SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Without the sunlight in cold night-02

...Orihime sa sama prekvapila nad otázkou ktorú mu položila. Sama dúfala, že ju bude ignorovať ako mnoho iných vecí.
„Chcem...“ Odmlčal sa. Nevedela rozlíšiť či sa odmlčal kvôli tomu, že si želanie nepremyslel, alebo len kvôli strachu. Každopádne na, z jej pohľadu chladného Arrancara, ani jedna možnosť nepripadala v úvahu.
„Chcem vedieť všetko o ľuďoch. Nerozumiem im. Nerozumiem ich pocitom, ani tomu čo nazývajú dušou.“ Orihime to dosť prekvapilo. Nečakala takúto odpoveď. Predstavovala si hocičo iné o čo ju môže požiadať. Alebo aj nič. Ulquiorra chytil prameň jej vlasov o ktorí mala pripnutú sponku. Jemne ho pritiahol k svojmu nosu.
„Čo pre teba znamenajú tieto povrchné veci. Nechápem prečo lpíte na kráse a zovňajšku, keď ste sami slabí a bezbranní.“ Orihime hneď prebleskla cez hlavu spomienka na školu. Na Tatsuki, na tých chlapcov ktorí jej ostrihali vlasy. Jej vlasy predsa nie sú dlhé kvôli jej zovňajšku. Sú také vďaka Tatsuki, lebo ju ochraňuje.
„Je to pre mňa nepochopiteľné a na prosto zbytočné. Toto sú veci ktorými sa zaoberá ľudská duša? Mám tomu tak rozumieť, že duša je len povrchná materialistická vec v ľudskom vnútri?“ Ulquiorrove slová jej nahnali slzy do očí. Zvieralo sa jej hrdlo, nevedela dýchať. A to len kvôli jeho slovám. Kvôli jeho prítomnosti. Aj keď ju zachránil teraz sa situácia zmenila.
„T-to... nie-nie je... pravda...“ Vzlykala. Ulquiorra nezmenil svoj apatický pohľad. Tváril sa akoby za nič nemohol. Bez ďalších slov sa Orihime vrátila do izby. Ulquiorra jej v tom nezabránil. Posledné čo cítil bolo jemné vyšmyknutie sa jej vlasov spomedzi prstov.
Orihime bola na dne. Chcela sa donútiť zabudnúť a zaspať. No nešlo jej to. Bola si istá, že jej nárek niekto počuje a je mu prinajmenšom na smiech. Schytil ju pocit beznádeje. Pomyslela si, že mala radšej bojovať a zomrieť, než sa podvoliť takému stvoreniu ako je „on“. Sama dokonca ani nedokázala povedať jeho meno. Nieže by ho nepoznala. Navádzal jej takú hrôzu ako nič. Modlila sa aby ju neprišli zachrániť. Aby sa nikdy nestretli s tou príšerou. Netušila čo bolo na ňom také strašné, ale vedela jedno, ten pocit už nikdy viac nechcela zažiť.
Ďalší deň ráno sa prebrala a na stolíku už mala prichystané jedlo. Aha, tak tu už bol. Preblesklo jej hlavou. Uprela svoje šedé oči na mesiac. Tu sa to vážne nemení. Trochu pootvorila ústa.
„Kiežby som nebola tak bezcenná... a dokázala niečo... ale... keď nad tým tak uvažujem, stále ma niekto ochraňoval...“ Sadla si na posteľ a pritiahla k sebe nohy. Objala ich a položila si hlavu na kolená
„Je to v poriadku... som zmierená so svojim osudom.“ Pomyslela si.
„Husa!“ Pocítila mierne kopnutie do hlavy. Zdvihla ju a uvidela svoju Shun Shun Rikku.
„Tsubaki! Máme ju podporiť nie ju rozrušiť!“ Kopla ho Shun'o.
„Orihime prečo sa trápi tvoje srdiečko?“ Vypytovala sa Lily. Všetci okrem Tsubakiho sa na ňu zahľadeli. Sama bola zaskočená, že sú tam.
„No... ja...“ Pustili sa jej z očí priam žraločie slzy.
„Sakra ženská, nerev!“ Tsubaki ju zaťahal za vlasy. Bola prekvapená. Shun'o mu hneď darovala jeden dobre silný pohlavok.
„Daj mi pokoj, krucinál!“ Naježil sa.
„To ty daj pokoj Orihime! Si hrozne prchký a agresívny!“ Pustili sa spolu do roztržky. Orihime to dosť pobavilo, dokonca sa začala aj usmievať ba až smiať.
„Čo ti je také smiešne?!“ Nechápal.
„Ďakujem vám!“ Usmiala sa
„Tss, ženské a tie ich „pocity“, ja sa asi zbláznim!“ A s touto Tsubakiho poznámkou sa vrátili naspäť do formy sponiek. Zacítila známi pocit. V okamihu dvihla hlavu. Mala pravdu. Vo dverách stál, znova apaticky vyzerajúci, Ulquiorra. Nevravel nič, len na ňu hľadel. Orihime dosť trápil jeden fakt. Od kedy tam stojí? To videl aj jej rozhovor so Shun Shun Rikkou? Pevne dúfala, že nie.
„Ešte si nič nejedla, žena, mám ťa donútiť to zjesť?“ Nemusel jej to opakovať a poslušne sa išla najesť. Znervózňovalo ju. Stále na ňu hľadel. Na každé prežutie jedla. Na každý pohľad. Dokonca si bola istá, že keby sa jej pohne na tvári aj ten najmenší a najnenápadnejší sval, tak to vidí. Keď konečne dojedla, prestala cítiť jeho pohľad. Neodvážila sa zdvihnúť hlavu a pozrieť sa naňho. Všimla si len ako vzal podnos a počula zvuk dverí keď odchádzal.
„Naozaj je to takto dobre? Naozaj nie je iné riešenie, len tak tu sedieť a báť sa?“ Pomyslela si. Postavila sa a váhavým krokom napredovala ku dverám. Položila na ne dlaň a zavrela oči. Snažila sa prestať rozmýšľať nad prítomnosťou. Iba tak proste nemyslieť. Zrazu zacítila tlak. Niekto otváral dvere. Nestihla tú informáciu ani spracovať a už sedela na zemi.
„Ale, ale... snáď to nie je moja chyba. Nerád by som totiž zranil nášho hosťa.“ Preniklo z lišiacky zakrivených úst.
„Ichimaru Gin?“ Prekvapila sa. V okamihu si spomenula na Rukiine slová. Stále keď ho počujem rozprávať, mám pocit akoby ma obmotávali hady. Každopádne jej to tak neprišlo. Naopak jej sa zdal s jeho Osaka prízvuk jej prišiel miestami až zábavný.
„Áno, teší ma, Orihime Inoue-san.“ Usmial sa až ukázal zuby. Podal jej ruku na pomoc. Ona najprv bez váhania natiahla svoju, no potom sa prudko sekla.
„Ale, ale, neboj sa, ja ti nijako neublížim.“ Orihime teda už neváhala a podala mu ruku. Postavila sa a čakala čo jej povie.
„Prevediem ťa po paláci, ak chceš. Dopočul som sa totiž, že si sa stratila.“ Zlomyseľne sa zaškeril. Novinky sa tu šíria naozaj rýchlo. Začervenala sa keď nad tým uvažovala.
Gin ju prevádzal po paláci, ukazoval jej rôzne miestnosti. Dokonca ju zaviedol do haly, kde mal Aizen trón. Všetko vyzeralo fajn. Dokonca povedal aj pár žartov na Aizenovu adresu. Vtipkoval dokonca aj o Espade. Napríklad o takom Barraganovi povedal, že keby po poreže, tak sa namiesto krvi vyvalí prach. Takisto jej opisoval ako sa baví s Luppim keď popíšu spiaceho Starrka. O Grimmjowovi zas prehlásil, že ho mnohokrát videl ako vo svojom resurrección spí v prútenom košíku a sem tam sa hrá s klbkom nití. Povedal žart na skoro každého z Espady. No Ulquiorra si nechal nakoniec. Nebolo jej po vôli keď si z neho robil posmech. Dokonca sa ani nezasmiala. Aj keď povedal, že ho každé ráno vidí nanášať si linku pod oči, alebo že spí zavesený dolu hlavou. Rozprával jej dokonca aj to ako sa pripravoval na jej príchod. Myslel si, že to vezme s humorom.
„Vymaľoval izbu, zariadil ju, navrhol a ušil tvoju uniformu a podobné gayské kraviny.“ Jeho spôsob vyjadrovania sa prudko zmenil. Hneď ju to prekvapilo. No najviac ju dostalo keď ju pritlačil k stene a chytil ju pod krkom pričom prstami pomaly prechádzal po jej perách. Nemohla sa pohnúť. Z pre ňu nepochopiteľnej príčiny, jej to bolo príjemné. Druhú ruku buchol dlaňou o stenu. To ju už vydesilo. Srdce jej búšilo stále intenzívnejšie a intenzívnejšie. Cítila jeho teplý dych, keď sa k nej pomaly približovala jeho tvár.
„Héeej! Čo si k(u)rva myslíš, že robíš?!“ Vyrušil ich sarkastický tón hlasu inej osoby. Bol to Grimmjow. Vyškieral sa ako keby videl najkomickejší obraz svojho života. Gin pootvoril oči.
„Ale, ale, bol som odhalený, Jaegerjaquez-sama?“ Posmešne otvoril oči.
„Prečo ho oslovil Jaegerjaquez-sama?“ Prebleslo jej hlavou. Hneď si uvedomila, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom. Gin od nej odstúpil a nechal ju tam v pomykove stáť. Ak to nie je ten Ichimaru Gin, tak potom kto to je?
„Ešte dlho chceš mať ten pošahaný ksicht?!“ Ďalšia krutá a neúctivá poznámka na muža, o ktorom si Orihime doteraz myslela, že je Gin. Teda aspoň dúfa, že je to muž. Zrazu si všimla, že sa mu spustili dlhé blonďavé vlasy a celý sa zmenil.
„Findor Carias, fracción segunda Espada, Baraggana Luisenbarna. Teší ma.“ Zaškeril sa.
„Zas si sa vkradol do Szayelovej pracovne?! Akú hovadinu si mu zas ukradol?!“ Zavrčal Grimmjow. Ale bolo na ňom vidieť, že hnev len predstieral.
„Ex acta! Ale nazval by som to len taká malá súkromná návšteva o ktorej sa nemusí dozvedieť.“ Objasnil im. Orihime bola ešte viac zmätená a v rozpakoch ako doteraz. Kto to krucinál je?! A čo od nej ten takzvaný Findor Carias chce?!
„Ahá, tak teraz mi ukáž ako sa ten tvoj zasraný ksicht dokáže vypariť.“ Findora vzápätí nebolo. Grimmjow pomaly podišiel k Orihime. Mal pohodovú chôdzu, ruky vo vačkoch a sarkastický úškrn.
„Takže ty si tá Orihime?“ Oplzlo si ju prehliadal
„A...áno! Inoue Orihime, rada vás spoznávam!“ Rozpačito sa uklonila.
„Hej, hej, pokoj. Myslím, že ešte nevieš čo je to Arrancar zač. Haa, mohol som ešte chvíľu počkať, čo by s tebou Findor urobil bola by to celkom prča sledovať toho nadržanca!“ Zasmial sa. Orihime až nedýchala, ako to mohol povedať? Bola psychicky totálne na dne. Nič jej už nemohlo pomôcť. Zostane tam a prinajlepšom sa zblázni alebo ju niekto odtiaľ zabije.
„A nie je to tak trochu voyerizmus Grimmjow?“ Začula ženský hlas. Priťahuje dosť nechcenej pozornosti iných Arrancarov. Keď sa Grimmjow obzrel videl tam tri ženy. No skvelé, ďalšie Aizenove fanatičky, čo sa jej z neznámych dôvodov budú chcieť pomstiť. Utkvela jej v hlave otrasná myšlienka na to čo sa asi stane.
„A čo to akože k(u)rva je, Sung-Sun?!“ Zavrčal ako hladná šelma na svoju korisť.
„Myslela som si, že si inteligentnejší, kocúrik.“ Zasmiala sa malá čiernovláska, s rozdielnou farbou zreničiek.
„Ty aj myslíš, Apacci? To mi je novinka.“ Povrchne sa zasmiala černoška, ktorá vyzerala ako amazonka. Keď bola doteraz Orihime na dne tak teraz to bolo na viac ako sto percent. Desili ju.
„Sklapni, Mila Rose!“ A boli v sebe. Nebola schopná registrovať ich konverzáciu, ale bola si istá, že sa hádajú.
„Ale, ale, ste také hlučné.“ Sung-Sun presunula svoj záujem o zoženie Grimmjowa na podpichovanie spoločníčiek.
„Drž hubu!“ Zavelili jej naraz. Aj Grimmjow bol prekvapený ako sa do seba pustili. Strhla sa tam ženská bitka medzi Sung-Sun, Apacci a Mila Rose. Nenápadne sa ku Grimmjowovi a Orihime pristavil ďalší Arrancar ktorého si všimli až keď prehovoril.
„Aký je stav?“ Spýtal sa pričom ich sledoval.
„Apacci vyhráva... a... remíza.“ Zahlásil bez toho, aby sa naňho pozrel. Orihime hrozil srdcový kolaps. Ďalší Arrancar?! Kto je zas tento?
„Potom mi povedz ako to dopadlo.“ Zvrtol sa na päte a chytal sa odísť tam odkiaľ aj prišiel.
„Hej! Ggio! Odkáž tomu perverzákovi, že to mám uňho!“ Ggio, ako ho oslovil Grimmjow, sa nachvíľu zastavil aby si ho vypočul, potom však bez slov pokračoval v ceste. Orihime bola tak uchvátená zápasom tých dvoch, že už nevnímala okolie. Bodaj by nie, tĺkli sa už skoro pol hodinu. Zacítila ruku na svojom ramene. Pokiaľ sa stihla spamätať už ju niekam niekto ťahal...

______________________________________________________________

My pain may be the reason for somebody´s laugh. But my laugh must never be the reason for somebody´s pain.
Ch. Chaplin

Dodatek autora:: 

...takžé ďalší dielik Laughing out loud Enjoy

4.857145
Průměr: 4.9 (7 hlasů)