Červený kód: Lucifer! 21

Toby dobre vedel, že do Vianoc ostáva ešte celý mesiac, ale nemohol si pomôcť. Jednoducho ich miloval. Bolo to obdobie, keď sa počas celého roka (okrem prvého apríla) nasmial najviac. Uvoľnenú, veselú a pokojnú atmosféru, ktorú zo sebou prinášali mal najradšej. Žiadne starosti, dva týždne voľna, no to všetko, samozrejme, iba vtedy, ak sa mu podarilo uniknúť z matkiných pazúrov a dohodnúť sa s Lalom, že voľné dni strávia v jeho dome.
Aj teraz sa naladil do nadnesenej nálady, len čo si na Vianoce spomenul. Mal však jeden problém. Odkedy sa dal dokopy s Lizzy, hlavou mu neustále behala otázka, aký darček jej má kúpiť.
Matka mu našťastie konto už naplnila, takže si mohol dovoliť naozaj všeličo, no aj všetky tie prachy mu boli nanič platné ak nemal to najhlavnejšie. Nápad.
Nad niečím už uvažoval. Bol si istý, že novým topánkam alebo srdiečkovému prívesku by sa Lizzy náramne potešila, no mal pocit, že by to nebolo to pravé. Preto videl len jediné riešenie. Taktické a podľa neho aj najmúdrejšie. Preto sa hneď vyštveral na nohy, vypol telku, navliekol si zelené tričko a s pocitom, že nič lepšie urobiť nemôže, zamieril k Lizziným kamarátkam vyzvedať alebo ich rovno požiadať o pomoc. Bol si istý, že Drea a Ashley mu poradia.
Zaklopal na dvere a kým čakal, netrpezlivo si podupkával nohou.
„Ach, čau, Toby,“ otvorila mu po chvíli Drea.
Tobiho červená kontrolka hlásiaca nejakú technickú poruchu sa rozblikala okamžite, ako zazrel jej čudný výraz. Zvedavo si ju prezrel.
„Čau, musíš mi pomôcť.“
„Jasné,“ prikývla. „Tak... čo potrebuješ?“
Toby jemne prižmúril oči a uvažoval či by mu tá baba bola ochotná pomôcť, aj keď by jej práve odrezali ruky. Domnieval sa, že áno. No aj keď ruky, nohy aj všetko ostatné mala na mieste a okrem toho zvláštneho nervózne-smutného výrazu, ktorý mala na tvári, vyzerala normálne, Toby si o ňu aj tak robil starosti.
„Vieš čo? Poďme sa prejsť!“ vyhlásil. Pomyslel si, že ona možno potrebuje pomoc oveľa naliehavejšie ako on. Aj keď netušil, čo také sa jej mohlo stať a či mu to vôbec prezradí, aspoň ju vytiahne von a skúsi ju trochu rozveseliť. Veď je to objekt lásky jeho najlepšieho kamoša, musí sa predsa o ňu postarať a pomôcť, ak môže. „Poviem ti to za pochodu. Budeme musieť zapojiť mozgy a tým sa lepšie pracuje na studenom vzduchu. Dnes nie je až tak zima. Včera bolo mínus sedemdesiat, ale dnes je to len mínus štyridsať. Musíme si vychutnať, že je tak príjemne. Poďme!“
„Ale mne sa práve veľmi nechce prísť o prsty...“ hundrala Drea, kým jej Toby už takmer násilne pchal ruky do jej kabáta, ktorý zvesil z háčika pri dverách. „Možno nabudúce. Práve som si robila manikúru a bola by to fakt škoda, lebo sa mi výnimočne podarila...“
Toby sa zachechtal a uviazal jej šál tak pevne, až ju skoro zaškrtil. „Tak ber rukavice.“
„Mám len jednu, Ash si druhú vypchala, nalepila na ňu oči a teraz s ňou spáva. Volá sa Chobotničiak Rudolf.“
Toby sa znovu uškrnul. Bol však odhodlaný každú jej námietku úplne ignorovať. „Jedna ti stačí. Druhú ruku si napchaj do vačku... tak... a ideme.“
Drea sa za ním šuchtala. Počkala, kým si aj on skočil po kabát a potom ho nasledovala von do Arktídy.

Lalo stál pri okne v Korneliovej izbe a s výrazom ešte chladnejším ako decembrové počasie hľadel na svojho najlepšieho priateľa, ako sa v diaľke prechádza s jeho Dreou.
„Dofrasa kamoš, myslíš, že by som ti to všetko tvrdil, ak by som si nebol istý, že je to pravda? Do psej matere, len sa poriadne pozri na tých dvoch holúbkov.“
Lalo Kornelia najprv totálne vysmial. Až mu takmer tiekli slzy od rehotu, no teraz sa mu spustili naozaj. Od zlosti. Strašnej zlosti. Ničomu z toho by neuveril ani keby mu to odprisahal sám pánboh, ale teraz, keď ich videl na vlastné oči prechádzať sa po ceste, myslel len na to, že je ten najväčší hlupák pod slnkom. Toby a Drea sa k sebe tisli a ruka v ruke si pokojne kráčali pred celou školou, akoby ani jeden z nich vôbec nemal iné záväzky.
„Chcela sa cezo mňa len dostať k nemu, vravíš?“ spýtal sa mrazivo.
„Namojveru, nevidíš ich? Myslíš, že ti to vravím, lebo ti chcem zle? Naopak! Tá Drea je jedna obyčajná sprostá koza! Musel som ti to povedať, inak by ťa ďalej ťahala za nos, priateľu. To by sa ti páčilo viac, či čo?“
Lalo mlčal. Ten obraz, ktorý videl cez fľakaté zasnežené okno sa mu vrýval do mozgu. „Čo som si myslel?“ ozval sa po chvíli trpko. „Všetky sú rovnaké. Už som aj zabudol, prečo som sa k nim tak správal, ale teraz si už znovu spomínam.“ Zalial ho horký, bolestný pocit z minulosti.
„Kamoš... hej...“ Korni k nemu podišiel bližšie a tónom plným podpory sa ho snažil trochu povzbudiť. „Je to len ženská...“
„Jasne,“ povedal Lalo. „Len ženská.“ Otočil sa a pozrel na Kornelia. Podal mu ruku. „Díky, kamoš.“
„Jasná vec.“

Drea znovu sedela na svojej posteli a šúchala si skrehnuté prsty, ktorým sa neušla vlnená rukavica. Na to, že vrecko kabáta má deravé celkom zabudla a bola si istá, že keby nebolo Tobiho teplej dlane, teraz by si už nemala čo šúchať, lebo prsty by jej dávno odpadli. Bola presvedčená, že Toby o tých stupňoch klamal. Pripadalo jej, že vonku bolo dvesto pod nulou.
Aj keď ju hlboká diskusia o Lizzy trochu rozptýlila a vďaka nadmieru príjemnému spoločníkovi aj pobavila, teraz znovu myslela na všetko, čo jej povedala Lola a zase sa vnárala do neistoty a strachu, ktorý nemohla prekonať.
Toby si musel všimnúť, že ju niečo trápi a aj keď jej viackrát priateľsky povedal, že jemu sa môže zveriť s hocičím, Drea si všetko nechala pre seba. Toby bol predsa Lalov najlepší priateľ a to bohužiaľ značilo takmer nulové záruky, že bude hovoriť pravdu a neobhajovať ho.
Drea dobre vedela, že Lala dávno hlboko urazila. Zranila jeho hrdosť, keď ho odmietla a vytrela ním podlahu (doslova, keď ho pri fackovaní zvalila na zem). Teraz mohla len dumať nad tým, ako hlboko tým zaťala do živého dreva. Vždy si myslela, že to už dávno prekonali. Možno prvým bozkom alebo prvým vyznaním... No teraz bola zrazu plná pochybností.
To, čo vedela naisto, bolo, že Lalo jej zo začiatku skutočne chcel ublížiť. Preto sa predsa dal dokopy s Kristy, preto sa vyspal s Kivi a potom ju ponížil. Z obrovskej časti bol zodpovedný za ich zničené priateľstvo a to dobre vedel, pretože to tak plánoval. Drea uvažovala, kde sa v ňom mohlo nabrať toľko zlomyseľnosti, keď teraz poznala aj jeho krásne stránky. Čo také mohol zažiť v minulosti alebo čím si prejsť, že ho to nútilo správať sa k dievčatám tak povrchne... tak necitlivo... Teda ak svoje dobré stránky iba nepredstiera, pomyslela si hneď Drea a až sa striasla, keď si predstavila, že by to mohla byť pravda. Pretože potom vedela, že Lalo vyhral a pre ňu je už neskoro.
Ak sa ešte stále túžil pomstiť, presne ako to Lola tvrdila, potom je Drea celkom v koncoch.
„Drea, Drea, musíš ho nechať! Musíš ho hneď nechať!“ spomínala na Lolino rozrušené pišťanie. „Dozvedela som sa, že ti chce iba zle! Veľmi zle! Asi ti urobí to, čo spravil Kristy a Kivi len oveľa horšie, lebo ťa chce presvedčiť, že ťa má naozaj rád! Teraz sa len tvári, že je milý, ale v skutočnosti ťa hrozne, hrozne klame! Hnevá sa za to, čo si mu urobila a chce ti to vrátiť! Musíš ho hneď poslať preč, musíš sa s ním rozísť, kým to nespraví on! Lebo to by bolo škaredé, strašne škaredé a zákerné, ale on to presne tak chce, lebo ťa neznáša!“
Drea si želala, aby Ash nemala takú veľkú potrebu neustále behať do svojej starej izby za Lizzy a dievčatami. Nechcela byť teraz sama, pretože hlavu mala priťažkú a už ju začínala aj bolieť. Ovládol ju hrozný strach. Nervozita jej tak stočila žalúdok, až jej prišlo zle. Zrazu si uvedomila, že Lalovi neverí. Ešte bolo príliš skoro, aby mu darovala všetku svoju dôveru a hlavne po tom, ako na Kivi zažila, čoho je schopný.
A zrazu... klop, klop.
Drea zdvihla hlavu a striasla sa, lebo tušila, kto to môže byť. Hľadela na dvere, ktoré sa hneď otvorili, aj keď dovnútra nikoho nepozvala.
Lalo za sebou zatvoril, prísne na ňu pozrel a potom si prekrížil ruky na hrudi.

„Dopekla, nenechaj ich osamote, lebo si to všetko vysvetlia! Nepovedala som ti, že to je to jediné, čo nemôžeš dovoliť, ak chceš, aby to vyšlo?“ prskala Marisa zlostne do svojho mobilu. Hnevala sa, lebo všetka jej námaha by mohla v okamihu vyjsť navnivoč.
„Ale čo mám robiť?“ šepkala Kristy. Stála za rohom na konci dlhej internátnej chodby a stále hľadela na miesto, kde Lalo zmizol pred Dreinými dverami. „Ja tam vletieť nemôžem!“
Marisa podráždene vydýchla a rýchlo nakopla svoj unavený, kávou zaliaty mozog. Keďže už dve noci nespala, vymyslieť plán jej trvalo o celé tri sekundy dlhšie. „Dobre, upokoj sa. Žiadna panika. Kde je Tobias?“
„Preč. Odišiel do bufáča kúpiť Lizzy pizzu. Počula som, ako to Drei povedal, keď tú zmrzlinu pritiahol až k jej izbe, takže je to isté.“
Marisa rýchlo vypočítala, koľko času potrvá, kým sa vráti. Cesta tam, cesta naspäť, plus kým sa jeho jedlo pripraví... „Perfektné,“ povedala napokon. Potrvá to dlho a nehrozí, že sa vráti skôr ako má a vyrobí problémy. Na chvíľku sa odmlčala. „Howe. Nájdi Olivera Howa.“

Lalo videl, aká je Drea nervózna. Musel sa premáhať, aby neskrútil tvár do nešťastnej grimasy a udržal si chladný výraz. Hľadel na ňu a myslel si, ako veľa jej strach len prezrádza. Samozrejme, nemal ani to najmenšie tušenie, že si ho vysvetľuje celkom nesprávne.
„Videl som ťa... s Tobim,“ povedal.
„Áno?“ hlas jej až preskočil, pretože jeho podráždený tón a očividne nepríjemný postoj sa jej vôbec nepáčil. Veľmi rýchlo jej pripomenul starého, nafúkaného Lala, ktorý proti nej neváha poštvať vlastné priateľky len preto, aby sa na tom pobavil. Nemohla si pomôcť, nemohla sa tej predstavy zbaviť.
„Áno,“ povedal jednoducho.
Obaja sa strhli, keď na dvere niekto trikrát hlasno zabúchal päsťou a potom presne tak, ako pred chvíľkou Lalo, vtrhol dovnútra bez toho, aby počkal na odpoveď.
Lalo uskočil, keď sa dvere prudko otvorili a skoro ho udreli. Skončil za nimi, takže chalan, ktorý práve vošiel na neho nemal vôbec žiadny výhľad. Keď ho Lalo spoznal, ustrnul a prekvapene vyvalil oči.
Oliver zbadal Dreu a tak ako mu bolo povedané, hneď sa pustil do reči. „Prečo sa mi neozývaš, aj keď som ti nechal už tridsať odkazov? To od teba nie je pekné, dievča.“
„Čo...?“ snažila sa spýtať Drea a pochopiť, čo sa to deje, a čo robí ten pankáč v jej izbe, no on ju rýchlo prerušil a pokračoval.
„Akože čo? Akože čo? Najprv sa so mnou kamarátiš a potom už nie?“ vravel pobavene. Len letmo si spomenul na to, ako s ňou raz fajčil za intrákom. „Tak, kedy ma zase poprosíš, aby som aj s Luceom znovu zmlátil toho panáčika? Neboj sa, tvojmu Tobinkovi sa nič nestane, presne ako naposledy a presne ako si chcela. Fakt nechápem, prečo sa ti radšej nepozdávam ja... Podľa mňa ujdem, síce nemám také pekné dredy, ale vtipný som! No to je jedno, sme kamoši. Len mi povedz, kedy budeš chcieť toho frajera znovu odpratať z cesty, aby ti neoxidoval okolo drahého Tobíka a...“
Lalo, aj keď bol stále v šoku, sa pohol a s kŕčovito zaťatými päsťami vystúpil dopredu, aby dal Oliverovi vedieť o svojej milej prítomnosti.
„Ou do riti! No do šľaka!“ zvolal chalan, keď zbadal Lala. Potom sa na Dreu s krikom oboril: „To si mi nemohla povedať, že si tu púšťam hubu na špacír pred týmto debilom?!“
Lalo upadol do akéhosi tranzu. Mozog sa mu zablokoval po vstrebaní všetkých informácii, čo zo seba Oliver vychrlil. Drea sa pričinila na tom, že ho tento chalan spolu s Lucienom napadli, a to všetko len kvôli tomu, aby sa ho aspoň na chvíľu zbavila a získala tak čas, ktorý mohla stráviť sama s jeho kamošom. Lalo si uvedomoval zmysel svojich rozbúrených myšlienok, no jednoducho ich nevládal stráviť. Pripadalo mu to príliš šialené, príliš nemožné a predsa sa vo všetkom práve utvrdil na vlastné oči i uši. Mal pocit, že sa načisto zbláznil.
„Čo do frasa to má znamenať?!“ zvolala totálne rozhodená Drea. „Lalo! Ja netuším, o čom to točí!“ kričala. Potom sa otočila na Olivera. „O čo ti ide?!“
„Ty zradkyňa,“ vydýchol Lalo. „To všetko si urobila? Vážne?“
„Isteže nie!“ zvolala Drea nahnevane. „Nebudeš mu predsa veriť! Ani ho nepoznám!“
Lalo sa hrozivo zachechtal. Jeho hlas bol plný trpkosti a zloby. „Áno, jasné! Presne tak to vyzerá!“
„Ja sa môžem vykašľať na to, ako to vyzerá!“ kričala rozčúlene, v očiach už mala slzy. „Tento tu je blázon! Čistý šialenec!“ ukázala na Olivera.
Lalo zdvihol ruky s otvorenými dlaňami a rezignovane pokrútil hlavou. „Ja odtiaľto padám,“ povedal. „S vami nebudem mať nič spoločné.“
„Lalo!“
No už bolo neskoro, lebo Lalo okamžite vycúval z izby a stratil sa Drei z dohľadu. Šokovane zízala na dvere, ktorými práve vyšiel a tiež mala obrovské problémy pochopiť, čo sa to vlastne stalo. V tom jej oči zastali na Oliverovi.
„Ty...!“ zajačala napoly šialene od zlosti a už zdvihla ruku, že mu vpáli facku, na akú do konca života nezabudne. Oliver sa však len zarehotal, prekvapivo rýchlo ju schmatol za zápästie, a keď ju k sebe pritiahol, ruku jej vykrútil za chrbát.
„Pozor, zlato, lebo si ešte ublížiš,“ povedal veselo. „Vyzeráš dosť nervózne a na konci s nervami, mala by si so mnou a mojimi kamošmi znovu zapáliť.“
„Pusti ma! Prečo si to spravil?!“
„Ja som bola tá, ktorá ho o to veľmi milo poprosila,“ ozval sa medový hlások od dvier.
Drea sa ihneď otočila, a keď zbadala Kristy, posadlo ju neprekonateľné nutkanie spáchať úkladnú vraždu. „Ty?!“ zvolala zúrivo. „Čo odo mňa zase chceš?!“
„Zase?“ usmiala sa pobavene. Dvere zatvorila a potom k Oliverovi a Drei podišla bližšie. „Nie zase, ale ešte stále, ty potvora. Chcem to isté, jasné?“
Drea na ňu nenávistne hľadela. Cítila sa úplne bezmocná a mala chuť sa rozplakať. Kvôli Kristy ju teraz Lalo nenávidí a myslí si o nej samé klamstvá. A dokonca také strašné! Zničene zvesila hlavu.
„Teraz ma dobre počúvaj,“ povedala Kristy potichu a priklonila sa celkom blízko k jej tvári. „Teraz ťa Lalo neznáša. Počuješ? Neznáša ťa. Myslí si, že si ho celý čas využívala na to, aby si zbalila Tobiho, dobrá hlúposť, však?“ zasmiala sa. „No on tomu teraz verí, to je hlavné. A po výstupe, ktorý predviedol tuto Olo... Veľmi podarené,“ kývla mu uznanlivo hlavou, načo sa Oliver so širokým úškrnom uklonil, akoby mal pred sebou tlieskajúci dav, „Verí aj tomu,“ pokračovala Kristy znovu hľadiac na Dreu, „že si bola zapletená aj v tej nepeknej bitke. To je strašné, Drea,“ vravela s hraným pohoršením. „Nikdy by mi nenapadlo, že si až taká skazená... a tiež zákerná!“
Drea na ňu pozrela s novou dávkou strašnej nenávisti, keď sa Kristy veselo rozosmiala.
„Teraz ti poviem, čo urobíš,“ pokračovala. „Alebo skôr, čo neurobíš. Rozhodne za Lalom nepôjdeš a nebudeš sa pokúšať vysvetliť mu, ako to naozaj je. Nielenže mu nič neprezradíš, ale nebudeš sa s ním zhovárať vôbec, je to jasné? Chcem ťa od neho vidieť tak ďaleko, ako sa len dá, dúfam, že to chápeš,“ vravela. „Teraz si ho naspäť získam ja, ak ti to nebude veľmi prekážať,“ usmiala sa zlomyseľne. „Chcem, aby si sa od nás držala čo najďalej. Pamätáš sa predsa, ako to dopadlo naposledy, nie?“ spýtala sa a medzi prsty vzala končeky jej vlasov. „Ako vidím, na hlave ti toho ostalo ešte dosť,“ povedala a potom jej vlasy znechutene pustila a ruku si otrela do šiat, akoby si ju zašpinila. „A ja verím, že si to chceš ponechať.“
„Lalo zistí, ako to naozaj bolo,“ povedala Drea zlostne, takmer výhražne. „A keby aj nie, teba by už naspäť v živote nechcel. Dobre viem, že bol s tebou iba preto, aby ma nahneval. Aký to bol pocit? Asi si sa veľmi netešila, keď sa na mňa stále pozeral, však?“
Kristy jej hneď vlepila facku, pretože sa jej ten ponižujúci pocit vybavil, keď ho Drea spomenula. „Zavri zobák, hlupaňa!“ osopila sa na ňu, hneď sa však rýchlo upokojila. „Máš pravdu, bolo to veľmi nepríjemné, no teraz som rada, že sa ti za to môžem odplatiť.“
„Aj tak mu všetko poviem, myslíš si, že sa ťa zľaknem?“
„Dobre,“ povedala Kristy a pokrčila ramenami. „Ak ti je jedno, čo s tebou bude, rozhodne by ti malo záležať aspoň na niekom inom. Čo tak... na Kivi?“ usmiala sa.
„Ty hnusná zmija,“ zasipela Drea. „Čo jej chceš urobiť?“
„Ja? Nič, nič,“ usmievala sa ďalej. „Alebo žeby predsa?“
Drea sa rozčúlene zamykala a pokúsila sa uvoľniť svoju ruku z Oliverovho zovretia. „Ty jedna hnusná...!“
„Len pokojne choď za Lalom a zisti, čo jej urobím,“ vyhlásila Kristy. „Vieš, teraz sme naozaj výborné kamarátky...“
Chalan Dreu sotil na jej posteľ a pozrel na Kristy, akoby sa jej pýtal či už misia skončila a môže si dať pohov.
„Ďakujem za pomoc, Olo,“ povedala mu dosť chladne.
„Tak ja sa teda dekujem,“ zahlásil. „Bude to tu v pohode?“ pozrel na Dreu.
„Jasné, že bude,“ povedala Kristy. Kým znovu prehovorila, počkala, kým Oliver odíde. Ako náhle bol preč, znovu na Dreu pozrela, no tentoraz oveľa chladnejšie ako predtým.
„Zhrňme si to, áno?“ povedala. „Ty ostaneš pekne ticho a ďaleko od Lala, ja sa budem pekne snažiť, aby bol znovu môj a Kivi sa bude tešiť z pekného života. Vidíš, aké je to jednoduché? A samozrejme... neťahaj do toho ani Elizabeth, tá by hneď začala vyšetrovať a to nechceme, však?“
Drea netušila, čo by mala robiť. Kristy bola jednoducho príliš silný protivník.
„Vieš...“ povedala krásna hnedovláska napokon. „Týmto všetkým ti vlastne robím službu.“ Z tváre jej zmizol ten nebezpečný, nepriateľský výraz a na chvíľu sa tvárila celkom normálne. „Viem, že tvoja kamarátka Lola si odpočula môj rozhovor s Kivi, a že ti asi povedala, čo všetko sa dozvedela... Mala som si dávať väčší pozor a netárať o tom v škole,“ pripustila, „ale už je to jedno.“
Drea nedokázala potlačiť svoje náhle trápenie, keď si uvedomila, o čom to Kristy hovorí. Nepodarilo sa jej svoju bolesť nedať najavo výrazom.
„Takže ti to stihla povedať...“ usúdila Kristy. „No... všetko je to pravda.“
„Tebe veriť nebudem!“ vyhŕkla Drea.
Kristy znovu nedbanlivo pokrčila plecia. „Dobre, mne je to jedno. Aj tak na tom už pramálo záleží. Vieš, ja som sa veľmi potešila, keď mi došlo, že ťa vôbec nemá rád, iba sa s tebou zahráva. Priznávam, že asi v živote nemal nejaké dievča rád, ani mňa nie.“ Kristy si bola čoraz istejšia, že Drea tej rozprávke začína veriť. Bola veľmi hrdá na svoje herecké schopnosti a aj prefíkanosť. Vedela, že viac ako vyhrážanie môže fungovať iba to, že Drea uverí, že sa jej Lalo chystal ublížiť. Potrebovala sa zabezpečiť oboma manévrami. Tak bude oveľa istejšie, že sa Drea už o nič nepokúsi a to ich už nadobro rozdelí.
„Naozaj si si nič nevšimla?“ spýtala sa jej Kristy a predstierala, že za Lalovou úprimnou náklonnosťou, po ktorej tak strašne túžila, sa niečo skrývalo, aj keď to nebola pravda. „Ty si si myslela, že by k tebe niekto ako on bol len tak zrazu zázračne milý? Poznáš ho vôbec?“ zapárala.
Drea si myslela, že ho pozná, no viac už nevedela či je to pravda.

„Ako to išlo?“ spýtala sa neskôr Marisa.
Kristy k nej dokvitla s úsmevom, aký na jej tvári nevidela už dávno. Nepáčilo sa jej, že jej staršia sestra v poslednom čase trávila toľko času v jej izbe so silnou potrebou klebetiť a dokola rozoberať veci okolo Lala, až Marisa musela prekladať svoju prácu na noci a potom bola nevyspatá.
„Oveľa lepšie ako som myslela,“ povedala potešene Kristy, keď sa zviezla na gauč. „Ale mohla som to čakať, bol to predsa tvoj plán, Mari.“
„Podľa mňa sa tešíš priskoro...“
„A to čo má znamenať?“
„Len toľko, že ťa čaká ešte veľa práce.“
„To viem,“ povedala Kristy, no napriek tomu si pokojne ľahla a pohodlne zložila hlavu na operadlo. „Mari,“ ozvala sa znovu o chvíľku. „Ty vieš o Lalovi veľmi veľa...“ Ako o každom, dodala v duchu. „Viem, že sa k tej hlúpej husi Drei správal dobre, ale predtým... k dievčatám nebol veľmi príjemný. Zaujímalo by ma, prečo je to tak,“ vydýchla.
„Nevidím ten najmenší dôvod, prečo by som ti to mala povedať,“ odvetila Marisa.
Kristy sa prekvapila a rýchlo sa posadila, aby na sestru mohla pozrieť. „Takže niečo sa naozaj stalo? Myslím... nie je to len jeho povaha alebo také niečo?“
„Nevieš ty najlepšie, akú má povahu, drahá Kris?“
Kristy sa znovu zvalila na gauč, no teraz sa tvárila už trochu podráždenejšie. „Tak sa zdá... že ja poznám lepšie jeho telo a ty dušu,“ zamudrovala. „Prezraď mi to!“
„Môžeš sa ho na to spýtať, keď budeš znovu spoznávať jeho telo, čo povieš?“ povedala trochu cynicky. Kristy však takáto odpoveď nadchla.
„Myslíš, že budem mať príležitosť už skoro, Mari?“ potešila sa.
„Ak urobíš, čo ti poviem... áno,“ povedala Marisa. „Ale sama dobre vieš, že nie je v mojich silách prinútiť ho, aby ťa mal aj rád. O to sa už musíš postarať ty.“
„Aby ma mal rád...?“ zopakovala potichu Kristy. Hlavou jej preletela spomienka na Kornelia. Bol to asi jediný chalan, z ktorého objatia skutočne cítila aj niečo viac ako len vzrušenie. Hneď si pomyslela, že keby ju ten hlupák Lalo mal čo len spolovice tak rád ako on, na svete by vládol dokonalý pokoj a ona by nemusela robiť ani jednu z tých strašných vecí, čo už navystrájala. Keby ju len ľúbil tiež...