Záhadné zistenie 3.diel

Hrozivý smiech bol dlhý a strašidelný. Všetci, čo sa v tej chvíli nachádzali na hornej časti labyrintu, to počuli. Chceli vedieť, odkiaľ ide tento zvuk. Nebolo to také ťažké pretože ho počuli pod sebou. Vtedy pochopili, že vo vnútri labyrintu je niekto. Zaujímalo ich, kto to je. Chceli tam niekoho poslať, ale nakoniec išli za učiteľkou s vetou a prstom otočeným smerom k labyrintu: „Tam dole niečo je.“
Bolo to veľmi úbohé, no v tom sa po celej škole začali ozývať zvuky. Boli veľmi strašidelné. Predstavovali piskot, plač, krik. Svetlá začali blikať, až nakoniec zhasli. Riaditeľka poslala školníka do suterénu, aby nahodil poistky, ale vrátil sa celý preľaknutý. Všetkým rozpovedal: „Keď som vošiel dovnútra, nič som nevidel. Zasvietil som baterkou a pomaly som kráčal k poistkám. Keď som tam prišiel, zistil som, že všetky svetlá sú zapnuté. Nechápal som tomu, no po chvíli som uvidel tváre. Vtedy som začal utekať a som rád, že som tu.“
Po rozpovedaní príbehu školníka sa začali znovu ozývať zvuky, ale tentoraz boli silnejšie a hrozivejšie, akoby sa to všetko robilo priamo vedľa nich. Riaditeľka vtedy vydala povel učiteľom: „Všetci učitelia vezmú svojich študentov do labyrintu. Budete s nimi hľadať niečo podozrivé. Keď niečo nájdete, tak mi to prídete oznámiť.“

Učitelia sa odobrali k svojim žiakom a začali s úlohou, ktorá bola veľmi ťažká. I keď mali veľa práce, tak si jeden z nich dovolil povedať legendu o tomto mieste. Volal sa Rišo. Tak teda začal: „Hovorí sa, že skôr než vybudovali na tomto mieste školu, bol tu iba samotný labyrint. Vraj v ňom žila zlá čarodejnica, ktorá väznila každého, kto ju v labyrinte stretol a prehral s ňou v súboji, tak bol uväznený. Hovorí sa ešte, že nikto ju nikdy neporazil. Kvôli tomu ju tam uväznili silným kúzlom.“
Vtedy doplnil ešte jednu vetu: „Vo vnútri čas neplynie.“
Po týchto slovách už mlčal.

Zrazu bolo počuť šuchot. Všetci začali kričať a panikáriť. Učitelia ich ledva upokojili, keď tu zrazu sa objavilo veľké svetlo. Po pár sekundách neuvideli okolo seba školské steny, ale veľa stromov. Jeden z najmúdrejších študentov, Múny, sa ozval: „Podľa niektorých, ktorí skúmajú túto legendu je toto miesto, kde sa uskutočňovali súboje. Podľa mňa sme stále na tom istom mieste, iba v inom čase. Mám pocit, že o chvíľu uvidíme veľký súboj medzi čarodejnicou a niekým.“
Netrvalo dlho a predpoveď Múnyho sa vyplnila. Spoza kríkov vyletela bosorka a za ňou bola neznáma osoba. Nikto nevedel, kto to je, pretože jej nevideli do tváre. Mala ju niečím zakrytú, ale podľa hlasu zistili, že je to dievča. Žiaci boli zaujatý bojom, preto si posadali do trávy. Dokonca aj dievčatá, ktoré by to nikdy neurobili. Dve proti sebe stojace osoby mali medzi sebou veľmi zaujímavý rozhovor: „Prečo toto všetko robíš?“ S hnevom povedala Rosette.
„Nebojovala som už dlho a toto je jediný spôsob, ako sa dostať z toho labyrintu a byť voľná. Keď ťa porazím, tak sa skončí kliatby, ktorá bola na mňa uvalená.

Netrvalo dlho a nevinný boj sa zmenil na krvilačnú bitku. Obidve súperky boli od krvi a nevládali. Kto by bol povedal, že Rosette je silná, možno aj silnejšia, ako čarodejnica. Študenti, ktorí videli bitku boli zhrození. Keďže pre bola tá bitka hrozná, ako sa vlastne cítia Rosette a Zedea? To nebolo to najhoršie, pretože videli, ako obidve padajú z únavného boja na zem. Vtedy spadla z neznámej bojovníčky maska. Jedna zo všetkých tried, ktoré tam boli, bola zhrozená. Vedeli, že je to ich spolužiačka, a preto sa začali veľmi báť. Nie preto, že môžu stratiť titul najlepšej triedy, ale preto, že im prirástla k srdcu. Vtedy sa celá trieda postavila a začali hovoriť jej meno. Bolo to nádherné. Jej meno sa ozývalo po celom okolí. Ostatní nechápali, čo sa deje a ani nevedeli, prečo kričia meno osoby, ktorá im bola neznáma, no pridali sa k nim. Vtedy sa čarodejnica zľakla a jej sila začala slabnúť. Potom si spomenula na slová, ktoré jej hovorili starí strážcovia Porazí ťa nevinné dievča a hlas jej kamarátov ťa oslabí. Bola zhrozená, tým, čo jej preletelo hlavou. Odmietala uveriť tomu, že ju porazí decko, ktoré nemá ani z polovice toľko rokov, ako ona.

Po pár sekundách sa objavilo veľké svetlo, ktoré všetkých oslepilo. Keď si naň zvykli, zistili, že sa nachádzajú opäť v škole. Svetlá svietili a oslepovali ich. Po krátkej chvíli vyhlásila riaditeľka, že žiaci, ktorí chcú, nech idú domov. Po celej škole sa ozýval jasot a krik šťastia. Takmer celá škola sa behom sekundy vyprázdnila. Keby tam niekto pred niekoľkými hodinami prišiel, povedal by, že sa nachádza vo zverinci, lenže keby prišiel o pár minút neskôr, tak by nepočul ani bzukot muchy. Škola bola cítiť prázdnotou. Jediné živé duše boli spolužiaci Rosette, ich triedna učiteľka, riaditeľka školy a školník.

Zatiaľ, čo zostávajúci v škole čakali, čo sa stane, tak v inom svete sa odohrával súboj. Nebol taký zlý, ako keď tam boli ľudia. Teraz bol horší. Tieklo viac krvi ako predtým. Už sa to nedalo nazvať bitkou alebo súbojom. Bol to krvilačný boj.

Prešlo mnoho hodín a Rosette s čarodejnicou neprestávali bojovať. V jednu chvíľu sa zdalo, že už nevládzu a boj sa skončí, no bol to omyl. Práve teraz sa začali ukazovať ich skutočné sily.

Žiaci v škole sa začali strachovať. Kvôli súboju chceli zostať v škole, pokiaľ sa neskončí. Nevedeli, ako prebieha, a preto boli veľmi sklamaní. Na hodinách zavesených nad labyrintom práve odbila piata hodina. Keď tu zrazu sa pred nimi objavilo veľké svetlo. Mysleli si, že ich vezme naspäť do arény, no mýlili sa. Obidve bojovníčky sa objavili rovno pred nimi. Boli celé zničené a od krvi. Nedalo sa na nich pozerať. Bolo to ťažké. Lenže keď videli, že idú pokračovať, aj ich chceli zastaviť, ale báli sa, že sa im to nepodarí. Netrvalo dlho a obidve bojovali už len na kolenách. Poniektorí chceli odísť, no zistili, že škola je zavretá. Pravdepodobne ju zamkol školník a šiel už domov. Ich jediná možnosť bola buď zostať v škole cez noc alebo skákať von oknami. Nikomu sa nechcelo vyskakovať a sústrediť sa, či dopadnú na nohy, preto sa rozhodli, že zostanú v škole. Čakali ešte dlho. Niektorí šli do tried, opreli si hlavy o lavice a pomaličky zaspávali.

Zrazu bolo počuť treskot. Všetci, čo spali, sa náhle zobudili a utekali k miestu, odkiaľ to počuli. Kým prišli do telocvične, tak uvideli plno prachu. nechápali tomu, pretože, keď sa tam boli pozrieť predtým, ako zaspali, tak bola úplne čistá. Zrazu ich niečo stiahlo za nohy a držalo ich to dole hlavou nad zemou. Z nôh im tiekla krv, pretože tá príšera mala ostne. Potom sa jeden z nich, volal sa Derek, spýtal: „Poď sem a ukáž nám svoju tvár.“
Vtedy sa spoza rohu objavilo dievča, ktoré sa tak trochu podobalo na ružu. Vtedy sa jej ešte opýtal: „Prečo nás držíš v zajatí?“
Dievča sa rozplakalo a pustilo ich na zem. Vyrozprávalo im, ako ju na tomto mieste uväznila čarodejnica a zakliala ju na túto príšeru. Vtedy si spomenula na jednu vec, ktorú jej prikázala. Vtedy povedala: „Musím vám ešte niečo povedať skôr, ako sa zmení moja osobnosť. Čarodejnica ma poverila úlohou, aby som zajala toto dievča. Povedala mi, že keď ju uväzním, tak ma pustí na slobodu a zbaví ma kliatby.“
Po týchto slovách ukázala prstom nahor. Derek a Múny sa tam pozreli a uvideli plno tŕnia. Niečo z neho kvapkalo. Potom sa Múny rozbehol k labyrintu. Bežal najrýchlejšie, ako vedel, no keď dobehol nevidel tam nikoho. Hodiny ukazovali polnoc. Neveril tomu, pretože, keď sa naposledy pozrel na hodinky, čo bolo pred piatimi hodinami, tak bola polnoc. Potom mu svitlo. Čas sa zastavil.

Vrátil sa a oznámil zastavenie času, ale aj to, že čarodejnica bola porazená. Vtedy sa na tvári dievčaťa ruží objavil úsmev. Čas sa znovu spustil a dievča sa vyparilo vo svetle. Všetko tŕnie v telocvični zmizlo. Prešlo pár sekúnd od zmiznutia a nad hlavami chlapcov sa objavil duch. Ten im povedal: „Tým, že toto dievča porazilo čarodejnicu, tak zachránilo všetkých, ktorí boli uväznení.“
Potom zmizla. Derek sa pozrel na miesto, kde by mala byť Rosette, no nevidel tam nič. Podišli k tomu miestu a našli ju ležať na zemi. Bola celá od krvi. Veľmi sa zľakli, no počuli, že sa zobúdza. Vyzerala hrozne, preto je vzali na ruky a utekali s ňou do jej domu. Lenže si spomenuli, že dvere od školy sú zamknuté. Ich jediná možnosť bola vyskočiť von oknom. V tom momente sa všetky okná zavreli a nedali sa otvoriť. Chceli ich rozbiť, ale stali sa nerozbitnými. Vtedy podišli k dverám a snažili sa ich otvoriť. Bolo to veľmi ľahké. Keď vyšli von, všetky sklá v škole sa rozbili. Nebol to pohľad, na ktorý by sa každý, s úsmevom na tvári, pozeral. Múny a Derek sa tým smerom ani nepozerali, len utekali k domu, kde bývala Rosette.

Zaklopali na dvere. Tam im otvorila Rosettina mama. Keď uvidela svoju dcéru, takmer odpadla. Vzala ju na svoje ruky a utekala s ňou dovnútra. Potom mávla rukou na chlapcov, aby vstúpili do domu. Oni podišli do obývačky. Tam im vysvetlila: „Vy dvaja vstúpite do portálu s Rosette. Ocitnete sa v dome jej starej mamy. Tam vojdete do kuchyne a uvidíte starenku sediacu na stoličke. Ukážete jej Rosette. Tá vám už povie ďalšie pokyny.“
Ako počuli, tak aj urobili. Zaviedli Rosette k jej starej mame. Tá sa zhrozila a chcela niečo urobiť, ale bola veľmi slabá. Vedela, že poprosiť týchto chlapcov bude riskantné, ale nemala na výber. Povedala im, aby vzali Rosette na ruky. Zaviedla ich do pivnice. Keď uvideli zvláštne lemované dvere, tak ich to prekvapilo, ale čo sľúbili, tak museli aj dodržať.

Dvere sa otvorili a začali sa rozsvecovať svetlá. Netrvalo dlho a ocitli sa vo veľmi starej knižnici. Starenka siahla na jednu z kníh a začala si potichu čítať. Potom ukázala chlapcom, aby ju položili na stôl, ktorý bol oproti nim. Oni tak urobili. Vtedy sa k nej priblížila starena a potichu si začala mumlať. Chlapci jej vôbec nerozumeli. Trochu sa od nej vzdialili, no tu zrazu sa po celej miestnosti začali rozprestierať obrovské krídla. Vtedy babička prestala. Ustúpila a bolo počuť iba strašidelný nádych.