Červený kód: Lucifer! 25

Pán Lowell bol muž činu, vždy očakávajúci a pripravený na hocakú situáciu. Naučila ho to nie len jeho práca, pretože v podnikaní sa človek práve v týchto vlastnostiach jednoducho musí nájsť, ale tieto schopnosti mal už z časti vrodené. Jeho šikovnosti a dôvtipu sa ťažko hľadalo páru. A predsa ho jeho prvorodený syn a zároveň jediné dieťa postavil pred situáciu, na ktorú sa radšej posadil. Pánovi Lowellovi bolo jasné, že sa niečo deje, hneď keď zistil, že sa Lalo dovalil zo školy rozdráždený ako divé tornádo a zabarikádoval sa vo svojej izbe. Ostal nečinný, pretože svojho syna dobre poznal a vedel, že najlepšie je búrku prečkať a až potom sa snažiť o nejaký kontakt. Presne ako sa domnieval, keď dohrmelo, Lalo za ním prišiel sám. Po troch dňoch bol pán Lowell už zvedavý rovnako ako znepokojený. Teraz však sedel vo svojom kresle, silno zvieral operadlá a snažil sa zachovať pokoj.
„To dievča je... tehotné?!“ zopakoval pán Lowell, a keď to posledné slovo vykríkol, uvedomil si, že jeho sebaovládanie akosi zlyháva.
Lalo teda najavo veľa nedával. Tváril sa chladne, bezvýrazne a len hľadel na svojho otca sediaceho za mohutným starožitným stolom. Ruky prekrížené na prsiach mal však zaťaté tak silno, že mu v nich prestávala prúdiť krv a v jeho vnútri sa v skutočnosti miešali stovky rozličných pocitov. „Áno,“ prikývol, aby otcovi potvrdil, že počul správne. „Uvažoval som, čo budem robiť, ale na veľa som neprišiel.“
Pánovi Lowellovi trhalo obočím. Zazeral na svojho syna a zo všetkých síl sa premáhal, aby nevyskočil a netresol ho jednu po hlave. Vedel, že je to veľký záletník, dokonca až priveľký, no vždy veril, že je rozumný. Pán Lowell bol na svojho syna hrdý. Aj keď trochu odcudzoval jeho výzor, hovoril si, že chlapec má svoje obdobie, a že ak neskôr poťahá správnymi motúzikmi, podarí sa mu presvedčiť ho, aby sa ostrihal a prestal v koženej bunde aj spávať. No bol rád, že jeho syn je samostatný, a že v podstate vyžaduje len toľko námahy, koľko jej je potrebné na plnenie bankového účtu – takže takmer žiadnu. „No,“ povedal po chvíľke. Lakte si oprel o stôl a preplietol si prsty. „Dúfam, že nečakáš, že ťa za to pochválim, synu.“
„Isteže nie,“ zasyčal Lalo nepriateľsky. „Potrebujem pomoc. Tú babu ledva poznám. Mám frajerku, ktorá by sa o tom nemala dozvedieť.“
Pán Lowell rozhodil rukami. „Preboha živého, to myslíš vážne? Prečo si sa s ňou potom zaplietol?“
„To je jedno,“ odvrkol Lalo. „Už sa to stalo. Bol som idiot. Strašný idiot. Ešte som s ňou nehovoril. Vlastne som ani netušil, čo jej mám povedať, tak som zdrhol, aby som si všetko premyslel a...“
„A čo tvoja frajerka?“
Lalo sa jemne strhol. „Teraz... sa trošku hádame.“
„Takže už o tom vie?“
„Nie, dopekla! Už som ti povedal, že nevie a veľmi dúfam, že ani nebude.“
„No z toho, čo hovoríš, mi je jasné, že si už k niečomu dospel.“
Lalo pokrčil plecami. „Keby som jej navrhol, aby išla na potrat, zaplatil jej to, všetko by sa vyriešilo.“
Pán Lowell si syna pozorne prezrel. „Naozaj to chceš?“
„Isteže,“ povedal Lalo okamžite. „Nemám záujem pokaziť si život kvôli jednej malej nehode.“
„Pozri sa,“ pán Lowell sa pohodlne oprel v kresle, už bol pokojný, „sú to tvoje rozhodnutia, chlapče. Už si dospelý a máš na ne práva, ale ak ťa zaujíma môj názor... nepáči sa mi, ako sa staviaš k svojej zodpovednosti.“
Lalo hlasno odfrkol. „Veď jej chcem pomôcť.“
„Dobre,“ povedal jeho otec. „Najprv sa s ňou pozhováraj. Mne sa však zdá, že ty sa snažíš pomôcť hlavne sám sebe. Si zodpovedný za to, čo sa stalo. A preto máš povinnosť myslieť nie len na seba, ale aj na ňu, rozumel si?“
Lalo na neho chvíľu vzdorovito pozeral, no napokon nevraživo prikývol.
„Zajtra sa vrátiš a poriadne sa s ňou pozhováraš, jasné? Och a ešte niečo, zdalo sa mi, že tvoje auto potrebuje preleštiť, pokojne ho tu nechaj, ja sa ti o to postarám. Tak o pol roka by som mal byť hotový.“
Lalo zlostne pozrel na otca a zaťal päste. Vedel však, že nemá právo búriť sa, pretože peniaze pre Kivi boli jeho záchranou. Trest mu však pripadal príliš prísny. Dúfal len, že k peniazom na potrat pridá aj prachy na autobus.

Kivi bolo ráno tak nevoľno, že nemohla odísť do školy. Po tom, ako vyvracala celé raňajky, zvalila sa na svoju posteľ a zastonala. Dúfala, že to prejde a ona bude môcť ísť na vyučovanie. Matke sľúbila, že v škole bude tak dlho, ako to bude možné. Bruško jej ešte nerástlo, no dobre vedela, že onedlho sa tomu nevyhne. Bude musieť odísť a tiež... priznať sa Lalovi, pretože pochybovala, že doma by pre bábätko našla dosť peňazí. Teraz, keď jej otca prepustili z práce, bol ten najnevhodnejší čas. No s tým sa nedalo už nič robiť.
Kivi sa trochu uľavilo, tak sa umyla, obliekla a začala si do tašky hádzať učebnice. Prerušilo ju tiché klopkanie na dvere. Prekvapila sa, pretože si nevedela predstaviť, kto by si už len o ňu mohol robiť starosti za to, že neprišla do školy. Keď otvorila dvere, na mieste zamrzla.
„Čau,“ povedal potichu Lalo.
Kivi na neho zízala. Nemohla uveriť ani pochopiť, že sa zjavil. Preblesklo jej mysľou, ako veľmi sa táto situácia podobala tej poslednej, keď sa vtedy dostavil a vo dverách sa opieral rovnako. Napadlo jej či neprišiel pre to isté ako minule, ale tentoraz bolo predsa len niečo iné. Na tvári mal namiesto zvodného úsmevu len zvláštny vážny výraz.
„Kristy mi povedala, že si dnes nešla do školy. Bolo ti zle?“
Kivi nerozumela, prečo sa jej na to pýta, prečo sa vôbec zaujíma. Potom jej však čosi napadlo. Nešťastne zvraštila čelo a povzdychla si. Uvažovala, koľko si toho Kristy všimla, koľko si domyslela a prečo to musela povedať Lalovi bez toho, aby ju najprv upozornila. Kivi ustúpila od dverí. Uvoľnila ich, aby mohol vojsť. Vytušila, že bez rozhovoru neodíde.
„Čo tu chceš?“ spýtala sa ho v nádeji, že možno predsa len nič nevie. Musela si to overiť pred tým, ako niečo povie. Vrátila sa k svojej posteli a sadla si na krajík. Chrbát mala rovný ako pravítko, bola napätá a veľmi nervózna.
„Pozhovárať sa,“ odvetil.
Tak sa nemýlila. Skrútil sa jej žalúdok. Sledovala, ako za sebou zatvoril dvere a potom vošiel za ňou do izby. Zastal pred ňou.
„Kristy mi už všetko povedala,“ oznámil jej.
„Nemala to robiť,“ zamumlala Kivi.
Lalo na ňu chvíľku len pozeral. Videl, že drobné blonďavé dievča v jeho prítomnosti vôbec nie je vo svojej koži. Aj on sa cítil čudne. Nespájalo ho s ňou vôbec nič, nič k nej necítil, a predsa k sebe mali blízko. Mysľou mu behali záblesky z ich spoločných chvíľ. Nemal to robiť.
„Prišiel som sa spýtať, čo chceš spraviť,“ začal. „A či je to naozaj pravda, ale ako vidím, tak asi hej,“ vydýchol a poškrabal sa vo vlasoch. „No, asi by som ti mal povedať, že... prepáč,“ dostal zo seba.
Kivi prikývla. Bola to jeho vina.
„Bola to veľká chyba. Ak mi môžeš odpustiť, tak to, prosím, urob,“ vravel ďalej.
„Ty ho nechceš, že?“ spýtala sa potichu Kivi hľadiac Lalovi na nohy. „Naše dieťa.“
Pri tých posledných slovách Lalom až myklo. Znelo mu to príliš čudne a neprijateľne. Prudko pokrútil hlavou. „Samozrejme, pomôžem ti,“ hneď ju uistil. „Pôjdeš k lekárovi a len mi povieš, koľko prachov potrebuješ... Uvedomujem si, že som to spôsobil, takže sa fakt nemusíš báť, že keby si náhodou nemala dosť, tak...“
„Neurobím to.“
Lalo na ňu prekvapene pozrel. „Čože?“
„Vravím, že to neurobím,“ zopakovala Kivi.
„Čo neurobíš?“
„Nenechám si ho zobrať. Nechcem to.“
Rozhostilo sa ticho. Bolo ťažké a nepríjemné. Kivi z neho až naskákala husia koža. Opatrne mu pozrela do tváre.
„Prečo?“ chcel vedieť. Jeho tón bol zrazu o stupeň menej starostlivý.
Kivi sa to nepáčilo. Samozrejme, nečakala, že Lalo bude z tej noviny jasať a skákať tri metre nad zem, ale neočakával ani, že sa ju bude snažiť dotlačiť k potratu. Zachvátili ju samé negatívne pocity. Medzi nimi aj zlosť. „Akože prečo?!“ hlas mala trochu silnejší, ako plánovala. „Je moje! Je zdravé a aj ja som zdravá! Nezabijem ho len preto, že som bola hlupaňa! Za nič nemôže! Mala by som čeliť tomu, za čo som zodpovedná! A ty tiež!“
„Ale ja si nechcem pokaziť život!“ vyhŕkol Lalo necitlivo. „Zbav sa ho!“
Kivi vstala. „Nie,“ povedala jasne. Nekričala, no jej tichý hlas bol aj tak pevný a studený ako ľad.
„Len si nič nenamýšľaj,“ povedal náhle Lalo rovnakým tónom ako ona. Už sa ovládal. „Ak si to necháš, nič sa nezmení. Rozumieš tomu? Nič k tebe necítim. Ani ťa nepoznám.“
„Bojíš sa, že ti pokazím vzťah s Dreou?“ usmiala sa Kivi nepríjemne. Celú dušu jej však bolestivo pichali ihličky. „Nezapadám ti do plánu, čo?“
„Dobre,“ Lalo zdvihol otvorené dlane do vzduchu, aby situáciu upokojil. Vedel, že takto nič nedosiahne. „Počkaj chvíľu. Najprv si to poriadne premysli,“ povedal jej. „Musela by si prerušiť školu, nemala by si ani maturitu.“
„Akoby to teba trápilo,“ odsekla Kivi.
Lalo si ju nevšímal. „Starala by si sa o to doma, no máš vôbec dosť miesta, dovolenie rodičov, dosť peňazí? Vieš si vôbec predstaviť, koľko prachov to bude, dopekla?“
Kivi zneistela. Zasiahol jej slabú stránku. Peniaze nemala.
Lalo jej čítal v tvári. „Čo si myslíš? Že ja prachy mám? Živí ma otec, stále som od neho závislý.“
„Moji rodičia súhlasia,“ povedala mu rozrušene. „Myslia si to isté čo ja, že dať si dieťa zobrať nie je správne!“
„Tak ho donos, keď tak veľmi chceš,“ povedal nahnevane. „A potom ho daj na adopciu. Dostane sa do nejakej dobrej rodiny.“
Kivi neveriacky krútila hlavou. „Čo to hovoríš? Ja ho nemôžem dať preč. Chcem ho.“
Keď Lalo videl, že to nemá zmysel, a že celá tá konverzácia nikam nespeje, rozzúrene nakopol nohu postele a potom vnoril prsty do svojej obrovskej hrivy. Zúfalo si mačkal hlavu, ale už mu nič nenapadalo. Jeho nádeje, že bude môcť byť s Dreou sa rozpadali. Na druhej strane nemal v úmysle Kivi do niečoho nútiť. A hlavne nie do takej vážnej veci. Vedel, že na to nemá právo, a že ona sa môže rozhodnúť tak, ako chce.
„Dobre teda,“ zavrčal a otočil sa jej chrbtom. Vybral sa ku dverám. „Rob si, čo chceš.“

Drea sa rozhodla, že začína nový život. Hľadela na svoj odraz v zrkadle a s tichou úctou obdivovala dospelú ženu, ktorú videla. Zrelú a dospelú, ako povedala Ashley. Aj keď sa Drea tlačila v malej kabínke obchodu so spoločenskými šatami a začínalo jej byť príliš teplo, preháňali sa ňou nadnášajúce pocity. Sama Lizzy jej vylovila šaty z toho najdrahšieho oddelenia v obchode a donútila ju skúšať. Drea to neoľutovala. Tmavozelený satén, ktorý sa jej ovíjal okolo tela bol prekrásny. Tenučký, jemný, zdobený čiernymi korálikmi a na jej rozhorúčenej koži stále rovnako chladivý. Farba látky jej išla k očiam naozaj prekrásne. Drea mala pocit, že jej zelené oči priam svietia. Aj strih bol fantastický. Bol v štýle morskej panny, čo Drei šialene pristalo. Nemali ramienka, zvýrazňovali prsia, sťahovali pás a potom znovu rozširovali boky. Sukňa bola na stehnách zúžená, aby vynikli a potom voľne padala až k zemi. Drea v nich mala postavu viac ako dokonalú a v okamihu ako sa do nich navliekla, prišla o všetky komplexy, ktoré ju prehovárali, že je tou najtučnejšou a najškaredšou ženou na svete. Prvý raz v živote mala pocit, že je so sebou skutočne spokojná. Hneď sa jej to zapáčilo. Preto sa rozhodla, že sa už viac nechce premeniť na tú neistú dievčinu, ktorou bola predtým než vošla do tohto obchodu, ktorá sa takmer nechala podlo oklamať frajerom, ktorý naliehal, že ju má rád. Bude nová Drea. Oveľa priateľskejšia, sebavedomejšia a otvorenejšia.
„Nemám na ne,“ zaplakala, keď vyšla z kabínky.
„To je už jedno, pretože som ti ich práve kúpila,“ povedala Lizzy akoby mimochodom. Načiahla sa po šaty, ktorá Lola práve prevesila cez vrch svojej kabínky s krikom: „Malé!“
„Čože?“ zhíkla Drea. „Lizzy! To nemôžeš! Počkaj, zavolám mame a ona mi niečo pošle a všetko ti vrátim...“ vravela horúčkovito.
„Tak dosť, Drea!“ zasmiala sa Lizzy. „Nechcem, aby si to robila. Dohodli sme sa s babami, vieš? Máš to od nás, ako vianočný darček. Síce trochu predčasný, ale...“
„Lizzy!“ zvolala Drea a hodila sa jej okolo krku. „Ďakujem!“
Z tretej kabínky veľmi sugestívnymi pohybmi vykráčala Ashley. Kúsok sa prešla a Drea s Lizzy sa smiali jej našpúleným perám a šatom takým vyzývavým, že by zviedli každého muža, na ktorého by pozrela. Aj Ash sa usmievala a ďalej zabávala svoje kamarátky. Nemyslela vážne, že by si šaty aj kúpila, vedela, že len čo by sa v nich ukázala niekomu inému ako priateľkám, prepadla by sa od hanby. Situáciu dorazila Kari, ktorá podráždene šklbla závesom na skúšobnej kabínke a navlečená v ohavných fosforeskujúcich šatách, ktoré jej boli nenormálne tesné vypochodovala von ako sumo bojovník. „To vážne?“ vyštekla.
Dievčatá sa rozosmiali, až im šaty a vešiaky, ktoré držali, popadali na zem. Z obchodu sa stále chichotajúc vykotúľali až večer. Niektoré (ako Drea) mali za sebou úspešné nákupy, iné (ako Kari a Ash) boli čím ďalej tým zúfalejšie, pretože aj keď sa po meste preháňali celý deň, nenašli žiadne šaty, ktoré by boli na školský vianočný ples to pravé orechové. Mali dosť času, pretože učitelia sa v škole s písomkami ponáhľali, aby mali okolo Vianoc svätý pokoj, a tak mali dievčatá ťažké obdobie čerstvo za sebou. Cez víkend zháňali šaty a darčeky, nie len pre kamarátky, ale aj rodiny a v Elizabethinom prípade aj pre frajera. Drea sa nemohla ubrániť myšlienkam na Lala, keď pozorovala Lizzy, ako vyberá ten správny darček pre Tobiho. Prichytila sa, ako rozmýšľa nad tým, čo by tak kúpila Lalovi. Spomenula si, ako ho pozvala na Vianoce domov k svojim rodičom. Bola si istá, že by ich ukecala, aj keď jej otec by nebol nadšený, a určite ešte menej, keby zbadal Lalov jedinečný štýl, no jej mama by sa určite potešila, že sa jej konečne podarilo usporiadať si aj trochu vážnejší vzťah. Drea si s Lalom prakticky už plánovala budúcnosť, preto ani na sekundu nepochybovala, že predstaviť ho rodičom nie je chyba, ale práve naopak. Ako by to mohlo vyzerať? Strávili by spolu tak veľa času, boli by šťastní, bláznili by po dome, kým by boli rodičia na návštevách a večer by od nej Lalo možno dostal špeciálnejší darček, ako kedy čakal... Drea musela prudko potriasť hlavou, aby zastavila prúd svojich myšlienok. Keď jej srdce znovu ohlodávala bolesť, rýchlo si spomenula, že už sa rozhodla nebyť starou Dreou a na minulosť s Lalom navždy zabudnúť. Nebol tým, kým si myslela, že je. Chcel jej ublížiť, o tom bola presvedčená. Do hlavy sa jej však znovu vtreli otravné spomienky na chvíľu, keď ho k sebe pozvala. Vyzeral taký rád...
Nie je možné, aby to hral, ozval sa v jej hlave hlas. No bol slabý. Hral to, hral to, povedal iný, oveľa mocnejší. Drea nevedela, čo si myslieť. Raz bola pevne rozhodnutá, inokedy pochybovala. Pravda bola jednoducho taká, že Lala skutočne milovala. Tak ako ešte nikoho. A zabudnúť na niečo také – či sa jej to páči, alebo nie -, potrvá oveľa dlhšie, ako si zo začiatku myslela.

Keď v pondelok ráno dievčatá vošli do školskej haly a z vlasom si vytriasli sneh, uvideli niečo zvláštne.
„Pozri, Drea! Lalo sa vrátil!“ zašepkala vzrušene Lola.
„Vidím,“ zatiahla Drea podráždene. „Ale mne to nemusíš hovoriť, mňa to nezaujíma.“
„Ó, zase je z teba netýkavka,“ usmievala sa Ash. „To je sila tých nových čižiem!“
„Už som si zvykla na opätky,“ súhlasila Drea a tiež sa usmiala. „Na ples budem vytrénovaná.“
Dievčatá už kráčali ku schodisku, keď si všimli, že sa k nim dosť nápadne približuje celá skupina chalanov. Bola to polovica školského futbalového týmu. Drea nemohla prehliadnuť, že keď pred nimi zastalo sedem vysokých, pekných a dôkladne svalnatých chalanov s úsmevmi na tvárach, Lalo prestal podráždene ťukať do automatu na kávu a pozrel ich smerom.
„Čaute, baby,“ prehodil veselo chalan, ktorý stál podivne hierarchicky na čele skupinky. Bol najvyšší, najsilnejší, najblonďavejší. Drei to bolo jasné hneď. Kapitán mužstva. „Ako sa darí?“
Ash sa zozadu priklonila k Dreinmu uchu a zašepkala jej: „Johnny Flynn, kapitán tímu.“
Drea sa teda nemýlila. Hoci sa na škole už ostrieľala, predsa len tu bola len tri mesiace a to zďaleka nestačilo na to, aby spoznala celú komunitu. Hlavne nie pri všetkých jej problémoch. Elizabeth sa pomedzi Kitty a Lolu predrala dopredu a zoširoka sa usmiala svojím spoločenským úsmevom.
„Jo!“ zvolala veselo. „Prišiel si ma pozvať na ples? Prepáč, už som zadaná.“
Johnny sa usmial ako slniečko. „Viem, Liz, nemaj strach. Nestojím o problémy s Tobim,“ povedal a zasmial sa. Drei sa zdalo, že sú dobrí priatelia. Lizzy sa vlastne kamarátila s každým okrem Kristy.
„V skutočnosti som neprišiel za tebou, ak sa neurazíš...“ povedal Johnny so skromným úsmevom a prevalil svoje modré očiská priamo na Dreu, „a ak by ti to nevadilo, nechcelo by sa ti tak trochu ma predstaviť svojej kamarátke?“
Kitty a Ashley sa zachichotali a postrčili Dreu viac dopredu hneď vedľa Lizzy. Dreine líca okamžite vzbĺkli.
„Jasná vec!“ uistila Johnnyho Lizzy a usmiala sa ešte širšie. Drea v jej očiach hneď zahliadla blesky. V hlave jej kamarátky sa už rodil nový plán. „Jo, toto je Drea. Drea, Johnny,“ povedala, kým medzi nimi ladne šermovala rukami. Potom sa na Dreu pozrela a veselo na ňu žmurkla. „Vedela si, že Jo je najlepším kapitánom tímu, akého naša škola za posledných sto rokov mala?“
„Liz,“ Johnny Flynn prevrátil oči. „Naša škola nemá ani štyridsať rokov...“ Keď sa Drea potichu zasmiala, Johnny sa na ňu jemne usmial. Páčil sa mu jej smiech a popravde aj všetko ostatné.
„Ale to, že si najlepší hráč, stále platí,“ vyhlásil hnedovlasý chalan hneď vedľa Johnnyho. Zazubil sa a štuchol kamaráta lakťom pod rebrá. „Teda keď práve nehrám ja.“
„Schlaď sa, Dal,“ pobavil sa Johnny a kamošovi ľahký úder lakťom vrátil. „Chceš mi tu pred dievčatami zničiť reputáciu?“
Dal obranne zdvihol obe ruky a znovu sa zaškeril. Stiahol sa do úzadia, aby svojou jemnou žiarou ani náhodou neprekryl tú oslnivú, ktorá sa šírila od jeho kapitána. Ako keby to vôbec bolo možné.
„Dúfam, že sa nepýtam prineskoro, Drea,“ povedal zrazu Johnny. Znovu na ňu hľadel a ona sa prinútila tiež, aj keď cítila, že ju štípu líca. Snažila sa byť sebavedomá a otvorená, ako si sľúbila, ale kapitán futbalového tímu a ešte aj tak znenazdajky, to bolo na ňu naozaj veľa. „A ak niekoho máš, tak sorry, že ťa s tým otravujem, ale čo by si povedala na to, keby som ťa veľmi pekne popýtal...“ krásne sa usmial, „o tvoju spoločnosť na školskom plese?“
Drea tušila, že to tu všetko k tomu spelo. Preto bola pripravená a tiež sa priateľsky a mimoriadne prívetivo usmiala. Veď prečo nie? Povedala si, že sa otvorí novým možnostiam. „Veľmi ra...“
„Daj si odpich, Flynn.“
Drea nebola jediná, ktorá sa prekvapene pozrela napravo od skupinky futbalistov. Keď spoznala ten podráždený známy hlas, ktorý ju prerušil, nečujne si zúfalo povzdychla a na chvíľku privrela oči.
Lalo niekde cestou pozbieral aj Tobiho a teraz si pokojne odpíjal z teplej kávy s dokonalým ignorantským postojom. Tváril sa, akoby ho mierne otravovalo, že musel prehovoriť, no dlhšie už nevydržal počúvať tie sprostosti pred sebou.
Drei nechýbalo veľa, aby jej praskli nervy. Nerozumela, prečo jej nemôže dať pokoj. Nech sa snaží ako chce, ak jej Lalo stále bude liezť do cesty, nebude na neho môcť zabudnúť. Zrazu jej napadlo, že to robí naschvál. Rozhodol sa ďalej jej znepríjemňovať život no teraz sa už na nič nehrať ani sa nijako nepretvarovať?
„Lalo,“ ozval sa Johnny o poznanie chladnejším a nepríjemnejším tónom. Priateľský hlas, s ktorým sa rozprával s dievčatami bol preč. „Máme tu nejaký problém?“
„Iba ak nezacúvaš od mojej ženskej späť na ihrisko, Flynn.“
Drea sa pri jeho slovách strhla. Nemohla skryť zarazenie nad tým, ako ju nazval. Myslela si, že na ňu strašne zúri kvôli tým klamstvám, čo počul od Ola. Vlastne to možno bola pravda a on sa iba rozhodol pomstiť sa jej tak, že od nej odoženie Johnnyho. Vzkypel v nej hnev.
„To ty si daj odpich, ty tupec!“ osopila sa na Lala. Rozčúlene k nemu podišla o kúsok bližšie a zanechala za sebou prekvapené dievčatá aj futbalistov. „Čo zase odo mňa chceš? Nechaj ma na pokoji!“
Lalo sa pokojne napil z kávy. Obsah jeho pohárika bol zjavne oveľa zaujímavejší ako ona, pretože na ňu ani len nepozrel.
Drea znovu vzbĺkla. Jeho ignorácia v nej vyvolávala hlboko zakódované sklony k agresivite, ktoré na povrch prenikli len málokedy. Vytrhla mu pohárik z ruky a posledný hlt kávy, ktorý mu v ňom ostal, mu vychrstla na čierne tričko.
Lalo sa najskôr prekvapil, no potom sa len uškrnul. „Vylievanie kávy ti išlo vždy.“
Tie slová Dreu donútili spomenúť si na to, ako mu dávno vyliala celý pohár k nohám, keď ju pozval. Bola si istá, že Lalo nad tým uvažuje tiež.
„Mne sa zdá, že Drei sa s tebou veľmi kamarátiť nechce,“ poznamenal Johnny. Len ťažko tajil príjemné prekvapenie vyplývajúce z tohto jeho zistenia, no napokon to zvládol. Johnny Flynn si pred tým, ako sa rozhodol Dreu osloviť, čo-to o nej najprv zistil. Počul o nejakých jej hádkach s Lalom, ktorým najprv veľmi neveril, pretože si uvedomoval, že v rebríčku obľúbenosti chalanov na škole je nad ním iba on s Tobim a je veľmi nepravdepodobné, že sa nájde dievča, ktorému sa nezapáči ani jeden z nich. No vidieť ich správanie na vlastné oči bolo príjemným zážitkom. To, čo o Drei počul, bola predsa len pravda. Jediná na škole na toho samoľúbeho frajera vôbec neletela. Chudák Johnny tomu skutočne uveril.
Podišiel ku Drei a s jemne vyzývavým výrazom sa zo svojho nového veľavýznamného miesta po jej boku zahľadel na Lala. Zdvihol obočie, čakal, čo Lalo urobí.
Lalovi hrdosť zabránila v tom, aby pred ňou padol na kolená a začal ju prosíkať, no len tak zvesiť plecia a s prehrou odkráčať, tiež nebol celkom jeho štýl. Preto jednoducho spravil to, čo chcel, po čom najviac túžil a čo mu radilo srdce, nie rozum. Natiahol ruku k Dreinmu pásu, mocne ju k sebe pritiahol a pred všetkými pobozkal.