnekrát. Malá ho iba vysmiala.
„Ahoj, Zero. Všetko v poriadku?“ Zaujímal sa, keď obaja podišli ku mne. Jeho pohľad mi naznačoval, že aj keď sa ma na to pýta, u neho to rovnako kladné byť nemusí.
„Áno, všetko je v poriadku.“ Dievčatko sme už vôbec nezaujímali. Práve bola zaujatá malým mačiatkom, čo jej riaditeľ vložil do náručia. Biele mača potichu zamraučalo.
„Môžem si ju nechať, prosím?“ Dievča bolo také roztomilé, keď predo mňa skočilo a objímajúc zvieratko v náručí na mňa hľadelo spod dlhých mihalníc prosebným pohľadom.
„Isteže áno, Yuuki.“ Usmial som sa a štipol ju do líčka.
Aj ona sa na mňa usmiala. Utekala dopredu, nadšená, že som jej to dovolil. Riaditeľ kráčal vedľa mňa.
„Kto by to bol povedal, že ťa maličká tak veľmi zmení?“
„Ale prosím ťa... nebuď smiešny na staré kolená.“ Povedal som mu, keď sme vošli do domu. Sadli sme si a pozorovali dievča, ako sa hrá s nešťastnou mačkou, ktorá sa pred ňou snažila ujsť. Riaditeľ bol trochu nervózny.
„O chvíľu pôjde spať. Potom sa môžeme porozprávať.“
„Myslíš? Tá má toľko energie, že by som sa na to nespoliehal.“ Zasmial sa riaditeľ.
Presne ako som povedal, onedlho ju mača prestalo zaujímať a pustila ho preč. Zazívala a pozrela na mňa. Podišiel som k nej a zdvihol ju na ruky. Riaditeľ jej milo zakýval, keď som ju niesol hore po schodoch, do jej izby. Hneď ako som ju položil do postele, zatvorila očká a hneď zaspala. Chvíľu som sa na ňu pozeral, a potom som sa vrátil za riaditeľom.
„Zaspala tak rýchlo?“ spýtal sa prekvapene.
„Vravel som ti, že sa unaví.“ Povedal som mu.
„Nechce sa mi veriť, ako narástla... Vyzerá celkom ako...“
„Sú to už štyri roky.“ Prerušil som ho. „A prestaň hovoriť blbosti, radšej mi už prezraď, čo máš nové.“ Riaditeľ si iba vzdychol. Možno mi ani nemal čo povedať. Vždy si robí starosti...
„Nemal by si tak zanedbávať prácu. Aj keď sa hovorí, že odkedy si na čele ty, na svete je automaticky poriadok.“ Usmial sa. „Ale verím, že si radšej doma s malou, ako uprostred tých babrákov. Ešteže si vo svojom odbore génius. Bez teba by...“
„Ak si prišiel iba obdivovať moje pracovné úspechy, potom ťa asi požiadam, aby si...“ Prerušil ma a konečne prešiel k veci:
„Nemajú nič. Presne ako si povedal, sú to už štyri roky, čo o nich nikto nepočul. Niektorí si myslia, že sa uložili na spánok a pár storočí sa neukážu, ale to určite nespravili. Nenechali by tu dieťa... Nikto však nevie, že je u teba. No ak sa obaja stratili aj so svojimi najvernejšími strážami, znamená to, že maličká je jediné dievča svojho druhu, tak ako bola predtým Yuuki. Vieš si predstaviť, čo by sa rozpútalo, keby sa dozvedeli, kde je? V akom by bola ohrození? Išli by po nej úplne všetci! Tak prečo si tak veľmi proti strážam?
Mnohí upíri by radšej umreli, akoby mali prezradiť svoju jedinú princeznú.“
Hľadel som mu do jeho tváre plnej obáv. Prial som si povedať mu, že jeho obavy sú zbytočné. No nemohol som. Sebavedome som mu pozrel do očí.
„Všetko mám pod kontrolou. Mal by si prestať po nich sliediť.“
Môj pokoj sa mu nepozdával, ale nič nepovedal. Určite po nich pátrať neprestane... na to ich mal priveľmi rád.
Začul som dievčatko niečo bľabotať. Slová boli príliš tlmené. Trochu som znervóznel.
„Určite sa jej niečo sníva.“ Usmial sa riaditeľ. Prikývol som.
„Ocko...malá mačička...“ Znovu sme ju počuli rozprávať.
Riaditeľ sa zasmial: „Volá ťa ocko? To je také milé.“
„Hmm...hej.“ povedal som mu vyhýbavo. „Radšej sa na ňu idem pozrieť.“
Rýchlo som vstal a skoro som vybehol po schodoch. Riaditeľ vyzeral stále pokojne. Hneval som sa sám na seba, že som ho dnes zavolal. Len ma svojimi rečami znervóznil.
Pridal som do kroku, keď som začul tichý buchot z jej izbičky.
Ty bláznivá Yuuki! Čo to tam vystrájate?