SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Itachi no itami 1

Poviedka o Itachim. Nečítajte, ak ste nevideli diely, kde bola ukazovaná jeho minulosť. Niektoré veci sú priamo citované z anime, iné som si vymyslela.
Nech sa páči, čítajte. Odporúčam si k čítaniu pustiť soundtrack Itachi's theme - senya. Potom zanechajte nejaké komentíky, nech viem, či mám pridať ďalšiu časť. Innocent Wink

_______________________________________________________________________________

Spomínam si na deň, keď moju dedinu ohrozoval maskovaný muž, ktorý ovládal Kyubiho. Bál som sa, ale nie o seba. Bál som sa o svojho bračeka. Bol ešte maličký, mal len niekoľko mesiacov. Chránil som ho vlastným telom. Nezniesol by som, keby sa mu niečo stalo. Nedokázal by som bez neho žiť...

Keď som mal trinásť, deň po tom, ako som sa stal kapitánom ANBU, si ma zavolal Hokage. Ako misiu som dostal špehovať svoj klan na stretnutiach a tieto informácie mu referovať. V deň, keď sa dozvedel, že náš klan Uchiha plánuje prevrat sa začalo moje osobné peklo.
„Itachi, rada starších rozhodla, že tvoj klan musí byť vyhladený. Bude to tvojou misou.“ Prikázal Hiruzen Sarutobi.

Nevedel som zaspať po mnoho nocí. Predstava toho, že... by som mal zabiť... Sasukeho... nevinné dieťa... svojho milovaného bračeka... ktorý pre mňa znamená viac, ako Konoha. Viac, ako akýkoľvek mier v milovanej Konohe, viac, ako naši rodičia... viac, ako môj už aj tak zničený život. Je pre mňa zmyslom celej mojej existencie a sveta. Bez neho...
Zdvihol som sa z postele, obliekol sa a vykradol sa von oknom. Pod rúškom tmy som sa nepozorovane preplížil cez náš Uchihovský „kútik“. Pre istotu som aktivoval aj svoj sharingan, aby som mal väčšiu istotu, že ma nikto nesleduje. Zastavil som sa až pred dverami do pracovne Hokageho. Jemne som zaklopal a vošiel dnu.
„Čo ťa ku mne privádza v takúto nočnú hodinu, Itachi-kun?“ Zrejme som ho zobudil. Mal červené oči a pôsobil unavene.
„Hokage-sama,“ sklopil som oči, „nedokážem splniť svoju misiu,“ podišiel som k jeho stolu, „je to naozaj nutné? Môžem ich presvedčiť-“
„Itachi,“ prerušil ma, „tvoj klan sa čoskoro postaví proti celej dedine. Môže rozpútať ďalšiu vojnu. To nedovolím. Navyše,“ dal si z hlavy dolu svoj klobúk a položil ho pred seba, „stále je tu hrozba, že tvoj klan bude spolupracovať s maskovaným Uchihom, ktorý pred siedmimi rokmi takmer zničil Konohu a ovládal Kyubiho. Momentálne tu nie je nikto taký silný ako Yondaime,“ zhlboka sa nadýchol, „ty jediný si vhodný na túto misiu. Máš silnejší sharingan ako ktokoľvek v klane. Len ty ich môžeš...viem, že to pre teba bude ťažké.“ Ani netuší, ako.
„Chápem. Nenávidím násilie. A môj klan by ho len vyvolal,“ zamrmlal som, „mám však jednu podmienku,“ vrhol som naňho naliehavý pohľad, „Sasuke... bude žiť. Nezabijem ho.“ Bude ma nenávidieť. Bude ma hľadať a snažiť sa ma zabiť. Bude nútený byť stále silnejší. A jedného dňa ma nájde. Vtedy mu poviem celú pravdu a spoločne sa vydáme za maskovaným mužom. Sám by som ho nezvládol. Môj Mangekyo sharingan nie je ani zďaleka taký silný ako jeho.

Svoju rodinu som miloval, ale dokázal by som ich zabiť, keby od toho závisel Sasukeho život. Zabil by som každého na svete, keby to znamenalo, že on bude žiť. Obetoval by som preňho svoj život...

„Nii-san, trénuj ma so shurikenmi,“ prišiel za mnou. Usmieval sa od ucha k uchu. Očká mu žiarili. Práve vtedy som sa rozcvičoval na zajtrajšiu misiu. Mal som ísť do susednej dediny vyprevadiť feudálneho lorda.
„Teraz nemôžem, Sasuke,“ usmial som sa naňho.
„To hovoríš vždy,“ založil si ruky a nafučal sa. Bol roztomilý.
„Sasuke,“ zakýval som naňho prstom, aby išiel ku mne. Ťukol som ho do čela. Dal som mu tým malý kúsok zo svojich síl. Pre budúcnosť, keď sa budeme snažiť zabiť Madaru. Vyhľadal som ho pred niekoľkými dňami. Nebolo pochýb, že by to bol niekto iný. Dlhé čierne vlasy, abnormálne množstvo chakry a mocný sharingan. Dohodli sme sa, že mi pomôže s mojou úlohou. Vždy sa chcel pomstiť svojmu klanu, ktorý ho zradil.
„Vždy to robíš, nikdy nemáš čas,“ chytil do ruky shuriken a rozbehol sa s ním proti stromu, „pozeraj sa na mňa, Itachi.“
„Sasuke!“ Zakričal som za ním, ale už bolo neskoro. Potkol sa o koreň stromu a vytkol si členok.
Domov som ho odniesol na chrbte.
„Neplač, Sasuke. Tvoj veľký brat je tu aby ťa ochránil, nech sa deje čokoľvek.“
Bolo skvelé cítiť, ako ma objíma. Už len niekoľko týždňov a bude ma na smrť nenávidieť. Staral som sa o neho, ako najlepšie som vedel. Ešte zopárkrát som ho ťukol po čele.
Už mala byť len jedna schôdza nášho klanu. Len jedna a malo prepuknúť povstanie. Moja misia mala byť splnená deň predtým.

Noc, ktorá bola pred tým dňom som celú prebdel. Išiel som do Sasukeho izby a ľahol si k nemu.
„Nii-san...“ Prebudil sa.
„Pssst, len spi ďalej, Sasuke. Zajtra budeš mať ťažký deň.“
„Mám skúšky v hádzaní kunaiov. Prídeš sa na mňa pozrieť, nii-san?“ Hovoril rozospato, no aj tak bol v jeho hlase náznak vzrušenia. Jeho prvá skúška. Odpusť mi.
„Prepáč, zajtra nemôžem. Mám misiu,“ vyvraždiť celý klan – dodal som si v duchu.
„Hmm...“ Vydal zo seba smutný tón. Privinul som si ho.
Zaspal rýchlo, „Sasuke, spi, kým môžeš. Užívaj si tieto posledné hodiny pokoja, kým môžeš. Už nič nebude, ako predtým...“ Šepkal som. Do vankúša vsiakla moja slza. Toto je posledný krát, čo som tu. Už nikdy nebude nič také, ako predtým. Zničím mu celý život. Úbohé dieťa, ktoré sa stane poslom nenávisti a pomsty. Budú to jediné veci, ktoré ho budú hnať dopredu. Ale len toto je najúčinnejší spôsob, ako zosilnieť. Sasuke, spolu Madaru porazíme a prinesieme Konohe mier! Nikto už nebude viac trpieť!
Bol som unavený. Unavený z celého svojho života.
„Sasuke...“ Zamrmlal som. V spánku vyzeral tak pokojne a vyrovnane... a ja mu tento výraz navždy vezmem. Zaspal som, ale nebol to spánok ako spánok. Každú chvíľu som sa strhával. Brat spal až priveľmi pokojne. Nič netušil.

Svitlo ráno čierneho dňa Uchiha klanu. Zobudili sme sa na uši-drásajúce pípanie budíka.
„Nii-san, dobré ráno,“ objal ma.
„Aj tebe, Sasuke,“ pobozkal som ho na čelo. Nevinné čierne očká malého dieťaťa sa na mňa usmiali. Celá rodina sme sa spolu naraňajkovali. Nedokázal som sa pozrieť otcovi ani matke do očí.
„Itachi, v poslednej dobe si nejaký iný,“ načal otec.
„To sa ti len zdá,“ odpovedal som trochu nervózne.
„Má veľa práce. Vieš, čo je to byť kapitánom ANBU?“ Obraňovala ma mama.
„Hmm...“ Vzdal to, „a čo máš dnes na pláne, Itachi?“ Opýtal sa.
„Mám misiu.“
„Nezabudni, že zajtra začneme s povstaním.“ Pripomenul mi. Akoby som o tom nevedel.
Vyprevadil som Sasukeho do školy.
„Nezabudni na postoj, keď budeš hádzať kunaiom. Veľa šťastia na skúške. Určite budeš najlepší.“ Posledný krát som mu ťukol prstom do čela.
„Nii-san, keď sa dnes vrátim, pomohol by si mi s domácou úlohou?“
„Odpusť, Sasuke. Nemôžem. Si múdry, určite na to prídeš aj sám,“ posledný krát som ho objal. Urobil nespokojnú grimasu. Zasmial som sa.
„O chvíľu mi začne hodina. Musím ísť,“ vymanil sa z mojich rúk, „maj sa, nii-san.“ Zakýval mi a rozbehol sa k ostatým deťom. Úsmev sa mi vytratil. Išiel som za Hokagem.

„Itachi-kun,“ zdvihol zrak od papierov.
„Musíte dnes Sasukeho zdržať v škole,“ vychrlil som naňho hneď, „nesmie byť pri tom.“
„Takže si sa ho rozhodol ušetriť,“ vstal, „prídem im urobiť prednášku. Vráti sa, keď sa zotmie. Dovtedy musíš byť hotový,“ potľapkal ma po pleci, „zabrániš tým svetovej vojne ninjov, Itachi. Aj keď ťa budú všetci považovať za chladného vraha svojho klanu, v skutočnosti budeš hrdinom.“ Zaťal som dlane do pästí.
„Prosím, postarajte sa o Sasukeho,“ prikývol, „ďakujem, Hokage-sama.“ Uklonil som sa a potom som odišiel.

Madara sa sám ponúkol, že mi pomôže s mojou úlohou. Mali sme sa stretnúť pred zotmením. Dohodli sme sa pred týždňom. Ešte stále svojmu klanu neodpustil, že ho pred rokmi zradil a obrátil sa mu chrbtom. Celé tie dlhé roky čakal na tento deň.

Potajme som sledoval Sasukeho skúšky. Bol naozaj talentovaný. Po chvíli som zamieril do parku v Konohe. Už sa sem viac nebudem môcť vrátiť.
„Uh, Itachi, kde si sa tu nabral?“ Kýval mi môj kamarát z ANBU.
„Potreboval som si prevetrať hlavu. A ty?“ Usmial som sa falošným úsmevom. Vôbec som nemal náladu sa usmievať.
„Idem navštíviť svojho otca do nemocnice.“ Odpovedal, „cez park je to kratšie.“
„Čo sa mu stalo?“
„Zranil ho Piesočný ninja,“ slovo „Piesočný“ vypľul. Celá Konoha nenávidela Sunagakure, kvôli jej neustálym útokom na nás.
„Prepáč, musím ísť,“ uvedomil som si, keď som sa pozrel na oblohu. Slnko zapadalo.

Madara ma čakal pred vstupom do dediny ukrytý v lese.
„Madara-sama,“ uklonil som sa, keď som pristál na konári stromu. Mal svoju obvyklú bielu masku s červenými vlnovkami. Jeho chakra bola neuveriteľná.
„Ideme,“ zavelil a spoločne sme nepozorovane vnikli do Uchihovského „kútika“. Aktivoval som sharingan.

Toľko kriku som v živote nepočul. Nikdy som necítil takú bolesť. Nie fyzickú. Ja som bol momentálne najsilnejší zo všetkých v klane. Nikto okrem mňa nemal Mangekyo až na Madaru. Táto bolesť bola psychická. S každým vzatým životom sa mi na konkrétneho človeka vynárali spomienky.
Konal som rýchlo. Najhoršia časť ma však ešte len čakala.
Vkročil som do nášho domu. Oblečenie som mal nasiaknuté krvou.
„Itachi! Čo sa ti stalo?!“ Mama, ktorá práve stála pri umývadle a umývala riady, ku mne okamžite pribehla. Naozaj nepočuli zvonka tie výkriky?
„Čo sa deje vonku? Si v poriadku?“ Otec bol nervózny.
„Už nejaký čas to trvá.“ Dodala mama, „ublížil ti tam vonku niekto?“
„Mama, otec,“ nadýchol som sa. Nevedel som ako začať, „ja som ten, ktorý je príčinou toho všetkého. Ste poslední z klanu.“ Vysvetlil som im situáciu a svoju misiu od Sandaimeho.
„Tušil som, že na špehovanie vyberú teba, ale nechcel som si nahovárať, že by to bola pravda. Nič ti nevyčítam. Bolo hlúpe vôbec myslieť na coup d’etat. Som hrdý na to, že môj syn je múdrejší, ako jeho otec.“ Obaja kľačali predo mnou na zemi s rukami za chrbtom.
„Postaraj sa o Sasukeho.“ Šepkala mama, „postaraj sa o to, aby prišiel za tebou a spolu ste porazili Madaru.“ Vzdychla, „ľúbime ťa, Itachi.“
„To čo robíš, je správne.“ Hovoril otec, „urob to. Teraz!“ Zvýšil hlas. Všetci sme počuli kroky. Kur*a, Sasuke je tu skôr!
„Odpusťte,“ chytil som katanu a zahnal sa ňou. O pár sekúnd otvoril dvere.
Pomaly otváral a nakúkal dovnútra. Mesačné svetlo osvietilo jeho vystrašenú tvár. „Mama, otec!“ Uvidel ich mŕtve telá a rozbehol sa k nim. Zastal však v strede cesty. Pohol som sa smerom k nemu. Všetky emócie a pocity zo mňa vyprchali. Vystrašene predo mnou cúval.
„Nii-san,“ spoznal ma, „nii-san, mama a otec sú... Prečo? Prečo... Kto to urobil?!“ Nevedel, že som to bol ja. Hodil som shuriken, ale len tak, aby ho trochu škrabol. Ostal šokovaný, „nii-san, čo si...“ Uvedomil si. Vystrašene na mňa hľadel.
„Nii-san, čo robíš?“
„Hlúpy malý brat,“ prerušil som ticho. ,Mangekyo Sharingan!‘ Ukázal som mu svoje spomienky, ako som vykonával svoju misiu. Musí ma nenávidieť. Musí. Inak nedosiahne silu.
Kričal. Strašne kričal, „prestaň!!! Nii-san! Neukazuj mi to!“ Chytil sa za hlavu, „prečo... Prečo si to urobil?!“ potom prišla na radu ilúzia s našimi rodičmi, „mama, otec... Nerob to, nii-san!“ Nastal jeho ďalší srdcervúci výkrik. Stačilo. Vypol som Mangekyo. Klesol k zemi držiac sa za hlavu. V jeho očiach sa začala rodiť nenávisť, „prečo... Prečo si...“
„Aby som videl, čoho som schopný,“ odvetil som chladno.
„Čoho si bol schopný? Takže to? Zabil si všetkých z toho dôvodu?“
„Je to dôležité,“ vydýchol som.
„Čo do pekla... Ne*er ma!“ Kričal. Rozbehol sa proti mne. Moja ruka sa automaticky vystrela a zasiahla ho do brucha. Zložil sa na zem rovno pred otca. Vytiekli mu slzy. Pristúpil som k nemu. Rýchlo sa zodvihol a hnaný strachom sa rozbehol ku dverám.

Bežal po ulici a jeho prekážkami boli mŕtve telá členov Uchiha klanu. Kričal a plakal.
„Nezabíjaj ma!“ Postavil som sa pred neho, „nezabíjaj ma,“ triasol sa mu hlas.
„Teba ani nemá cenu zabíjať. Hlúpy malý brat. Ak ma chceš zabiť... preklínaj ma, nenáviď ma... Ži si svoj odporný život... utekaj. Utekaj a drž sa svojho života.“ Povedal som mu, ako môže získať aj on svoj Mangekyo. „Keď budeš mať oči ako ja, príď za mnou.“
Padol na kolená. Zatvoril oči a keď ich znovu otvoril, mal sharingan prvého stupňa. Aktivoval ho už v takomto veku! Nie je pochýb o tom, že v budúcnosti má možnosť získať Mangekyo. Šokovane som vydýchol. Otočil som sa a bežal preč. Nechcem sa pozerať na to, čo som mu spôsobil.
„Počkaj!“ Kričal. Utekal za mnou. Hodil po mne kunaie. Tým, že používal sharingan, boli jeho útoky veľmi presné. Použil som svoju katanu, aby som ich odrazil. Na zem dopadla moja čelenka. Keď som ju zodvihol a uviazal si ju naspäť, pozrel som na neho. Oči mal znova čierne. Nie. Nedalo sa to udržať. Všetko sa vo mne vzoprelo. Na lícach som ucítil zradné slzy, ktoré mohli všetko pokaziť. Padol tvárou na zem a nehýbal sa. Kľakol som si k nemu a otočil ho. Nejavil známky vedomia. Vzal som ho na ruky a privinul si ho.
„Tento je posledný,“ ozvalo sa za mnou.
„Madara-sama.“
„Odstúp od neho,“ vyťahoval z vrecka kunai. Otočil som sa k nemu so Sasukem v náručí.
„Nie. Môjho brata nie,“ cúval som pred ním. Keby som ho položil na zem, nemal by som zaručené, že by ho Madara v tej rýchlosti nezabil. A s ním na rukách som toho veľa podniknúť nemohol. Oči som mal vyčerpané, takže ich využitie tiež nepripadalo do úvahy. Ostalo mi len pred ním ustupovať.
„Dohoda znela celý klan. Chceš meniť podmienky?“ Kráčal ku mne a ja som ustupoval. Musím niečo urobiť.
„Áno. Pomstil si sa predsa celému klanu.“ Snažil som sa vykľučkovať, „nechaj ho žiť. Inak použijem svoj Mangekyo...“
„Itachi,“ zasmial sa, „proti môjmu večnému je tvoj ničím. Dobre. Nezabijem ho. Ale budeš plniť moje rozkazy. Nastúpiš do organizácie Akatsuki. Mojím tlmočníkom je v nej Nagato. Ak sa nepridáš, neručím za to, že budem nešikovný a môj shuriken náhodou zasiahne tvojho-“
„Akcetptujem to,“ povedal som chladne.
Brata som odniesol k Sandaimemu a odtiaľ som išiel s Madarom k Akatsuki. Pridaním k nej získam dozor nad jej konaním. Aspoň nejako budem môcť ochraňovať Konohu.

„Prišiel nový člen,“ oznámil Pain ostatným. Vkročil som do sály plnej takých vrahov, akým som bol v podstate aj ja. Ninja triedy S.
„Uchiha Itachi,“ muža, ktorý tak žiadostivo povedal moje meno som poznal. Bol to stratený ninja z Konohagure – Orochimaru. Tušil som, že s ním budú problémy, preto som bol v strehu a sharingan som nechal stále aktivovaný.
S Orochimarom som tvoril dvojčlenný tým. Pain to zdôvodnil tým, že ninjovia z rovnakej dediny by mali byť spolu. Bol chladný a slizký ako had. Moje podozrenie sa potvrdilo, keď ma odzadu napadol. Nebol som prekvapený. Moje oči predvídali jeho úmysel, tak som mohol naňho použiť svoje genjutsu. Chcel moje telo aby na seba mohol použiť Fushi Tensei.
„Niekto, kto používa vzácny sharingan, stojí rovno predo mnou,“ hovoril, zatiaľ čo ma v mojej ilúzii znehybnil hadom, „som tak šťastný. Teraz si vezmem tvoje telo.“
Už sa to nedalo počúvať. Naozaj si myslí, že ma dostane tak ľahko? Teraz som ho znehybnil ja.
„Nemožné! Paralyzoval si ma svojim genjutsu! Sila týchto očí,“ sklopil hlavu, „úžasné!“ Nepoužil som naňho veľa sily. Využil to a chcel urobiť nejaké pečate. Nedovolil som mu to a odsekol som mu ruku.
„Orochimaru, pred mojimi očami sú všetky tvoje jutsu zbytočné.“
Deň na to Orochimaru opustil Akatsuki.

Čas plynul a každá minúta bez Sasukeho bolela ako keď sa opakovane pichá nôž do otvorenej rany na srdci. Konohagure na moju hlavu vypísala vysokú odmenu. Neznášal som násilie. Ale bol som nútený sa brániť. Väčšinou som využíval genjutsu. Je to najmenej krvavá cesta...

5
Průměr: 5 (3 hlasy)