Červený kód: Lucifer! 32

Drea, je super, že ste sa rozhodli na všetko vykašľať a ujsť, ale prosím ťa, nesprav priveľa hlúpostí. Ty vieš, na čo myslím. Rozmýšľaj, kým niečo urobíš. Pamätaj na svoj zoznam. Lizzy.
V Lalovej izbe na stoličke vedľa Dreiných krásnych šiat zapípal mobil s touto esemeskou. Aj keď to Drea začula, nič na svete by ju nedonútilo prerušiť to, čo práve robila, zdvihnúť zadok a ísť si po mobil. Vlastne by na strechu Lalovho domu mohol zaútočiť aj meteorický roj a jej by to bolo úplne ukradnuté. Mohla sa sústrediť jedine na Lalove ruky, na jeho pery a na váhu jeho tela na svojom.
Celý jej zoznam vzal čert. Nemyslela na to, že sa chcela raz vydávať s čistým svedomím, ani na to, že Lalo spĺňa asi tak dve požiadavky zo sto, čo si Drea ešte dávno zapísala. Bol totiž pekný a dokázal ju odniesť na rukách. Tam sa však jeho kvality končili. Iste, už ju párkrát hrdinsky zachránil, no agresivita, ktorú pri tom vždy predviedol, mu bohužiaľ za tieto odvážne činy vynulovala skóre. Lenže nejaké hlúpe hodnotenie bolo teraz to posledné, na čo Drea chcela myslieť. A hlavne keď ju Lalo práve hladkal po nohách. Líca ju pálili od jemnej červene a obavy či sa mu nepripadá škaredá ju priam zabíjali. Lenže keď ho začula, tohto druhu nervozity sa zbavila.
„Drejka, si taká krásna...“ zašepkal jej Lalo potichu. Myslel si to. Nech sa snažil koľko chcel, pri nej si nedokázal spomenúť na jediné dievča, s ktorým bol v minulosti, a ktoré by mu pripadalo krajšie ako jeho Drea. Čo ho však prekvapilo ešte viac ako to, že ho chcela, bol fakt, že ešte nikdy v živote nebol nervóznejší. To sa mu pri dievčatách rozhodne nikdy nestávalo. A teraz... pri pomyslení, že ju objíme ešte pevnejšie, že ju pomaly povyzlieka... Až sa mu od vzrušenia a nepokoja všetky vlasy stavali dupkom aj bez tužidla. Nechcel spraviť chybu, nič čo by jej bolo nepríjemné alebo by sa jej to nepáčilo. Akoby spraviť čo len tú najmenšiu chybu znamenalo to isté ako smrť.
„Lalo, miluješ ma?“ pýtala sa. Bolo to pre ňu dôležitejšie ako život.
Pobozkal ju a potom sa jej zahľadel do očí. „Milujem,“ vydýchol. „Aj ty mňa?“
Tentoraz ho pobozkala Drea. Potom sa na neho usmiala. „Milujem,“ povedala rovnako potichu.
„A si si istá?“ spýtal sa jej a aby vedela, čo myslí, vtlačil sa jej medzi stehná.
Vzrušene privrela viečka a srdce sa jej divo rozbehlo. Keď si vychutnala tú napätím nabitú chvíľku, znovu na neho pozrela. „Nie úplne...“ zašepkala.
„Prečo?“
„Kvôli Kivi, kvôli Kristy...“ vravela potichu. „A aj kvôli Johnnymu.“
„Zabudnime na nich,“ zaprosíkal a sklonil sa celkom blízko k jej tvári. „Drejka...“
Pokúsila sa. Objala ho nohami a dovolila mu, aby jej bozkami zasypal krk, plecia a aby potom perami skĺzol do jej výstrihu. Na chvíľočku sa pokúsila vyhnať z hlavy starosti a oddať sa ako pocitu šťastia, tak aj Lalovi. Skúšala, skúšala... no nešlo.
„Lalo,“ chytila ho za ruky. „Nie.“
Hlasno vydýchol. „Prečo nie?“
„Lebo nechcem,“ povedala pokojne. „Rozmyslela som si to.“
Pri jej uvoľnenom a zaľúbenom tóne sa Lalo nedokázal podráždiť. Pozrel na ňu trochu zmätene.
„Predsa len počkám,“ vravela a hladkala ho pritom po tvári. „Bude to oveľa lepšie, krajšie, keď nebudeme mať hlavy plné iných vecí. Zlých vecí.“
Rozumel, no predsa nedokázal skryť svoje sklamanie. Sťažka si povzdychol a uvoľnil svoje zovretie. Ľahol si vedľa Drey, rozčarovaný, nepokojný a s vedomím, že sa mu kvôli nej dnes určite nepodarí zaspať.
„Hneváš sa?“ začul ju.
Musel sa usmiať. „Nie,“ povedal a objal ju jednou rukou cez brucho. Pritiahol si ju bližšie. „Máš pravdu. Nemáme sa kam ponáhľať.“
„Myslíš, že toto ti uverím?“ spýtala sa zo širokým úsmevom.
Lalo sa potichu zasmial. „Dobre,“ priznal. „Najradšej by som ťa zjedol. Ale keď nechceš, tak nie.“
Priklonila sa k nemu a pobozkala ho na tvár. „Ďakujem,“ šepla. „Ale vieš, že ťa ľúbim...“
„Viem,“ povedal a dúfal, že na svoju lásku Drea nezabudne ani vtedy, keď sa prevalí to s Kivi. Lebo on vedel, že raz to príde. Len na to pomyslel, a už sa bál, že je navždy koniec. Túžobne si ju k telu pritlačil ešte tuhšie, zaboril tvár do jej červených vlasov a vdýchol ich vôňu. „Prosím, ľúb ma vždy.“
Potichu sa zasmiala. „Vždy budem, veď to vieš.“ Tiež ho silno objímala.
„Len si to pamätaj...“

„Povedz mi, kde sú, ty to musíš vedieť!“
„Nevykrikuj.“
„Marisa! Ty hnusná zradkyňa! Okamžite odpovedz! KDE SÚ?!“
Kristy vrieskala na celú kotolňu ako zmyslov zbavená. Znovu to na ňu prišlo. Po plese dostala ďalší záchvat zúrivosti. Stále nemohla uveriť, že Lalo sa jednoducho zdvihol a ušiel. S ňou. S ňou! S Dreou! Vzal ju so sebou a ufujazdil jej rovno pred nosom! Mala pocit, že sa z toho zblázni. V jednom kuse si predstavovala, čo tak asi spolu robia. Ak niečo nespraví, zblížia sa tak veľmi, že už nebude cesty späť. Drea jej Lala navždy ukradne.
Kristy bola na konci s nervami. Padla na kolená a hystericky sa rozvzlykala. „To nie. Len toto nie. Neznesiem to. Lalo,“ rumádzgala. Zadúšala sa vlastným plačom. „Lalo.“
Marisa potichu vstala. Podišla k svojej sestre a kľakla si k nej. Aj keď neznášala slzy najviac na svete, pokúsila sa Kristy utíšiť. Položila jej ruku na chvejúci sa chrbát a jemne ju pohladila. „Kris, prečo ich už nenecháš?“
„Lebo ho milujem!“ zajačala ako ranené zviera. „Čo to nevidíš?“
„Nie.“
„Lebo si hlupaňa, Mari! Čo si slepá? Neviem, čo mám robiť! Chcem ho naspäť! Musím ho mať naspäť!“
„Nemáš dosť iných?“
„Nič neznamenajú! Len Lalo ma môže urobiť šťastnou!“
„Upokoj sa, veď si ako blázon.“
„Ty vieš, čo všetko som už urobila preto, aby som ho získala! Koľkokrát som musela spraviť aj to, čo som nechcela a čo mi bolo odporné! A všetko to bolo nanič!“
„Nemala si robiť nič z toho, Kris,“ povedala jej sestra. „Aj ty máš svoju cenu.“
Zdvihla k nej veľké zaslzené očiská. „Naozaj?“
Marisa jemne prikývla. „A nie malú. Aj napriek tomu, čo všetko si vyviedla, v škole si stále jednotka, nie?“
„Radšej by som nebola,“ fňukla Kristy. „Ak by som namiesto toho mohla mať Lala, brala by som to.“ Práve v tomto momente by za neho dala všetko, nie len svoju popularitu. Myseľ jej v nepravidelných intervaloch podľa stupňa jej bezmocnosti zaplavovali hrôzostrašné obrazy. Raz bozkával Lalo Dreu, potom Drea Lala, videla ich šťastne kráčať ruka v ruke, ohadzovať sa snehom a hlasno sa pri tom smiať a potom v noci, keď zalezú pod spoločnú perinu... Kristy sa s Marisiným výdatným pričinením už pomaly upokojovala, no keď si uvedomila, že Lalo ju práve teraz pravdepodobne podvádza, od zlosti až vykríkla, vyskočila na nohy a šmarila o zem prvé, čo schmatla. Našťastie to bola len malá stolná lampa a nie nejaké drahšie zariadenie.
„Za toto mi zaplatia! Obaja!“ zvolala rozzúrene, hlas mala vysoký ako operná speváčka. To, čo pred všetkými prezradila na hlúpom školskom plese, bolo dosť účinné, no príliš pomalé. Kristy nemohla čakať, kým sa tá správa donesie Drei. Musí tých dvoch rozdeliť okamžite. „Mari, mobil! Hneď!“ štekala.
Marisa bola podráždená z jej správania, no usúdila, že ak sestre vyhovie, zbaví sa jej tým skôr. Nevraživo jej podala svoj mobil. „Čo chceš robiť?“ spýtala sa, aj keď už samozrejme tušila.
„Napíšem Drei naozaj krásnu správu,“ povedala Kristy už oveľa spokojnejšie. „Ešte som jej nepopriala šťastné a veselé.“

Lalo sa zobudil na kopanec. Prudko otvoril oči, snažil sa rýchlo spamätať, no keď si o okamih uvedomil, kde je a kto vedľa neho leží, ihneď sa zavalený sladkým pocitom v duši upokojil. Musel sa zasmiať. Urobil to celkom potichu, aby tvrdo spiace dievča vedľa seba nezobudil.
Drea spokojne odfukovala, rozvalená v naozaj kompromitujúcej póze. Otočila sa o deväťdesiat stupňov. Hlava jej padala dozadu cez okraj postele, ústa dokorán, ruky rozhodené a nohy pohodlne prehodené rovno cez Lala. Prikrývku musela v spánku skopať z postele. Voľné požičané tričko mala vyhrnuté až nad brucho a kvietkované nohavičky vystavené svetu na obdiv.
Lalo sa tlmene zasmial ešte raz a potom hmatom pohľadal svoj mobil. Chcel zistiť, koľko je hodín. Vytiahol ho spod vankúša, no bol vybitý. Žalostne si povzdychol, pretože si uvedomil, že bude musieť vstať. Keď sa opatrne vykliesnil spod Dreiných nôh, jemne ju objal okolo pása a vytiahol späť na vankúš. Ticho si niečo zamumlala a spala ďalej.
Lalo sa vybral ku stoličke, na ktorú si Drea zložila všetky svoje veci. Spod kôpky šiat teda vytiahol jej mobil, keď sa už ten jeho rozhodol pre zdaru. Párkrát ťukol do displeja a zistil všetko, čo potreboval. Pol dvanástej. Pomyslel si, že to nie je také strašné. Jeho pozornosť však upútali dve nové správy. Jedna bola od Lizzy a druhá z čísla, ktoré Lalovi pripadalo povedomé, no nemohol si spomenúť... A zrazu akoby ho trafil blesk. Lalo obelel ako stena. Rozpamätal sa. Už vedel, komu to číslo patrí. Rýchlo znervóznel, no neváhal správu hneď otvoriť. Čítal.
Dokonca aj ten biely odtieň jeho kože ešte vybledol. Mýlil sa. Bol si istý, že číslo patrí Marise, no správa nebola od nej. Bola od Kristy.
Lalo len stál a hľadel na už dávno zhasnutý displej. Neveril, že to Kristy naozaj urobila. Zrazu ho zachvátila strašná vlna paniky. Čo by sa bolo stalo, keby tú správu našla Drea a nie on? Všetko.. úplne všetko by bolo zničené. Okamžite zničil dôkazy. Nad tým ani len neuvažoval. Vymazal hrozivú správu plnú informácii o Kivinom stave z mobilu – aj zo sveta. No uvedomoval si, že to nebude stačiť. Kristy bude Dreu otravovať, kým si nebude istá, že pozná pravdu, a že posolstvo sa jej podarilo úspešne odovzdať. Lalo Drein mobil vypol, podišiel ku svojej skrini a potom ho strčil do toho najtemnejšieho kúta pod obrovskú kopu tričiek, ktoré už nenosil. Nemal inú možnosť. Teda aspoň to si nahováral.
Rýchlo sa otočil, keď začul Dreu. Mraučala ako spokojná mačka a stále so zatvorenými očami si naťahovala celé telo. Lalo na chvíľku zabudol na všetky problémy. Pri pohľade na ňu ho zahrialo v srdci. Usmial sa a hneď sa vybral k nej.
Drea sa posadila a potešila sa, že prvé čo zbadala, bola blížiaca sa Lalova tvár. Spala ako na obláčiku, odpočinutá bola krásne doružova. Natiahla k láske svojho života ruky a silno ho objala. Zaborila tvár do jeho hrude. Páčilo sa jej takto sa zobúdzať.
„Dobré ráno,“ šepol jej do vlasov s pobaveným úsmevom, „gymnastka.“
„Och, nie,“ zastonala Drea.
„Zúčastnila si sa vo svojom sne olympiády?“ uťahoval si ďalej Lalo.
„Toto je zlé. Teraz ma už nebudeš chcieť.“
Zasmial sa. „Nemusíš sa báť. Na Toba nemáš. Vždy keď je u mňa a je mierne podnapitý, natlačí sa mi do postele, vieš. Raz ma skoro zaškrtil a naposledy bol námesačný a vzal si do hlavy, že by bolo celkom fajn ma ostrihať.“
Drea sa uškrnula. „Lizzy sa zabaví.“
Keď sa Lalo natiahol po ovládač k stolíku vedľa postele, pohodlne sa vedľa Drey uložil a zapol mega telku. „Je dobré byť doma,“ povzdychol si spokojne. „Intrák ma ničí.“
Drea vedľa neho ešte chvíľu leňošila a pomaly sa preberala. So šibalským úsmevom ho otravovala, keď mu bosými nohami blúdila po lýtkach a silno sa tisla k jeho boku. Lalo sa tváril, že ho zaujíma iba obrazovka, no po chvíli sa prudko zvrtol a so širokánskym nezbedným úsmevom sa na Dreu vrhol. S hlasným smiechom sa obaja kotúľali po dlhočiznej posteli, až napokon spadli na zem. Navzájom si hľadeli do veselých očí a na tvárach im ostávali vypálené večnú úsmevy. Keď padli na koberec, Lalo si rýchlo vsunul dlane pod jej hlavu, aby sa neudrela. Ich dlhý pohľad sa pomaly menil z pobaveného na hlboký a zaľúbený. Drea váhu jeho tela na svojom vnímala čoraz intenzívnejšie. Keď jej pustil šiju a pomaly ju pohladil, zatvorila oči. Cítila jeho prsty, nežné a pomaly prechádzajúce po celom jej boku a potom po stehne. Vychutnávala si ten moment. Po chvíli, ktorá sa jej zdala ako jediný okamih, si uvedomila, že sa do svojich blažených pocitov vnorila až príliš. Kus jej pamäte chýbal, netušila, ako prišla o tričko. Jediné, čo zrazu vnímala, bolo, že pod Lalom leží iba v spodnej bielizni. Okamžite sa zahanbila a líca jej sčerveneli.
„Nádherná,“ usmial sa Lalo a milujúcim dotykom ju pohladil po bruchu. Prial si mať ju presne takto od okamihu, keď ju prvý raz zbadal. Keď sa priklonil k jej hrudi, vplietla si prsty do jeho dlhých vlasov. Potichu vzdychla, raz, dvakrát, potom sa tiež usmiala. Na vlastnej koži cítila, že ju miluje. Bol to ten najdokonalejší pocit, aký kedy zažila. Hladkal ju dlaňami aj perami, zbožňujúco, nie naliehavo či majetnícky. To Drea oceňovala. V ich vzájomnej blízkosti nebolo nič iné, iba čistá láska.
Keď na seba znovu pozreli, na tvárach mali ďalšie úsmevy. Drea zdvihla ruku a pohladila Lala po tvári. „Tvojmu otcovi je jedno, čo robíme?“ spýtala sa.
„Veď nerobíme nič,“ odvetil pobavený. „Ale ináč nemyslím, že je mu to úplne jedno. Napríklad, keby som ťa vraždil alebo by sme tu niečo podpaľovali, myslím, že by zasiahol.“ Uškrnul sa.
Drea sa začala smiať.
„Pôjdem za ním. Od toho, čo povie a či ho dokážem presvedčiť, aby mi vrátil auto, sa budú vyvíjať naše ďalšie plány.“
„Dobre. A ja musím zavolať svojim rodičom a pripraviť ich na prípadnú návštevu,“ usmiala sa Drea. „Ak tvoj otec... Myslím, ak by nesúhlasil s tým, aby si išiel so mnou... tak by sa k nám určite mohol pridať.“
„Stavím sa, že ujde na nejakú firemnú akciu,“ povedal Lalo. Ešte raz prešiel Drei perami po brade a krku a potom sa nadvihol. Vstal a vytiahol ju na nohy. „Ak vyjdeš na chodbu, hneď vedľajšie dvere sú kúpeľňa. Použi čo len chceš. Ja zatiaľ pohľadám otca a skúsim sa s ním dohodnúť.“

„Ak budeš priveľa pracovať, umrieš na infarkt skôr, ako zmaturujem.“ Lalo vošiel do pracovne svojho otca s týmito slovami. Podľa veľkých kruhov pod očami a striasajúcich sa rúk vedel, že v noci nespal ani chvíľočku. Lalo si robil starosti, aj keď najavo ich dával iba nepríjemným tónom a podpichovaním.
„Nemudruj, chlapče a podaj mi tie papiere, keď si už tu,“ povedal pán Lowell a prstom namieril k vysokej knižnici na stene oproti svojmu stolu. Z poličky vytŕčalo zopár dokumentov. Lalo urobil, čo mu otec kázal, potom podišiel k jeho kreslu a nevraživo mu podal, čo si pýtal.
„A tebe čo sadlo na nos?“ mumlal pán Lowell s očami v zmluvách. „Netešíš sa? Máš tu svoju priateľku, zajtra sú Vianoce...“
„Oco, čo sa týka tých Vianoc, no...“
„Všetko mi je jasné! Nemaj strach, chlapče! Ak by tu to tvoje krásne dievča rado ostalo s nami, súhlasím! Už si jej povedal, že ju ťaháš za nos?“
„Oco!“
„Čo je? Nie je to pravda?“
„Nie je, dofrasa! Ako si na to prišiel?“
„Kade chodíš, ostávajú po tebe tehotné dievčatá.“
Lalo zúril. Neznášal, keď sa jeho otec zabával na jeho účet a ešte k tomu na veciach, ktoré Lalo bral smrteľne vážne. „Predsa som ti vysvetlil, ako to bolo,“ pretlačil cez zaťaté zuby. „Mám rád Dreu.“
„Tak to som naozaj zvedavý, ako toto celé dopadne,“ zatiahol pán Lowell. Bol už oboznámený so skutočnosťou, že dievča potrat rázne odmietlo a tiež vedel, že nad hlavou jeho syna tým pádom visí čepeľ gilotíny. Na Lala sa nehneval. Neopovážil sa obviňovať ho absolútne z ničoho, aj keď sa mu rozum zastavoval nad tým, čo Lalo vystrája. Konanie, povaha a myslenie jeho syna boli poznačené tým, za čo mohli iba jeho rodičia. Pán Lowell pocítil náhly príval zlosti k žene, ktorá nenechala ich synovi nič okrem hlavy plnej zmätku. Svojím odchodom zakorenila v jeho mysli rad príkrych názorov na celú populáciu zastúpenú nežným pohlavím, zmenila celé jeho zmýšľanie. Neskôr sa ani nečudoval, že zo syna mu rovno pred očami rastie drzý zatrpknutec, naprogramovaný na vybíjanie si zlosti na obyčajných dievčatách namiesto matky.
„Mám veriť, že máš toto dievča naozaj rád?“ Kútiky úst pána Lowella sa nadvihli jemným pobavením. „Skôr sa mi zdá, že si si znovu našiel len peknú zábavku. Veľmi peknú, skutočne. A určite aj šikovnú, vieš, čo myslím,“ zabával sa ďalej.
Toto Lala urazilo. S hrozivým výrazom plným zúrivosti sa na otca rozkričal. „Povedal som, že to myslím vážne! Čo si hluchý?! A nehovor tak o nej! Nič nevieš! Vôbec ju nepoznáš! Len pre tvoju informáciu, zatiaľ som sa jej ani nedotkol! Keď som povedal, že ju mám rád, tak som to tak aj myslel!“
Pán Lowell na neho hľadel s povytiahnutým obočím. Synov výstup ho úprimne prekvapil. Prekrížil ruky na hrudi a privrel viečka. „Potom by si pred ňou nemal tajiť pravdu,“ poradil mu pokojne.
Lalo si zlostne odfrkol, no už aj on sa pomaly upokojoval. „To nie je také jednoduché,“ zafrflal.
Pán Lowell si svojho syna chvíľu prezeral. Na jeho tvári videl pravé trápenie. „Viem ti nejako pomôcť?“ spýtal sa napokon.
Lalo si tentoraz odfrkol pobavene. Myslel si, že s týmto mu už nepomôže ani boží zásah. Keď však tiež pozrel na otca, z jeho výrazu pochopil, že ponúkanú pomoc myslí úprimne. Bez posmeškov či obviňovania. „No... Bolo by fajn, keby si si pred Dreou dával pozor a nepreriekol sa,“ zamumlal.
„Dobre teda,“ prikývol pán Lowell. „Ak naozaj nie je nič iné...“
„Vlastne,“ prerušil ho Lalo neisto. „Bolo by super, keby si mi vrátil auto.“
„A to už prečo? Teraz ti aj tak na nič nebude.“
„Oco, v skutočnosti som... akoby som ti to... Drea bude na Vianoce doma, so svojimi rodičmi.“
„Ach, neostáva?“
„Nie. A ani ja. Chcem ísť s ňou.“
Pán Lowell si hlasno povzdychol. „Chlapče, ty ťaháš za nos ešte aj vlastného otca. Mal si to povedať hneď, aby som sa zbytočne dopredu netešil.“
Lala pichol osteň svedomia. S otcom trávil doteraz každé jedny Vianoce a nepozdávala sa mu myšlienka nechať ho úplne opusteného, tráviaceho sviatky so svojou prácou namiesto s rodinou. Rýchlo si všetko premyslel a potom sa rozhodol. „Oco, vieš, Drea mala jeden super nápad. Navrhla, aby si sa k nám pridal. Bol by som rád,“ dodal Lalo.
Pán Lowell sa pousmial. „Tak toto by som od teba nečakal, ďakujem, synu. Ale o mňa si starosti nerob, určite. To dievča je vážne milé,“ zamyslel sa. Uvažoval, že Lalo ju musí mať naozaj rád, ak sa rozhodol ísť s ňou. To mu vlievalo do temného sveta nádej, že pre jeho syna ešte nie je všetko stratené. Možno sa mu predsa len podarí raz si usporiadať plnohodnotný život. Natiahol ruku k zásuvke, a keď ju vytiahol, siahol dovnútra.
Pred Lalom sa mihla šmuha. Reflex mu rozkázal zdvihnúť ruku a bleskovo zachytiť predmet letiaci jeho smerom. Prekvapene pozrel na kľúče od auta vo svojej dlani.
„Máš ho v garáži,“ povedal mu otec.
Lalo zažmurkal, potom k nemu stále ohromene vzhliadol. „Ďakujem,“ dostal zo seba.
„A Lalo,“ povedal pán Lowell ešte, „s touto to už nepokašli.“