Láska je niekedy skutočná 4.

Nič nepodporuje vzplanutie lásky tak ako bozk. Nevedie k ukojeniu vášne a vyvoláva sladké nádeje. Ale oheň predsa páli.

RUSHIA: Čože si to robil!?! Zbláznil si sa!?! To ti tie pelendreky udreli na mozog!?!
TADE: Prestaň šalieť. Tak som sa bozkával s chlapcom, no a čo? Však to ty čítaš a pozeráš tie tvoje shomen romány, či ako sa to volá, tak by si to mala chápať.
RUSHIA: Tak za prvé sú to shounen ai romány a nie shomen a za druhé to nemôžeš porovnávať. To je predsa fikcia. Autori tých románov sa na svet pozerajú s ružovými okuliarmi. Váš vzťah okolie proste neakceptuje a ty to sám dobre vieš!
TADE: Kto hovorí o vzťahu? Bol to len jeden bozk nič viac.
RUSHIA: Jeden bozk?
TADE: No, možno dva.
RUSHIA: Tade?
TADE: Fajn, dobre. Bozkávali sme sa tam vyše hodiny. Spokojná?
RUSHIA: Ty id*ot!!! Uvedomuješ si vôbec čo robíš? Alebo skôr s kým?
TADE: Nič nerobím. Proste to prišlo samé a nejako prirodzene.
RUSHIA: O tom teraz nehovorím. Vynímajúc to, že ste obaja chalani, vieš kto to je?
TADE: No, Natsume.
RUSHIA: Presne tak. To, že si ho chcel necelý mesiac dozadu prizabiť a nazval si ho arogantným vysokoškolským bastardom ti zrejme pripomínať nemusím. Ale jedno ti musím pripomenúť. JE TO BÝVALÝ CHALAN KEIKO!!! Ak to zistí zabije vás. OBOCH.
TADE: Prečo by to robila? Veď sa nič také nestalo.
RUSHIA: Bývalý sú tabu. Či už si kamarát alebo kamarátka, s bývalými svojich kamarátov sa nezačína. Bude to považovať za zradu.
TADE: Lenže ona sa nič nedozvie. V podstate sa nič nestalo a bolo to len raz a ty jej to nepovieš. Musím ísť do Himizu za Kaoru. Sľúbil som mu pomoc.
RUSHIA: Nie nepoviem, ale ty by si mal. Pozdrav odo mňa Kaoru. Povedz, že sa zastavím keď prídem domov. A nerob už hlúposti.
TADE: Pozdravím a neboj, už budem dobrý. Čau
RUSHIA: To pochybujem.

Tadashiho nenapadlo zamyslieť sa nad situáciou. Rýchlo do seba nahádzal ramen a vydal sa do Himizu. Premýšľal nad včerajškom. Bozkával som sa s chlapcom. Ten chlapec bol Natsume. Ten Natsume, ktorého meno som ešte pred pár dňami nedokázal vysloviť bez nejakej urážky. Ten Natsume, ktorý chodil s Keiko. A vtedy mu to došlo. Bozkával sa s bývalým priateľom svojej najlepšej kamarátky.
,,Do čerta! Na čo som preboha myslel?“ Zašomral si a vošiel do podniku. Kaoru mu zamával od baru a žiarivo sa usmial. Tadashi iba kývol hlavou na znak pozdravu a prešiel do šatne. Navliekol sa znova do bielej košele a čiernej vesty a vyšiel za bar.
,,Je ti niečo? Vyzeráš, že si mysľou niekde inde.“ Prehodil Kaoru.
,,Ah, nie. Som v pohode. Pozdravuje ťa Rushia. Vraj sa zastaví, keď príde domov.“ Odpovedal Tadashi a pripravoval si bar.
,,Vážne? Ako sa má? Mrcha jedna malá, mne sa ani neozve. Len nech príde ja jej dám.“
,,Má sa fajn. Akurát bude mať skúšky tak má toho veľa.“
,,Čo to vlastne študuje?“
,,Žurnalistiku. Tiež som si podal prihlášku, tak dúfam, že ma vezmú.“
,,Držím palce.“ Usmial sa Kaoru a odišiel do skladu. V práci to šlo jedna radosť. Tadashi mal toľko roboty, že na incident s Natsumem si ani nespomenul, až kým neodbilo trištvrte na desať. To do dverí vstúpil práve Natsume. Tadashi sa na chvíľu zarazil a iba na neho tupo hľadel. Pred očami sa mu vyjavila chvíľa na múriku a pocit hebkých pier na tých svojich. Jeho tvár zachvátila červeň, ktorú by mu aj paradajky závideli. Natsume si sa sadol k baru a pozoroval Tadashiho.
,,Ahoj študentík.“ Pozdravil obvyklým oslovením, no v tvári mal vážny výraz. Tadashi odvrátil od neho zrak a snažil si upokojiť srdce, ktoré mu bilo na poplach.
,,A-ahoj. Dáš si niečo?“
,,Nie, nie. Iba tu na teba počkám.“ Odpovedal mu a zahľadel sa na hodiny. Prečo chce na mňa počkať? To bola jediná myšlienka, ktorá sa Tadashimu premávala hlavou. V duchu rátal čísla, aby sa konečne ukľudnil, no keď si uvedomil, že už je na čísle sedemdesiatosem, zistil, že to nemá žiadny efekt. Minútová ručička sa pohla a zastavila na dvanástke. Bolo desať hodín. Tadashi stále stál za barom. Pristúpil k nemu Kaoru.
,,Tadashi, môžeš ísť. Už to zvládnem.“
,,Určite? Nepotrebuješ ešte s niečim pomôcť? Dnes mám čas.“ Nechcel ešte ísť. A už vôbec nechcel zostať sám s Natsumem.
,,Nie, netreba, kľudne choď. Vidím, že ťa tu čaká kamarát tak bež.“ Usmial sa Kaoru a vystrčil ho od baru smerom k šatni. Kamarát? My predsa nie sme kamaráti. Čo vlastne sú? Neznášali sa a včera sa bozkávali. Čo je toto za bláznivú situáciu? Pomyslel si a vrátil sa už prezlečený naspäť. Natsume ho už čakal pri vchode. Pozdravil ešte Kaoru a vyšiel s Natsumem von. Išli už hodnú chvíľu a ani jeden neprehovoril. Len mlčky kráčali ulicami. Dostali sa do parku až k osudnému múriku. Pohľad oboch chlapcov sa stočil na múriku a následne k zemi.
,,Ja...“
,,Ja...“ Prehovorili obaja naraz. Zdvihli zrak od zeme a upreli ho jeden na druhého. Zastavili sa a hľadeli si do očí.
,,Začni.“ Povedal mu Natsume a znova stočil hlavu k zemi.
,,Vieš...k tomu včerajšku...neviem, čo si mám o tom myslieť, ale bola to chyba. Si Keikin bývalý a ani neviem ako sa to stalo. Vlastne ani neviem čo práve rozprávam.“ Usmial nervózne a prehrabol si čierne vlasy. Pohľad stále stočený mimo. ,,Už s ňou nie si, tak nemusíme už dodržiavať ani našu dohodu.“ Natsume odtrhol zrak od kamienka na zemi, ktorý hypnotizoval a zadíval sa na Tadashiho. Z jeho pohľadu sa nedalo nič vyčítať. Niečo medzi strachom a odhodlaním. Tadashi pozrel priamo do jeho zelenkavých očí. Natsume ho chytil za bundu a pritiahol si ho k sebe. Arafatku, ktorú mal obmotanú okolo mu odhrnul a nežne sa vpil do jeho pier. Tadashi len prekvapením zamrkal a snažil sa brániť, no nič mu to nebolo platné. On sám to podvedome chcel. Privrel oči, pootvoril ústa a užíval si počínanie druhého. Naklonil hlavu na stranu a sám prehĺbil bozk, ktorý druhý začal a objal ho okolo krku. Chvíľu sa oddávali tej chvíli, kým sa Natsume odtiahol.
,,Takže chceš na to zabudnúť?“ Spýtal sa potichu a sklamane sa díval do Tadashiho tváre.
,,Ja...no...“ Tadashi hľadal správne slová, no nič ho nenapadlo. V hlave mal stále chvíľu, ktorá sa práve udiala.
,,Fajn, budeme to brať ako úlet. Veď o nič iné vlastne ani nešlo. Maj sa študentík.“ Prehodil chladne Natsume, vrazil si ruky do vreciek a vydal sa k svojmu domu. Tadashi tam iba stál a neschopný akejkoľvek reakcie sa díval za postavou miznúcou v tme. Keď sa konečne spamätal Natsume bol preč. Zúfalo sa zosunul na múrik a skryl si dlaňami tvár.
,,Takže úlet.“ Povedal si len tak sám pre seba. On sám to nebral ako úlet. Cítil v tom niečo iné, ale sám si to nechcel priznať. Tak dlho si držal ľudí od tela a teraz sa cez jeho bariéru dostane nejaký vysokoškolák, ktorý mu strpčoval život. Veľmi dobre si uvedomoval, že keby to podvedome on sám nechcel, tak sa to nikdy nestane. Z toho vyplynulo len jedno. On ho chcel mať pri sebe. Chcel, aby ten človek stál s ním na tej istej strane. Chcel s ním byť. Túžil po tom. Ale problém bol iný. Úlet. To jediné slovo dokáže zničiť akýkoľvek vzdušný zámok, ktorý si človek postaví.
,,Potrebujem cigaretu.“ Zašomral popod nos a vyšiel ulicou k svojmu domu. Netrvalo dlho a už spokojne ťahal šluk za šlukom na lavičke pri rieke. Tupo hľadel do prázdna a utešoval sa myšlienkou, že ich vzťah by aj tak nebol správny a okolie by ho neprialo.

Celú nedeľu preležal v posteli. Kemono vedľa neho spokojne spala a Tadashi ju láskyplne hladil. Stále mal v hlave slová, ktoré včera povedal Natsume. Úlet. O nič iné ani nešlo. Trápilo ho to. V pondelok ráno si z nechuťou obliekol školskú uniformu a vyšiel pomaly pred dom. Pri bráne ho čakala Keiko. Zastavil sa a nechápavo upieral zrak na dievča stojace pár metrov od neho.
,,Čo sa tak dívaš?“ Prehodila s úsmevom.
,,Ehm, nič, len, že už si ma tu dávno nečakala.“ Odpovedal jej a pohol sa konečne vpred ulicou.
,,Viem. Trocha som ťa zanedbávala. Prepáč.“
,,To je v pohode.“ V jej prítomnosti bol nesvoj. Bál sa, že na niečo príde. Že príde na jeho aférku s Natsumem. ,,Eh, písal mi Natsume, že ste sa rozišli. Chcel som ti volať, ale mala si vypnutý telefón.“
,,Ah, áno. Bola som na chate a nebol tam signál.“
,,Prečo ste sa rozišli?“ Váhavo sa spýtal.
,,Vravela som ti, že ma prestal baviť. Chvíľu som si myslela, že sa to bude dať zachrániť, ale nešlo to. Nudila som sa s ním.“ Odpovedala a pohodila hnedou hrivou. ,,Bol si s ním?“
,,Čože?“ Tadashi strnul. Nevedel, čo jej má povedať. ,,No, na chvíľu. Zastavil sa v Himizu, ale inak nič viac. Nič sa nestalo.“ Sypali sa z neho slová. Až potom si uvedomil, ako hlúpo to znie.
,,Dobre. Aspoň ho už máš z krku.“ Usmiala sa na neho a ďalej vykračovala k škole. Keby vedela, že by ho najradšej mal zaveseného okolo krku, asi by to nepochopila. A to, že on sa mu vešal okolo krku len dva dni predtým, by nepochopila už vôbec. Rozhodol sa mlčať. Už medzi nimi nič nie je a v podstate ani nebolo. Bol to len úlet.

Dni plynuli a všetko sa vrátilo do starých koľají. Keiko bola znova ako predtým a Tadashi sa správal akoby sa nič nestalo. Začal pracovať v Himizu a tvrdo sa učil na skúšky. Natsumeho nevidel viac ako mesiac. Nevolal mu, nechatoval s ním, nestretával sa s ním. Každý deň upieral zrak k dverám do podniku či sa v nich neobjaví, no nikdy nič. Časom na to zabudol a bral to ako iba akýsi druh nočnej mory. Nastali Vianoce. Tadashi si užíval pohodu s rodinou a vianočnú atmosféru. Mal tie sviatky rád. Darčeky, výzdobu, jedlo a vôňu perníkov. Na prvý sviatok vianočný sa udialo niečo, čo by nikto nečakal. Dalo by sa to nazvať vianočným zázrakom. Bolo už pol jedenástej večer, keď Tadashimu zazvonil telefón. Rozospatý ho zdvihol bez toho, aby sa pozrel kto volá.
,,Haló.“
,,Ahoj študentík.“ Ozvalo sa v telefóne a Tadashimu stuhla krv.
,,Natsume?“
,,Kto iný. Dávno sme sa nevideli. Mohol by si zísť dole, čakám pred bránou.“ Tadashi sa okamžite rozbehol k oknu a zadíval sa k bráne. Stála tam postava v hnedej bunde s kožušinovou kapucňou opretá o stĺp.
,,Prečo si tu? Čo tak zrazu?“ Spýtal sa.
,,Proste poď dole. Zamrznem tu za chvíľu.“ To bolo jediné, čo mu povedal a zložil telefón. Tadashi chvíľu nehybne stál pri okne, kým sa začal obliekať. Potichu sa vyparil dverami von a zišiel po schodoch až dole. Otvoril vchodové dvere. Natsume rýchlo pribehol k nemu a vtlačil sa dovnútra. Vybehol na medzi schodište k radiátoru a chvíľu sa zohrieval. Tadashi tam iba stál a nechápavo na neho hľadel.
,,Povieš mi už čo tu robíš? A ešte k tomu na sviatky a o jedenástej večer?“ Spýtal sa už mierne podráždene a skrížil si ruky na hrudi. Natsume sa otočil k nemu a zahľadel sa mu do tváre. Rýchlosťou blesku k nemu pribehol a hodil sa mu okolo krku. Tadashi stál ako prikovaný a akosi nepoberal situáciu, ktorá sa diala. Natsume si ho len stále viac tlačil na hruď. Bolo z neho cítiť alkohol.
,,Prestaň, zadusíš ma. Si opitý.“ Ozval sa Tadashi a snažil sa mu vymaniť zo zovretia.
,,Nie som opitý, mám iba vypité. Chýbal si mi.“ Potichu prehovoril Natsume. Tadashi iba zamrkal a stuhol. Srdce sa mu rozbehlo na plné obrátky.
,,Čože?“
,,Musel som ťa vidieť. Celé dni nemyslím na nič iné iba tú udalosť v parku. Mal som chuť ti sto krát volať alebo ti napísať. Dokonca som pár krát išiel aj za tebou do školy, ale v polovici cesty som sa otočil.“
,,Čo to rozprávaš?“ Vytrhol sa mu z náručia a pustil sa do neho. ,,O čo ti ide? Nemáš ženskú tak si si prišiel zažiť ďalší úlet? Asi ťa sklamem, ale nemám záujem o úlety.“
,,To ty si začal s tým, že je to chyba.“ Vytočil sa už aj Natsume.
,,Takže je to celé moja vina? Ty si povedal, že je to len úlet a nič viac a nie ja. Myslíš, že som chcel byť úlet? Zabavíš sa a odkopneš. Fakt výborné. Vy ste sa s Keiko k sebe vážne hodili.“
,,Myslel som, že to tak chceš. Že na to všetko chceš zabudnúť. Preto som to povedal. Ja som to tak vôbec nemyslel. Myslíš, že bozkávam každého druhého chalan, čo stretnem?“ Natsume zdvihol hlas, no nekričal aby nezobudil susedov. Zúfalo sa zosunul na schody a nervózne si prehrabol vlasy. ,,Pochop, že je ťažké to vyjadriť. Nie je to ako s dievčaťom, ktoré sa ti hodí okolo krku len kvôli peknej tváričke. Ty si iný.“ Tadashi stále iba stál a prekvapene na neho hľadel. Chvíľu trvalo kým sa odvážil pristúpiť k nemu bližšie. Chytil ho za zápästia a donútil ho pozrieť mu do očí.
,,Čo je ťažké vyjadriť?“ Spýtal sa ho nesmelo. Trochu sa bál odpovede. Natsume si vzdychol a odvrátil od druhého zrak.
,,Ja, vždy som mal problém vyjadrovať pocity. Je to pre mňa ťažké tak ma nenúť.“
,,Aké pocity?“ Znova sa spýtal Tadashi. Začali mu dochádzať súvislosti. Bál sa, že si všetko iba nahovára. Potreboval to počuť od neho.
,,Aké pocity? Nie je to snáď jasné? Zamiloval som sa ty id*ot. Si slepý?“ Tadashimu poskočilo srdce keď to počul. Žiarivo sa usmial a v očiach sa mu rozžiarili hviezdičky. Pustil Natsumeho ruky a hodil sa mu okolo krku. Silno ho objal, akoby sa chcel utvrdiť v tom, že to nie je všetko iba sen. Takže predsa nebol úlet. Predsa k nemu niečo cítil. Natsume chvíľu nechápal, no potom opätoval Tadashiho objatie a pevne ho zovrel v náručí. Sedeli na schodoch a nevnímali realitu. Iba sa tam tíško objímali. Vystačilo to za tisíce slov.
,,Som rád, že si tu.“ Ozval sa prvý Tadashi a nepatrne sa od neho odtiahol, aby sa mu mohol pozrieť do očí. Natsume ho jemne pohladil po tvári a usmieval sa.
,,Ja tiež.“ Odpovedal mu. Tadashi privrel oči a poddal sa dotyku ruky, ktorá ho hladila. Na tvári sa mu usídlil úprimný úsmev.
,,Chýbal mi ten tvoj úsmev.“ Priznal sa Natsume s rovnakým úsmevom. Tadashi si sadol o schodík nižšie medzi jeho nohy a oprel sa o jeho hrudník. Natsume mu obtočil ruky okolo tela a hlavu si oprel o jeho rameno. Bolo im jedno, že schody sú chladné a že vonka je hlboká noc. Ten pocit, že sú spolu bol pre nich podstatnejší než čokoľvek iné.
,,Čo budeme robiť?“ Spýtal sa po chvíli Tadashi.
,,Čo tým chceš povedať?“ Odpovedal mu Natsume a nežne ho pohladil po vlasoch.
,,Uvedomuješ si, že nemôžeme vybehnúť na ulicu a zakričať, že spolu niečo máme.“
,,Kto povedal, že nie?“
,,Ja.“
,,Prečo?“ Nechápavo sa spýtal a odtiahol sa od neho, aby mohol vstať. Kľakol si pred neho a zahľadel sa mu do očí.
,,Ak nerátam to, že sme chlapci a je to proste, no.....je to iné, tak už len kvôli Keiko.“
,,Keby mi vadilo, že si chlapec, tak tu teraz nie som a Keiko ma nezaujíma.“
,,Ale mňa zaujíma. Je to najlepšia kamarátka a nemyslím, že by bola z tohto nadšená. Si predsa jej bývalý.“
,,Tak iba toto trápi tvoju hlavičku? Vykašli sa na to koho som, či nie som bývalý. Som teraz s tebou to ti nestačí?“ Chytil jeho hlavu do dlaní a významne sa mu zahľadel do tváre.
,,To vieš, že stačí, ale...“ Nechal vetu nedopovedanú. Sám nevedl ako pokračovať.
,,V poriadku. Ak ťa to veľmi trápi, tak s tým nemusíme vybehnúť na svetlo sveta hneď. Dobre?“
,,Ďakujem.“ Oprel si čelo o to jeho a zavrel oči. Už len ten pocit, že to čelo patrí Natsumemu ho naplňovalo neskutočným šťastím. Nevedel si to vysvetliť. Nikdy nič také necítil a dlhú dobu zrejme ani nebude. Natsume ho pohladil po tvári a uprel na neho zelené oči. Tadashi sa sklonil a jemne sa prisal na jeho pery. Tento krát to bol on, kto sa snažil dobývať druhého ústa. Natsume sa do bozku pousmial, zavrel oči a pritiahol si čiernovláska bližšie k sebe. Jednou rukou mu vošiel do vlasov a druhou ho stále držal za krk, akoby sa bál, že mu ujde. Tadashi sa mu zavesil rukami okolo krku a prehlboval bozk čoraz viac. Bolo to o toľko iné, ako predtým. Plné vášne, túžby a hlavne lásky. Odtiahli sa len keď im už dochádzal kyslík. Tadashi sa oprel o hruď staršieho a ruky obtočil okolo jeho pásu. Natsume ho jemne pobozkal do vlasov a užíval si blízkosť jeho tela.
,,Mal by som ísť domov. Je neskoro.“ Prehovoril Natsume, ale nevyzeralo to, že by sa chcel začať odťahovať od druhého.
,,Ešte chvíľu.“ Zaprosil Tadashi a viac sa natisol na hruď hnedovláska. Ten sa len usmial a pevnejšie ho objal.
,,Dobre.“
Chvíľa sa pretiahla na hodinu a Tadashi nespokojne ,,prepustil“ Natsumeho. Na druhý deň sa mali večer stretnúť u Natsumeho doma. S myšlienkami na jeho tvár sa Tadashi konečne uložil do postele a zaspal. Ráno ho prebudila sestra. Ako vždy hodila po ňom vodítko a poslala ho von s Kemono. Nehádal sa, aj keď bol na smrť unavený. Bol príliš šťastný na hádky. Prebehol sa s Kemono popri rieke a vrátil sa do izby. Zapol počítač a netrpezlivo čakal než nabehlo okienko s chatom a v ňom jediné meno.

TADE: Rush asi ma zabiješ.
RUSHIA: Čo si urobil?
TADE: Bol tu v noci Natsume. Vyznal sa mi. No, lepšie povedané donútil som ho.
RUSHIA: Čože? To ako vážne? Vravel si, že je koniec a bol to len....počkaj ako si to nazval...úlet, jasné to je to slovo.
TADE: To som si myslel, ale včera to všetko dopadlo inak. Viem, že sa na mňa budeš hnevať, ale ja som vážne šťastný.
RUSHIA: Ach, Tade. Nehovorím, že to schvaľujem, ale som rada, že si šťastný. Vážne ho máš tak rád?
TADE: Asi áno. Je to ešte skoro, ale asi áno.
RUSHIA: Neublíž si Tade. Poznám ťa a viem, že také veci znášaš ťažko.
TADE: Neboj sa. Teraz to bude iné.
RUSHIA: Dobre verím ti a teším sa s tebou. Ale uvedomuješ si, že to nie je dievča?
TADE: Áno. Plne si to uvedomujem. Je to iné, ale rovnako krásne. Možno krajšie.
RUSHIA: No, konkrétne na to som teraz nenarážala.
TADE: A na čo potom?
RUSHIA: Tade, ja myslím sex. Myslím, že ti dochádza, že to nie je to isté.
TADE: Ajajaj.
RUSHIA: Takže došlo.

Tadashi si uvedomil, že to nebude až tak jednoduché ako si predstavoval. Vedel, že vzťah s chlapcom bude iný, no na sex nepomyslel ani raz.