SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Začnime odznova...Part 1

Raz, keď som opäť utiekol z domu, som po ceste narazil na chlapa so zbraňou. Zastavil som a ostal stáť na mieste ako socha. Zdvyhol ruku a namieril zbraňou na mňa.
,,Čo bojíš sa?" Ironicky sa usmial a pod lampou, pod ktorou sme stáli vyzeral strašidelne. Vlastne celého som ho nevidel. Tma zakrývala pomerne väčšiu časť tváre. Stále ju držal namierenú na mňa, no teraz už ju nabil. Pri tom zvuku mnou trhlo. V duchu som preklínal tento deň a vinil sa za túto situaciu. Ale to, čo ten chlap spravil, ma položilo na kolená. Zavrel som oči a čakal na smrť, no výstrel nezasiahol mňa. Ten chlap sa zastrelil. Strachom som padol na zem a doplazil sa k nemu, či ešte žije. Nahmatal som mu pulz, ale bol slabý. Neváhal som a zavolal som záchranku. A teraz viem, že ten deň mi zmenil celý život.
Behám z jedného miesta na druhé. Som nesvoj. Ten chlap z toho večera sa ešte neprebral. Už to môžu byť dva dni. Znepokojuje ma to. Čo ak umrie. Ale doktori povedali, že som zavolal práve v čas. Som dobrá duša? Keď som zachránil život niekomu, kto na mňa mieril zbraňou. Pristúpil som k oknu a pozrel sa na neho. Nebol až taký strašideľný, ako vyzeral. Mal tmavé, červené vlasy a takú skôr dievčenskú tvár. Začal som sa smiať.
Otvorili sa dvere a doktor, čo ho kontroloval spustil ,,ste jeho blízský príbuzný?" . Ja preboha, to nie, veď sa ani nepoznáme.
,,Nie." Premeral si ma od hlavy, až po päty.
,,Myslel som si, čo tu potom ešte robíte. Ste tu odvtedy, čo ste nám sem zavolali a ešte vôbec ste nespali." Pokýval som hlavou, ako že mi je to jedno.
,,Smiem ďalej?" Doktor prikývol a ja som vošiel dnu. Bolo mi to trapné. Nie som príbuzný, ani nič a len tak niekomu vôjdem do izby, v ktorej je hospitalizovaný. Sadol som si vedľa na stoličku a sledoval som ho, ako teda podľa doktorov spí. Onedlho, ani neviem ako, ale zaspal som. Keď som sa prebral, držal som jeho ruku a bol som na nej opretý čelom. Zdvyhol som sa, lebo toto môhlo vyzerať dosť divne, no omylom som trhol jeho rukou a on sa začal preberať. Do izby nabehli doktori, ako na vojenský povel a pýtali sa ma, ako som to dokázal.
,,Nechtiac som do neho drgol." Moja odpoveď ich všetkých rozosmiala. Otočil som sa na preberajúceho sa muža a ten sa na nich díval, ako keby práve spadli všetcia na hlavu. Otočil hlavu na mňa a ostal vydesený. Z toho som sa však vydesil aj ja a tak som sa radšej postavil a zamieril som k dverám. Aj tak nevie kto som, povedal som si v duchu.
Otvoril som dvere, prekročil prah a on na mňa zakričal ,,ty hajzel, zabijem ťa." V tom momente mi šli nervy prasknúť. Tak ja mu zachránim život a on mi na miesto poďakovania vyhrožuje? Treskol som dverami a šiel som po dlhej chodbe a hľadal východ. Spomenul som si ako som sa zobudil držiac ho za ruku a v tom momente sa mi rozbušilo srdce. Nebral som to extra vážne a šiel som domov. Keď som bol asi kilometer od domu začalo pršať, no nie len trocha ale spustil sa leják a to riadny. Vykašľal som sa na to a šiel sa schovať pod menší most aby som nezmokol. Prešiel som popri brehu rieky a schoval sa v ako by som to len povedal. Bolo to niečo ako vchod do miestnosti, ani neviem odkedy to tu je. Vnútri to bolo komplet zariadené, posteľ, skrine a mnoho iných vecí. Bol som unavený a celý zmoknutý. Ľahol som si na posteľ a zaspal som. Zobudil som sa na strašný rachot. Ešte som ani poriadne neotvoril oči, aby som videl, čo sa deje a niekto ma zdrapol pod krk a pritlačil ma k stene. Začal som sa metať a dusiť, keď som otvoril oči, tak som uvidel toho chlapa z nemocnice.
,,Ty hajzel, ty sa mi asi neprestaneš pliesť do života, všakže." Celou silou ma začal trieskať o stenu, čo mi vyrážalo dych.
,,Pu..usť," takmer som to nedokázal ani vysloviť. Tak som sa bál o svoj život, že som sa rozplakal. Cítil som, že už sa nemôžem nadýchnuť, no on ma pustil a odstúpil odo mňa. Ja som zletel na zem a lapal som po dychu.
,,Nezabili ste ma, ako ste mi to sľúbili." Prišlo mi to tak smiešne pohrozil mi, že ma zabije ale nedokázal to spraviť. Ale to som sa na neho nepozeral. Držal som si krk a pozrel sa na neho. Už mi to neprišlo také smiešne. Bol zamračený a zbraň, ktorou na mňa mieril vtedy, mieril ňou na mňa opäť. Zase, už zase.,,Mám pocit Deja Vu." Povedal som a on nabil zbraň, prikrčil som sa, ale nemohol som od neho odtrhnúť oči. Zrazu sa usmial a zbraň hodil za seba. Približoval sa ku mne a ja som sa pri stene posúval od neho preč. Došiel som až k rohu, nebolo inej cesty preč. Schoval som si hlavu ku kolenám a chytil sa ako by som bol klbko. Zrazu nastalo ticho. Vykukol som a on sedel predo mnou s usmevom od ucha k uchu, to ma vydesilo ešte viac.
,,Ospravedlňujem sa a ďakujem ti." To slovo ďakujem ti, ma ukľudnilo a stále sa mi opakovalo v hlave.,,Veríš v osud?" Spýtal sa, bol uplne iný ako predtým, agresivyta uplne pominula a vystiedala ju milota a šťastie.

Dodatek autora:: 

Toto je jedna kapitulovka, ktorú som začala písať už dávnejšie. Neviem moc dobre písať poviedky, ale tak baviť ma to baví. Neviem či sa bude páčiť, ale tak budem rada za komentáre či už zlé alebo dobré. Predom sa ospravedlňujem za chyby ^^

4.25
Průměr: 4.3 (12 hlasů)