VK, kapitola 7- Zachráň priateľa

Kapitola 7- Zachráň priateľa. Aj krv skazená jedom chutí ako tá najlahodnejšia čistá, keď ju piješ a seba pri tom posielaš do záhuby, rovnako ako druhého zachraňuješ. Tak si ešte pripijem. Nie však Na Zdravie... ale na život.

Hanabusa sedel zhrbený a opieral sa o svoje auto. Ponáhľali sme sa k nemu. Ruka si kľakla a jemne mu nadvihla hlavu.
„Hanabusa, hej! Žiješ?“ pýtala sa ho tichučky.
„Myslí, že áno, aj keď mne sa nezdá.“ Povedal.
„Hanabusa!“ vykríkla som a pribehla k nemu.
„Čo sa stalo? Kde ťa zranili?“ pýtala som sa ho.
„No, bolo ich tu dosť... neboli len štyria, ako si vravela...“ dýchal ťažko. „Potom začali niečo strieľať...“ pomaly si rozopol hodvábnu košeľu. Šokovane som hľadela na tri krvavé rany na jeho bruchu.
„Och nie,“ povedala som ticho. „Hanabusa, vydrž, onedlho dorazíme k sídlu a tam ti pomôžu...“
„Nie, Yuuki-chan, nechaj to... tak.“ Vydýchol.
„Nie som hlúpy...“ spravila som nešťastnú grimasu.
„No dobre, trochu som,“ zachechtal sa slabo. „Chcel som povedať...tie veci... boli napustené... nejakým... jedom.“ Rozprával tak ťažko.
„Nerob mi to, Hanabusa!“ prosila som ho ticho. Naklonila som sa k nemu a hlavu som si položila na jeho plece. Po pravom líci sa mi skotúľala slza. Zasmrkala som.
„Teba v poslednom čase rozplače...“ zakašľal, „...úplne všetko.“ Vydýchol a položil si ruku na môj chrbát. Potom sa začal triasť. O chvíľu si nahlas vzdychol.
„Nie,“ zamrnčala som do jeho košele. Toto odmietam. Hanabusa sa pre mňa stal dôležitým priateľom a ja ho takto nenechám umrieť! Proste ho nenechám...
Rozmýšľala som, čo by sa ešte dalo spraviť. Jeho stav sa zhoršoval každou sekundou. Už mal zatvorené oči a ruka, ktorou ma objímal mu klesla. Bol na pokraji síl. No tak! Musí tu byť niečo! Nejaké východisko! Ruka a Rima stáli pozadu a sledovali nás. Nemohli spraviť nič, aj keď som cítila u ich myšlienok, že by strašne chceli. Cítili smútok a veľkú beznádej, rovnako ako ja. Rukou som si utrela tvár. Zamrzla som, keď som na svojej ruke zbadala malú ranku, škrabanec od jedovatej šípky, čo ma trafila. Aj keď to bol len škrabanček, jed som musela mať v krvi. A ak ho tam už mám... a necítim sa zle ako Hanabusa, znamená to, že na mňa ten jed neúčinkuje? Nemohla som si byť istá v tomto, ale vedela som to, že ak niečo nespravím, Hanabusa mi tu umrie. Som predsa čistokrvná a mám oveľa viac síl ako on. Keby tak zasiahli mňa, neumrela by som. Keby zasiahli mňa... A potom som dostala nápad. Upokojila som sa myšlienkou, že toto by mohlo fungovať. Keby bol všetok ten jed vo mne... a nie v Hanabusovi... ja by som možno prežila!
Neváhala som asi sekundu, on nemal čas. Ruka a Rima mi budú chcieť v tom zabrániť. Nemala som na výber. Prudko som zdvihla hlavu a povedala:
„Ruka, Rima, tristo metrov tým smerom ešte niekto je, cítim to.“ Ukazovala som do lesa. Upírky pozreli na seba, a potom na miesto, kam som ukazovala. Potom spravili presne to, čo som chcela. Rozbehli sa medzi stromy pod hrozbou nového nebezpečenstva. Rýchlo som sa naklonila k Hanabusovi a tesáky som vnorila so jeho hrdla. Jeho krv mala inú chuť ako naposledy. Bola presýtená jedom. Musela som sa ponáhľať, pretože Ruka a Rima určite zacítia jeho krv a rýchlo sa vrátia. Vysávala som jed. Najrýchlejšie ako som vedela som sa snažila prečistiť mu krv. Darilo sa mi to! Hanabusa otvoril oči. Ešte nevládal hovoriť, len šokovane na mňa pozeral, keď pochopil, čo robím. Skúsil mi v tom zabrániť, ale bol taký slabý, že ma nemohol odtlačiť. No sily mu narastali, presne ako mne sa míňali. O Chvíľu som už cítila, ako slabnem a keď som už nedokázala udržať hlavu, prestala som piť a pustila som ho. Práve pribehli Ruka s Rimou a v ich pohľade sa skrýval hnev. Zistili, že som klamala. Bolo až neuveriteľné, ako veľmi som Hanabusovi pomohla. Už stál na nohách a snažil sa zistiť, čo sa deje.
Kto by to len povedal, že pred desiatimi sekundami umieral? Usmiala som sa. Bolo po všetkom. Už je v poriadku.
„Yuuki!“ kričal na mňa Hanabusa. „Do pekla, prečo si to spravila? Prečo?“ Strašne sa mi krútila hlava. Ruka priskočila ku mne a chytila ma. Bolo mi zle. Strašné teplo čo som cítila, sa mi rozlievalo v žilách. Už som nevládala viac ani sedieť. Pomaly som sa zvalila, ale Ruka bola tam, aby som sa o ňu mohla oprieť. Ležala som v tráve s hlavou na jej kolenách..
„Čo teraz? Čo spravíme?“ Nervózna Ruka sa prestávala kontrolovať. Bolo to počuť na jej hlase.
„Rýchlo ju musíme zobrať. Idem po auto.“ Hanabusa bol späť za pol minúty. Potom ma zdvihol a vzal do auta. Ruka bola pri mne a Rima sedela vpredu vedľa Aida. Cestu som vôbec nevnímala. So zatvorenými očami v Rukinom náručí som pretrpela asi dvadsať minút. Potom som sa zamrvila a s ťažkosťami som otvorila oči.
„Yuuki-sama!“ Ruka bola hneď v pozore.
„Yuuki-sama, už sme na mieste.“ Vravela mi a z tváre mi odhrnula vlasy. Prikývla som. Auto zastalo. Túžila som sa pozrieť na dom alebo na čokoľvek iné, ale nevládala som. Bola som slabá, chcela som len spať. Hanabusa ma zobral na ruky. Počula som nervózne hlasy. Jeden povedal: „Tadiaľto, rýchlo.“
No potom som to už naozaj nevydržala. Ostať pri vedomí si vyžadovalo až príliš veľa síl. Síl, ktoré som nemala. Chcela som uniknúť tej horúčave, a tak som sa radšej odobrala do pokojného bezvedomia.

***

Po dlhom čase som konečne cítila. Teplo. Bolo mi veľmi teplo. Myseľ mi pracovala úplne spomalene. Nerozmýšľa som nad tým kde som ani som sa zvlášť nesústredila na prítomnosť neznámych osôb v mojom okolí, ktoré som práve cítila. Mohla som rozmýšľať len nad tou nekonečnou horúčavou, ktorej som sa nemohla zbaviť. Ako som nad tým uvažovala, myseľ sa mi stále vyjasňovala. Už som mohla vnímať aj cítiť ľahkosť a jemnosť hodvábnej prikrývky, pod ktorou som ležala, slabý prievan, ako sa hrá s mojimi vlasmi a vône rôznych druhov kvetov, napĺňajúce celú miestnosť. Chcela som otvoriť oči, no ešte som nemohla. Skúšala som sa pohnúť, ale bezvýsledne. Mohla som len ležať a vdychovať vôňu kvetov. Začula som tiché buchnutie. Dvere. Niekto vošiel do izby. Srdce sa mi rozbúchalo ako divé, keď vôňu kvetov prekonala iná, ešte nádhernejšia vôňa osoby, ktorá si teraz sadla vedľa mňa na posteľ.
Konečne, konečne, konečne bol tu! Šťastie sa mi rozlievalo po celom tele, keď sa dotkol mojej ruky.
„Yuuki?“ tichý hlas, ktorý som túžila tak počuť bol oveľa nádhernejší, ako som si ho pamätala. Túžila som otvoriť oči, ale nemohla som! Znova a znova som sa pokúšala. Prosila som svoje viečka, aby sa zdvihli a ja som sa mohla konečne pozrieť na tú tvár, po ktorej som túžila najviac. Srdce mi teraz ako splašené poskakovalo od sklamania. Chcem ho vidieť! Tak veľmi!
„Yuuki, Yuuki, prosím! Zobuď sa.“ Jeho hlas plný zúfalstva mi napĺňal dušu. Keby som mohla, láska moja, nikdy sa na teba neprestanem pozerať. Nie jed, ale toto ma zabíja!
„Kaname-sama!“ ďalší hlas prichádzal od dverí. „Jej srdce...bije tak rýchlo. Myslíte, že...“
„Cíti, že som tu?“ dokončil Kaname. „Možno, ale to nemôžem vedieť.“ Vzdychol si.
Áno, áno, cítim ťa, počujem ťa! Ako som mu to mala povedať? Ešte stále ma držal za ruku. Nemohla som hovoriť ani otvoriť oči, a tak som nútila svoju ruku stisnúť tú jeho. Nič sa nestalo.
„Som ti naozaj vďačný, Ruka. Choď si teraz oddýchnuť a pošli Aida.“ Počula som Kanameho hovoriť unaveným hlasom.
„Áno, Kaname-sama.“ Odpovedala Ruka a vyšla z miestnosti. Keď odišla, Kaname sa pohol. Cítila som. Ako si položil hlavu na vankúš vedľa mojej. Jeho dych ma hladil po tvári.
„Prosím, Yuuki. Už sa mi konečne zobuď z toho nekonečného spánku. Prosím ťa , prosím...“ jeho obrovský smútok mi drvil srdce. Nenechám ho takto sa trápiť. Pomaly som pohla prstami. Hneď to pocítil. Srdce sa rozbúchalo aj jemu. Hlavu si položil ešte bližšie k mojej a pobozkal ma na tvár. Potom ma jemnučko objal.
„Ostaň takto navždy...“ zašepkala som mu.
„Navždy...“ sľúbil mi. A potom sme už iba ticho počúvali tlkoty našich sŕdc...
O pár minút sa ozvalo zaklopanie na dvere. Kaname sa vôbec nepohol. Ostal ležať vedľa mňa a určite sledoval moju tvár, pretože som videla svoj odraz v jeho myšlienkach.
Ticho si vzdychol a povedal: „ Poď dnu, Aidou.“
Dvere sa otvorili a Hanabusa vošiel do miestnosti. Kaname sa na neho ani nepozrel. Ani na sekundu sa nedokázal odtrhnúť od mojej tváre. Bola som taká šťastná, keď som v jeho mysli videla, ako ma miluje. Tak som ľutovala, že som nezvládla otvoriť oči a pozrieť sa na neho. Ale onedlho to spravím. Potrebujem len čas... veľa času, a ten mám... Zalial ma pocit pokoja. Pousmiala som sa.
„No nie! Pozrite, Kaname-sama, usmieva sa!“ Hanabusa bol celý šťastný. Kaname sa teraz posadil, ale nepustil mi ruku.
„Uistil si sa, že nikto zvonku nevie o jej stave? Sú to už dva týždne, čo spí...“ odmlčal sa, aby sa na mňa pozrel, potom pokračoval:
„Keby to niekto vedel, situácia by sa zhoršila a nebezpečenstvo by hrozilo dokonca aj tu. Aj keď... samozrejme, že by sa k nej nikto nedostal.“ Bola som presvedčená, že teraz by svojím pohľadom dokázal zastrašiť kohokoľvek. Presne ako som hádala, Hanabusa spravil podvedome dva kroky dozadu a hneď odpovedal:
„Nebolo ľahké tajiť to... ale samozrejme nikto, okrem osobnej stráže netuší, čo sa v skutočnosti deje.“ Hovoril veľmi unaveným hlasom. Pravdepodobne mu stráženie tohto tajomstva dávalo zabrať. Chcela som vidieť aj jeho a presvedčiť sa či je úplne v poriadku.
Zdalo sa mi neskutočné, že som prespala dva týždne a aj napriek tomu som teraz pociťovala ďalší príval únavy.
„Už to dlho nepotrvá...“ povedal ticho Kaname.
„Chcete povedať...Kaname-sama, že s vami nejako komunikovala? Že sa už preberá?“
„Áno, celkom určite cíti, že sme teraz tu.“
„Dúfam, že sa preberie čo najskôr, Kaname-sama.“ Povedal úprimne Hanabusa. Kaname sa na neho uprene zadíval a povedal:
„Všetko toto teraz podstupuje, kvôli tebe. Zachránila ti život. Neviem prečo sa naviazala práve na teba... prečo si ťa vybrala, ale ak ju sklameš, Aidou... “ hrozbu nedokončil, ale zdalo sa, že Hanabusa si vie zvyšok celkom reálne predstaviť.
„Prikázali ste mi, že ju mám chrániť... a to aj budem... navždy, Kaname-sama.“
„A toto je výsledok?“ pýtal sa chladne Kaname.
„Keby to nespravila preto, aby ťa zachránila, zabil by som ťa sám. Ale potom by bola jej obeta zbytočná.“
Hanabusa hľadel do zeme. Určite sa obviňoval. Prečo sa s ním Kaname tak rozpráva? Sama som sa rozhodla Hanabusovi pomôcť. Nemohol mi v tom zabrániť. Tak ako by to, preboha, mohla byť jeho vina?
Kaname ma pustil a vstal. Pohol sa k Hanabusovi... Ale no tak! Kaname sa vždy tak rýchlo prestane ovládať, keď ide o mňa. Ale ako by sa teraz situácia zlepšila, keby Hanabusu zmlátil? Okrem toho sa mi taká predstava vôbec nepáčila. Naozaj nie. Myslím, že Hanabusu už potrestali vlastné výčitky svedomia.
„Ka... name,“ povedala som slabým hláskom, keď bol už len krok od Hanabusi.
„Ne...“ chcela som mu povedať, aby Hanabusovi neubližoval, ale už som nemohla. Nahlas som si vzdychla a od námahy pokrčila čelo. Kaname bol hneď pri mne. Akoby sa odo mňa ani nepohol. Jemnučko ma pobozkal na tvár a znova ma držal za ruku.
„Chráni ťa ešte aj teraz...“ vzdychol si Kaname, ale na Hanabusu už nepozrel. Zase sledoval iba mňa, presne ako predtým.
„Aidou, choď zavolať Samuru-san a povedz mu, že Yuuki už komunikuje. Ponáhľaj sa.“
„Áno, Kaname-sama.“ Hanabusa rýchlo odišiel.
O pár minút sa vrátil v sprievode svojho otca.
„Kaname-sama,“ Aidou Samuru sa uklonil. Kaname vstal a povedal mu:
„Prehovorila, ale stále sa nemôže hýbať.“ Nepokoj v jeho hlase sa mi nepáčil.
„Ak mi dovolíte, Kaname-sama.“ Samuru chcel podísť bližšie. Kaname sa ani o kúsok nepohol od mojej postele, ale prikývol a dovolil upírovi, aby sa ku mne priblížil. Samuru si sadol na kraj postele. Kaname aj Hanabusa sledovali každý jeho pohyb. Vedela som, že moji strážcovia sú teraz v absolútnom pozore. Práve v tejto chvíli som bola zraniteľná. Nie že by Samurovi neverili alebo ho podozrievali, ale to, že bol tak blízko vedľa mňa, keď som sa teraz nemohla ani pohnúť ich oboch znervózňovalo. Predsa len nebol z osobnej stráže...
„Jed pomaly vyprchá.“ Vyhlásil po chvíľke Samuru.
„Yuuki-sama?“ oslovil ma. „Môžete otvoriť oči?“ snažila som sa, ale nešlo to.
„Raz už pohla prstami.“ Povedal mu Kaname.
„To je výborné!“ potešil sa Samuru. „No ešte chvíľu potrvá, kým sa bude môcť postaviť.“ Potom si vzdychol a pokračoval: „Kaname-sama, buďte ostražitý. Veď viete aké to teraz vonku je. Ak by vycítili, že je Yuuki-sama zraniteľná...“ odmlčal sa.
„Situácia je zlá.“ Odpovedal Kaname. „Ale nič čo by sme nezvládli. Podarilo sa nám úplne vyčistiť sever. Hrozba je teraz oveľa menšia.“
“To rád počujem.“ Povedal Samuru, potom vstal.
„Stav Yuuki-sama sa stále zlepšuje... a myslím, že o to viac, ak ste pri nej, Kaname-sama.“
„Ďakujem, Samuru-san a prosím ostaň na blízku.“
„Isteže.“ Povedal a uklonil sa predtým ako odišiel.
„To sú dobré správy, Kaname-sama.“ Tešil sa Hanabusa. Počula som tú radosť v jeho hlase.
„Áno,“ aj Kaname bol spokojný. „A teraz si vezmi stráž, Aidou.“ Hanabusa sa uklonil a vyšiel von. Vedela som, že neodišiel ďaleko. Keď ho Kaname teraz poveril hliadkou ani sa od nás nepohne. Zhlboka som sa nadýchla. Kanameho vôňa mi napĺňala pľúca. Ostal pri mne... až kým som nezaspala.