SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 1- Nový začiatok.

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Vampire knight bolo perfektné anime. Keď som skončila posledným dielom druhej série, naštvala som sa na ten otvorený koniec deja. S miernymi záchvatmi som zistila, že ďalšia séria sa nechystá, a tak to bolo jasné. Rozhodla som sa pokračovať v príbehu podľa vlastnej fantázie. ^^ Yuuki a Kaname začínajú spolu žiť novy život.  Obaja sú čistokrvní upíri s obrovskou mocou a samozrejme sa veľmi milujú. Tie obrovské možnosti sú až fantastické a písanie tohto príbehu mi spôsobuje šialenú radosť. ^^ Čo sa stalo potom ako sa Yuuki rozhodla vzdať celého svojho sveta pre Kanameho? So zánikom rady už nemá kto kontrolovať nebezpečných upírov, ktorý sa teraz spájajú a spolu sa snažia dostať čo najbližšie k znovuprebudenej čistokrvnej princeznej, ktorá kvôli svojej mladosti predstavuje ľahší cieľ. Yuuki a Kaname sa teraz musia postaviť všetkým svojim nepriateľom, aby si vybojovali pokoj a bezpečie pre seba a pre svoje................deti? (to ešte musím domyslieť Laughing out loud )

kapitola 1- Nový začiatok. (Áno, to sa mi páči..., tak prečo ja som znovu tá, ktorú posielajú do úzadia?)

Už nikdy sa nevrátim. Tieto slová mi ostali uväznené v hlave a nijako som sa ich nemohla zbaviť. Kráčala som po ceste vedúcej do vstupnej brány Akadémie v sprievode štyroch ľudí.
Ľudí, pousmiala som sa, nie, upírov. Ledva som vnímala chodník pred sebou. Nemohla som prestať myslieť na všetko, čo opúšťam. Bolela ma predstava, že nič z môjho minulého života už nebude také ako predtým. Opúšťala som všetko, čo som poznala a zároveň som sa vrhala do hlbokej priepasti, úplne neznámej. Všetko mi tu bude chýbať – priveľmi- chýbať, avšak mala som na výber. Nikdy by som sa nerozhodla pre budúcnosť, v ktorej by so mnou nebol Kaname-senpai. Viem, že som si zvolila správne. Stačilo aby som otočila hlavu doľava a slová môjho vnútorného hlasu boli tak silné, že som nepochybovala. Pozerala som sa na tvár Kanameho-sama...
Áno, ak je niečo na tomto svete správne, tak je to to, že ja teraz kráčam vedľa jeho boku. Keď som sa na neho dívala, bledlo všetko čo som opúšťala: priateľov, riaditeľa, celý môj domov a ... Zera.... Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa nemyslieť na tú najstrašnejšiu vec, ktorú som musela nechať za sebou. Kaname si všimol, že sa na neho pozerám a podľa toho ako zareagoval som vedela, že zbadal v mojich očiach smútok zo záblesku spomienky na Zera. Ruku si položil okolo môjho pásu. Takto sme chvíľu kráčali v sprievode hlasnej výmeny názorov medzi Aidom a Rukou, ktorý sa cez hádku o vláčení kufrov, dostali k ďalším bezvýznamným veciam. Keď ich hádka začala byť už naozaj únavná, pretože Aidou práve vysvetľoval dôležitosť svojej zbierky nejakých harabúrd, nahlas som si vzdychla na znak mojej kapitulácie, ktorá sa týkala ich uzmierenia alebo aspoň utíšenia. Keď Kaname začul môj povzdych, rázne otočil hlavu dozadu, smerom kde kráčali tie dve kopy nešťastia a venoval im krátky, dravý varovný pohľad. Okamžite stíchli.
Nikdy ma neprestane prekvapovať, aký rešpekt držia ostatní voči Kanamemu-sama a samozrejme teraz už aj voči mne. Teda všetci okrem Aida-senpai. Tuhšie som sa privinula k boku Kanameho-sama a on ma pevnejšie objal rukou. Vzadu naďalej ostávalo ticho. Traja upíri kráčajúci za nami pravdepodobne vedia, aké dôsledky môže mať ignorácia výstražného pohľadu ich nádherného upírieho princa. Blížili sme sa ku koncu cesty a hranice územia Akadémie. Zbadala som auto. Nablýskané s tmavými sklami na nás čakalo zaparkované na kraji hlavnej cesty, kde o takomto čase neskorej noci neboli žiadne iné autá ani žiadni ľudia. Zvedavo som sa obrátila na Kanameho, keď sme zastavili pár metrov od auta.
„Yuuki,“ oslovil ma Kaname-senpai, „Aidou ťa vezme na bezpečné miesto.“ Z tých slov som pochopila, že odchádza a pár dní ho určite neuvidím. Zavalil ma taký veľký smútok, až ma moja tvár zradila a odhalila všetkým moje pravé pocity. Pozrela som sa do zeme v nádeji, že to dokážem skryť, ale bohužiaľ moji noví spoločníci neboli ľudia a tu sa dajú veci zatajiť len veľmi ťažko.
„Yuuki,“ povedal znova, chytil ma za bradu a zdvihol mi tvár tak, aby mi mohol hľadieť do očí.
„Aký úžasný prejav nadšenia, že stráviš nejaký čas v mojej prítomnosti,“ poznamenal Aidou a naschvál si prehnane vzdychol. Zdvihla sa vo mne vlna hnevu a uprela som na neho pohľad. Prúd energie ho trafil priamo do hrude spolu s druhou dávkou, ktorá nepochádzala odo mňa. Kaname-sama sa tiež pozeral smerom, kade Aidou odletel dobrých desať metrov. Znova sa pozrel na mňa.
„Nemusíš sa trápiť, bude to len na dva dni a ...“
„Aj keby to bola len hodina či minúta...“ prerušila som ho a teraz som svoje oči nechala prezradiť mu, ako strašne nechcem byť bez neho. Ruka a Akatsuki mlčali, no len o kúsok ďalej sa ozývalo funenie Aida, ktorý sa pokúšal postaviť na nohy.
„Ty blbec,“ vzdychol si Akatsuki jeho smerom. Kaname-senpai ma ťahal k autu. Otvoril mi dvere vzadu a ešte predtým než som nastúpila ma pohladil po tvári, potom sa sklonil a jemne priložil svoje pery na moje. Bola to taká krátka chvíľka, až som si skoro nestihla uvedomiť, že to spravil. Nasadla som a pozrela som naňho so smutným úsmevom.
„Aidou!“ zavolal Kaname a obzrel sa cez plece, „ako dlho sa ešte mieniš poflakovať? Potrebuješ ďalšiu radu do života?“
„Odpusťte mi to, Kaname-sama. Hanbím sa za svoje správanie.“ Stál pred Kanamem a klaňal sa. Potom sa otočil ku mne: „Prepáčte mi moju trúfalosť, Yuuki-sama.“ Prikývla som. Zdvihol sa, ešte raz sa uklonil Kanamemu a sadol si na miesto šoféra.
„Aidou ťa poslúchne vo všetkom a bude ťa chrániť. Nech potrebuješ čokoľvek, má príkaz splniť to.“
Znovu som prikývla a natiahla som ruku k jeho tvári. Dotkla som sa jeho vlasov. Mal ich také jemné... Chytil mi ruku a letmo ju pobozkal. Počula som zvuk motora. Kaname zatvoril dvere a auto sa pohlo. Otočila som sa, aby som sa mohla dívať na tú dokonalú osobu aspoň o pár chvíľ dlhšie. A aj som sa dívala...ako sa siluety dvoch kľačiacich postáv pomaly zdvíhajú a spolu s upírim princom sa strácajú v tme.

„Kam to vlastne ideme, Hanabusa?“ spýtala som sa po chvíľke a výdatne som si zívla.
„Neobávaj sa Cross, beriem ťa... teda, ehm,“ zakuckal sa, keď si uvedomil, čo zase vypustil z úst.
„Chcel som povedať, Yuuki-sama, beriem vás do domu mojej rodiny, teda na bezpečné miesto, ako povedal Kaname-sama. Ostaneme pár dní a potom ako Kaname-sama príde za vami, sa presuniete do vášho trvalého bydliska. Viac informácií nemám, Cross... teda, Yuuki-sama.“ Vychrlil to skoro všetko na jeden dych a mňa už okrem všetkého začínalo unavovať aj to, ako sa mu stále pletie jazyk, keď so mnou hovorí.
„Počúvaj, Hanabusa, už nemusíš byť taký formálny, pekne ma to rozčuľuje.“ Chvíľu nad tým uvažoval a ja som zatiaľ sledovala krajinu cez tmavé okienko.
„Isteže musím byť formálny, veci sa zmenili.“ Povedal nakoniec. „A ak by som nebol zdvorilý, Kaname-sama by ma asi zabil. Proste si na to zvykni, ehm, zvyknite, prosím... Každý sa k vám bude správať zdvorilo, veď ste teraz jediná čistokrvná princezná!“
„Správne, som teraz princezná,“ vzdychla som si. Niečo mi však napadlo, až som sa usmiala.
„Takže, splň príkaz! Prajem si, aby si sa ku mne nesprával tak formálne a aby si pri rozhovore so mnou toľko nekašlal. Vždy keď sa pomýliš, vážne to znie akoby si sa niečím drhol, takže je to aj pre tvoje dobro.“ Neveriacky sa na mňa pozrel, ale príkaz musel splniť. Zafňukal a konečne prestal hovoriť tým poslušným hláskom.
„No tak toto je úplne úžasné,“ povedal so silným ironickým dôrazom na poslednom slove, „Kaname-sama so mnou zase vytrie podlahu.“
„Ou, áno , Kanamemu to asi bude trošičku prekážať. Tak proste pred ním budeš znovu slušák, dobre?“
„A mám na výber?“ spravil grimasu. Zasmiala som sa a potom zaklipkala očami. Samozrejme, že Aidovi to neušlo, ako inak, dofrasa s upírmi!
„Ak si unavená, Yuuki-chan,“ toto vyslovil s veľkým úsmevom na tvári. Aj keď som ho nevidela, v hlase som mu začula aj úctyhodný kus hrdosti, že som mu ako jedinému, teda okrem Kanameho-sama, dovolila tykať mi. Musel byť nadšený, aj keď sa snažil nedať to tak najavo.
„Pokojne si pospi. Pred sebou máme ešte pekne nechutne dlhú cestu.“
„Hmm...,“ to bolo všetko, čo som zo seba dostala. Viečka mi klesli a ja som upadla do nepokojného spánku...
...Bola mi zima. Niekto ma zdvihol a zobral na ruky. Určite Hanabusa, premýšľala som a vôbec som nevládala otvoriť oči. Tiché buchnutie dverí auta som vnímala len ťažko, rovnako ako tlmený šepot okolo. No prebrala som sa.
„Hanabusa...“ povedala som pomaly a trochu som pootvorila oči. Práve ma niesol po schodoch, hore do izby.
„Ach, zobudila si sa, prepáč,“ položil ma do postele, „už sme tu, ale ešte si oddýchni.“ Zívla som si a tvár som zaborila do mäkučkého vankúša, určite plneného perím. Spokojne som sa usmiala a znovu som zaspala...

5
Průměr: 5 (14 hlasů)