SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Biela smrť - Stretnutie II.

Bola hlboká noc.Všade okolo tma.Na nebi plávalo len pár mrakov, ktoré skrývali jas mesiaca.Pouličné lampy len slabúčko blikali, akoby sa báli osoby, ktorá neslyšne prechádzala ulicou.Pomalými a tichými krokmi, ako šelma číhajúca na svoju korisť, sa približovala k vchodu do starej rozpadnutej továrne.Jemný vánok sa pohrával s jeho anjelsky bielymi vlasmi a vháňal mu ich do tváre.On však stále iba kráčal a ja ho poslušne nasledoval, ako verný pes svojho pána.Ak by sa rozhodol ísť na koniec sveta, šiel by som s ním.Keby sa mal prepadnúť do najhorúcejších pekiel, nasledoval by som ho.Keby chcel skoncovať zo životom, skoncoval by som s ním tiež.Určite sa pýtate prečo.Jednoduché.On, Hakushi, chladný muž s vlasmi, ktoré mali farbu nevinnosti, bol môj život.Vďaka nemu som dnes tým čím som.Vďaka nemu som Akemi Shinsei.

,,Akemi, drž sa u mňa a nič nehovor.´´Prehovoril ticho, skoro až nepočuteľne.Vedel som, že jedine pri ňom som v bezpečí.Vošli sme.Zo stien opadávala omietka a celý priestor bol cítiť vlhkosťou.Pár rozpadnutých strojov tam stálo zapadnutých prachom a cez porozbíjané okná bolo cítiť dvíhajúci sa vietor.Rinčanie reťazí sa ozývalo temnou budovou a čoraz viac navodzovalo desivý pocit.Vzadu v akejsi miestnosti sme zbadali svetlo a zamierili priamo k nemu.Dookola nič len strašidelná tma.Otvorili sa dvere a mňa oslepilo žiarivé osvetlenie miestnosti.Bola skoro prázdna, iba stôl, dve stoličky a v rohu stará skriňa a malý stolík, na ktorom bol položený počítač.Za stolom na jednej zo stoličiek sedela osoba, kvôli ktorej sme tu boli.Starý slizký chlap s plešinou na hlave a cigarou v ruke.Nechutne sa usmieval a poklepkával prstami po stole.Prsty mal zažlknuté od tabaku a pery zvráskavené, ako staré sušené slivky.Z každej strany stáli dvaja bodyguardi v oblekoch a na očiach mali tmavé okuliarmi.
,,Posaďte sa.´´Bol to skôr rozkaz ako slušné ponúknutie miesta.Hakushi však nemal rád rozkazy.Nenávidel ich.Bol to predsa Hakushi.Pre neho rozkazy neexistovali.Žiadne rozkazy, žiadne pravidlá, žiadne zákony...
,,Nebudem tu tak dlho, aby som si potreboval sadnúť.´´Pre neho typicky chladný tón hlasu sa zmenil na pohŕdavý.,,Poďme k veci.Môj čas je drahocenný.´´
,,Áno, ja predsa viem, veď zaň aj patrične platím.Tu sú všetky informácie.´´Jedovato sa usmial a podal Hakushimu obálku.Hakushi obálku vzal, no nepozrel sa do nej.
,,Najprv peniaze.´´Pohŕdavý tón čoraz viac silnel.
,,Samozrejme.Už sa na tom pracuje.Polovica teraz a polovica po práci.´´Oprel sa o operadlo a čosi hladil pod stolom.Nevidel som však čo.Vtedy to nebolo dôležité.Bože, ako veľmi som sa mýlil.
,,Tak dohoda neznela.Až keď budú všetky peniaze na účte, vybavím vašu požiadvku.´´Nemal rád ak ho niekto okráda o čas a tento chlap ho začínal štvať.
,,Ale, ale.Mladý pán je nedočkavý.´´Z jeho pohľadu mi naskakovala husia koža.
,,Nemám v pláne sa s vami znova stretnúť, preto chcem mať istotu, že moja odmena bude celá.Pokiaľ nedodržíte podmienky, nemám sa viac s vami o čom baviť.´´Obálku, ktorú doposiaľ držal v ruke hodil na stôl a otočil sa smerom k východu.
,,Nepáči sa mi tón , akým so mnou hovoríte.Nezabúdajte kto som.´´Jeho hlas znel výhražne, no Hakushi nikdy nemal strach.Ten pocit nepoznal.Jediné, čo jeho hlas spôsobil bol víťazoslávny úsmev na Hakushiho tvári.
,,Áno, viem kto ste.´´Otočil sa smerom k nemu a úsmev sa ešte viac rozžiaril.,,Ste človek, čo odo mňa niečo chce.Ja jediný vám to môžem dať.Nie ste iný ako ostatní.Ste len ďalší.´´
,,Vaše jediné šťastie je, že ste najlepší v krajine, inak by ste bol už mŕtvy, ale v poriadku.Damian!Vyhovej tuto pánovi a preveď aj zvyšnú čiastku.´´Rozkázal jednej z goríl a tá sa odobrala k počítaču na stolíku v rohu.
,,Mýlite sa.Mňa by ste tak ľahko nezabili.Na to máte príliš málo ľudí.Akemi, choď to skontrolovať.´´Kývol som hlavou a podišiel k mužovi pri stolíku.,,Tak čo Akemi?´´
,,Hai, hai.Peniaze sú na účte.´´Otočil som sa k nemu a s úsmevom odpovedal.Až v tej chvíli som zbadal, čo chlap pod stolom hladí.Najprv som myslel, že ma oči zradili a zle vidím.Čím dlhšie som sa díval tým menej som im veril.Pod stolom pri jeho nohách kľačal skoro nahý chlapec.Nemohol mať viac ako dvadsaťpäť.Na sebe nemal takmer nič, okrem latexových krátkych nohavíc a dvoch kožených náramkov spojených dlhou retiazkou. Na krku mal obojok a oň pripnutú reťaz, ktorú ten nechutný chlap držal.Oči mal sklopené k zemi a tvár mu skrývala dlhá čierna ofina.Vlasy po plecia mal strapaté a na pravej strane mal biely prameň.Nič nerobil, dokonca som mal pocit, že ani nedýcha.Len tíško sedel a nechal sa hladiť po vlasoch tým odporným indivídom.Nedokázal som od neho odtrhnúť oči.
,,Hej, Akemi, všetko v poriadku?´´Prebral ma hlas Hakushiho.
,,H-hai, hai.´´Prehodil som a stále uprene hľadel na chlapca.Pristúpil som k Hakushimu, ktorý sa na mňa spýtavo zahľadel.Iba som potriasol hlavou na znak, že sa nič nedeje a postavil sa za neho.To mu zrejme ako odpoveď stačilo, pretože sa znova dal do rozhovoru.Trvalo to už len chviľu a my sme sa zberali na odchod.
,,V poriadku.Dohoda platí.V najbližších dňoch to považujte za vyriešené.´´
,,Ak ste najlepší, dúfam, že ma nesklamete.Ak sklamete...´´Poslednú vetu nedopovedal.Nebolo treba.Vedeli sme čo tým myslí.Znova sa úchylne usmial a vstával zo stoličky.Hneď ako vstal, trhol reťazou a mladík sa postavil za ním.Nikdy nezabudnem na Hakushiho pohľad, keď ho uvidel.Hľadel na to stvorenie, akoby nič také nikdy nevidel.V jeho vždy chladnom pohľade sa objavilo čosi, čo som nevedel identifikovať.Vedel som len jedno: niečo sa zmenilo.Chlapec iba kráčal s pohľadom upreným k zemi.Kráčal pomaly a potichu.Našľapoval ako mačka, opatrne a ľahúčko, akoby sa bál, že každý pohyb naviac by bol nežiadúci.Hakushi iba stál.Stál a nebol schopný sa pohnúť.Stál a pozoroval to útle stvorenie.Všimol som si jaziev na chlapcovom tele.Niektoré zrejme od biča, druhé zas od cigariet, iné zas boli od rezných rán.Bolo ich tak veľa.Tak nespočetne veľa.Chlapec pomaly prechádzal okolo.Približoval sa k Hakushimu a zrak stále sklopený k zemi zdvihol k jeho tvári. Zadíval sa mu priamo do očí.Tie oči mi vyrazili dych.Belasé ako samotné nebo.Tak nádherne čisté.Akoby ich namaľoval samotný Boh.Tak nevinné.Avšak tak neskutočne smutné a plné bolesti.Tvár samotného anjela.Jemné črty, priam ženské.Bledá pokožka krásne kontrastovala s tmavými vlasmi.Ich oči sa stretli.Dívali sa jeden na druhého.Nie dlho, avšak tá kratučká chvíľa stačila, aby jeden druhému dokonale prenikli do duše.Chlapec znova sklopil zrak a pomaly mizol v tieňoch druhej miestnosti.Mizol ako sen, ktorým možno aj bol.Hakushi iba tupo hľadel za tým snom neschopný akejkoľvek reakcie.Hľadel a v jeho očiach sa menil chlad na súcit.Možno som v tú chvíľu nechápal čo sa dialo a možno sa len bál pochopiť to, no vedel som, že ten pohľad tých belasých očí bola prosba.Možno prosba o pomoc a možno nie.Možno prosba o súcit a možno o kúsok útechy.Sám neviem.
,,Hakushi?´´Ticho som oslovil svojho pána.Nič.Žiadna odpoveď.,,Hakushi, mali by sme ísť.´´
Prudko sa otriasol a podal mi obálku zo stola.Jeho šedé oči boli zvláštne.Chlad sa z nich nevytratil, ale miesilo sa s ním aj čosi iné.Čosi, čo k tým očiam nepatrilo.Čosi, čo som v nich nikdy nevidel.Pohol rukou na znak, aby som šiel za ním a vydali sme sa späť k autu.V aute nepovedal ani slovo.Nebolo to nezvyklé, ale atmosféra bola iná, jeho pohľad zasnený a tvár nepokojná.Zastavili sme až pri sídle, ktorému už deväť rokov hovorím domov.Tie chladné steny boli pre mňa teplejšie ako letné slnko na oblohe.Áno, domov.Domovom bol hlavne preto, že tam bol on.Miesto pri ňom bol môj domov.On bol teraz moja rodina.Môj jediný blízky človek.
,,Akemi, zajtra večer odchádzame.Prichystaj všetko ako vždy.Budeme preč sedem dní.´´Prikázal mi po otvorení obálky.
,,Sedem dní?´´Prekvapene som na neho hľadel.Nikdy sme neboli tak dlho preč.Vždy to boli dva, maximálne tri.Prečo teraz je to iné.
,,Nebude to také ľahké ako som si myslel.Nepýtaj sa, iba priprav všetko potrebné.´´Zviazal si svoje dokonalé vlasy, sadol si do svojho koženého kresla a iba neprítomne hľadel do ohňa v krbe.Myslím, že myslel na neho.Nie.Viem, že myslel na neho.Na sen, ktorý sa na chvíľu stal skutočnosťou.
,,Hai.´´Ticho som prikývol a odobral sa do svojej izby.Vtedy ešte nikto z nás netušil, že to stretnutie bolo osudové.Nikto netušil, že jeden pohľad zmení svet chladného muža.Nikto netušil, že mladý chlapec zmení život dvom ľuďom.Život nie celkom bezcitného zabijáka a jeho verného otroka.

Dodatek autora:: 

No tak bol som dnes donútený (doslova vyťahaný za uši) dopísať pokračovanie Smile ani nie tak dopísať ako skôr doupravovať :)dúfam, že sa bude páčiť :)I wish you a pleasant reading Smile

5
Průměr: 5 (14 hlasů)