Watashi wo ai suru hikari-07

Chapter.no.7
Shuichi ráno vstával s typickým pondelňajším odporom. Vstal, odostrel záves a nechcel veriť tomu čo vidí. Sneh. Za noc napadalo skoro pol metra. Zrazu začalo prenikavo svietiť slnko a Shuichi si musel oči zakryť rukou, ale keď sa pozrel na okolie zvesili sa mu ramená a tvár sa mu vykrivila do bolestnej grimasy.
„Svet ma nenávidí!“ Podotkol pesimisticky keď hľadel na ligotajúcu sa pokrievku.
Pesimisticky naladený kráčal na vlak, fajčil jednu cigaretu za druhou. Všetko, čo si v tej chvíli želal bolo nestretnúť Kaia alebo Ai. Preto si vyhrnul golier na kabáte a väčšmi sa doň zababušil, aby ho nikto nespoznal. Ale jeho „geniálny“ počin mal aj svoje muchy. To jest, Shuichi nevidel. Videl maximálne svoje chodidlá a nič viac. Jeho oči mu upútal sneh, ktorý sa vďaka slniečku menil na čľapkanicu a vďaka doprave na tmavohnedú kašu. Oči sa mu zaleskli žiaľom. Nedával pozor a do niekoho narazil. Bol presvedčený o tom, že to nebola jeho vila a mal na pláne dotyčnej osobe poriadne vynadať, ale keď zdvihol hlavu, hneď ho to prešlo.
„Shu-nii?“ Vyšiel jemný a prekvapený hlások z Kyoko, ktorá neverila vlastným očiam. Žmurkala ako keby bola v nejakom sne a chcela sa zobudiť. Vyzerala strašne milene. Pretože bola zababušená v cukríkovo-ružovom šále a na hlave mala bielu huňatú čiapku s uškami.
„Kyoko-chan?... A... ahoj...!“ Začervenal sa pri pohľade do jej bledunkej tváre, ktorú zdobila jemná červeň od počasia. Bol dosť zaskočený a koktal.
„Dobré ráno, nečakala som, že ťa tu stretnem.“ Usmiala sa, privrela oči a chytila Shuichiho ruku do svojich. Ten nevedel ako reagovať, len sa väčšmi začervenal. Kyoko otvorila oči a zahľadela sa do Shuichiho tváre.
„Odkedy si u nás prespal si sa ani raz neukázal... cítim sa dosť skľúčene, keď pomyslím na to, že predtým si u nás trávil skoro celé dni...“ Na krajíčku očí sa jej zaleskli slzy. Keď si to uvedomila odvrátila pohľad. Jednou rukou si slzičky poutierala, ale tú druhú mala stále spojenú s tou jeho. Shuichi sa zľakol a cítil sa pri nej bezbranne. Vždy keď sa zadíval Kyoko do očí videl sám sebe do duše. Ako keby Kyoko bola zrkadlo a všetko sa v nej odrážalo, každý jeden malý detail jeho duše.
„A... no... vieš... prepáč, ale mám teraz dosť veľa práce... a vy určite tiež.... a...“ Snažil sa to zahovoriť, ale len ju väčšmi rozplakal. Shuichi sa voľnou rukou začal škriabať na zátylku. A v tom momente sa mu Kyoko vrhla do náruče a vzlykala. Keďže boli neďaleko St. Anna Academy, plno ľudí z jeho školy nemohlo uveriť vlastným očiam. Shuichi a objíma na chodníku roztomilé dievča. Kyoko, keď sa trochu upokojila, otočila hlavu smerom k tráve, na ktorej bol sneh. Usmiala sa.
„Pozri ako sa ten sneh krásne ligoce. Malé, rozkošné a ligotajúce sa... Ešte stále nevieš odolať ligotajúcim sa veciam, Shu-nii?“ Pri otázke sa od neho trošku odtiahla, aby sa mu mohla pozrieť do tváre. Shuichi sa poškriabal na tvári a snažil sa zamaskovať rozpaky, pretože Kyoko to vystihla, stále bol zaťažený na ligotajúce sa veci.
„Nóo... vieš...“ Začal a Kyoko sa začala usmievať. Vycítila, že má pravdu. Postavila sa na špičky a pobozkala ho na líce. Odstúpila pár krokov a s milým rozlúčením pomaly kráčala preč. Shuichi si v nemom úžase chytil dlaňou líce, ktoré mu Kyoko pobozkala. A otočil sa za ňou.
„A sľúb mi, že k nám zas začneš chodievať...!“ Zvýšila hlas, lebo si myslela, že prešla väčšiu vzdialenosť, akú v skutočnosti prešla.
„Ok!“ Povedal. Ona sa strhla otočila a začala kráčať vzad.
„Na malíček?“ Spýtala sa pričom narazila do chodcu za ňou. Shuichi sa zasmial a pod nos si zamrmlal:
„Hej, na malíček.“
Keď vošiel do triedy Kai tam už sedel. A keďže mal vďaka Kyoko Shuichi dobú náladu, nikoho svojou aurou neodplašoval. Len Kaiovi bolo nejako mizerne a ani Shuichiho nepozdravil, keď si sadol. Prišlo mu to divné, lebo Kai sa ani nepozrel jeho smerom.
„Ale čo, v krajine zázrakov nastalo búrkové obdobie?“ Zasmial sa a Kai mu venoval len jeden letmý pohľad ponad plece. A hneď sa znovu zadíval inde.
„Čím ďalej tým viac sa udivujem, ako dokáže byť tento svet ironický...“ Polohlasne poznamenal, ale nie dosť na to , aby ho nepočul.
„E-ée... skôr by som to nazval sarkazmom.“ Zasmial sa, z čoho by bol malý blonďáčik normálne unesený, ale teraz ho ignoroval. Shuichi sa nechcel nechať len tak odbiť.
„Hej, čo ťa...“ Nestihol to dopovedať, pretože vošiel profesor. Skúmavo si prezrel triedu a posadil sa. Zakiaľ predseda triedy kontroloval dochádzku, niečo si zapisoval a do očí mu padol Kai. Zvraštil obočie a zahľadel sa naňho ponad okuliare. Zákerne sa zaškeril a hneď Kaia vyvolal odpovedať.
„Takže, Fumika-san, môžete nám zopakovať posledné učivo, nebolo to až tak dávno, takže by si to Vaša hlavička mohla zapamätať.“ Tváril sa ako majster sveta a pritom bol len profesorom biológie.
„Posledné učivo?“ Zopakoval po ňom a bolo evidentné, že nič nevie. Profesor mu venoval jeden sarkastický pohľad a potom sa zahľadel do triedy.
„No dobre, vezmite si kriedu... nech Vám môžem dokázať, aký ste blbý. Nakreslite mi kvasinku.“ Sebavedomie profesora siahalo až niekam za Mliečnu dráhu. Kai sa do ničoho nehrnul. A nech sa Shuichi snažil ako len chcel, telepatia nefungovala a on mu nemal ako poradiť.
„Vidím, že Vaša pripravenosť je ohromujúca.“ Zákerne sa zaškeril, ako keby si to užíval. Kai začal tak zovierať kriedu až sa rozlomila.
„Dobre, ďalšia otázka. Rozdeľte mi mikroskopické huby.“ Zalistoval si v učebnici a priam nabádal Kaia, aby sa pozrel.
„Tak to sú... plesne...“ Natŕčal hlavu, aby vedel prečítať aspoň niečo.
„Vaše umenie maskovať sa, je asi na takej úrovni, ako keď si žirafa nasadí slnečné okuliare a snaží sa dostať do klubu ľadových medveďov. Ďalšia otázka! Koľko tried zahŕňalo prvé rozdelenie mikroorganizmov a aké mená niesli tieto kategórie?“ Užíval si Kaiovu nevedomosť. Dalo sa mu to vyčítať z tváre. A Kai ním opovrhoval tak, ako sa len dalo.
„Nedohodneme sa?“ Spýtal sa napokon. Profesorovi skoro spadli okuliare z nosa.
„Ja som sa asi narodil len na to, aby som učil d*bilov a potom umrel... Alebo len na to, aby ma z Vás trafil šľak, ale v tom prípade si neželám, aby ste mi išiel na pohreb, Fumika-san!“ Udivene a rozhorčene vravel. Až to uzavrel. Napravil si okuliare a chytil do ruky pero.
„Myslím tri, hovorím štyri, píšem päť. Dovidenia, Fumika-san.“ Ukázal na Kaiove miesto a ten sa bez slov posadil. Shuichimu ho prišlo ľúto a nevedel ako ho utešiť. Hlavou mu hmýrilo nenormálne veľa dôvodov, prečo je Kaiovi pod psa. Ale nech dumal ako chcel, pravú príčinu nie a nie odhaliť. A Kai sa tiež nehrnul, aby mu to povedal. Celý deň sa Shuichimu vyhýbal a dokonca mu ani nevadilo, že išiel obedovať so Seiko. Shuichimu to prišlo až moc divné preto sa rozhodol zistiť čo je vo veci a odchytil si ho na jednej prestávke.
„Takže blbečku, povieš mi čo som ti tak hrozného urobil, že ma ignoruješ!?“ Postavil sa pred neho tak, aby nemohol utiecť. Kai mu nepozeral do očí, stále hľadel iným smerom. Shuichi pomaly prehodnocoval to, čo povedal a ešte dodal.
„Teda, takého hrozného za čo by si sa mal hnevať, nie to čo ti robím normálne....“ Kai mu neodpovedal. Len zavrel oči a vzdychol si. Nech sa Shuichi snažil ako sa len dá, nedokázal čítať Kaiové myšlienky, ba ani odhadnúť na čo v tej chvíli myslí.
„Tak mi to povieš...!?“ Zvýšil hlas, ale nekričal.
„Ako keby ťa to zaujímalo...“ Preniklo spomedzi Kaiových pier.
„Tak evidentne ma to zaujíma keď sa ťa to pýtam, nie?“ Nechápavo poznamenal. Tento Kaiov výrok mu absolútne nedával zmysel.
„Teraz akú formu to na mňa hráš?!“ Shuichi sa mu snažil hľadieť do očí, ale Kai stále odvracal tvár. Chvíľku bolo ticho. Kai prehodnocoval čo mu na to povie.
„Neviem o čom to hovoríš, proste len nemám náladu.“ Odvrkol a pozrel sa naňho. Tváril sa tak nechápavo ako nikdy.
„Aha, takže chvíľu tu neviem čo predvádzaš. Doliezaš za mnou a Shu-chan sem Shu-chan tam a potom ignorácia ako keby som mohol za všetko zlé na tejto planéte!“
„Ja?! Veď hovorím, že nemám náladu.“ Snažil sa to zahovoriť, ale Shuichi sa nedal.
„Takže takto. Na mňa náladu nemáš, ale n tú opicu Umiko alebo na Seiko ja neviem ešte na koho máš, že?“ Precedil pomedzi pery a bolo očividné, že je dosť rozčúlený.
„Načo by som ti to hovoril?“ Ku podivu Kaiovi nebolo do plaču.
„No na h*vno! Pýtam sa len z dlhej chvíle, čo myslíš?“ Shuichi tak zvraštil obočie, že skoro vytvorilo jednu súvislú čiaru. Zatínal zuby a len tak-tak Kaiovi jednu nevrazil.
„Je to zložité...“ Povedal s hlasným vzdychom.
„Fajn, p*jeb sa! Je mi to jedno, mier.“ V polke vety odstúpil a kráčal preč. A pri slove „mier“ mu ukázal dva prsty. Kai tam ešte chvíľu stál a hľadel do zeme. No keď zazvonilo utekal do triedy.
Kai pobehoval po skromnom príbytku a prevracal jednu vec za druhou. Bol zúfalý a do modrých očí sa mu tisli slzy. Vbehol do obývačky kde si Keiichi v pokoji vychutnával svoj čaj a pritom si čítal nejakú knihu. Zúfalého Kaia ignoroval a spokojne si popíjal. Kai horlivo prehadzoval vankúše na pohovke. Nadvihoval obrus na konferenčnom stolíku. Pristavil sa pri televízor a postavil sa na špičky, aby videl zaňho. Nenašiel tam však to, čo hľadal. Jediné čo sa stalo bolo to, že sa mu pod vlastnou váhou začali triasť členky a stratil rovnováhu. Zakopol o malý koberček a už sa váľal po zemi. Teda, váľal. Ležal tvárou k zemi a ruky mal natiahnuté nad hlavou. Chvíľu tak nehybne ležal, až sa Keiichi zľutoval a spýtal sa čo robí.
„Hľadám si mobil, neviem kde som ho dal....“ Keiichi mu dobre nerozumel, lebo bol stále otočený tvárou k zemi. Preto sa len nechápavo zatváril. Odložil knihu a zopakoval to čo počul.
„Hladíš si body, ale nevieš kde si ich mal?“ Kai, keď si to vypočul, zdvihol hlavu zo zeme a vyjavene hľadel na Keiichiho, ktorý bol z celej situácie sám dosť mimo. Nastala chvíľa ticha.
„Čo?“
„Veď ty tu pobehuješ ako šialený a sám nevieš čo robíš! Tak sa nečuduj, že ti nerozumiem!“ Zahučal naňho. Potom sa však uvedomil. Pohodlnejšie si sadol do kresla a napravil si okuliare. Kai sa medzitým postavil a oprašoval sa. Stále ho mrzel incident zo školy a fakt, že sa mu stále nedarí ho priam ubíjal.
„Hovoril som, že si neviem nájsť mobil.“ Zdôraznil tú časť s mobilom. Keiichi na to nijako zvláštne nereagoval. Iba mu hodil svoj mobil, ktorý Kai ledva chytil a vzal si knihu. Kai prekvapene striedal pohľady. Najprv na Keiichiho a potom na mobil.
„Hádam sa prezvoň, nie?“ Kaiovi to došlo až po týchto slovách. Vyťukal svoje číslo a čakal odkiaľ sa ozve zvonenie. Ozývalo sa od vchodu. A keď k nemu prišiel udivene zistil, že si ho položil na botník hneď po tom, ako prišiel domov. So slniečkovo žiarivým úsmevom prišiel za Keiichim a vrátil mu mobil. Keiichi odtrhol jedno oko z knižky a zahľadel sa do Kaiovej natešenej tváričky. Kai si popritom pomaly sadal na pohovku.
„Kde bol..?“ Spýtal sa, keď sa znova začal naplno venovať knihe.
„Na botníku.“ Stále bol zo svojho objavu mimo. A stále sa slniečkovo usmieval.
„Ty si neuveriteľný vieš to? Musíš si volať na vlastný mobil, aby si ho našiel, smiešne. Si ako ženská!“ Zasmial sa a rukou si hodil dozadu vlasy, čo mu náhodou padli do tváre. Kai odul líca a zahľadel sa naňho spôsobom takým, že ho asi zabije. Ale potom sa zamyslel a prišlo mu na rozum len to, že mu pomohol, tak naňho nebude zlý a nútene sa usmial. Aj keď v tej chvíli Kai niečo dôležité od Keiichiho potreboval.
„Hehe, no hej...“ Poznamenal proti svojej vôli. Ale stále sa nechcel vzdať a snažil sa naviazať komunikáciu. A začal sa vtierať a podlizovať. Ako také šteniatko. Posunul sa na pohovke čo najbližšie ku Keiichimu a vyvalil naňho veľké oči.
„Keiichi-nii... môžem ťa požiadať o....?“ Začal s mierumilovným hláskom.
„Nie.“ Odbil ho bez toho, aby si počkal na dokončenie vety. Kai bol chvíľu ticho. Nikto nič nepovedal až sa Kai ešte viac prilepil na roh pohovky a zahľadel sa na Keiichiho.
„A teraz?“ Usmial sa.
„Nie.“ Znova odvrkol s priam identickou presnosťou. Kai neotáľal a znova sa spýtal.
„... a teraz?“ Znova sa nútene usmial.
„Nie... a ani teraz, nie.... a ani potom, nie.“ Snažil sa uzavrieť ich spoločnú komunikáciu. Kai sa teda rozhodol zmeniť taktiku.
„Keiichi-nii... nemáš náhodou lízatko..?“ Keby bol Kai naozaj pes, tak by v tejto chvíli už vrtel chvostíkom jak najatý. Keiichi, bez toho, aby sa pozrel jeho smerom, odkašlal si a povedal:
„Žiadne nemám, dal som ich tomu chlapčekovi, ktorý býva vedľa hneď po jeho výroku, že dievčatá sú „blé“.“ Keiichi zovrel ruku v päsť. Z očí sa mu pustili slzy a hľadel pyšne pred seba. Kai sa veľmi premáhal, aby sa neprestal usmievať.
„Kiežby som mal takého syna... alebo... nie, nie... radšej, keby som mal takého brata!“ Zaleskli sa mu oči. Kai nič nehovoril. Len sa postavil a s tým núteným úsmevom pomaly kráčal cez miestnosť do kuchyne. Keiichi sa medzitým vrátil k čítaniu knihy. Kai vybral z poličiek Keiichiho najobľúbenejšie čaje a spolu s nimi v náručí vošiel do obývačky, cez ktorú kráčal na chodbu. Keiichi si ani nevšimol, že tam už nie je.
„A všetci sa ma stále pýtajú, prečo nemáme domáce zvieratko ja vždy, že načo mám brata... počúva... š ma?“ V polke slova sa strhol, lebo si všimol, že Kai tam nie je. Poobzeral sa po miestnosti a nič. Obzrel sa a videl otvorené dvere do kuchyne. Prišlo mu na um len jedna veci. Rýchlosťou svetla vyskočil z kresla a utekal na druhé poschodie. Zamieril si to priamo k dverám ktoré vedú na záchod. Chcel ich otvoriť, ale boli zamknuté. Za nimi stál Kai a pomaly otváral jednu zo sklenených nádob, v ktorých mal Keiichi čaje. Keiichi, hneď ako začul škrípanie skla, ktorý nádoba pri otváraní vydáva, začal náruživo trieskať do dverí.
„KAI-NII! KAI! KAI-NII!“ Trieskal ako blázon, kričal ako šialenec. Skoro tie dvere vyvalil.
„Nie, nie, Keiichi-nii, za toto si môžeš sám, hihi.“ Zákerne sa zaškeril a bol pripravený vysypať jeho milované čaje do záchoda.
„NIÉEE!“ Ozývalo sa Keiichiho zúfale volanie celým domom. Ba ja celou ulicou.
***
Ai po príchode domov zistila, že je úplne sama. Dokonca ani Kačica nebola doma. Ai sa začal výsostne nudiť. Prv sa snažila zavolať Reiovi, ten však nedvíhal. Potom sa snažila dovolať Kaiovi, bezúspešne. Ten bol totiž plne zamestnaný splachovaním čaju. Ai sa zamyslela a zistila, že nemá na výber a vytočila Shuichiho číslo. Zvonilo to a aj počula ako to zdvihol, len sa neozýval.
„Vyrušila som ťa pri niečom nemravnom?“ Zákerne sa zaksichtila. A netrpezlivo očakávala odpoveď.
>Keby to nie si ty, tak zložím...< Ozvalo sa z druhej strany s dosť rozospatým tónom. Ai to dosť prekvapilo.
„To akože spíš?“ Prekvapene sa posadila na posteľ a oprela sa o stenu.
>No nie, upadol som do kómy a ty si mi zachránila život! Pekne ďakujem.< Zakričal sarkasticky s nahnevaným tónom.
Shuichi sa posadil na posteľ a začal si pretierať oči, popri čom zíval a len tak-tak si udržal pri uchu mobil. Naklepal si vankúš a oprel ho o záhlavie postele. Oprel sa voľnú ruku si vložil do vlasov.
>To akože teraz spíš? Veď to skoro ani nie sú dve hodiny čo sme spolu boli.< Karhala ho cez telefón. Ten sa zamračil, ale aj keď vedel, že to Ai cez mobil vidieť nemôže, tak to bral tak, že jej to docvakne samo a neodpovedal.
>Ty si fakt neuveriteľný.< Bolo počuť ako si vzdychla. Nemyslela to ako urážku, Shuichi to však tak vzal.
„Drž hubu lebo ti šmarím do gebule kvetináč!“ Priam ho vystrelo na posteli. Ai sa začala smiať. Smiech prerástol do záchvatu smiechu a Shuichi nevedel čo má hovoriť. Jemu samému to totiž neprišlo vtipné a preto nevedel pochopiť, ako to môže byť smiešne niekomu inému.
>Normálne si Ai urazil. Ale tak, myslím, že aj Kai-kun si na teba začína zvykať.< Zasmiala sa. Shuichi nechápal čo tým myslí.
„He?“ Vydal zo seba, aby jej naznačil, že nemá šajn o čo tu ide.
„Čo s tým má on spoločné!?“ Pomyslel si na incident zo školy.
>Myslím tým to, že už si tie tvoje „citové výlevy“ neberie až tak k srdcu.< Prebleskla mu hlavou ich pusa a spoločné spanie. Shuichi sa posadil pohodlnejšie a aj napriek tomu, že chápal o čo ide, sa spýtal ako to myslí.
>No, predtým mi stále hovoril, že ho asi nenávidíš a tak, ale teraz to berie s humorom.< Do istej mieri si vymýšľala, ale nedala to na sebe poznať.
>Naviac si myslím, že by si sa mal v jeho prítomnosti viac uvoľniť. Všetko by išlo ľahšie a nemusel by si naňho toľko ziapať. A tiež si myslím, že ťa má rád a potom ako si sa správal pred Rei-kunom a Minazuki-kunom si myslím, že to chlapča máš aj ty rád.< Shuichi nič nehovoril, len ticho počúval Ai. Pomaly si položil ruku na rázporok nohavíc. Ale nič nerobil, len ju tam mal položenú.
>A myslím, že by si mal prestať veriť na bocianov, chcem tým povedať, nájdi si už niekoho. A nemusí to byť spravidla žena. Podľa mňa by si sa ku Kai-kunovi hodil. A to teraz hovorím ako tvoja kamarátka. Troška romantiky. Vezmi ho na večeru, šepkaj mu tie sladké nezmysly. Hryz ho do uška. Pri bozkávaní sa troška zahraj s jeho spodnou perou. Alebo mu strč ruku medzi nohy.< Pri poslednom sa zasmiala, ale Shuichi stále nič nehovoril. Prevrátil sa na posteli a tvár si zaboril do vankúšu a hlasne si vzdychol, ale vankúš jeho vzdych utlmil.
>Alebo keď budete sami... teda nehovorím, že musíte hneď skúsiť sex, ale tak...< V tej chvíli Shuichi zložil. Ai si mohla kričať haló. Shuichi hodil na zem mobil a stále mal tvár zaborenú vo vankúši. Až po chvíli povedal:
„Ach jo! Zašpinil som posteľnú bielizeň...“
Keď si Ai uvedomila, že ju Shuichi surovo zložil, šmarila mobil o vankúš. Začula rinčanie kľúčov a buchot dverí. Postavila sa a vybehla z izby na chodbu, kde uvidela Kyoko, ktorá si upravovala vlasy pri pohľade do zrkadla na chodbe. Bol z nej cítiť lacný parfum a cigarety rôzneho druhu.
„Ani sa nepýtam kde si bola..“ Rozhnevane podotkla. Kyoko sa na Ai zahľadela, premerala si ju a potom sa znova vrátila k svojmu skrášľovaniu.
„Čo ťa žere, Aiko-chan?“ Keď ju oslovila „Aiko“ rozpútala priam peklo na zemi, ktoré sálalo z Ai.
„JA SOM AI, NIE AIKO! OKAMŽITE TO ODVOLAJ!“ Jačala ako zmyslov zbavená.
„Ale oficiálne, podľa papierov, si Aiko.“ Oboznámila ju s výsostným pokojom v hlase. Ai skoro rozdrapilo.
„Odvolaj to ty lacná štetka!“ Zakričala. Zatínala päste s takou silou, až si nechtami rozrezala dlane. Kyoko odvrátila tvár od zrkadla a pohladila sestru po líci. Nahla sa ku nej a začala jej šepkať do ucha.
„Mimochodom stretla som Shuichiho. A poviem ti... kde som pred rokmi mala oči? Keď som si ho nevšímala? Hmhm, ale teraz som poriadne nažhavená získať ho späť. Ale neboj sa, Aiko-chan, ja ti ho vrátim, keď dosiahnem čo budem chcieť.“ Chcela jej jednu streliť, ale Kyoko sa uhla. Obišla ju a kráčala do izby. Ai sa otočila a povedala.
„Len pokiaľ ho skôr nezíska niekto iný.“ Kyoko sa zasmiala a otočila sa na Ai.
„A kto? Ty? Neviem na koho má náš Shu-nii slabosť. Či na mňa alebo na teba.“ Pri poslednej vete, keď hovorila o sebe, hodila vlasmi a keď o Ai, tak sa na ňu kriticky zahľadela.
„Ale kto tu hovorí o mne, Kyoko-chan?“ Kyoko nevedela na koho naráža. Ale veľmi ju to netrápilo.
„Ale no tak, kto je tu ten, kto každého dostane? JA alebo TY?“ Dala si záležať, aby tie zámená vynikli.
„Kyoko-chan, ty sa len priprav na to, že svet sa netočí okolo teba. A modli sa, nech nikto nespozná tvoju pravú tvár.“ Bez toho, aby počkala na jej odpoveď, Ai odišla z miestnosti. Kyoko zrazu nebolo všetko jedno, lebo zo všetkých ľudí na svete, len Ai poznala jej pravú tvár.