Saxton Love Company 24

Keď maličký Talen okolo obeda sladko zaspinkal vo svojej kolíske, pobrala som sa s jeho otcom na prechádzku. Ešte som nebola celkom vo svojej koži a po neľahkom pôrode som mala naordinovanú všestrannú pomoc s bábätkom, ktorej sa s radosťou ujala Ria a tiež len minimálnu námahu. Po takmer celom týždni v dome sa mi žiadalo na čerstvý vzduch. Keď som sa naobliekala a zababušila, Talen ma vzal za ruku a potom sme sa po rozľahlej zasneženej záhrade za sídlom prechádzali ako taký zaľúbený anglický párik zo šestnásteho storočia. Pomaly ma viedol sem a tam a občas ma pobozkal na líce či zmrznutý nos.
„Aká je situácia s Noorom teraz?“ spýtal sa ma. Vedela som, že čakal s touto témou, až kým sa obaja trochu spamätáme z toho, že sme znovu pri sebe. Zastavila som. Keď začul, že vržďanie snehu pod mojim hrubými čižmami ustalo, otočil sa a pozrel na mňa.
„No, asi ma za ňu práve nepochváliš...“ začala som nervózne.
Talen si vzdychol. „Je to až také zlé?“ opýtal sa.
Musela som prikývnuť. „Týmto istým tempom sme do troch mesiacov bez majetku.“
Potichu zahrešil. „Musíme to zastaviť.“
Podišla som k nemu a znovu ho chytila za rameno. Vydesene som pokrútila hlavou.
„Temira, takto to nemôže ostať. Chceš, aby všetka naša práca vyšla nazmar? A tiež práca našich rodičov? Čo odkážeme nášmu synovi?“
Nevedela som mu odpovedať. Len som sklonila hlavu a pozrela do bielej zeme.
„Nabudúce, keď za tebou príde Fathi,“ povedal, „odmietneš.“
„To nemôžem!“ Čo nechápe, aké je to nebezpečné? Čo by nám hrozilo?
Chvíľu na mňa pozeral. „Dobre teda. Ešte lepšie. Ty a malý okamžite odchádzate.“
„Kam?“ zarazila som sa.
„Ďaleko,“ odvetil. „Niekam, kde vás nenájde a budete v bezpečí.“
„A čo Dali a tvoja matka? Čo moji rodičia?“
„Oni tiež.“
„Toto ja nepripustím,“ povedala som mu veľmi jasne. „Rovnaké peklo sa už nikdy nesmie rozpútať.“
„Nedotkne sa vás,“ povedal nežne a pohladil ma po tvári. „Prisahám. Ja ostanem. Môže zasiahnuť mňa.“
„Nie,“ sykla som. „Ty blázon.“
Odmietol sa so mnou ďalej zhovárať. Zaviedol ma naspäť do domu, pretože sa mi už začínali triasť kolená a na moje nekonečné prekvapenie prikázal Lali a Rii, aby pobalili moje a chlapčekove veci.
Nedal sa zastaviť. Niečo si zaumienil a nebolo na svete sily, čo by mu to vyhovorila. Celé mesiace sa nestaral vôbec a teraz akoby to chcel za jediný deň všetko dohnať. Oháňal sa len tým, že bezpečie jeho rodiny je najdôležitejšie, no to som mu vytýkať nedokázala. Večer ma prekvapila návšteva, o ktorej mi nič nepovedal. Dali, Erryn a dokonca aj moji rodičia sa zjavili v našej hale, akoby ich tam niekto pričaroval. Bolo mi jasné, že Talen konal za mojím chrbtom. Naplánoval oveľa viac, ako priznával.
Mama bola maličkým nadšená. Prekvapila ju správa o jeho existencii, rovnako ako ocka. Okamžite ho chceli vidieť. Keď Talen postrehol ich povrchnosť, pretože ho naozaj šokovalo, že o malom nevedeli, uštedril mojim rodičom zopár tvrdých poznámok. Tí boli z jeho správania šokovaní a tvárili sa, že netušia o čom hovorí. Nezastala som sa ich, keď sa ku mne obracali hľadajúc podporu. Talenovi som bola vďačná, že im povedal to, čo som ja nikdy nedokázala.
Keď bola večera hotová, odišla som skontrolovať malého a sľúbila, že o okamih budem pri stole. Talen všetkým vysvetlil naliehavosť a komplikovanosť situácie a tiež to, že je nevyhnutné, aby sa na nejaký čas presunuli na iné, bezpečnejšie miesto. Podľa jeho plánov, s ktorými som ešte stále absolútne nesúhlasila, sme mali odísť ráno. Uvažovala som o tom, že zverím maličkého Erryn a ostanem pri Talenovi. Dobre som vedela, že túto situáciu so Zainom sa rozhodol raz a navždy ukončiť. Určite by bol proti, no ja som nemala v úmysle pýtať sa ho na názor. Vošla som do svojej spálne a hneď zamierila k detskej izbe. Biely baldachýn nad kolískou bol rozhrnutý a malého som nikde nevidela. Má ho Ria. Už sa musel zobudiť. Pokojne som sa teda vybrala späť na chodbu. Volala som na ňu a ona sa o okamih vynorila z jednej z hosťovských izieb, ktoré pripravovala pre mojich rodičov.
„Budú izby hotové kým sa najeme?“ uisťovala som sa.
„Nebojte sa, pani, už je takmer všetko pripravené,“ odvetila.
„Výborne. Ria, kde je malý?“
„Vo svojej izbe, pani.“
Zamrzla som. Hľadela som na usmievajúcu sa Riu, ktorá zjavne nepochopila moju reakciu. „Nie,“ povedala som pomaly. „Práve odtiaľ idem.“
Riin úsmev akosi povädol. „Z detskej izby? Určite?“
„Áno,“ povedala som nervózne. „Takže ty ho nemáš.“ Nebola to otázka, no Ria aj tak energicky pokrútila hlavou.
„Potom ho vzala pani Sonnetová,“ ubezpečovala ma.
„Nie,“ povedala som znovu. „Ona ho nevzala. Všetci už sedia pri stole. Kde je Lali?“
„Obsluhuje ich, pani,“ povedala Ria, náhle celá neistá. „Ona ho tiež nemá.“
„To hádam...!“ vydýchla som zhrozene. Toľko mi stačilo. Obrátila som sa utekala naspäť ku kolíske. Divo som prezerala celú izbu a potom aj svoju spálňu, no už som vedela že márne. Proti svojej vôli som spustila hysterický plač. Malý bol preč.
„Nie!“ vykríkla som. „Nie! Tal!“ To nemohla byť pravda. Nemohol sa len tak stratiť. „Talen!“ volala som stále v záchvate plaču. „Je preč! Kde je?! Kde je moje dieťa?!“
Talen sa vrútil do detskej izby. „Temira!“ Pribehol ku mne a zdvihol ma zo zeme. Silno ma objal, aby ma upokojil a aspoň trochu utíšil.
„Vzali ho, vzali ho,“ vzlykala som mu do pleca. „Vedia, že sme chceli odísť.“
„Talen, choď,“ začula som rázne prikázať Erryn. Vošla do miestnosti a vtiahla ma do vlastného náručia. „Postarám sa o ňu. Možno ešte nie je neskoro. Muselo sa to stať len teraz. Možno sa ešte dajú zastaviť.“
Talen ju ani nepočúval a vyťahujúc mobil už aj uháňal preč. Z chodby som počula jeho vzďaľujúci sa hlas volajúci možno políciu alebo iné posily.
„Neprežijem to,“ zakvílila som Erryn do šiat. Nespoznávala som sa.
„Neboj sa, drahá. Všetko dobre dopadne,“ utešovala ma a nahnevaným mávaním odháňala tichých šokovaných pozorovateľov pri dverách.
Moja bolesť sa začínala meniť na hnev. Strašný hnev.
Pustila som Erryn a narovnala sa. Chrbtom dlane som si poutierala tvár. „Áno,“ vydýchla som. „Dobre to dopadne. Prosím, nechajte ma chvíľku samú. Potrebujem sa upokojiť. A vyplakať sa,“ dodala som.
Erryn prikývla. Uverila mi. Pohladila ma po vlasoch a potom takmer ťahajúc Dali za ucho odišla z mojej spálne a zatvorila za sebou.
Sadla som si na kraj postele a päť minút sa ani nepohla. Vyčkávala som. Keď dom znovu utíchol, pootvorila som dvere a vykukla na chodbu. Prešmykla som sa po nej nenápadne a ticho ako myška a dostala sa až dole do haly. Z jedálne som počula búrlivú, veľmi napätú diskusiu. Všetci boli tam. Pribehla som ku vchodovým dverám a nehlučne ich otvorila. Potom som sa rozbehla priamo k autu.

Všetky tie ťažké týždne, čo som pracovala ako Zainov verný tieň, sa napokon predsa len vyplatili. Poznala som jeho rozvrhy cez pracovný týždeň, no rovnako dobre som ovládala aj harmonogram jeho voľného času. Mohla som sa mýliť, pretože to už bolo dávno alebo za ten čas mohol zmeniť plány, či výnimočne byť na nejakom inom mieste, no za pokus to stálo. Ak by mi to nevyšlo, nevadí. Budem ho hľadať, kým ho nenájdem.
Vedela som, kde leží jeho rozľahlé sídlo, aj keď som tam nikdy nebola. Zamierila som po diaľnici ďaleko na sever a auto hnala po prázdnej ceste až šialene rýchlo. Hnev vo mne tlel po celý ten čas. Toto nemal urobiť. Pomstím sa mu za to. Ďakovala som nebesiam za dlhú cestu, inak by hrozilo, že by som Zaina v amoku ubila prvým, čo by mi prišlo pod ruku. Takúto ma ešte nepozná. Nebude to Talen, kto to skončí. Budem to ja.
Hneď niekoľko faktov mi prezradilo, že Zain je doma. Keď som zastala pred vysokou čiernou bránou, pred auto mi vyskočili dvaja ozbrojení muži a zamierili na mňa. Až keď som im oznámila kto som, čo chcem, odkiaľ a prečo som prišla a oni to zopakovali do drobných vysielačiek ukrytých v dlaniach, elektrická brána sa pomaly roztiahla a pustila ma ďalej. Chcela som Zaina prekvapiť, no teraz na tom už nezáleží. Vie, že som za ním prišla a teší sa, že sama. Naivný hlupák. Pre neho by bolo rozhodne lepšie, keby som prišla s ľuďmi, čo by ma dokázali zastaviť.
Zaparkovala som pred sídlom tak skvostným, že sa nedalo porovnať ani s tým Renaty Lippertovej. Tma a zúrivosť mi zabraňovala v rozhliadaní sa. Vystúpila som z auta, keď ku mne pribehol muž v dlhých čiernych nohaviciach a bielej košeli. Odmietla som mu dať kľúče, a keď vyrazil predo mnou, aby ma aspoň odprevadil dovnútra, úplne ignorujúc som ho predbehla a vošla na vlastnú päsť. Hneď ako som bola vnútri, naviedlo ma svetlo. V tmavom dome sa svietilo iba v jedinej zadnej miestnosti na prízemí, z ktorej sa cez dve sklenené steny šíril jas do všetkých strán. Kým som kráčala dlhou chodbou smerujúc k luxusnej pracovni, klopkanie mojich topánok sa naokolo zlovestne ozývalo.
Bola som na mieste. Vošla som do Zainovej pracovne a neohrozene zastala rovno pred jeho stolom a úškrnom. Vydržala som možno tri sekundy.
Podišla som k najbližšej zapratanej polici a akoby som bola z krvnej línie Herkulesa, s neskutočným rachotom som ju strhla na zem. Vzácne sošky a vázy sa na zemi s rinčaním porozbíjali a staré knihy v koži sa pri stretnutí s podlahou nenapraviteľne pokrčili alebo rovno rozpadli. Predupotala som miestnosťou na jej druhý koniec a tam sa pustila do páchania podobnej, ak nie ešte väčšej škody. Strhávala som na zem ďalšie vitríny a knižnice, akoby som len pred pár dňami vôbec nerodila. Schmatla som stoličku oproti Zainovmu stolu, presvišťala som mu ňou pri tvári, až sa musel zakloniť, a potom som ju z plnej sily šmarila do sklenenej steny. Škody boli fatálne. Prerazila aj pevné sklo a celkom ho vybila. Nebezpečné ostré pláty padali a ďalej sa trieštili na zemi.
Demolácia ma vyčerpala. Dychčiac som sa zastavila v strede toho chaosu a poobzerala sa, čo by sa ešte dalo zničiť. Veľa toho neostalo.
Zain sa konečne pohol. Zdvihol ruky a veľmi pomaly mi párkrát zatlieskal. „Krásne,“ povedal. „Prekrásne vystúpenie. Vládzeš ešte raz? Celkom ma to zaujalo a miestností tu mám ešte naozaj dosť.“
Zohla som sa a zo zeme zdvihla kusisko skla. Aj keď som bola od neho dosť ďaleko, vystrela som ruku a smrteľne ostrý predmet na neho namierila. „Ak mi nevrátiš dieťa, tak si skončil,“ povedala som mu jednoducho.
Keď sa usmial, spravila som krok k nemu. No len čo som sa pohla, zozadu ma za obe ruky schytili akísi muži. Jeden z nich mi zručne vytočil zápästie a kus skla mi ihneď vypadol. Rozbil sa na zemi. Zúrivo som sa mykla, no zo zovretia sa mi dostať nepodarilo. Zlovestne som zazrela na Noora.
„Bolo veľmi hlúpe, že si sem prišla,“ skonštatoval Zain. „Aj keď do istej miery chápem, prečo si to urobila.“
„Nebuď smiešny. Ty nechápeš nič. A určite nie toto. Videla som, ako si sa správal, keď išlo o Lily.“
„Ale nevidela,“ zamumlal takmer nečujne. Vstal a prešiel pred stôl – možno jediný nedotknutý kus nábytku v miestnosti. „Povieš mi, čo máš v pláne robiť teraz?“
„Rada. Zabijem ťa.“
Veselo sa zachechtal. „Ako sa potom dozvieš, kde máš syna?“
Zmeravela som. Zadívala som sa na neho a modlila sa, aby nevidel ten strach, čo sa mnou preháňal. „Je v poriadku?“
„Zatiaľ,“ povedal mi.
„Sľúbil si, že neublížiš mojej rodine,“ obvinila som ho. Vzdychla som a mykla ramenom, stisk tých mužov bol prisilný. Pomaly som strácala istotu.
„A ty si sľúbila, že urobíš všetko, čo ti poviem,“ kontroval Zain. „Chystala si sa na veľkú zradu, len to nepopieraj. Chcela si ujsť, aj keď si dobre vedela, že som s tebou ešte neskončil.“
„Ako si...?“ zajachtala som, no prerušil ma.
„Vieme, čo sa deje v tvojom dome. Fathi bol taký milý a pri svojej prvej návšteve nenápadne rozmiestnil zopár zariadení, čo by nám ľahko umožnili odhaliť zradu. Napríklad, ako dnes.“
Šokovalo ma to. Boli sme sledovaní?
Mala som pocit, že do rúk mi prestala prúdiť krv. Neubránila som sa zastonaniu, môj ďalší chabý pokus dostať sa z prisilného zovretia bol celkom zbytočný.
„Pustite ju,“ nariadil im Zain.
Ich ruky zo mňa okamžite skĺzli. Hneď to bolo lepšie. Ostali však stáť tesne za mnou.
„Už si nás pripravil takmer o všetko. To málo, čo nám ešte ostalo, tebe veľmi nepomôže, no nás zachráni,“ vravela som cez stisnuté zuby. „Vráť mi syna a nechaj nás na pokoji.“
„Už len to by chýbalo,“ odfrkol si. „Nerobím žiadne ústupky. Už nie a hlavne nie tebe. Tak veľmi si sa snažila o dohodu, a napokon, keď sme jednu peknú uzavreli, chceš z nej bez slova vycúvať. So mnou. Sa takto. Nezahráva,“ odsekával svoju poslednú vetu výhražne. „Potrebuješ príučku. Možno si toho maličkého necháme o trochu dlhšie.“

Neveril som vlastným ušiam, ani keď mi to matka opakovala. Od zlosti a strachu som mal chuť vykríknuť.
„Temira zmizla. Ušla, keď sme ju nechali samú v izbe,“ oznamovala mi rozrušene.
„Hľadajte ju,“ zavrčal som ako besný pes. „Teraz sa nemôžem vrátiť. Strážnik zahliadol časť poznávacej značky auta, v ktorom mohli byť tí únoscovia. Podľa všetkého patrí jednému chlapíkovi pracujúcemu pre Baldwina.“
„To nie je prekvapivé. Talen, ten muž je zmätený, ale dobrák. Ak má malého on, potom je to stokrát lepšie, akoby tým Noor poveril niekoho iného. Možno sa na to podujal dobrovoľne, aby sa uistil, že sa dieťaťu nič nestane.“
„Je na oboch stranách, matka. Pri ňom sa dá veriť iba tomu, že chce dobre ako nám, tak Noorovi. Nemôžeme sa na neho spoliehať úplne.“
„Viem,“ vydýchla. „Temira nebude nikde na okolí. Vzala si auto. Netušíš, kam sa asi mohla vybrať?“
Mojou odpoveďou boli nadávky.
„Myslela som si to,“ povedala matka. „Musíme k Noorovi okamžite niekoho poslať. Nemôžeme ju tam nechať samú.“
„Postarám sa o to,“ ubezpečil som ju. „Vezmi Dali a odíďte zo sídla. Nie je to tam bezpečné.“
„Ani druhá správa sa ti asi nebude veľmi páčiť,“ ozvala sa náhle matka. „Aj Dali zmizla.“
Po tomto krátkom, ale nadmieru znepokojivom telefonáte, som vyštartoval spolu s troma chlapmi, ktorých prednedávnom najímala matka, rovno k Noorovmu sídlu. Jeho adresa nebola tajomstvom, rád sa totiž popýšil bohatstvom, čo sa mu podarilo nazbierať. Viac mužov a dokonca aj polícia sa k nám mali pripojiť po ceste. Akoby mi nestačilo robiť si starosti o Temiru a maličkého, musela sa vypariť ešte aj Dali. Išlo ma z toho poraziť. Dobre som vedel, aká je. Milovala sa hrať na pojašené dievča, no v skutočnosti bola stále tichým pozorovateľom. V jej hlavičke sa skrývali rovnako silné ambícia ako v mojej a ani schopností jej nechýbalo. Bola predsa Saxtonová. Napriek tomu, že som veril, že sa o seba dokáže postarať a poradí si s mnohými ťažkými situáciami, hrozil som sa predstavy, že sa dostane do nebezpečenstva. Ak jej čo len napadlo, že sa do tohto všetkého zapletie, poriadne jej vyčistím žalúdok, keď ju chytím. Matka z nej išla zošalieť. Ja som šalel z Temiry. A Saxtonovci nepotrebovali, aby sa z nich okrem skrachovancov stali ešte aj blázni.
Ešteže som z garáže vytiahol auto s nepriestrelnými sklami, ktoré matka zadovážila počas vyhrotenej situácie so Zainom. Keď sme prerazili čiernu bránu Noorovho pozemku, začali po nás strieľať. Bolo len prirodzené, že sme nemali chuť veľmi sa predstavovať a kývať majiteľovi usadlosti do kamery. Prišli sme predsa na oslobodzujúcu misiu, nie na čaj so sušienkami. Veľmi som dúfal, že traja chlapi budú stačiť a ak nie, ostatným to dlho nepotrvá.
Pred domom sa začala prestrelka. Krčil som sa v aute a uvažoval, prečo nemám zbraň. Moji po zuby ozbrojení muži však niečo také riešiť nemuseli. Ešte cestou si pozapínali nepriestrelné vesty, a keď sme konečne zastavili, vrhli sa do tmy ako zvieratá na lov.
Keď sa žiadny výstrel neozval dlhšie ako tridsať sekúnd, bez váhania som vyskočil z auta a zamieril k širokým vstupným dverám. Temira musí byť vo vnútri. Obzrel som sa za seba na jej auto len pár metrov od toho nášho. Chlapi sa vynorili vedľa mňa. Boli v perfektnom stave, iba jednému z nich slabo krvácalo z ramena. Vystrelili zámku a poľahky vyrazili dvere, už sa chystali vbehnúť dovnútra, keď som niečo zahliadol.
„Počkať,“ zastavil som ich.
Neveriacky som žmúril do tmy a hľadel na obrysy drobnej postavy visiacej zo spodnej časti kamenného balkóna na prvom poschodí. Nohy bezpečne zakliesnené, v jedinej voľnej ruke zbraň a hádam na mňa kýva.
Dalamis.
Myslel som, že halucinujem.
„Povedzte mi, že z tamtoho balkóna nevisí jedno pätnásťročné dievča,“ hlesol som chlapom zúfalo.
Prekvapene tadiaľ pozreli. „Hádam tam naozaj niečo visí, pane. Čo je to? Treba to zneškodniť?“
„Obávam sa, že toto sa zneškodniť nedá. Je to moja sestra.“ Teraz mi to bolo už jasné. Visela nad oknom, z ktorého sa svietilo. Nepochybne sledovala Zaina a Temiru. S nabitou zbraňou bola pripravená zasiahnuť. Divo gestikulovala, aby som to pochopil. Ukazovala do okna na zbraň a potom na Temirino auto v diaľke. Predpokladal som, že sa skryla do kufra.
Chlapi sa zamračili. „Máte zaujímavú rodinu, pane.“
„Nestrácajme čas.“ Kývol som na Dali a ukázal na okno, aby som jej naznačil, že ideme dnu a tiež, aby bola v strehu. Aj keď som zvádzal vnútorný boj, napokon som ju nechal tam, kde bola. Tá opička si našla bezpečné miesto kamennou klenbou chránené pred guľkami. Dokonca nám možno ešte zachráni životy.
Vošli sme do domu a hneď zbadali vysvietenú spúšť. Uprostred nej stáli dve mohutné postavy strážiace menšiu. Srdce mi poskočilo, keď som spoznal Temiru. Oproti nim sa o stôl opieral Zain.
„Pekne vítam,“ uškrnul sa, keď sme sa priblížili. „Vidím, že ste v prevahe.“
„Radšej odvolaj svojich psov, Zain,“ poradil som mu.
Keď ma Temira začula, otočila ku mne hlavu. Viditeľne sa jej uľavilo. Aby ju mali pod kontrolou, jeden z mužov jej položil laby na plecia a stlačil ju na zem. Vytiahol zbraň, aby bolo jasné, že oni majú niečo dôležitejšie ako presilu. Jej život.
„Chceš ju zabiť?“ zasyčal som k Zainovi rozčúlene.
„Nie.“ Pokrútil hlavou a znovu sa chladne usmieval. „Chcem, čo mi patrí.“
„Guľku do hlavy?“
„Ak ma mieniš rozčuľovať, ona bude tá, kto si to odnesie,“ upozornil ma.
Túto situáciu som dlhšie nemienil znášať. Za chrbtom som chlapom naznačil, aby sa pripravili. Mal som jednu teóriu. Modlil som sa, nech pravdivú. Ak som sa mýlil, tak som sa práve zahrával s Temiriným životom. Takáto predstava ma desila, tak som ju radšej potláčal.
Už som si to všimol. Zain sa vyhráža, že jej ublíži namiesto toho, aby to spravil. Tí muži okolo nej šibrinkujú zbraňami, no nikdy na ňu nemieria. Podľa všetkého im to Zain zakázal.
Ak som prirátal mesiace, ktoré si ju držal tak blízko pri sebe a ako na ňu naliehal, no nenútil ju, aby sa mu poddala, vychádzalo mi niečo, kvôli čomu som ho nedokázal nenávidieť tak, akoby si zaslúžil.
Keď sa zozadu jemne dotkli môjho chrbta, vedel som, že je to znamenie. Okamžite som sa zohol, hodil sa k Temire a v tom momente sa začalo strieľať. Ľahol som si na ňu a pritlačil ju k zemi, aby si zatúlaná guľka našla radšej mňa ako ju. Silno ma objímala a triasla sa, kým nad nami zúrili výstrely. Začul som dva od okna. Zdvihol som hlavu, no z Dali videl len špičku topánky. Zdalo sa, že to jej guľka trafila jedného zo Zainových mužov zozadu do stehna a on sa následne s výkrikom zrútil k zemi. Videl som, ako ho naraz zasiahli tri guľky do hrude. Padol tvárou na zem a už sa nepohol. Temira podo mnou potichu vyplašene zapišťala. Chcela sa obzrieť, tak som jej dlaňou zakryl oči. Nevzpierala sa.
Ďalší tlmený výkrik patril druhému neschopnému Zainovnu zabijakovi. Bol krátky, pretože po zásahu do ramena dostal ďalší presnejší medzi oči. Kde preboha živého matka vyhrabala týchto pištoľníkov? Začínali mi naháňať strach.

Keď streľba utíchla, Talen ma pustil. Pozrel mi do tváre, uistil sa, že som v poriadku a ja som na ňom videla, ako veľmi mu odľahlo. Pobozkal ma na čelo a ja som bola hneď trochu pokojnejšia. Snažila som sa nemyslieť na to, že celkom blízko mňa ležia mŕtvoly dvoch Zainových mužov. Zo zápachu potu a krvi sa mi obracal žalúdok. Túžila som sa odtiaľto dostať čo najskôr.
Keď sa spoza okna ozval prekvapený vysoký výkrik nasledovaný hlučným žuchnutím, Talen sa ihneď zodvihol a náhlivo zamieril tým smerom. Chvíľu mi nedochádzalo, prečo volá Dali. Až keď som začula jej fučanie a sťažovanie, uvedomila som si, že je s nami. Posadila som sa a pozrela k oknu, z ktorého Talen vyskočil. Keď zavolal na chlapov, že jeho sestra má vyvrtnutý členok, a že potrebuje pomoc, traja nezranení valibukovia sa pobrali za ním.
Niečo mi však nesedelo. Znovu som pozrela k oknu, za ktorým som počula Talena, prinútila som sa pohľadom preskočiť po dvoch mŕtvych mužoch a napokon som očami spočinula na veľkom prevrátenom stole. Všetko, čo na ňom bolo naukladané, sa teraz v mlákach krvi váľalo po zemi. Keď som sa oprela o kolená, rozbúchalo sa mi srdce. Štvornožky som liezla k stolu, vyhýbajúc sa jazierkam krvi. Zatajila som dych, a keď som nazrela ponad stôl, moje srdce zamrelo.
Zain ležal na chrbte a z jednej rany na bruchu a druhej na hrudi mu silno vytekala krv. Vpíjala sa do jeho tmavých šiat a pod jeho telom tvorila čoraz väčšiu mláku. Stále sa jemne chvel.
Priliezla som k jeho hlave a zistila, že hruď sa mu slabo dvíha. Ešte žil, no umieral.
Sadla som si vedľa neho a lepšie pozrela na jeho rany. Do nemocnice by to nevydržal. Keď som zdvihla pohľad od jeho trupu a zadívala sa do jeho tváre, ustrnula som.
Zain sa na mňa pozeral.
Myslela som, že je v bezvedomí, no nebolo to tak.
Rýchlo som skontrolovala jeho tep. Možno by sa predsa len dalo niečo urobiť. Zatlačila som na jeho ranu na bruchu a on potichu zaskučal. Keď som chcela zvolať na Talena, Zain ma prekvapil ešte viac.
„Nie,“ vydýchol ledva šepotom. „Nechaj to tak.“
„Pomôžem ti,“ nástojila som.
„Nie,“ opakoval. „Nechcem...“
Z tváre a z pier sa mu vytrácala farba. No jeho oči hľadiace na mňa sa leskli stále rovnako. Stiahla som ruky z rany, a keď som na ne pozrela, boli celé od jeho krvi. Zakrútila sa mi hlava.
Zain sa zachvel akoby od zimy. Na krátku chvíľu privrel viečka, no keď ich znovu otvoril pozrel na mňa očami, ktoré ma už nespoznali.
„Ahoj, Ava,“ zašepkal a bledé pery sa mu začali rozťahovať do úsmevu, aký som u neho ešte nikdy nevidela. Napadlo mi iba, že sa veľmi podobá tomu, ktorý som videla na fotografii, ktorú mi ukázala Renata. Srdečný, dôverčivý, plný nadeje a lásky.
Pochopila som.
Zľahka som ho pohladila po tvári. „Ahoj.“
Stále uprene hľadiac na moju tvár pomaly zatvoril oči a s tým krásnym úsmevom napokon potichu vydýchol.
Po lícach sa mi skotúľali slzy. Ani som nevedela ako a zrazu som nad ním hlasno vzlykala.
Na pleci som pocítila teplú dlaň. Pozrela som hore do Talenovej tváre a oči mi naplnili nové slzy. Pritúlila som sa k jeho ruke, a keď si ku mne kľakol a objal ma, zatúžila som sa stratiť v jeho náručí. Pobozkal ma na vlhké oči a potom mi chrbtom ukazováka utrel líca.
„Veštba sa predsa len naplnila,“ povedala som mu.
„Čože?“ zamumlal zmätene.
„Po celý ten čas som si myslela, že je o nás dvoch, no tak to nebolo,“ vravela som, aj keď som vedela, že ničomu nerozumie. „Bola o inej láske.“
„Dobre, Temira,“ chlácholil ma. „Poďme domov. Dnes sa toho udialo priveľa.“
Prikývla som. Keď ma však vytiahol na nohy, zarazila som sa. „A maličký?“
„Neboj sa. Fathi bude vedieť, kde je.“
Chcela som ešte raz pozrieť na Zaina, no Talen mi to nedovolil. Vzal ma na ruky a čím skôr vyniesol von. Zložila som si hlavu na jeho plece, silno ho objala okolo krku uvažovala iba o tom, že už je konečne po všetkom.