SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Time Falling out of These Hands (DGM)

Title: Time Falling out of These Hands
Anime: D-Gray.Man
Characters: Miranda Lotto, Allen Walker, Lenalee Lee, Road Kamelot
Genre: depresívne/smutné, záhadné, drama
Chapters: 1/1 (jednorázovka)
Published: 21. júl 2008 17:00
Updated:---
Dedicated to:---
Notes: Ježišmária! Toto mi trvalo skoro celý deň... Začiatok som písala v noci na posteli. Myslela som, že mi odpadne ruka, preto som si čarbala na okraje a vznikol z toho aj Mirandin podpis...

Neviem, či som vôbec niekedy zažila toľko bolesti - pálčivej, bodavej, nepríjemnej - ktorá si razila cestu až do mozgu a potom do očí v podobe pramienkov teplých sĺz, ktoré stekali po mojej tvári. Ako nejaký démon, čo posadol moje telo. Nie, že by som nikdy predtým neochutnala odpornú chuť bolesti; bolo pre mňa agóniou vstať každé ráno 9. októbra, vždy zažiť to isté, čo včera mnohokrát za sebou. To bola psychická bolesť. Táto bola výlučne fyzická. Nikdy do teraz som naozaj takto netrpela. Bolo to ako nočná mora vracajúca sa každú sekundu do tej najdesivejšej pasáže.

"N...Nie... Pomôžte mi..." Vzlykla som, cítiac na perách slanú chuť sĺz a krv. Vôbec som si necítila ruky ani zápästie. Akoby boli odo mňa odťaté surovým spôsobom. A možno vtedy niekedy som stratila vedomie úplne. To ma však teraz netrápilo. Čo je táto strata oproti tomu, že budem o pár minút mŕtva, ak nie hneď teraz?

Vidím to malé dieťa v plášti exorcistov, ako tam v kresle pokojne sedí, na jej tvári neľudský bezcitný úsmev, ako keby sa vlastne nič nedialo, ako keby to bola iba hra... Tá hra to bola však iba pre ňu. Zdvihla ruku a prst namierila na mňa, kopírujúc deti, ktoré sa mi vysmievali. Teraz i v minulosti. Čakala na správnu príležitosť. Príležitosť na to, aby ma mohla s tým najväčším potešením zabiť. Už je aj tak koniec, prečo teda nedá tú finálnu bodku?

"Myslím, že ťa teraz prepustím." Z jej pier sa vydral posmešný smiech, ktorý som už toľkokrát počula. Mávla rukou a tisícky malých dýk, ktoré boli prezlečené ako nevinne vyzerajúce magické sviečky len tak vznášajúce sa vo vzduchu, uvideli svoj nový cieľ a plnou rýchlosťou sa naň vrhli.

Pevnejšie som objala moje mohutné hodiny a našla sa vo mne ani štipka odvahy na to, aby som sa bránila, aby som vykríkla, že toto nie je posledná sekunda môjho života. Ale namiesto toho, aby som bola prebodnutá tisíckami ostrých nábojov, niečo väčšie ma udrelo, ale nebolo to dostatočne silné na to, aby ma to strhlo či ublížilo mi.

Počula som zvuk narážajúcich nábojov, ktoré sa zabodávali do mäsa, dopad množstva krvi na podlahu tejto podivnej miestnosti, následné hrobové ticho. So zatajeným dychom som sa obrátila jeho smerom. Bol celý pokrytý krvou. Nikdy som si nemyslela, že niečo také v mojom živote uvidím.

Potom som si začala uvedomovať, čo vlastne spravil. Videla som zbraň - jeho rameno, prehodené cezomňa, aby ma chránilo. Košeľa karmínovo červenou, pramienky krvi stekajúce po jeho celej ruke, len preto, aby ma mohol zobrať pod ochranné krídla. Počula jeho rýchly vyčerpaný dych, zdalo sa, že za chvíľu z neho zmizne život a zostane len bezduché telo. Aj napriek všetkému, čo sa teraz stalo, dokázal v sebe nájsť silu, odvahu, odhodlanie vstať na nohy a ponáhľať sa mi na pomoc. Snažím sa niečo povedať, lenže všetky slová mi uviaznú v krku, preto jediné, čo zo seba dostanem je jeho meno. Tak mladý, tak nevinný... Prečo riskuje všetko len kvôli mne? Pravdepodobne pozbieral všetky posledné sily na to, aby vybral ostne z mojich rúk, aby ma tak oslobodil. Okamžite som cúvla, vydávajúc rôzne zvuky, ako ustráchané zbité zviera, ktoré stále dookola mlátia hrubou pevnou palicou a keď na chvíľku prestanú, zviera sa schúli do kúta a snaží sa nadovšetko prežiť. Ale Allen sa nehýbal, len kľačal na kolenách, jeho brada opretá o hruď, ruka v pôvodnom stave. Bol ako socha hrdinu predtým, než sa jeho duša dostala k svojmu otcovi.

"Allen?! Ne...Neumieraj." Môj hlas bol plný zúfalstva. Ani neviem, kde sa toho toľko vo mne zobralo, pretože znel ako škrípanie dverí.

"Allen, prosím, neumieraj..." Vina mi nedovoľovala poriadne dýchať, dusila som sa ňou, tak ako aj plačom.

Na moje prekvapenie ku mne Allen otočil hlavu. Jeho zrak bol zastretý bolesťou, už takmer kvôli nej ani nevnímal. Aj napriek tomu zo seba vydral jediné slová, ktoré vo mne niečo prebudili: "Som...v poriadku..." Prekonával sa...

Čo so to ja vôbec za odporného človeka, ktorý kvôli svojej zbabelosti sa len prizerá, ako jeho záchranca umiera? Allen sa pre mňa obetoval, krvou, potom a agóniou. A ja nemám ani dosť odvahy na skoro žiadne kroky. Ani neviem, ako som sa k nemu doplazila a zobrala ho do náruče. Cítila som, ako sa jeho telo uvoľnilo. Nemal už viac sily držať sa z vlastnej vôle.

"Čo to s tebou je, človeče?" Spýtalo sa dievča zvedavo. "Čo si myslíš, že robíš?"

Pobavene som sa zasmiala, zvláštnym smiechom... Niekto by mohol povedať, že som blázon, úplný pomätenec. Možno to tak aj bolo. Snažila som sa potlačiť strach. "Naozaj... čo to robím? Ale..."

Jedna z príšer nazlostene zarevala. "Čo môže jednoduchý človek robiť?"

"Ale..."

Ale...

Dôvod, prečo som neužitočná...

Myslím, že som to mohla predpokladať. Čo by taká úbohá osoba, ako ja, mohla urobiť v tejto situácii? Najhlúpejšiu chybu, aká len môže existovať. Tak ako vždy.

Snažím sa aj napriek tomu, že neviem urobiť nič poriadne.

Myslela som si, že keď niečo spravím, budem hodná jeho pozornosti? Láskavosti?

Aj napriek tomu, že som sa rozhodla, že sa už viac snažiť nebudem, som tu a snažím sa.

Hlúpa škaredá Miranda, zasa ťa len vyhodia!

Vedela som, že nič nemôžem urobiť poriadne. Nemala som sa ani obťažovať, bolo to úplne zbytočné. Teraz aj tak umrieme. Všetko má svoj koniec, dobré aj zlé životy. Je mi ľúto, že niekto tak milý, hrejúci a dobrotivý ako Allen riskoval pre mňa všetko a dopadol takto...

Som takú hlúpa! Opäť a zas... Chyby a nešikovnosť... Prenásledovalo ma to celý život.

Tik

Ale nie teraz! Už nemienim urobiť ďalšiu chybu. Chcem žiť, chcem aby žil aj Allen. Nemienim viac byť tá nepotrebná a nešikovná Miranda. Chcem ho zachrániť, tak ako on zachránil mňa.

Zrazu ma obklopilo oslnivé svetlo. Takmer som nevidela. Ale viem, že ma očistilo, zdvihlo tiaž z mojich pliec. Mala som pocit, akoby som sa vzniesla a všetko zostalo mimo mňa.

Huh? Čo to je? Pýtala som sa samej seba. Nejaká prítomnosť?

Hodiny...

Sedela som tam - v obchode. V ten deň, keď som ich prvý krát zhliadla a rozhodla sa ich kúpiť. A znovu mi zverili svoju silu, tak ako predtým. Boli vecou, ktorá sa mala použiť. A ja som ju držala v rukách.

"Innocence?" Moje vlasy sa uvoľnili z konte a voľne poletovali okolo mojej tváre, unášané silou hodín.

Nie... Bola to moja sila.

Tik...

Tak...

Nikdy nebudem schopná vysvetliť, ako som tú silu vlastne ovládala. Žiaden manuál neexistuje. Akoby mi niečo hovorilo, čo mám robiť. Všetko, čo som vedela bolo, že už neexistovala žiadna bolesť.

"Miranda?" Pošepkal svetlovlasý chlapec, ktorého hlava spočinula v mojom lone. Prekvapene sa na mňa pozeral, jeho telo pokryté množstvom rán. Krv sa pomaly vsakovala do látky mojich šiat.

Tik...

Tak...

Chcela som, aby to odišla. Všetká tá bolesť, mizéria, krv, plač, utrpenie. Aby to zmizlo. Prišlo a odišlo, ako odliv. Jednoducho zmylo... Aby sa vrátil čas...

Allen prudko vstal a zdvihol ruku, ktorú si obzeral v nemom prekvapené. Bola totižto v poriadku. Tak, ako sa prvý krát stretli. Ledva som tomu uverila aj ja.

"A...Allen, ty sa môžeš hýbať?" Spýtala som sa trasľavým hlasom, no aj napriek tomu mi spadol kameň zo srdca. Obrátil sa na mňa a venoval mi pohľad a úsmev plný vďaky a niečoho, čo by sa dalo nazvať aj úžasom.

"Miranda..." prehovoril "Koniec koncov si súhlasná." Riekol a zaťal ruky v päsť. Jeho výraz odrážal všetkú istotu a rozhodnosť, ktorá v ňom bola.

Obaja sme naraz otočili hlavy tým smerom, odkiaľ prichádzali hlasy a uvedomili sme si jednu vec. Sme chránený bariérou. Mojou bariérou.

Tušila som, že sa snažia dostať dnu. To isté si určite myslel aj Allen. V niekoľkých sekundách jeho ruka prerazila bariéru a stratila sa za ňou. Do tejto sféry priviedol aj Lenalee, ktorá ešte stále nevnímala. Bola ako bábika - sklenené oči, chladný výraz. Naháňala strach. Prezrel či je v poriadku, mrmlajúc si niečo popod nos, len tak pre seba.

"Allen.... Ako jej je?" Spýtala som sa nervózne, keďže som sa o Lenalee bála tak isto, ako o Allena. Obrátil sa ku mne, venujúc mi úsmev, ktorý som mu opätovala, ale mala som pocit, že ho vôbec nie som hodná.

"Nemajte obavy." Povedal sebaisto. "Dokým je tu vo vnútri..."

Sledovali sme, ako sa Lenalee preberala späť k životu. Iskričky sa opäť objavili v jej očiach. Jej prázdny pohľad hneď ožil a prekvapene sa na nás upriamil.

"Boli sme zachránení Mirandiným Innocence." Počula som, ako Allen povedal a moja myseľ sa vyprázdnila.

"Eh? J...Ja? Ja som...??" Prehovorila som, naozaj prekvapená.

"Toto Innocence, ktoré ste prebudili, pohltilo všetok čas, keď na nás zaútočili." Pokojne vysvetlí a potom dodá: "Ďakujeme, Miranda!"

Tlkot môjho srdca sa zrýchlil a cítila som, ako sa po mne rozlieva príjemné teplo, ktoré ma hrialo zvnútra. Malý plamienok, ktorý zapálilo jednoduché slovo ako je ďakujem. Ešte nikdy predtým som nepocítila také šťastie, ako v tej chvíli. Niečo tak nádherná a tak nadnášajúce. Konečne som raz bola užitočná. Možno dokonca ešte prežijeme tento boj s dievčaťom menom Road. Dúfala som, verila som, modlila som sa za to.

A opäť zas bojovali tam vonku, zatiaľ čo ja som udržiavala túto bariéru. Síce som nevidela vonku a netušila som, čo sa tam deje, ale bola som si viac než istá, že sa Lenalee aj Allen snažia. Pre seba, pre Temný Rád, pre mňa, pre celý svet. Zvuky bitky ku mne doliehali len čiastočne, ale ja som si začala uvedomovať podstatnú vec, ktorá vo mne zbudila des. Nehladiac na to, v akom stave sú teraz, či sú ranení, alebo v poriadku - keď deaktivuje Innocence, čas sa vráti a všetko bude v pôvodnom stave. V stave, v ktorom už ich nechcela vidieť. Doráňaných, zničených, na pokraji samotného života a smrti. Objala som si vlastnú hruď, pevne držiac kúsky látke zovreté v dlaniach.

Ďakujeme, Miranda!

Aj napriek tomu, že som sa potila, že dýchanie bolo čoraz ťažšie aj zložitejšie, nevzdávala som sa. Nenechala som padnúť túto bariéru, pretože to bolo to jediné, čo ich práve nechávalo pri živote. Aj keby som ja sama umrieť, nestiahla som ju, pretože by som potom nebola hodná ich vďaky. Bolesť sa opäť vrátila, no ani tá ma nedonútila poľaviť. Nie, nemôžu umrieť, nemôžem sa vzdať. Nikdy, za žiadnych okolností.... Dokonca som si skoro nevšimla, že z jedna príšer sa rozhodla preraziť bariéru, no bola zastavená Lenaleenim dobre miereným kopom.

Netušila som, koľko času prešlo, len som čakala a dúfala, že všetko bude v poriadku. Potom prišiel výbuch a podlaha pod mojími nohami sa začala boriť. Mojou jedinou útechou bola Lenaleena náruč, v ktorej ma dievča držalo. Prepadali sme sa do krútiacej sa temnoty...

Nebolo to dlho, čo sme sa objavili zas na drevnej podlahe. Zalapala som po dychu, šokovaná, kde sme sa to teraz objavili. Bol to... môj byt. Lenalee sa ma spýtala, čo sa deje, ale nemohla som jej odpovedať.

Nechcela som, aby boli mŕtvi.

"Zastav Innocence!" Allen prosil. "Zastav vyvolávanie! Už nemáš viac sily!"

Takmer som sa zachichotala. "Nemôžem..." zasípela som. "Ak prestanem..." Potlačila som vzlyk. "Čas sa vráti a vy... budete mať opäť tie isté zranenia." Opäť tie hlúpe slzy. "Nechcem... To bolo prvý krát, čo mi niekto povedal "Ďakujem"... Ale ak teraz prestane, stratí to svoj zmysel...."

Ako hlúpo asi musím vyzerať. Ale potom zacítim jeho ruky na mojich pleciach. Smutne sa na mňa usmial. Ako môže venovať úsmev niekomu tak nepotrebnému, ako som ja? Nie, nezaslúžim si to... A nikdy toho nebudem hodná... To úprimné gesto...

"Zastav Innocence." Povedal. "Môžeš prestať, Miranda. Sme tu teraz vďaka tebe. To samotné je postačujúce. Naše zranenia budeme niesť sami. Pokiaľ sme nažive, rany sa zahoja." Teraz sa usmievala aj Lenalee.

"Má pravdu, Miranda. Prosím, zastav to..."

Nerozumiem...

Ale vďaka niečomu sa necítim tak zbytočná, ako predtým. Možno moja existencia má nejaký zmysel. Nerozumiem tomu a možno tomu ani rozumieť nebudem.

Možno som bola všetkého hodná celý ten čas. Ich úsmevov, ich záchrany. Všetkého. Nemôžem tomu uveriť....

Možno niekedy, raz... Naozaj uverím, že nie som zbytočná, že môžem byť plnohodnotnou súčasťou sveta a pomáhať...

Raz...

Dong...

Dodatek autora:: 

Notes: Ježišmária! Toto mi trvalo skoro celý deň... Začiatok som písala v noci na posteli. Myslela som, že mi odpadne ruka, preto som si čarbala na okraje a vznikol z toho aj Mirandin podpis...

5
Průměr: 5 (3 hlasy)