Without the sunlight in cold night-špeciál

I.St.Valentine's day

Orihime sedela vo svojej cele. Dnes je ten deň. Normálne by sa stresovala, ako dať Ichigovi čokoládu tak, aby to neodmietol, no teraz je to iné. Nie je tu žiadny Ichigo ani nikto z jej doterajších priateľov. Je tu len kopa Arrancarov a Aizen, Tousen a Gin. A jedna konkrétna osoba, pre ktorú chcela Orihime niečo pekné urobiť. Čokoládu mala nachystanú, vytipovala si kedy v kuchyni nikto nebude a nejakú si pripravila. Bolo to zložité, ale podarilo sa.
„Ale, keď som si s tým dala toľkú námahu, tak by to mohlo dopadnúť dobre.“ Povedala pri pohľade na čokoládu. Počula otváranie dverí, skoro ju trafil šľak a rýchlo schovala čokoládu za chrbát.
„Čo to máš v ruke, žena?“ Spýtal sa prekvapený Ulquiorra, keď si všimol jej rozpaky.
„Ehehe... nič, ja len...hehe.“ Škriabala si zátylku. Neriešil to, položil jej podnos na stôl a čakal.
„Mô-môžeš odísť, Ulquiorra-kun.“ Stále sa tak neprirodzene smiala a jeho to stále nezaujímalo a odišiel. Vzdychla si keď tam nebol.
„Čo mám robiť, ako mu ju mám dať?“ Zasa si v beznádeji začala mačkať lem.
„A čo si počnem keď ju neprijme?“ Strachovala sa ďalej. Začula, že jej niekto niečo hodil do cely. Všimla si to až keď tam nikto nebol.
„Hm? Čokoláda? Pre mňa?“ Čudovala sa keď ju zdvihla zo zeme, bol tam zastrčený lístok
„Skap do rána ty malá mrcha! Raz ťa dostaneme! S láskou Loly a Menoly“ Čítala. Oblial ju pot a stále sa tak neprirodzene smiala. Zamyslela sa, veď áno, na Valentína sa viac-menej prejavujú city a toto je predsa tiež istý druh citu, nie?
„Keď to dokázali Loly a Menoly, tak to dokážem aj ja!“ Posmeľovala sa. Prešlo pár hodín a nič. Prešlo pól dňa a stále nič. Bola z toho viac vystresovaná ako z Aizena. Preglgla.
„Musím to urobiť!“ Postavila sa a vypochodovala z miestnosti. Pred Ulquiorrovou izbou v šoku zistila, že čokoláda zostala v jej cele. So strachom v očiach utekala do izby. Všade ju tam hľadala, ale nikde ju nemohla nájsť. Všetko prehádzala, ale čokolády nikde. Čo si teraz počne?!
„Hľadáš toto, žena.“ Začula jeho hlas. Otočila sa a naozaj, bol to on s čokoládou v ruke. Orihime si vzdychla, tak sa nestratila. Bola potešená, ale aj... Veď on drží v ruke jej darček na Valentína! Celá sa začala červenať a nevedela zo seba dostať súvislú vetu.
„Ja... no, ono to... ja... to... ty...“ Nikto to nemohol pochopiť ani Ulquiorra. Odvracala od neho pohľad. Podišiel k nej a vtisol jej bozk do vlasov.
„Ale jesť ju nebudem.“ A odišiel. Prekvapilo ju to, ale zároveň bola na seba hrdá, že mu dala čokoládu, teda viac-menej.

II.My name is not „Woman“!

Ulquiorra priniesol Orihime jedlo so slovami: „Jedz, žena.“
Odniesol jej podnos so slovami: „Dojedla si, žena?“
Na chodbe ju zastavil so slovami: „Stoj, žena.“
Priniesol jej kyticu kvetov so slovami: „Tu máš, žena.“
Orihime zúrila.
„Tak a dosť, to ma nevie krajšie pomenovať? Moje meno predsa nie je žena!“ Sťažovala sa Shun Shun Rikke. Ktorá ju bezradne počúvala. Teda až na Tsubakiho, ten spal.
„Čo si myslí, dokonca ani po tom všetkom mi nie je schopný povedať niečo iné ako „žena“?!“ Pri slove žena sa ho snažila napodobniť. To rozosmialo ženskú časť jej Shun Shun Rikky.
„Ale no tak, Orihime-chan, je to chlap, musíš mu to povedať.“ Zasmiala sa Lily.
„Čo si to povedala, k***a?! No a čo, že je to chlap, ja tiež neviem ako sa voláš!“ Ignorovali ho až na Shun'o. Tá sa s ním začala mlátiť.
„Myslíte?“ Všetci okrem Tsubakiho prikývli. Tak dobre, povie mu to. Vyšla tri kroky z izby a hneď sa aj otočila. Však to ešte počká o deň dlhšie. Druhý deň sa to opakovalo, stále oslovenie „žena“ a stále Orihimina prchajúca odvaha. Nakoniec jej asi inak ani nepovie. Raz si to všimla Menoly. Bola sama a sledovala jej rozpaky.
„Čo to robíš?!“ Nechápala. Orihime zmeravela, ona ju asi celý čas pozoruje.
„Ja som... len... ja...“ Nevedela sa vykoktať.
„Si neskutočne trápna. Teda skôr úbohá, myslím si, že to najviac štve Loly.“ Prehliadla si ju a odišla preč. Orihime to naštartovalo. Ona predsa nie je srab! Povedala si, odhodlane vyšla po schodoch a zaklopala na dvere. Otvorili sa, keď ju uvidel s vážnym pohľadom nič nepovedal len ju pustil ďalej. Keď vošla privinul si ju k telu a vtiahol ju do dlhej pusy. Priam sa jej krútila hlava nad intenzitou toho bozku. Stiahol ju na posteľ a začal jej sťahovať hakamu. Keď si to uvedomila, zastavila ho, nie je tam predsa kvôli tomu.
„Musím ti niečo dôležité povedať!“ Vravela pričom mala v rukách jeho tvár. Posadil sa a spýtal sa.
„Je to dôležitejšie ako to, čo som chcel robiť ja, žena?“ Orihime navreli na čele žily. Samozrejme, že je to dôležitejšie!
„Moje meno nie je žena!“ Vykríkla. Zaskočilo ho to, no potom sa pousmial. Orihime to prekvapilo, prvý krát ho videla usmiať sa a zároveň nechápala prečo sa nesmeje. Bol to tak príjemný úsmev aký v živote ešte nevidela, prisahala, že jeho kamenná tvár z pred chvíle určite nepatrí jemu. Nič jej neodpovedal.
„Chcem tým... chcem tým povedať, že keď to chceš so mnou ešte robiť, tak ma oslovuj menom.“ Jej odvaha vyprchala, túto vetu už nedomyslela.
„Tak dobre...“ Povedal a pobozkal ju.
„Keď ťa teda budem chcieť, tak budeš Orihime-san.“ Zašepkal jej do ucha. Priam jej prešiel mráz po chrbte. To oslovenie ju dojalo, nebolo to síce to čo chcela, ale zatiaľ stačí aj toto.

III.Reiko's pain

Bolo to obdobie pred príchodom Orihime do Las Noches. Reiko sa pekne upravila, obliekla a navoňala sa. Ale nie moc, len tak decentne a príjemne. Bola nadšená z celého paláca. Pocit, že tam môže byť ju príjemne hrial a ona sama bola v tom období najšťastnejší Hollow v celom Hueco Munde. Vykračovala si po chodbách a skoro každému sa zdravila. Bola tam známa. Nepoznala síce každého, ale to jej nevadilo. Dokonca jej nevadilo ani to, že väčšinou dostávala len tie podradné práce. S elánom tlačila svoj vozík s čistiacimi prostriedkami do jedného z desiatich palácov. Zaklopala na dvere, ale nikto jej neodpovedal. Otvorila dvere a skoro onemela. Videla tam nahého Arrancara. Bol bledší ako stena a vlasy sa mu jemne leskli. Otočil tvár smerom k Reiko. Prezrel si ju od hlavy až k päte.
„Čo tu chceš, odpad?“ Bez akéhokoľvek náznaku citu. Reiko bola ohromená, krajšieho Arrancara v živote nevidela. Celá červená ani nevedela povedať čo tam vlastne robí. Striedavými pohľadmi sledovala miestnosť a vozík.
„Chápem...“ Obliekol si uniformu, čo mu zabralo len pár chvíľ, schmatol Zampakutó a odišiel. Reiko zostala ešte dlho v pomykove, kým sa jej myšlienky ako tak upokojili.
„Úžasné... ale kto to bol? Nikdy predtým som ho tu nevidela... A mal na hrudi vytetovanú štvorku... Žeby to bol ten Ulquiorra...?“ Hovorila si v hlave popri čom upratovala. Rozhodne sa na to bude musieť niekoho spýtať.
Tak aj urobila a spýtala sa. Najskôr ju vysmiali, ale potom to vzali tak, že on sa vážne na verejnosti veľmi neobjavuje.
„Je to podivín... Nezaujíma sa o ženy... Stále sa rovnako tvári... A je mi prudko nesympatický.“ Hovorili jej kolegyne. Ona ich ignorovala. Bola ním uchvátená. No nech ho pozorovala a tajne sledovala koľko len chcela, nikdy sa o ňom nič nové nedozvedela. Bola z toho zúfalá. Aj keď sa s ním nerozprávala, aj keď jej nikdy nepovedal ani „ahoj“ a aj napriek tomu, že ju oslovoval „odpad“, nemohla tomu chlapovi odolať. Niečo nevysvetliteľné ju k nemu priťahovalo. Nevedela čo si počať, uvažovala aj nad samovraždou. Aj nad tým, že mu to všetko povie. Ale ako sa asi zatvári, keď mu niečo tak závažné povie? Rozhodne ho najprv musí pochopiť. A to bol zlom v jej živote. Rozhodla sa správať presne ako on. Mala to už naštudované, preto jej to nerobilo problémy. Až na pár vecí, chovala sa tak ku každému. Jej priatelia sa jej stranili. Aizen ju využíval. A na chodbe ju už ignorovali. No Ulquiorra stále nič.
Vtedy, keď ju Aizen poprosil o to, nech privedie Orihime, mala pocit, že od hanby umrie. Cítila sa taká malá a bezbranná, keď si uvedomila čo kvôli niekomu, tak ľahostajnému, urobila. Áno, žiarlila, ale toto si Orihime nezaslúžila a Reiko, nech sa snažila ako len chcela, nedokázala mať rovnakú povahu ako Ulquiorra. A to bol druhý zlom, uvedomila si, že ona nie je on a rozhodla sa pred Orihime vísť s pravdou na povrch. Cítila sa odosť lepšie. Ale potom ju čakal posledný zlom, ktorí už ani ona sama nedokázala zniesť...

IV:Will it be same?

Prešiel približne rok po tom, čo sa Orihime vrátila z Hueco Munda. Nikomu však nič nepovedala. Ani Tatsuki ani nikomu. Svoje „malé“ tajomstvo si chcela doživotne nechať len pre seba. Aj keď sa zaňho nehanbila. Aj keď možno hej. Nechcela to riešiť. Na jednej z mnohých únavných hodín v škole sa zamyslela: „Čo by som robila, keby je Ulquiorra normálny človek? Keby to je normálny študent... Napríklad taký môj spolužiak. Zmenilo by sa niečo? Asi určite. Každé ráno by som nad ním rozmýšľala a snažila by som sa vyzerať čo najlepšie, len aby som sa mu zapáčila. Starala by som sa o to čo si o mne myslí. Ale nepreháňala by som to. Len by som tak nenápadne stála po jeho boku. Až raz by si ma všimol. A uvedomil by si, čo preňho robím, aj keď je to na pohľad zdanlivo nenápadné... A boli by sme šťastný. No aj keby sa do mňa nezamiluje. Budem pri ňom až do konca mojich dní. Len tam tak tíško stáť a želať mu do života len to najlepšie... A keď tak nad tým uvažujem... Ja som ho asi...“
Z víru myšlienok ju vytrhol školský zvonec.
„Orihime... tak ideš?“ Ohlásila ju Tatsuki. Pozrela sa na ňu a usmiala sa.
„Áno!“ Vyskočila zo stoličky a utekala za ňou.
„A zastavíme sa aj v cukrárni?“ Položila ďalšiu otázku a Orihime zas len spokojne prikývla. Zahľadela sa von oknom a znova začala uvažovať o Ulquiorrovi. No po chvíli sa usmiala a privrela oči.
„Bolo by to vtedy rovnaké... myslím, že nie...“ Povedala si v hlave a spokojne kráčala ďalej.

---Really the end