SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Without the sunlight in cold night-03

Keď sa zorientovala všimla si Ulquiorru. Ťahal ju za ruku. Prečo od toho všetkého hluku.
„Čo si tam robila, žena?“ Prudko zastavil, keď sa pýtal. Očividne čakal na jej odpoveď, no ona nijako nereagovala.
„Pýtam sa, čo si tam robila, žena?“ Nezvýšil hlas, len zopakoval položenú otázku.
„Uhm... ja...“ Zamyslela sa čo mu povie.
„To nestačí, že som dostala skoro infarkt? A ešte k tomu toľko Arrancarov! Ani medzi toľkými ľuďmi sa necíti v pohode, nieto Arrancarmi!“ Povedala si v hlave krehká osôbka. Takisto jej prebehlo hlavou, že bude dosť otrepané, keď oznámi, že sa stratila. Aj keď to nie je tak úplne pravda. Vedela kde je. Dokonca aj vedela ako má odtiaľ odísť. Len nohy ju nechceli poslúchať. Uvedomila si však jednu vec. Prečo ju odtiaľ Ulquiorra odtiahol. Nie je ten typ čo by sa o ňu strachoval. Tak aký mal dôvod? Nemala čo stratiť. Uvážila možné riziká a nakoniec sa spýtala.
„Prečo si ma odviedol preč? Myslela som si, že mám povolené pohybovať sa po paláci ako sa mi chce.“ Jej spontánnosť a odvahu roztrieštil jeho studený pohľad. Priam sa jej v tej chvíli naježili chlpy. Odmlčal sa. Bolo to omnoho desivejšie. Mal jej radšej vynadať a poslať ju do cely. Ale nie. On len apaticky mlčal. Nebolo to obyčajné mlčanie. Skôr sa bála, že mu ublížila tým čo mu povedala.
„Ak chceš, môžeš sa vrátiť. Myslel som si že sa tam necítiš dobre, keďže si bola bledšia ako ja a skoro si pod tým návalom potu ani nedýchala.“ Ak by existovala cena pre jej najnetypickejší a najneočakávanejší zážitok tak toto by vyhralo na celej čiare. Žeby ten Findor, či ako sa volal, hovoril pravdu? Naozaj sa na jej príchod Ulquiorra pripravil? Mala plnú hlavu myšlienok. Čo sa jej často nestávalo. Jedna časť bola dojatá a potešená. Ale druhá stále v obavách a strachu. Čo jej Ulquiorra asi urobí? Možno je to len pasca, je to predsa Arrancar. Ale Orihimina povaha zvíťazila a sama nevedela ako ho objala. Chudák Ulquiorra len neveriacky pozeral pred seba a nevedel spracovať fakt, že ho Orihime objala. Cítila sa uvoľnene a dobre v jeho objatí. Nič iné v tú chvíľu neexistovalo. Ani svet, ani Arrancari dokonca ani Ichigo. Zabudla na všetko a proste objímala osobu na ktorej jej začalo záležať.
„Č-čo... čo to robíš... žena?“ Dostal napokon zo seba. Na jeho bledej tvári sa zaleskla jemná červeň. Červenal sa. Keď si to všimla odtiahla sa a pousmiala. Nevyzerala sklamane, pretože jej to objatie viac-menej neopätoval. Bola proste šťastná že to spravila.
Odvtedy v jej cele Ulquiorra zostával dlhé hodiny. Nerozprávali sa, len ju pozoroval. Nebolo jej to nepríjemné, cítila sa pokojne a bezpečne keď bol s ňou. Aj keď jej nič nehovoril. Orihime sa ho ale neskôr začala vypytovať na rôzne veci. Mnohokrát ju ignoroval. Vyhovovalo jej to. Niekedy odpoveď vedieť ani nechcela. Jeden deň spozorovala na ráme zamrežovaného okna malého hollow vtáčika. Zdal sa jej milý a celý čas sa tam s ním hrala a pozorovala ho. Bola z neho tak unesená, že nevedela zaspať. Len tak ležala. Otočila sa na bok a sledovala miestnosť. Pozornosť jej upútal malý lúč svetla ktorý jej zasvietil do očí. Lúč sa zväčšoval. Všimla si, že sa otvárajú dvere. Rýchlo zavrela oči. Počula, že do izby niekto vošiel. Z tvári jej zmizlo teplo. Dvere sa tým pádom asi zavreli. Počula kroky. Niekto išiel k jej posteli. Mierne pootvorila oko. Pre pozorovateľa nebadateľné pootvorenie. Bezpochyby! Bol to on. Ulquiorra ju tam pozoroval. Prekvapilo ju to. Natiahol k nej ruku a odhrnul jej pár pramienkov vlasov. Cítila z jeho chladného dotyku jemnosť a drobné známky citu. Prešiel jej prstom po čele a postupoval nižšie. Prešiel cez mihalnicu, jemne pohladil rukou jej líce a nakoniec prstami pomaly a nežne pohladil jej prery. Netušila čo tým myslel. Nečakane sa strhol a rezkým, rýchlym krokom vypochodoval z izby. Zavrel dvere a v tej rýchlosti ako zavrel dvere sa Orihime posadila. Natiahla ruku na znak, že ho chce zastaviť, ale bez úspešne. Nestihla ho zastaviť.
„Po-čkaj.“ V strede slova sa odmlčala. Všimla si, že je to už bez významu. Jeho večerná návšteva zapríčinila, že Orihime už oka nezažmúrila. Ráno sa postavila z postele nevyspatá. Ulquiorra tam už bol. Stál tam. Jeho zelené oči Orihime sledovali ako obvykle. Len Orihimin postoj sa trochu zmenil. Ako by ho mohla brať rovnako ako predtým. Ako by mohla utiecť od toho čo sa vtedy stalo. Bola v rozpakoch. V rovnakých, ako keď na ňu hľadia tie krásne čokoládové oči spopod rozstrapatených pomarančových vlasov.
„Eh... ahoj, Ulquiorra-kun.“ Pousmiala sa pričom privrela oči. Očividne to nečakal, zneistel. Orihime sa išla najesť. Sadla si do kresla a pustila sa s veľkou chuťou do jedla, pričom ju pozoroval. Bola spokojná, najedená a necítila sa zle. Vzala podnos s už prázdnym tanierom a podľa mu ho so slovom „ďakujem“ pričom mu vtisla pusu na líce. Nečakal to. Dotyk Orihiminých pier bol oveľa jemnejší, ako predtým pri dotyku. Jemne nadvihol ruku a vložil ju do jej vlasov. Pritiahol jej hlavu k svojej tvári. Cítil jej dych a ona jeho. Prekvapilo ho, že necukla. Síce sa poriadne červenala a na pokožke jej hlavy cítil jemný pot. Druhou rukou ju chytil okolo pása. Naklonil k nej tvár a pobozkal ju. Najprv jej jemne bozkal spodnú peru a potom prišiel k intenzívnejším bozkom. Rukou ktorou jej držal driek si ju chcel privinúť k sebe. Zabránila mu v tom tácka. Vtedy si uvedomil, čo robil. Prudko sa odtiahol a vzal jej z rúk tácku. Z cely vypochodoval tak rýchlo, že miestami mala Orihime pocit, že použil sonido. Bola červená od ucha k uchu. Behom pár sekúnd Orihimin mozog spracoval všetky informácie a priamo úmerne spracovanej informácií sa zvýšilo jej začervenanie. Skončila červená ako rajčina. Jednu ruku si priložila na líce. S prstami na druhej ruke si zas prešla po spodnej pere. Zatočila sa jej hlava a podlomili sa jej kolená. Tak takto vyzerá jej prvá pusa. Zhodnotila, že to bol najvzrušujúcejší a najromantickejší zážitok doteraz. Po pár minútach strávených na zemi sa postavila. Otvorila dvere a vyšla von. Smerovala do siene s Aizenovim kreslom. Všimla si že vedľa sedí muž. Bol opretý hlavou o bok trónu a pod hlavou mal vankúš. Spal. Na hlave mal nastoknutý vodný melón. Prišlo jej to divné, ale aj smiešne. Pousmiala sa. Zrazu si všimla ako k nemu ide malé dievča s blonďavo-zelenými vlasmi a priam cukríkovo ružovým okom. Druhé mala zahalené. Mala zlomyseľný až sadistický pohľad a v ruke držala mačetu ktorou chcela očividne rozbiť melón na hlave toho muža. Dosť ju to vydesilo. Vydala zo seba neidentifikovateľný, vysoký a piskľavý tón, ktorý muža zobudil a prekazil plán tomu dievčaťu. Ten sa rozospato pozrel na Orihime, potom na to dievča a nakoniec mu navrela na čele obrovská žila. Dievča sa priam zaseklo keď si všimla že sa muž postavil. Hýbalo sa len jej oko.
„Lilynette!“ Mal tlmený, ale predsa výrazný, francúzsky prízvuk. Očividne okríkol to dievča, lebo sa vydesilo, ale snažila sa to maskovať vynúteným smiechom.
„He-he, Starrk, bré ránko!“ Vyškerila sa a mačetu schovala za chrbát. Chytil ju rukou za kabátik a nadvihol ju. Hmýrila sa ako červík na háčiku a vykrikovala „Daj ma dolu, idiot!“
„Lilynette, koľko krát ti mám hovoriť, že keď spím otravuj Ggia alebo Gina?!“ Potom vytrúsil pár slov po francúzsky. Určite to boli nadávky Orihime si tým bola istá. Muž na ňu pozrel unavenými a znudenými, belaso modrými očami. Lilynette pri chôdzi ťahal za sebou. Ako otec svoje neposedné dieťa. Podišiel k Orihime a obzeral si ju.
„Primera Espada, Coyote Starrk.“ Nepovedal ani slovo na viac. Čakal pokiaľ sa nepredstaví Orihime.
„Ja... no... Orihime Inoue, teší ma.“ Zas tá typická guča nervov. Poroste klasická Orihime.
„Primera Espada, Lilynette Gingerback.“ Ukázal na dievča. Tak počkať, ony sú dve jednotky?
„Ona je vaša fracción?“ Spýtala sa zdvorilo.
„Nie ty k***a! Ja som Primera rovnako ako on!“ Naježila sa Lilynette.
„Eh... pardon.“ Ospravedlnila sa zoskočene. Starrk zovrel ruku v päsť a buchol Lilynette po hlave. Tej vyhŕkla slza a s prekvapeným pohľadom si chytila hrču a zahučala naňho.
„Ce que vous faites?! Crétin!!!“ Orihime bola zaskočená. Vydedukovala, že je to asi francúzština.
„Ceinture jusqu'à, idiot!“ Odvrkol jej. Otočil hlavu do iného smeru. Nechcel ju vidieť rozčuľovať sa. Malíčkom si začal špárať v uchu a odignoroval všetko čo mu potom povedala. Po chvíli ho to prestalo baviť tak sa otočil a odišiel. Lilynette utekala za ním a celú cestu mu nadávala. Divní to Arrancari a to si hovoria Primera. Bola z nich dosť v školu. Nejako to prekonala a pohla sa o pár krokov. Pred nosom jej prešiel ďalší Arrancar, ktorí si čítal knihu preto ju ignoroval. Všimol si ju až keď ju obišiel. Zdvihol nos od knižky, premeral si ju očami, vzdychol si, pozrel sa naspäť do knižky a pokračoval v ceste. Začula krik a rýchle kroky, ktoré smerovali k nim.
„Tesláaaaa!“ Kričal Arrancar ktorého Orihime stretla už včera. Ggio. Pomyslela si. Ten blonďaví Arrancar sa zastavil, znova odlepil hlavu od knižky a pozrel sa na utekajúceho Ggia.
„Už som ti povedal nie.“ Bez náznaku zmeny nálady. Ggiovi to navnadilo prudké zvýšenie adrenalínu. Zaťal ruky a nahnevane vrčal.
„Keby Nnoitra-sama vidí, čo zas robíme, rozčúlil by sa.“ Odfrkol mu. Toto ho však dosť zamrzelo.
„Tvoj Nnoitra-sama sa to nemusí dozvedieť!“ Prekrížil si ruky na prsiach, pozrel nabok a polohlasne odvrkol. Ggio bol červený ako paprika. Orihime to pripadalo ako milenecká hádka.
„Tak to bolo aj minule. A dozvedel sa.“ Pokračoval v čítaní.
„Per favore!“ Tomuto rozumela na sto percent. Znamenalo to prosím. A bola si istá aj jazykom, bolo to taliansky.
„Non!“ Buchol knižkou. Orihime bola mimochodom úplne ignorovaná.
„Naposledy, Ggio, nebudem ani tebe, ani Lilynette s mojim zampakutó robiť bubliny!“ Ozývalo sa to celou miestnosťou. He, to sa hádajú o nejaký bubli fuk? Orihime vypleštila oči. Tesla znova otvoril knižku a pokračoval v ceste. Ggio ho nahnevane sledoval.
„Tss, cosa pensi di te stesso, idiota.“ Začervenal sa keď si všimol, že Orihime ich rozhovor sledovala. Všimol si, že je rozrušená, preto prešlo jeho začervenanie do obrovského úsmevu.
„Bon giorno, mia bella donna.“ Podišiel k nej. Prudko ju chytil pod hrdlo a buchol o zem. Orihime až skoro vyrazil dych. Z úst sa jej pustil malí potôčik krvi.
„Povieš to niekomu a čaká ťa la morte...“ Olízal jej ten potôčik krvi. Orihime skoro udusil. Pustil ju.
„Tým nenaznačujem ten bubli fuk. Nikto sa to totiž nedozvie, sí?“ Pozrel na ňu medovými očami. Prikývla. Ggio bez slov odišiel. Orihime sa postavila a utekala preč.

______________________________________________________________

My pain may be the reason for somebody´s laugh. But my laugh must never be the reason for somebody´s pain.
Ch. Chaplin

Dodatek autora:: 

na rade je ďalšia kapitola, ani neviete ako ma teší, že sa páči Smile Laughing out loud
je tam pár slov po fancúzsky a taliansky, hlboko sa ospravedlňujem tým, ktorý tieto jazyky ovládajú a zároveň zvalujem vinu na google prekladač Big smile Big smile
ďalšia kapitola asi tak skoro nebude, lebo pracujem aj na iných, každopádne Enjoy Laughing out loud

5
Průměr: 5 (3 hlasy)