Červený kód: Lucifer! 39

Tiché cinknutie pohárov sprevádzali dva úsmevy. Jeden prívetivý a ten druhý trošku napätý.
„Na našich chlapcov,“ predniesla veselo pani Browersová.
„Na chlapcov,“ súhlasil pán Lowell.
Obaja sa napili drahého, krásne voňavého vína a pustili sa do predjedla. Pani Browersová pristupovala k avokádu plnenému krabím šalátom akosi neisto, zato pán Lowell, zvyknutý aj na tie najrozmanitejšie a najvyberanejšie špeciality, dlho neváhal. Kým ochutnala, zjedol polovicu porcie.
„Je veľmi milé, že ste ma pozvali na večeru, Lionel. Dobré jedlo a príjemný rozhovor mi padnú vhod, najmä teraz, keď je už neodvratne po sviatkoch a Toby je späť v škole.“
„Áno, áno, súhlasím. U mňa je to rovnako,“ pritakal pán Lowell.
Pani Browersová na muža oproti sebe náhle pozrela s pokriveným čelom a jemne stiahnutým obočím. Jeho skleslý tón sa jej nepozdával. Začínala si uvedomovať, že ten príjemný rozhovor ostane pravdepodobne iba snom.
„Lionel,“ ozvala sa. „Vás zase niečo trápi.“
Vystrúhal smutný a ospravedlňujúci úsmev. „Je mi to ľúto. Nepozval som vás pre to, Ester, aby som sa mal komu vyrozprávať a posťažovať. Bol by som rád, keby sme mali príjemnejší večer.“
„Ako chcete mať pekný večer, ak stále myslíte na svoje problémy?“ spýtala sa ho. „To je hlúposť. Lionel, ak vám môžem pomôcť, hoci len tým, že vás vypočujem, rada to pre vás urobím. Potom vám možno odľahne a večer ešte stratený nebude,“ usmiala sa na neho jemne.
„Ste veľmi milá, Ester,“ povedal jej s rovnakým úsmevom, keď sa k nej o kúsok dôverne priklonil. „Ste si istá, že vás tým nebudem príliš zaťažovať?“
„Úplne istá,“ povedala pokojne. Oprela sa o mäkký čalúnený chrbát stoličky a ruky si dlaňami nahor zložila do lona.
„Ste poklad,“ zložil jej poklonu. „Kiežby som poznal viac takých žien, ako ste vy.“
Ester sa jemne začervenala. To sa jej nestalo od čias, keď ešte pred mnohými, mnohými rokmi chodila s Tobiho otcom. „Povedzte mi teda, o čo ide,“ vyzvala ho. „Týka sa to Lala a toho tehotného dievčaťa?“
„To je tiež niečo, nad čím sa mi rozum ešte stále zastavuje,“ pokýval hlavou uznanlivo, „ale tentoraz je to niečo iné. Dajme tomu, ďalšia nepríjemnosť.“
„Ešte vážnejšia, ako tá, že budete mať vnuka?“
„Prekristapána, ani nespomínajte, že budem starým otcom. Boh vie, že na to ešte nemám vek.“
Ester sa pobavila. „Zjavne, máte.“
Povzdychol si. „Máte pravdu. Príliš často zabúdam, že Lalo je už dospelý.“
„Je to veľmi zvláštna predstava, však?“ pousmiala sa. „Zažívam to isté.“
Pán Lowell prikývol.
„Aká je teda tá ďalšia nepríjemnosť?“ spýtala sa pani Browersová.
„Nuž, stala sa len prednedávnom, presnejšie, včera večer. Ešte stále sa mi zdá, že ak to nevyslovím nahlas, budem to môcť nejako zvrátiť.“
„Je to až také zlé?“ Pani Browersová sa v obavách znovu zamračila.
„Bohužiaľ, áno. Je to veľmi zlé. Veľmi nepríjemné a absurdné. Veľmi prízemné.“
„Lionel...“
Pokrútil hlavou a znovu vzdychol. „Ozvala sa mi exmanželka. Chce sa stretnúť s mojím Lalom.“
Pani Browersová si zahryzla do pery. Nepoznala detaily ich vzťahu, zďaleka nie. Vedela mnoho od Tobiho a čo-to aj priamo do Lionela, no naposledy padla reč o Lalovej matke dávno pri rozvode.
„Po šiestich rokoch ticha?“ spýtala sa.
„Presne tak.“
„Čo chcete spraviť, Lionel? Poviete to synovi?“
„Ak by som mal takú možnosť, nikdy v živote by som k nemu tú nevďačnú ženskú nepustil. Už mu dosť ublížila. Neviem, čo má v pláne, ale rozhodne nedovolím, aby Lalovi svojím bezohľadným správaním znovu zasiahla do života. Ten chlapec si priveľa preskákal!“ zahrmel mocným hlasom. „A teraz má vlastné problémy. Nepotrebuje mať na krku aj svoju egoistickú matku.“
„Aj keď je taká, ako vravíte, stále je to jeho matka,“ podotkla pani Browersová.
Hnev z pána Lowella už opadal. Ovládlo ho rozrušenie a aj sa za to zahanbil. „Áno,“ pripustil už s oveľa menšou subjektivitou. „Áno, je. Prepáčte, Ester, nechal som sa uniesť.“ Odkašľal si a potom novým, vyrovnanejším tónom povedal: „Samantha je jeho matka. A aj napriek tomu, že odišla, nemám právo nepustiť ju k jej synovi.“ Jediným obrovským hltom dopil víno v pohári. Už bol omnoho pokojnejší. „Je to veľmi nespútaná, nepredvídateľná a spontánna žena. Priznávam, že tieto jej vlastnosti mi zo začiatku nesmierne imponovali. Bola inteligentná, nesmierne vynaliezavá a okrem toho aj neobyčajne krásna. Bohužiaľ, uvedomil som si až príliš neskoro, že na manželstvo je to tá posledná vhodná osoba.“
„Boli ste príliš rozdielni?“ spýtala sa Ester.
Pán Lowell prikývol. „Nesmierne. Nezhodovali sme sa takmer v ničom. Ani v Lalovej výchove. Viedla ho svojou bláznivou cestou a ja som na synovi ešte ako celkom na malom videl, ako veľmi sa jej podobá. Nie len tvárou, ale aj povahou. Keď nám ako sedemročný ušiel z domu iba s plecniakom sladkostí na týždeň, lebo sa mu prestalo páčiť v škole, upozornil som Samanthu, že ho príliš rozmaznáva a učí ho zlým hodnotám. Už vtedy som býval pracovne veľmi zaneprázdnený, preto ho vychovávala ona. Prirodzene, dávala mi všetko za vinu,“ pousmial sa. „Najmä keď niečo vyviedol Lalo. Bola to moja chyba, že toľko pracujem, že na svojho syna nemám čas... A pritom som v tom období robil ako blázon všetko pre to, aby im nič nechýbalo. Nie vždy sa mi darilo takto ako teraz. Ale Samantha akoby nechápala, že všetko to pohodlie sa jej k nohám nezložilo len tak samo od seba. Žiť si v prepychu a zabávať sa s Lalom to áno, ale toho malého čerta vychovávať, alebo mať aspoň trochu úcty k tomu, kto ju živí, to už nie.“
„Je to naozaj taká nezodpovedná žena?“ mračila sa pani Browersová.
„Nezodpovedná, to teda hej. Ale nemôžem povedať, že zlá, Ester. Myslím, že mala Lala veľmi rada.“
„Preto odišla, však?“ pripomenula. Hneď si však uvedomila svoju netaktnosť. „Prepáčte, Lionel. Po tom, čo ste mi povedali, vo mne nevzbudil veľa sympatii.“
„Tomu celkom rozumiem,“ odvetil. „No,“ rozhodol sa odpovedať na jej otázku, „aj keď som sa dôvod jej odchodu nikdy naozaj nedozvedel, myslím, že za to napokon mohla tá jej povaha. Možno sa so mnou dusila. Mala dobrodružného ducha, ja naopak som človek pokojný a tichý. Lenže, doteraz si myslím, že nuda nie je dôvod na opustenie dieťaťa,“ uzavrel pán Lowell a pokrčil plecami.
„Nie som si istá či existuje vôbec nejaký dôvod na opustenie vlastného dieťaťa, Lionel,“ povedala Ester.
„Potom vidím, že s vami mám toho spoločného viac, ako som kedy mal so Samanthou,“ usmial sa.
„Je vám ľahšie na duši, Lionel?“ spýtala sa ho.
„Áno, oveľa. Aj keď problém ostáva nevyriešený. Ďakujem, že ste ma vypočuli, Ester.“
„Rada som to pre vás spravila.“
Pán Lowell im nalial ďalšieho vína a potom opäť pozdvihol svoj pohár. „Urobte pre mňa ešte niečo, Ester.“
„Len hovorte, Lionel.“
Znovu sa usmial. „Tikajte mi.“
Keď si znovu štrngli, úsmev mu ochotne opätovala.

Drea prestala chodiť na obedy. Jednoducho bola k sebe úprimná a nehrala sa na hrdinku, ktorou nebola. Pozerať sa na Lala a Kristy v jedálni, spolu, vedľa seba, stolička na stoličke, bolo utrpenie. Jedlo v ústach sa jej menilo na žeravé uhlie, a keď jej horko-ťažko zliezlo krkom, v žalúdku sa zmenilo na stokilové kamene. Jediná taká skúsenosť jej stačila na to, aby do jedálne už znovu nevkročila. Cez prestávky vysedávala v triede, neriskovala, že na šťastnú Kristy niekde natrafí. Dievčatá si o ňu robili starosti.
A Toby si ich robil o Lala. Svojho kamaráta v minulosti neopustil ani v tých najhorších časoch a teraz, keď zavládli časy ešte temnejšie ako tie predošlé, znovu držal s ním. Toby s hrôzou sledoval, ako Kristy jeho najlepším kamošom zametá a robí si s ním, čo sa jej len zachce. Lalo celkom stratil chuť vzpierať sa jej. Dovolil jej takmer čokoľvek a Tobiho sa nezastával, keď sa s Kristy pochytil. No do karát nenahrával ani jej. Zaujal pasívnu pózu k čomukoľvek, na čo natrafil. Aj keď sa ho Kristy všemožne pokúšala prinútiť k odozve, on jej nikdy náklonnosť neoplatil. Ani jediný raz. Keď spolu spali, vždy to vyzeralo rovnako. Kristy dobiedzala a bozkami či pohladeniami ho provokovala, až kým prestal uvažovať jasne. Následne sa na ňu vrhol, a keď bolo po všetkom, znovu je nechal tak. Bez záujmu, bez emócie, požiadal ju, aby odišla, pretože sa chce vyspať.
„Stačilo,“ povedal Toby. Ležal s rukami pod hlavou na rovnom betónovom pľaci na streche internátu, kam sa s Lizzy v prvé teplé sobotňajšie dopoludnie vyšplhali, aby si vychutnali slnko. Toby sa posadil. „Ja sa na to už dlhšie pozerať nevydržím.“
„Budeš musieť,“ schladila ho Lizzy. Zdalo sa jej, že priame slnko mu príliš prepieklo mozog. Dobre predsa vedel, že nič viac, ako byť svojim priateľom oporou, teraz nie je v ich silách.
„Kristy Lala úplne ovláda. Stráži okolo neho ako pes, aby sa ani náhodou nepriblížil k Drei. Takto nebudú mať šancu udobriť sa. Nemôžu sa ani len pozhovárať.“
„Nedá sa nič robiť,“ povedala Lizzy. „Lalo sa musí pozbierať a zbaviť sa Kristy sám. No to asi nespraví. Vieš, čo si myslím?“ Zahľadela sa do bielej oblohy a na krátku chvíľku sa odmlčala. „Že v nej Lalo vidí svoje zlé vlastnosti. Preto je mu Kristy taká blízka a známa. Preto ju neodháňa. Teraz si myslí, že je ten najhorší človek na planéte. Žije s tým, že to bol on, kto Drei tak veľmi ublížil a postupne sa s tým už zmieril. Presvedčil sám seba, že je zlý. Prijal svoje mizerné stránky a tak prijal aj Kristy.“
Toby zažmurkal. Prekvapene pozrel na Lizzy. „Na to si prišla sama?“
Lizzy sa zasmiala. „Sila, čo? Som múdra?“
„Nenormálne múdra,“ potvrdil a sklonil sa k nej, aby ju letmo pobozkal na čelo. „A čo potom vidí v Drei?“ spýtal sa.
„Predsa opak,“ odvetila Lizzy prosto. „Keď bol s Dreou, určite si myslel, že je z neho lepší človek.“
„Kristy je jeho rakovina,“ povzdychol si Toby, zaklonil sa späť a oprel sa o lakte. „Však?“
„No,“ zamyslela sa Lizzy, „určite nie sú pre seba. Jasné, priťahujú sa, obaja sú také typy a ďalšieho im podobného človeka na škole nenájdeš, preto sa im splietli cesty, no ani Kristy ho podľa mňa naozaj nemiluje. Je to len platonická láska alebo nejaká slabšia posadnutosť. Ak dobre viem, vychovávala ju iba matka. Presne ako teba,“ usmiala sa a pohladila Tobiho po líci. „Možno takto sa na nej prejavilo to, že jej chýbal otec.“
„Mne nechýbal,“ povedal Toby pokojne. „Mama je horšia ako čert, bola dobrým otcom. Ani mi o ňom nerozprávala. Vyparil sa skôr, ako som sa narodil.“ Zrazu sa na Lizzy zaškeril. „Aspoň ty si mala normálne detstvo. Mala si veľké šťastie. A ja tiež, lebo nemám frajerku s komplexami.“ Zasmial sa. Keď však zbadal, ako Lizzy zovrela pery a celá sa napla, rýchlo stíchol.
„Čo je?“ vyzvedal hneď. „Hm? Liz?“ Nežne do nej štuchal lakťom.
„Nič,“ vydýchla. Ľahla si nabok a hneď sa na neho usmiala. „Nič. Len som ešte myslela na Lala.“ Nestávalo sa bežne, že by Tobimu klamala. No čo sa týkalo jej minulosti, držala ho od pravdy tak ďaleko, ako len mohla. Nebola pripravená o nej rozprávať. Pochybovala, že vôbec niekedy bude. Keď ju Toby chytil za ruku a pritiahol si jej dlaň k perám, zmeravela. Vtisol jej bozk priamo na dlhú jazvu, ktorá sa jej ťahala od ukazováka až po zápästie. Akoby vedel, že je dôkazom Lizzinho tajomstva. Usmial sa na ňu, a keď ju objal okolo pása, privinul si ju k hrudi. Druhý raz ju pobozkal na pery.
„Tu hore je naozaj pekne,“ zamrmlal jej do líca.
„Tak na to rovno zabudni!“ Lizzy podľa jeho tónu hneď vedela, čo má za lubom. „Mám kvôli tebe odmrznúť?“
„Veď slniečko pekne hreje,“ vravel jej s úsmevom, bozkajúc ju po brade.
„Niekto nás uvidí,“ namietala.
„Iba ak z kozmu,“ pobavil sa. „Hanbíš sa pred mimozemskou civilizáciou?“
Uškrnula sa. Omotala nohy okolo jeho bedier, keď si na neho sadla. „Na streche, vravíš?“
„Prečo nie,“ usmieval sa znovu. „Bude to špeciálna spomienka.“
„Dobre,“ povedala a jemne sa obtrela o jeho pery, „ale najprv pre mňa niečo urobíš.“
„Rád,“ usmial sa prefíkane.
„Počkaj, nie! Nie to. Počúvaj ma.“ Pevne ho chytila za obe ruky a pokúsila sa ho ešte chvíľu udržať pri zmysloch. Hlboko mu zaklonila hlavu a pozrela mu do očí.
„Presvedčíš Kristy, aby sa odsťahovala od kamošiek... a bývala so mnou.“
„Čože?!“

Toby nebol spokojný. Vôbec nebol spokojný. Uznával však jednu vec. A to, že Lalovi musia pomôcť skôr, ako sa úplne zblázni. Doteraz sa Toby a Lizzy dívali na neho a na Kristy s odstupom, čakali či Lalo predsa len nezmení rozhodnutie a nepošle Kristy do kelu. No keďže nič také sa nekonalo, Lizzy sa rozhodla pre niečo mimoriadne šľachetné. Lalo, rovnako ako Toby, sa pre ňu stal veľmi dôležitým. Občas sa jej zdalo, že tí dvaja sú ako balenie dva v jednom. Boli nerozluční. Preto nemohla chodiť s Tobim a zároveň si Lala neobľúbiť ako skutočného brata. Bol to priateľ, záležalo jej na ňom. A taktiež ani ona nemala chuť dívať sa na Tobiho trápiaceho sa pre svojho najvernejšieho parťáka. Robila to pre oboch chalanov. A pre ňu to bola obeta ako žiadna iná.
Iste, najdôležitejšiu úlohu v tom všetkom mala plniť Drea. Elizabeth jej dôverovala, no aj tak mala obavy. A tiež výčitky. Nemohla si odpustiť, že na Dreine plecia naloží ešte viac starostí. Ostávalo jej iba spoľahnúť sa aj na Johnnyho a poprosiť ho, aby jej pomáhal. Ak by mu situáciu dokázala podať bez toho, aby prezradila, že je to všetko kvôli Lalovi, vedela, že pre Dreu urobí čokoľvek.
A tak v sa v sobotu večer Lizzy vybrala za Dreou a za Ashley. Toby dostal na starosti vybaviť to s Kristy a Elizabeth sa teraz musela dohodnúť s Dreou. Zaklopala a Ash ju so širokým úsmevom vpustila dnu.
„Kde je Drea?“ spýtala sa Lizzy, keď sa rozhliadla. V izbe bola iba Ashley, pôsobila na gauči s Dreiným laptopom v lone a s obrovskou misou pukancov na dosah. Lizzy si sadla vedľa nej.
„U Johnnyho,“ povedala jej Ash.
„Jasné.“ Lizzy si vzala za hrsť kukurice. „Zavoláme jej.“
Ash odtrhla oči od obrazovky a pozrela na kamarátku. Uvažovala, čo je také dôležité, aby Lizzy kvôli tomu Dreu rušila. Položila laptop na stolík, objala si kolená a zahľadela sa na ňu pozornejšie.
„Lizzy? Stalo sa niečo?“
„Radšej vám to poviem naraz,“ odvetila.
„Dobre teda.“ Ash sledovala, ako Lizzy vyťahuje mobil a potom volá Dreu na záhadnú seansu. Ashley neušlo, že dnes vyzerala napätá viac, ako obvykle. Okrem toho si neustále palcom šúchala jazvu na dlani. Nevedomky, ale práve to bolo pre Ash jasným signálom.
„Lizzy,“ ozvala sa potichu, „mala by si to Tobimu povedať.“
Elizabeth sa zarazila. „Čože?“ vyhŕkla.
Ash ju vzala za ruku. Pritúlila sa k jej dlani a potom ju do nej vrúcne pobozkala. „To ťa trápi, však? Už znovu... Bojíš sa povedať mu pravdu.“
Lizzy sa usmiala. „Má cenu to pred tebou zatĺkať? Vždy vieš, na čo myslím.“
„Lizzy, Toby ťa má naozaj rád, síce určite nie viac ako ja, ale ľúbi ťa.“
„Zľakol by sa,“ pokrútila Lizzy hlavou a zatvorila oči.
„A kto by sa nezľakol?“ zvolala Ash. „To je predsa jasné, je to normálne. Ja hovorím, že to prijme a bude na teba hrdý.“
„Hrdý!“ vyštekla Lizzy. „A práve za to! Nie je to nič chvályhodné a už vôbec nie obdivuhodné.“
„V tomto sme sa vždy rozchádzali,“ podotkla Ash. „Podľa mňa, prekonať strach a riskovať, brániť seba aj iných a mať tak veľa odvahy, obdivuhodné je.“
„Ale Toby je pacifista! On by niečo také spraviť nikdy nedokázal. Odsúdi ma.“
„Tak to potom prestanem byť pacifistom ja,“ povedala Ash a uškrnula sa. „Nie, Lizzy. To nespraví. Okrem toho, sama dobre vieš, že by ste nemali mať tajnosti. Musíš mu dovoliť, aby spoznal všetky tvoje stránky. Nechcela by si to? Nechcela by si, aby o tebe vedel úplne, úplne všetko, tak ako ja?“
„Neviem,“ povedala Lizzy neisto. „Neviem či to chcem. Ty si moje svedomie, Ash. Načo mi bude ďalšie?“
„Tu nejde o to. Viem, že s ním chceš ostať Lizzy. Veď po ňom blázniš už roky. Budeš žiť s ním, nie so mnou. To on ti musí byť najbližší.“
Lizzy sa natiahla dopredu a Ash silno objala. Nech sa deje, čo chce, pomyslela si Elizabeth, nikdy jej nebude nikto bližší ako Ashley. Aj po tom, ako Tobimu povie pravdu.
Vošla Drea.
„Ahojte. Tak, čo sa deje?“
„Poď sem k nám, Drea. Potrebujem vám niečo povedať.“ Lizzy sa posunula, aby si Drea mohla sadnúť do stredu medzi ne. Na obe sa zadívala. Ash aj Drea sa tvárili trochu prekvapene a hlavne zvedavo.
„Drea,“ začala Lizzy, „dostala som jeden taký nápad. A preto by som potrebovala vedieť či si otvorená možnosti, že by si sa aj s Ash presťahovala.“
Drea zažmurkala. „Presťahovať sa? Ale prečo?“
„K tomu sa dostaneme,“ uistila ju Lizzy.
„No, ak by to bolo pre dobrú vec... A v podstate by nebolo najhoršie dostať sa ďalej od Lala.“
Lizzy prikývla. „U nás je po Kivi stále jedna voľná posteľ,“ povedala. „Mohli by ste ísť k dievčatám.“
Drea sa zamračila. „Práve si povedala, že je tam miesto iba pre jedného človeka, Lizzy. Ako sa tam všetky pomestíme?“
Elizabeth sa na ňu uprene zahľadela. „Pomestíte sa... ak ja odídem.“
„Čože?“ prekvapila sa Ashley.
„Presne tak. Nie je to jednoduchá voľba, ale počúvajte ma. Baby, rozhodla som sa, že budem nejaký čas bývať s Kristy.“
Drea a Ash na ňu zízali, akoby spadla z jahody. Keď sa spamätali, vymenili si pohľady a znovu sa zatvárili, akoby si mysleli, že Lizzy načisto preskočilo.
„To akože...tu? Spolu? Ty? A ona?“ jachtala Drea. „Prečo, preboha?“
Lizzy sa však namiesto toho, aby na ňu pozrela, zahľadela na Ashley. „Potrebovala by som sa s Dreou pozhovárať sama,“ povedala jej priamo. „Ash, prosím, mohla by si nás nechať? Potom za tebou prídem k dievčatám.“
Ashley sa bez slova zdvihla. Ostala pokojná, netvárila sa dotknuto. Vedela, že Lizzy jej neskôr všetko vysvetlí. Počula to v jej prísľube, že za ňou ešte dnes pôjde. Pozrela na Dreu a potom potichu vykĺzla von z izby.
Na Dreino prekvapenie sa Lizzy zošuchla z gauča a sadla si na zem. Bola rovno pred Dreou, pri jej nohách a dôverne ju vzala za obe ruky. Tvár jej pokrivila naliehavosť a zúfalstvo. „Drea,“ vydýchla, „tak ma to mrzí. Potrebujem ťa o niečo požiadať. O niečo mimoriadne.“
Drea sa nestačila čudovať. „Lizzy, čo to...?“
„Prosím,“ naliehala Elizabeth. „Prosím ťa, Drea. Verím ti, veľmi ti dôverujem, inak by som nič také od teba nikdy nežiadala.“
„Ale čo je to, Lizzy? Čo odo mňa potrebuješ?“
„Moje dievčatá. Musíš sa mi o ne postarať. Namiesto mňa.“
Drea sa zhrozila. „Čo to vravíš? Ako by som mohla? Zďaleka by som to nezvládla ako ty. A hlavne teraz... teraz keď...“ sklonila hlavu. „Nerozumiem, prečo to odo mňa chceš.“
„Lebo ja sa teraz musím sústrediť na iné veci. Žiadam od teba priveľa, ja to dobre viem, ale si jediná, komu tak verím a jediná, ktorá to môže spraviť. Ash je dobrá, postarala by sa o ne, ale nevie ich ochrániť, alebo pomôcť, ak by sa niečo prihodilo. Zato ty áno. Si silná, veľmi silná. Ešte viac ako ja.“
„Hlúposť!“
„Je to pravda. Keby som bola na tvojom mieste, bola by zo mňa troska. Preto viem, že ty to zvládneš. Nie je to len tak, Drea. A najmä nie s Lolou. Je takmer úplne sama. Potrebuje priateľku, sestru a matku, všetko v jednom človeku. To som sľúbila jej starej mame. Veľmi sa na mňa spoliehala. Teraz sa musím ja na teba.“
„To nezvládnem,“ vravela Drea. „Lizzy, to dokážeš len ty. Ty a nikto iný.“
Elizabeth jej slová zamietla a pokračovala. „A Ash, na ňu treba byť vždy milý. Tiež má zlú rodinu. Všetky ich treba strážiť, všetky.“
Drea netušila, čo má robiť. Lizzy ju tak veľmi prosila... No prevziať na seba toľkú zodpovednosť, by znamenalo odhodiť slabosť a trápenie nemilosrdne potlačiť. Už žiadne ľutovanie sa, žiadna apatia. Pevne zovrela Lizzy dlane. „Povedz mi prečo,“ požiadala ju.
„Vieš to, Drea. Vieš prečo a vieš pre koho. Preto sa na teba budem môcť napokon spoľahnúť.“
Drea privrela viečka. „A ty mu... pomôžeš?“
„Aj s Tobim. Nenecháme ho Kristy. Odsťahuj sa k dievčatám a dovoľ, aby som s ňou bývala tu. Budem ju mať deň-noc na očiach a nedovolím jej hrať sa s Lalom, ako sa jej zapáči.“
Drea si potichu odfrkla, no potom sa na Lizzy smutne usmiala. „Vedela si, že budem súhlasiť, však?“