Červený kód: Lucifer! 36

Pre Kornelia nebol koniec prázdnin taký tragický ako pre väčšinu študentov. Trochu ho otravovalo, že musí znovu vstávať na ôsmu a celé dopoludnie premrhať hlúposťami, ale inak mu návrat do školy žily netrhal. Koniec koncov, jemu bolo úprimne jedno či drví videohry doma, alebo na intráku.
Keď už musel byť v tej hlúpej realite, aby neumrel od nudy, všímal si čudnú situáciu, ktorá zavládla v jeho okolí. Ráno sa vykotúľal z postele, urobil zopár klikov, dal si sprchu, obliekol sa a berúc si tašku vyšiel na chodbu, aby obhliadol momentálnu situáciu. Videl, že do školy sa práve poberali Becky a Nina, obe s nosmi v učebniciach, inak sa na chodbe skoro ráno nič nehýbalo. Vyšiel teda do haly intráka hneď za dievčatami a pristavil sa k automatu s minerálkami a malinovkami. O chladné sklo sa oprel čelom a zízal na fľašky vo farebných obaloch. Keď si pomyslel, že grapefruitová voda by mohla chutiť zaujímavo, hodil do automatu zopár drobných a kúpil si ju. Popíjal zopár minút, keď začul, ako k východu halou kráčajú ďalší ľudia. Hneď sa obzrel a zbadal dievčenskú skupinku.
Elizabeth na čele ťahala za ruku zjavne veľmi podráždenú a nespokojnú Kari, ktorá vyzerala, že by sa najradšej uliala. Hneď za nimi kráčali Lola a Kitty, ktoré si naťahovali rukavice a zapínali kabáty. Korni sa aj začudoval, kde nechala Lizzy zvyšok, keď v tom z chodby vyšli Drea a Ashley. Zaostávali len kúsok. Kornelius si hneď všimol, že presne tak ako deň predtým, Drea kráča do školy so zvesenou hlavou a so zreteľnou bezduchosťou na tvári. Ash jej niečo potichu vravela, no Drea ju nepočúvala.
„Ahojte,“ pozdravil Korni.
„Čau,“ usmiala sa na neho Elizabeth. „Ideš s nami?“
„Dopíjam,“ odvetil a zdvihol fľašku. „Ak vyjdem von, hneď z toho bude nanuk.“
Lizzy sa zasmiala, no viac s ním nestrácala slova. Pretlačila nešťastnú Kari von cez dvere a potom ich podržala Lole a Kitty.
„Čaute,“ pozdravil Korni Dreu a Ash jemnejšie, keď prechádzali okolo neho. „V pohode, Drea?“
Zdvihla hlavu a usmiala sa na neho. „Nikdy mi nebolo lepšie.“
„Tak to vidím,“ zašomral a kývol im, keď pokračovali von za dievčatami.
Kornelius bol o Dreinom a Lalovom rozchode informovaný Tobim. Síce ani netušil, že spolu chodili a dosť ho to prekvapilo, no to, že mu Drea dala košom sa mu videlo logické. Rovnako ako každý, kto mal v škole uši, Korni vedel o klebete, ktorú Kristy verejne odprezentovala na školskom plese. Ak bola pravdivá, a on o tom naozaj pochyboval, aj keď Kivina absencia bola pre mnohých dostatočným dôkazom, rozumel, že Drea Lala poslala do hája. O tom, že je všetko fakt pravda ho predsa len uistil Toby, ktorý k nemu pred časom zavítal. Na pauzičku, ako mu povedal. Korni videl v jeho tvári, že zložitá situácia medzi jeho priateľmi dáva poriadne zabrať aj jemu. Vtedy sa pri počítačových hrách poriadne pozhovárali a Korni sa o všetkom dozvedel. Zaujímala ho najmä časť, v ktorej sa Toby rozhovoril o Kristy. Zrazu rozumel jej správaniu oveľa lepšie, ako kedy dúfal, že bude. Potešilo ho to a zároveň zrazilo rovno do hrobu. Pochopil, ako veľmi Kristy o Lala stojí.
„Hej,“ pozdravil Korni dvojicu chalanov, na ktorú v skutočnosti vyčkával. „Tak ako?“ spýtal sa a podišiel k nim.
„Korni!“ zvolal Toby v dobrej nálade. „Dobré ránko! Máš tú vec na fyziku?“
„Jasné. Pokojne si ju potom opíš,“ odvetil Kornelius nevzrušene. Pripojil sa k chalanom, a keď spolu vyšli do zimy, pozrel na Lala. „No do pekla, človeče, ty ale vyzeráš,“ povedal.
„Hej,“ odvetil Lalo. „Díky.“
„Nedá si povedať,“ otočil sa Toby na Korniho. „Zbytočne ho človek rozosmieva. Jediný úkon, čo táto úbohá pozemská existencia v poslednom čase zvláda, je čumenie na vlastné topánky.“
Lalo na podobné podpichovania vôbec nereagoval. Mlčal a naprogramovaný v režime škola len ticho kráčal dopredu.
„Lalo, priateľu, to treba prekonať,“ radil mu z duše Korni. Nemal na neho ťažké srdce kvôli tomu, že do neho bola Kristy zbláznená, keďže ju odmietal. A na takú kôpku nešťastia, na akú sa Lalo v posledných dňoch premenil, sa aj tak nedalo vôbec hnevať. „Také veci sa stávajú. Nič s tým nenarobíš.“
„Jasné,“ odvetil neprítomne.
Chalani si pri jeho mŕtvom tóne vymenili ustarostené pohľady. Toby napokon pokrútil hlavou a len si povzdychol.
Neskôr po škole sedel Korni vo svojej izbe pred telkou s PS3 ovládačom v rukách. Takmer celý čas v triede myslel na Lala a občas, keď nedokázal ovládať svoje myšlienky, aj na Kristy. Keď si na ňu spomenul, namiesto sladkých pocitov ho zalialo rozhorčenie. Teraz si už uvedomoval, že ho využívala, že ním manipulovala, aby sa dostala k Lalovi. Bolo mu z toho vážne na nič.
Niekto mu zaklopal na dvere. Nemal chuť prerušiť hru a nechať sa vyrušovať. Tak sa teda neozval. Klopanie sa opakovalo. Hlasnejšie a rýchlejšie. Korni podráždene vydýchol, stlačil start, aby postavičku na obrazovke zamrazil a potom sa pobral ku dverám. Otvoril a prekvapene zažmurkal.
Hľadela na neho Kristy. Bolo to také prekvapenie, až stratil reč. Srdce sa mu divo rozbúchalo a do líc nahrnula jemná červeň. Zdalo sa mu nemožné, aby sa zjavila práve vtedy, keď na ňu myslel. Akoby ju podvedome privolal. Potom si však v duchu pripustil, že je to hlúposť. Myslel na ňu aspoň stokrát denne.
„Môžem ďalej?“ spýtala sa.
Korni ustúpil z dverí, aby mohla prejsť. Zatvoril a potom sa bez slova vrátil pred telku. Sadol si, kde sedel pôvodne a znovu spustil zastavenú hru. Mal veľmi zmiešané pocity. Stále si myslel, že Kristy je to najkrajšie, čo nosí tento svet, no zároveň to najprefíkanejšie. Na svoje vlastné prekvapenie, dokázal sa v jej prítomnosti ako-tak ovládať. Nezízal na ňu, nečervenal sa ako paradajka a dokonca sa celkom dobre vedel sústrediť aj na hru. Zaregistroval, že Kristy potichu podišla bližšie a potom sa ladne zviezla na zem, asi tridsať centimetrov od neho.
Desať minút sa ani jeden z nich neozval. Za ten čas Kristy pochopila, o čo v Korniho hre ide. Keď sa mu ani na tretí pokus nepodarilo splniť jednu zvlášť náručnú úlohu, Kristy sa zamračila.
„Skúsim to,“ povedala.
„Teraz nie.“
„Chcem to skúsiť!“
Korni jej podal ovládač a po chvíľke sa uchechtol. Darilo sa jej rovnako zle ako jemu.
„Čo do pekla,“ šomrala si Kristy.
Korni k nej natiahol ruky, že si vezme ovládač späť.
„Ešte nie.“ Kristy ho štuchla lakťom. Divo postláčala všetky tlačidlá a na druhý pokus sa jej podarilo prinútiť postavičku fialového elfa, aby namiesto toho, žeby skalu prerazila, sa na ňu hladko vyšplhala.
„Aha!“ vydýchol Korni. „Jasné.“ Hneď ako mal elf cestu voľnú, vytrhol Kristy ovládač z rúk. Chvíľu hral. Potom bez toho, aby odtrhol oči od obrazovky či prestal stláčať tlačidlá sa jej spýtal: „Čo tu robíš?“
Neodpovedala hneď. Oprela si bradu o kolená a tiež s očami na telke odvetila: „Neviem.“
„Možno by si odo mňa chcela, aby som znovu podsunul Lalovi nejakú sprostosť?“
Kristy sa prekvapila. Pozrela na Korniho, ktorý stále tvrdohlavo hľadel pred seba. „Čože?“
„Toby mi všetko povedal,“ vysvetlil jednoducho.
Kristy znovu zložila hlavu na kolená. „Aha.“
„Takže, čo tu robíš?“ spýtal sa znovu.
„Bolo mi pod psa,“ povedala. „Kamošky ma občas rozčuľujú, sú to sliepky. A ani sestra nie je rada, keď ju otravujem.“
„Prečo ti je pod psa? Mala by si byť rada. Lalo a Drea sa predsa rozišli.“
Kristy mu neodpovedala. Bola rada. Bola rada, že ich konečne rozdelila. Smutný Lalo jej však taký zábavný neprišiel. Tieto dni boli naozaj neznesiteľné. Musela čakať, kým sa z toho rozchodu trochu nespamätá. Najradšej by ho však chcela urobiť šťastným hneď. Aby sa viac netrápil.
„Kristy, Kristy, Kristy,“ zamudroval Korni. „Úplne mi z teba šibe.“
Usmiala sa. „To je dobre.“
„Takže chceš Lala, hej?“ spýtal sa priamo.
Znovu mlčala. Nemienila sa o tom zhovárať s Korneliom.
„Máš chuť na malú stávku?“ spýtal sa jej.
Kristy nadvihla obočie. „Na stávku?“
„Hej.“ Znovu zastavil hru, vstal a podišiel k skrinke vedľa svojej postele. Kristy ho uprene sledovala. Korni zo zásuvky vytiahol ďalší ovládač, vrátil sa a zapojil ho. Opäť si sadol a podal ho Kristy. „Zahráme sa,“ povedal, „proti sebe. Ak vyhrám, v noci tu ostaneš.“
Kristy sa pobavila. „Mám sa s tebou znovu vyspať?“
Prikývol.
„A čo keď vyhrám?“
„Vymysli si.“
Pouvažovala. „Pomôžeš mi získať Lala.“
„Platí.“
Korni bol hráčsky génius. Roky závislosti z neho spravili experta a vytrénovali v ňom neobyčajné reflexy. Preto keď zapol novú hru, vybral dvoch bojovníkov a nastavil podmienky zápasu, veril, že Kristy bude dnes znovu jeho. Nemal výčitky svedomia, že stávka bola nespravodlivá. Kristy ju priať nemusela.
A napriek tomu všetkému, napriek sebaistote a všetkým reflexom, Korni akosi prehrával. Nerozumel tomu. Občas bokom pozrel na Kristy a videl jej radosť , keď celkom pohltená hrou hore dole, bez hocakej logiky, stláčala, mykala a inak týrala ovládač. Darili sa jej kombá a kopy, aké v živote nevidel. Keď jeho bojovník vyľahol a umrel, rozrušene vydýchol.
Nikdy ho nikto neporazil. No tiež zatiaľ nezažil, aby osoba, s ktorou uzavrel stávku, sa hneď po víťazstve dobrovoľne zriekla svojej výhry a dokonca sa s hlbokým oduševnením takmer v tom istom okamihu pustila do plnenia podmienok porazeného.

Lalo si od rozchodu s Dreou zvykol po vyučovaní chodiť trochu na vzduch. Bol to už týždeň a on stále nemal chuť tráviť voľný čas na intráku s Tobim a s jeho pokusmi presvedčiť ho, aký je svet krásny. Cenil si kamarátovu snahu priviesť ho opäť k rozumu, no na niečo také jeho žartíky nestačili. Lalovi začali liezť na nervy už po prvom dni.
A tak s balíčkom cigariet vo vrecku sa vybral po škole do lesa na kraji areálu. Marisa ho zásobovala všetkým, čo potreboval pre život v depresii. Aspoň niekomu bol Lalo na úžitok. Prechádzal sa medzi stromami a smrad cigaretového dymu ho pomaly upokojoval. Keď mu začala byť zima, zamieril späť.
Pred intrákom zastavil a rozhodol sa ešte chvíľku pomrznúť. Usadil sa na zábradlie pri širokých schodoch do budovy a potichu dofajčieval. Zopár študentov vracajúcich sa z vyučovania sa za ním obzeralo. Olova banda nemala vo zvyku zdržiavať sa vzadu za najvzdialenejším koncom intráka pre nič za nič. Zákaz fajčenia platil v celom školskom areáli a jeho porušenie bolo brané veľmi vážne. Lalovi však na prekvapených pohľadoch pramálo záležalo. On si z toho ťažkú hlavu nerobil. Nikde na okolí žiadnu učiteľskú autoritu nevidel a to celkom stačilo na to, aby ostal pokojný.
O päť minút sa však jeho pokoj odplavil. Ešte aj príchod riaditeľky by uvítal srdečnejšie. Už z diaľky dokázal rozoznať, že po chodníku sa od školy blíži Lizzy so svojimi dievčatami a, samozrejme, Drea medzi nimi.
Sklonil hlavu a rýchlo vytiahol ďalšiu cigaretu. Potreboval ju. Zapálil si a vtiahol dym do pľúc tak naliehavo, akoby to spravil so vzduchom po troch minútach pod vodou. Už počul ich kroky.
„Zdravím, Lalo,“ pozdravila Lizzy vecne.
Kývol hlavou, oči zapichnuté v zemi. Keby na ňu pozrel, možno by zošalel. Nechcel to riskovať, a tak si radšej podrobne skúmal šnúrky na topánkach.
Dievčatá potichu prešli okolo neho a Lalo ma pocit, že im to trvá hodiny, a že sa schválne vlečú. V skutočnosti mali naponáhlo. Keď boli konečne preč, zdvihol hlavu a vydýchol zadržiavaný vzduch. Chvalabohu, pomyslel si.
Kým dofajčil cigaretu, počul, ako sa sklenené dvere intráka znovu otvárajú. Nevenoval tomu pozornosť. Uhasil cigaretu o hrdzou zožraté zábradlie a ohorok si hodil za plece.
„Ahoj,“ ozvalo sa rovno pred ním.
Lalo vzhliadol a prekvapene naklonil hlavu. Hľadel na dievča, malé a zahanbené, celé červené v lícach, no zjavne nie od zimy. Dievča s bláznivým farebným šálom okolo krku. Dievča copaté.
Lola otvorila ústa, no znovu prehovoriť sa jej nepodarilo. Na to jediné slovo, čo Lalovi povedala, potrebovala všetku svoju odvahu, a keď ho vyriekla, s tým pozdravom sa jej minula. Ostýchavo zaborila bradu hlboko do šálu a zapýrila sa ešte silnejšie.
„Ahoj,“ odvetil Lalo ešte stále trochu zaskočený. „Kde je Liz?“
„V-vnútri,“ povedala rýchlo.
„A vie, že si tu?“
Pokrútila hlavou.
Lalo sa musel usmiať. Bol to zázrak, že ho k tomu po týždni prinútila práve ona. Pozrel na jej šál, na jej vtipné oranžové čižmy a potom znovu na jej červené líca. Jeho úsmev sa ešte rozrástol. „A čo tu robíš?“ spýtal sa jej.
„No,“ začala neisto, „ja...“
„Áno?“
„Len som videla, že si tu sám, tak...“
„Tak si ma prišla poľutovať?“ nepýtal sa to nepríjemne. Pripadala mu zábavná.
„Nie, to som nechcela,“ povedala a pozrela do zeme.
Lalo na ňu hľadel a čakal, kým sa odváži. Zatiaľ si ju znovu prezeral. Tvár mala peknú, možno len oči trochu primalé. Keby ju niekto navliekol do krátkej sukničky a tesného korzetu, v okamihu by sa so svojimi vysokými copmi zmenila na príťažlivú babu, ktorou by ani on nepohrdol. Lalo sa veľmi rýchlo spamätal. Pomyslel si, že keby Elizabeth vedela, nad čím rozmýšľa, mohol by si v zamrznutej zemi začať kopať hrob.
„Ja som,“ ozvala sa znovu Lola, „už dávno...“ preglgla.
Lalo sa snažil prestať usmievať, ale naozaj to nešlo. Už len to by mu chýbalo. Vo svojom živote mal už tri ženské, s ktorými si absolútne nevedel čo počať. Najprv tu bola Drea, ktorú mal on rád, no ona nemala rada jeho. Potom Kristy, ktorá aj keď mala rada jeho, on nemal rád ju. A napokon Kivi, ktorá mu narobila najviac problémov na svete, keď s ním otehotnela.
Lalo sa rozhodol, že ju radšej nenechá dopovedať. „Nie je ti zima?“ spýtal sa jej. „Poďme dovnútra. Kúpim ti čaj.“
Lole zažiarili očká. Vďačne prikývla a celá natešená sa vybrala za ním späť do intráka. Lalo, ako sľúbil, pozval ju a ona onedlho medzi prstami zvierala teplý pohárik. Sadla si na lavičku vedľa automatu a začala si spokojne usrkávať. Lalo sa oň oprel bokom a znovu sa zahľadel na dievča.
Keď si Lola všimla, že na ňu pozerá, hneď bola zase celá červená.
„Ako sa má Drea?“ spýtal sa.
„Dobre, dobre,“ prikývla. „Je trošku smutná,“ priznala napokon.
„Aha.“ Nenapadlo ho nič viac, čo by na to mohol povedať.
„Lalo,“ povedala, uprene hľadiac do svojho pariaceho sa čaju, „vždy si sa mi páčil.“ Lalo nemohol tušiť, koľko statočnosti ju stálo vysloviť to. Teraz, keď ním bola sama, vedela, že má jedinečnú príležitosť povedať mu pravdu. Šancu, ktorá sa už nemusí zopakovať. A hlavne nie pod Lizziným dohľadom. Aj keď Lolu varovala, aby sa Lala stránila, nemohla ju poslúchnuť.
„Och,“ vydýchol, no nie veľmi prekvapene. „Naozaj?“
Prikývla. Nemohla sa neho znovu pozrieť.
„A prečo?“ spýtal sa.
Lola sa prekvapila. „Prečo?“
„Hej. Myslíš, že som dobrý, pekný alebo vtipný?“
„Pekný,“ pripustila Lola ostýchavo. „Veľmi.“
„Vážne?“
„Máš dobré vlasy,“ oznámila mu. „A pekne sa smeješ.“
„Aj ty máš dobré vlasy. Ale smiať sa som ťa ešte nevidel. Iba červenať sa.“
Lola sa ako na povel znovu silno zapýrila.
„A to je všetko, čo sa ti na mne páči?“ pýtal sa znovu. „Vieš, pochopil by som to. Veľa iného toho nemám. V skutočnosti som zlý a neslušný a správam sa naozaj hrozne, keď sa hnevám. Klamem a pijem, som žiarlivý a pomstychtivý, vybíjam si zlosť na tých, čo za nič nemôžu a v neposlednom rade som aj neobyčajne nezodpovedný.“
Lola sa tvárila, akoby jej vylepil. Už sa na neho dívala.
„Prepáč,“ usmial sa jemne Lalo. „Nechal som sa uniesť. Mám veľmi sebakritickú náladu.“
Lola sa trochu spamätala. „Každý má aj zlé vlastnosti,“ povedala potichu.
„Asi áno. Aj keď poznám jednu osobu, na ktorú to zjavne neplatí.“
Pousmiala sa, lebo vedela, na koho myslí. „Drea občas chrápe.“
Lalo sa zasmial. Už aj zabudol, aké je to príjemné. „Áno,“ súhlasil. „Áno, občas chrápe.“
„Ale ty máš veľa dobrých vlastností. Určite viac, ako tých zlých. Viem to podľa Drey. Inak by ťa nikdy nemala rada.“
Lalo ju počúval. Hrajkal sa s reťazou, čo mal upevnenú na opasku a uvažoval nad tým, čo mu hovorila.
„A vieš to aj podľa svojich kamarátov, ktorí ťa určite majú radi,“ vravela ďalej a Lalo myslel na Toba. „A tiež podľa svojich rodičov a...“
„Ja mám len otca,“ povedal jej.
„Ja nemám ani toho,“ odvetila Lola. „Nemám rodičov.“
Lalo na ňu rýchlo pozrel a zamračil sa. „Nemáš?“
Pokrútila hlavou. „Zomreli veľmi dávno. Mám babku a mám Lizzy. A keby som si k tvojmu radu zlých vlastností pripísala ešte mnoho, mnoho ďalších, dostala by som ten svoj.“ Lola si znovu odpila z čaju a zamrmlala: „Podľa mňa sú na svete oveľa horšie veci a ty, ty si šťastný človek.“
Lalo na ňu hľadel a nerozumel, ako v ňom práve ona mohla spôsobiť takú silnú búrku. Cítil, ako mocný vietor, ktorý v ňom to malé dievča rozdúchalo, strháva jeho skľúčenosť a odnáša ju preč. Keď sa doňho poriadne oprel, už nemohol ostať stáť na mieste. Musel sa pohnúť ďalej.