Krvavý bozk

Ťažké kvapky dažďa pomaly stekali po okne a ja som ich uchvátene pozoroval zo svojho pohodlného kresla pofajčievajúc moje milované Petry pepermintové. Odjakživa som miloval dážď. Vždy keď som trpel jeho ochranná clona ma schovala aj s mojou bolesťou pod svoje krídla, a keď utíchol, bolesť odišla spoločne s ním. Svoje šťastie, som tiež zdieľal spoločne s dažďom. Tancoval som v teplých letných prehánkach a kúpal som sa v dlhých búrkach načúvajúc duneniu hromov a čakajúc na dúhu. Moje telo osvetľovali blesky a ja som sa cítil ako blázon. Šťastný blázon.

Popri rozjímaní som zašmátral po cigaretách ale krabička bola prázdna. Nezostávalo mi nič iné iba ísť si do krčmy kúpiť nové. Noc je ešte mladá, bez cigariet nevydržím.

Len čo som otvoril vchodové dvere, zmocnil sa ma dokonalý pokoj. Mal som na sebe len tričko bez rukávov a tak som bol okamžite mokrý ako myš. Mne to však nevadilo, každú jednu kvapôčku som vnímal ako dar. Kým bude pršať, bude život. Dážď bol chladný a osviežujúci, mal som chuť si v ňom opäť zatancovať, avšak cigaretky volali.

Vstúpiac do krčmy ma omaril otrasný smrad. Smrad alkoholu, potu a špinavých ľudských tiel. Sem-tam som ucítil aj omamnú vôňu cigaretového dymu. Ten mi samozrejme nevadil, veď som tuhý fajčiar. Ale ten pot... Prečo v tomto meste musí byť v noci otvorená iba táto otrasná putyka? Už viem... pretože je to zapadákov. Čo najrýchlejšie som si kúpil cigarety a chcel som ísť preč, keď vtom ma niekto zdrapil za ruku. Vrhol som vražedný pohľad na dotyčného, ktorý narušil moju diskrétnu zónu. Bol to akýsi šedivý, bradatý bezďák.

„Okamžite ma pustite!“
„Len čo sa s tebou trošku pohráme!“

Bezďák a jeho kumpáni sa šialene zasmiali a vytiahli ma von z krčmy. Prvýkrát v živote som preklínal deň, kedy som začal fajčiť. Jeden z bezďákov ma chytil za ruky a druhý mi začal rozopínať opasok. Prvýkrát v živote ma naozaj zachvátil strach.

„Stojte! Prestaňte!“

Pozrel som sa za hlasom. Patril mužovi pomaly sa vynárajúcemu z tmy. Bol nízky, chudý a dlhšie svetlohnedé vlasy mu padali na plecia ako vodopád. Pozeral sa do zeme, a tak som nevidel jeho tvár.

„Ale, ale koho to tu máme? Nejaký holobriadok ma tu bude oberať o môj čas, ktorý môžem stráviť v tomto krásnom chlapčekovi? Prac sa preč, kým mám dobrú náladu!“

,Holobriadok´ zdvihol zrak a ja som v tom momente zmeravel. Mal tie najkrajšie oči aké som kedy videl. Ich krása sa proste nedá vyjadriť slovami. Keď sa zaleskli vo svetle pouličných lámp v jeho vražednom pohľade sa nebesky modrá snúbila s priesvitne sivou. Videl som v nich naraz toľko dobra a zároveň toľko zla... Vtom sa stiahli do uzučkej čiaročky a on spoza opasku vytiahol revolver, odistil ho a namieril na hlavného bezďáka. Tomu zmrzol úsmev na tvári a opatrne ma pustil. Čo najpomalšie sa otočil a potom aj so svojimi kumpánmi bleskurýchle zmizol.

Len čo boli všetci preč, muž pustil revolver na zem a zviezol sa na kolená. Priskočil som k nemu a poriadne som sa naňho pozrel. Preboha! Veď je to ešte len chlapec, nemôže mať viac ako sedemnásť rokov. Dotkol som sa ho a on sa strhol.

„Si v poriadku? Ďakujem ti za záchranu. Bohvie čo by so mnou tí prašiví psi porobili, keby si sa neobjavil, naozaj som ti do smrti zaviazaný. Pozývam ťa k sebe domov na čaj. Chceš?“

Čakal som na jeho reakciu. Akúkoľvek. No on mlčal. Vzal som to teda do vlastných rúk. Chytil som ho pod pazuchami a pomohol som mu vstať. Opatrne som ho chytil za ruku. Zarazilo ma aká bola teplá, ale páčilo sa mi to, a tak som ju stisol a potiahol. Neodporoval mi. Zaviedol som ho teda k sebe domov.

„Topánky nechaj prosím ťa pred dverami, aby si nezablatil verandu, dnes som umýval.“

Apaticky sa vyzul a vošiel dnu, tam ostal stáť ako soľný stĺp a nehýbal sa.

„Vyzleč sa, dám ti niečo suché, nechcem aby si prechladol.“

Nehýbal sa.

„No tááák.“

Nič. Došla mi trpezlivosť. Podišiel som k nemu s úmyslom vyzliecť ho, no on sa roztriasol ako osika.

„Nemusíš sa ma báť. Ja ti nechcem ublížiť. Chcem len aby si sa obliekol do niečoho suchého. Neublížim ti, ver mi.“

Pomalinky som k nemu podišiel a kľakol som si pred neho. Pozrel sa mi do očí a ja som na chvíľku stuhol. Jeho pohľad bol plný utrpenia a bolesti, plný nedefinovateľnej túžby a niečoho čo som nepoznal. Ale najmä bol prekrásny. Vtom sa mu po líci skotúľala jedna osamelá slzička a on sa odo mňa odvrátil. Sadol som si vedľa neho na posteľ a objal som ho.

„Vidíš, neublížim ti. Som tvoj priateľ.“

Chvíľku som ho hladil po mokrých vlasoch a potom som ho pomaly začal vyzliekať. Už sa nebránil a prestal sa aj triasť, no keď bol nahý roztriasol som sa ja.Bol som zdesený. Po celom tele mal sinavé a fialkasté modriny. Nevedel som ako sa zachovať, čo povedať, a tak som povedal, že si idem von zapáliť. Sfajčil som tri cigaretky kým som sa upokojil, dokonca som si nachystal aj nejakú tú reč na utešenie ale keď som sa vrátil on už spal. Spal tak ako som ho nechal, nahý. Teraz som si ho mohol konečne poriadne poobzerať. Jeho tvár bola prekrásna. Mal dokonalú pleť a veľké hodvábne pery, ktoré boli ako stvorené na bozkávanie. Na čo to preboha myslím?! Odvrátil som od neho pohľad ale vápätí som ho vrátil späť a uprel som ho na jeho hruď. Kto mu to mohol urobiť? Kto mohol ublížiť tomuto mladému chlapcovi? Veď je to hriech! Je hriech poškvrniť takéto nádherné telo. Premohla ma chuť dotknúť sa jeho líca. Neodolal som a urobil som to. Tak hrejivé... Tak nádherné teplé...

„Pomôžem ti." Hovoril som to skôr sebe ako jemu, alebo som sa aspoň snažil nahovoriť si, že to dokážem. Poznal som sa. Neviem pomôcť ani sebe.

Pohľadom som zavadil o jeho spodné partie. Na svoj vek bol veľmi dobre vyvinutý a navyše oholený. Medzi nohami som ucítil dobre známe pnutie. Ach nie, teraz sa mi nemôže postaviť! Nemám čas si ho vyhoniť! Čo najrýchlejšie som chlapca obliekol do svojho pyžama a poprikrýval som ho. Keď mi jeho penis zmizol z očí, a nedíval som sa na jeho tvár, túžba ma prešla. Chvíľku som uvažoval či si nemám ísť ľahnúť do obývačky aby som sa zase nevzrušil ale moja sebeckosť zvíťazila nad zdravým rozumom, a keď som si ešte raz zapálil šuchol som sa pod perinku vedľa neho. Bolo tam vďaka nemu tak teplúčko. Prepadla ma strašná chuť objať ho a natisnúť sa naňho celým svojím telom. Odsunul som sa od neho radšej čo najďalej a otočil som sa k nemu chrbtom. On sa zrazu prekotúlil a zmaril môj plán „spať na kraji, čo najďalej od teba, aby sa mi nepostavil, lebo som si lenivý vyhoniť si ho“ dotykom svojich teplých rúk. Nalepil sa na mňa a ja som cítil na nahom ramene teplo, ktoré z neho sálalo aj napriek pyžamu. Cítil som jeho tlčúce srdce a jeho voňavý dych . Bol som nervózny ako nadržaný farár a môj dick ostošesť pulzoval. Znova. Začal som počítať ovečky, barany, kvapky dažďa, hviezdy na oblohe ale nie a nie sa upokojiť. Nie a nie zaspať. Keď som prestal myslieť na sprostosti a započúval som sa do tlkotu jeho srdca, zaspal som.

Zobudila ma strašná horúčava. Otvoril som oči a ospalo som sa pozrel na chlapca. Neuveriteľne sa triasol a na červenej tvári mal kropaje potu. Položil som ruku na jeho spotené čelo.

„Preboha! Ty horíš!“ Vyskočil som a zhodil som zo stolíka teplomer.
„Práve teba som potreboval!“

Strčil som mu ho pod pazuchu a počkal kým zapípal.

„39,8! Ku*va!“

Rýchlo som uvaril liter čaju, vystískal som doňho celý citrón a vyhrabal som Paralen.

„Otvor oči! Hej, otvor oči! Ku*va, neviem ako sa voláš!“
„N-nenadávaj. S-som Daisuke.“
„Och, vďakabohu Daisuke. Tu máš.“
„Čo to je?“
„To sú Paraleny, máš horúčku. Potrebuješ liek.“

Pozrel sa na mňa tými svetlomodrými očami a mňa skoro vykotilo.

„Ja nebudem jesť tabletky!“
„Daisuke, musíš! Ak si ich nedáš uvarí sa ti mozog!“
„Tak nech!“

Chytil som mu nos a on okamžite otvoril pusu. Strčil som mu tam dve tabletky a priložil som mu k perám pohár s čajom. Chtiac-nechtiac ich prehltol a napil sa. Keď som mu konečne pustil nos, napriahol sa, že mi jednu vrazí ale schmatol som mu obe ruky a položil mu ich nad hlavu.

„Č-čo to robíš?“
„Držím ťa.“
„To vidím! Pusť ma!“
„Nie.“
„Týýý! Ako sa vlastne voláš?“
„Som Takumi.“
„Takumi, okamžite ma pusti! Inak pôjdem preč a zavolám na teba políciu!“
„To teda nejdeš! Máš horúčku! Pekne ostaneš tu až kým sa nevyliečiš a potom si choď kam chceš a volaj na mňa koho chceš!“

Daisuke sa zamračil a odvrátil odo mňa tvár.

„Pustíš mi už konečne tie ruky?“

Ani som si neuvedomil, že ho stále držím v zajatí. Nechcelo sa mi ho pustiť.

„Pustím ťa ale iba pod podmienkou, že neodídeš kým sa nevyliečiš!“
„Ja som ťa zachránil pred tými bezďákmi! Mal by si mi byť vďačný! Ale ty nieee, ty mi budeš ešte rozkazovať čo mám robiť! Keby si neprišiel, ošukali by ťa ako tú poslednú kurvu!“

Pustil som ho, skrútil som sa na posteli do klbka a zatvoril som oči. Jeho slová boli horšie ako nôž. Ranili ma a mne narastala v krku po dlhom čase guča. Dlho som neplakal a pri ňom... pri ňom sa môj dôkladne vytvorený ľadovec okolo môjho srdca pomalinky začal roztápať. Bol ako oheň. Ako planeme šľahajúce všade okolo mňa. Jeho modré oči ma spaľovali. Pomaly ale isto som sa menil na prach. Kedy to začalo? Poznám ho ani nie deň a už mi záleží na tom čo hovorí. Mal by som to stopnúť. Rýchlo. Inak celý zhorím!

„Takumi, prepáč. Nechcel som ťa raniť. Ja len...nie som zvyknutý na to, že niekomu na mne záleží. Nie som zvyknutý na nezištnú pomoc, na pozornosť druhých ľudí. Som rád, že som ťa včera zachránil a s radosťou tu ostanem, kým nevyzdraviem."
„Super! Aj ja rád pomáham druhým ľuďom!“

Pravdou však bolo, že som sa cítil hrozne sám. Nemal som skoro žiadnych kamarátov a tí, ktorých som mal na mňa nemali čas kvôli práci a rodine. Moji rodičia žili ďaleko odtiaľto a s ostatnými príbuznými som nemal žiadne hlbšie vzťahy. Bol som osamelý. Veľmi. A navyše som mal odmalička fóbiu z tmy a samoty a v tomto veľkom dome, ktorý som zdedil po starkom som sa strácal. Mal som pocit, že som kvapka v oceáne, jedna maličká hviezda v mori planét a on... on prišiel ako anjel z nebies aby ma zachránil. Vďaka nemu som sa v noci po dlhej dobe konečne poriadne vyspal. Vďaka nemu som nemal zlé sny a nebudil som sa v noci spotený a zdesený. Potreboval som spoločnosť. Potreboval som jeho. Daisuke...

Daisuke sa na mňa usmial a pokrútil hlavou. Mal tak príťažlivé pery. Tak okúzľujúci úsmev. Začal som si uvedomovať, že sa pri ňom musím ovládať. Strčil som ho naspäť pod perinu a nalial som doňho liter čaju. Potom som sa vyhovoril, že musím ísť dačo uvariť, aby som si v kuchyni pofajčil a skrotil nervozitu a túžbu, ktorá sa ma čím ďalej tým viac zmocňovala, ale variť som naozaj neplánoval. Neviem variť a ani to nemienim nikdy skúšať. Objednal som dve kung pao, liter slivkového vína a cigarety. Kým donáška prišla, tie čom si kúpil včera zmizli ako gáfor v mojich pľúcach. Dúfal som, že Daisuke uverí, že som to uvaril ja. Chcel som sa pred ním ukázať v tom najlepšom svetle. Čakal som hodinu a vyfukujúc obláčiky dymu som sa pozeral von z okna. Stále pršalo. Nádhera.

Keď som s jedlom vošiel do spálne, skoro som odpadol. So beautiful... Daisuke ležal na brušku rozvalený cez celú posteľ a hlava s vláskami mu viseli dole.

„Daisuke, zobuď sa, urobil som kung pao. Poď sa najesť.“

Nič. Položil som teda jedlo na stôl a posadil som sa k nemu. Hľadiac naňho zmocnila sa ma obrovská túžba pohladiť ho po tej bledej spotenej tvári na ktorú sa mu lepili pramienky svetlohnedých vlasov vlhkých od potu. Vyzeral tak bezbranne. Keby som chcel, mohol by som ho zviazať, zalepiť mu ústa, nabodnúť ho na svoj stoporený úd a počas sexu ho zaškrtiť. Áno...mohol by so ho znásilniť a zabiť. Ale ja sa ho chcem iba dotknúť. Zvíťazila moja túžba. Natiahol som ruku a dotkol som sa jeho líca. Len jemne ako pierko padajúce z oblakov do oceánu. Vtom zapriadol ako mačiatko, ponaťahoval sa a pomaly zdvihol viečka. Bolo to to najrozkošnejšie čo som kedy videl. Neviem prečo, skoro som sa rozplakal.

„Urobil som obed Daisuke, poď sa napapať.“

Daisuke zo seba skopol perinu a pomaly položil na môj storočný koberec obe nohy. Keď sa však postavil, zakymácal sa a ja som k nemu ledva stihol priskočiť skôr než spadne. Takto spadol tiež, ale do môjho náručia. Pevne som ho objal a na malilinkú chvíľku, kým som mu nepomohol sadnúť si za stôl som si vychutnával teplo jeho tela a jeho úžasnú jedinečnú vôňu, ktorá mi opantávala zmysly.

Posadil som Daisukeho na stoličku a on sa vzápätí začal hltavo napchávať.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?“ Spýtal sa ma keď si všimol že ho s úsmevom sledujem.
„Bol si hladný, že?“
„Strašne moc. Je to delikátne, Takumi.“
„Čo?“ Tváril som sa, že som prepočul ale v skutočnosti som chcel ešte raz počuť svoje meno z jeho úst.
„Že je to super, si dobrý kuchár. A ty nebudeš jesť?“

Jedlo bolo v tejto chvíli to posledné na čo som mal chuť, ale neochotne som si vzal svoj tanier a začal som sa v ňom piplať. Nebol som vôbec ale vôbec hladný. Chcel som sa iba pozerať na jeho krásnu tvár.

„Prečo na mňa stále tak zízaš?“ Zamumlal s plnými ústami.
„Pozorujem či nie si príliš bledý a spotený. Iba na teba dávam na teba pozor.“
„A som?“
„Trošku.“

Vstal som sa obišiel som ho. Chytil som mu tvár do dlaní a pohladil som ho po lícach a po čele. Ten moment bol príliš krátky.

„Stále si strašne horúci, horúčka sa ťa nechce pustiť. Dojedz to a vráť sa do postele.“

Tak strašne sa mi nechcelo odtrhnúť z neho ruky...

„Chceš pozerať film, alebo radšej spať, Daisuke?"
„Prečo fajčíš, Takumi? Ničíš si zdravie.“
„Čo tam po zdraví. Fajčím aby mi nezhasla!“
„Ach jo.“ Pokrútil nado mnou hlavou a s blaženým výrazom na tvári prehltol posledné sústo.

Ľahli sme si vedľa seba do postele a zapol som telku. Akurát dávali nejaký nezmyselný americký sitcom. Aj keď bol pre mňa nezmyselný s Daisukem sme sa na ňom strašne smiali a popíjali sme slivkové víno. Úplne som zabudol, že mal dva Paraleny a ja som asi pol roka nepil. Možno preto nám to po chvíľke začalo šibať. Rozpútala sa vankúšová vojna! Ja som samozrejme vyhrával, pretože Daisuke bol vychudnutý, chorý a slabý, keď zrazu odkiaľsi priletela taká trefa, že som sa na posteli vystrel aký dlhý, taký široký.

„Tak tá, sadla!“ Smial sa na mne Daisuke.

Schmatol som ho za ruku. Mal som v pláne ho poštekliť, alebo mu niečo vyviesť, ale namiesto toho som si ho k sebe pritiahol a zmocnil som sa jeho pier tak vášnivo ako sa len smädný pútnik na púšti dokáže zmocniť dúšku krištáľovej vody. Vnikol som jazykom do jeho úst a vychutnával som si omamnú chuť vína a jeho slín. Rukou som zašmátral pod pyžamom a dotkol som sa jeho rozhorúčenej, spotenej a zároveň tak hodvábnej pokožky. Snažil sa odo mňa odtrhnúť ale ja som mu to nedovolil. Strhol som z neho tričko a pyžamové nohavice. Bránil sa ale jeho čin-čin stál ako Tokijská veža. Keď som ho uvidel na tej posteli ležať takého nahého, takého bezmocného opantala ma neskrotná vášeň. Premáhal som sa ale nedokázal som to. Nedokázal som sa ovládať. Pri ňom nie. Z tranzu ma neprebral ani pohľad do jeho zaslzených svetlých očí. Zdrapil som mu nohy a vyhodil som si ich na plecia. Chvíľku som sa kochal na to úžasné, štíhle bezbranné telíčko a potom sa mi mozog už načisto zatemnil zvieracími pudmi. Napľul som mu na dieročku a na jeden prudký príraz som doňho vnikol až po koreň. Izbu preťal jeho bolestivý výkrik a potom, keď som začal rýchlo a zbesilo prirážať do jeho uzučkého nepoškvrneného zadočku naplnil sa celý dom jeho srdcervúcim nárekom. No ja som ho nevnímal. Nevnímal som nič iba ten úžasný pocit stiesnenosti a horúčosti okolo svojho penisu. Stačila mi iba chvíľka a naplnil som jeho vnútro svojím semenom. Ešte pár krát som prirazil a padol som vyšťavený na jeho telo. V tom momente som si uvedomil čo som to vlastne urobil. Vyskočil som z postele a zbadal som semeno a krv vytekajúce z jeho konečníka, zbadal som slzy a škrabance na jeho tvári, zbadal som jeho zmučený výraz a v žilách sa mi rozlial totálny des.

„D-Daisuke... odpusť...“

Schmatol som župan, cigarety a vybehol som pred dom, kde som trieskal do steny a múrika tak dlho až som v ruke necítil žiadnu bolesť. Možno som si roztrieskal hánky,možno som si zlomil prsty, možno som si na veky znetvoril ruku, no mne to bolo jedno. Jediné na čom mi v tej chvíli záležalo bol Daisuke, ktorému som strašne ublížil.

„Som netvor! Som netvor! Znásilnil som utýraného a nešťastného chlapca, ktorému som chcel pomôcť. Ku*vááá!“

Napriahol som ruku, že do múrika tresknem ešte raz a z celej sily, aby som si zlámal všetky kosti, keď vtom som na ramene ucítil nesmelý dotyk. Vydesene som sa obzrel. Stál tam. Nahý, zneuctený a kvôli mne zašpinený. Nemohol som na pozerať na svoje dielo, a tak som sa otočil a oprel som sa rukami o múrik. Do očí sa mi tisli slzy a v hrdle mi narastala obrovská guča. Zase. Daisuke ma znovu chytil za rameno a otočil si ma k sebe. Potom vzal moju zranenú ruku do dlaní, priložil si ju k perám a začal hlasno sať. Z mojich žíl sa stratil des a vystriedalo ho omámenie. Vyvrátil som hlavu a musel som sa oprieť. Nohy sa mi roztriasli a z hrdla sa mi vydral vzdych.

„Ách...Daisuke, čo mi to robíš?“
„Pijem tvoju krv, Takumi.“
„Ale prečo?“
„Pretože chcem...“

Chcel som niečo namietnuť, no on ma umlčal bozkom. Prisal sa na moje pery, jazykom vnikol dovnútra a mne sa ústa zaliali krvou. Prekvapene som zahabkal ale on ma pritisol na múrik, a svojimi vášnivými bozkami ma donútil porehltnúť tú krv. Tá chuť a jeho vôňa, jeho teplé telo a môj hlad po blízkosti človeka spôsobili, že ma zachvátila nová vlna túžby. Nič som však neurobil. Stál som tam a nechal som ho nech si so mnou robí čo chce.

„Takumi, vezmi si ma.“

Hrklo vo mne a ja som ho od seba nežne odtlačil.

„Daisuke, odpusť mi prosím ťa. Prosím... pomsti sa mi hocijako inak, zabi ma urob mi čokoľvek zlé len ma takto netráp...prosím.“
„Takumi, nemám ti čo odpúšťať. Dal si mi pocítiť, že aj ja môžem byť pre niekoho výnimočný. Dal si mi pocítiť, že aj ja môžem niekomu patriť, že nie som len psom a poskokom. Dal si mi pocítiť, že sa môžem niekomu páčiť. Nechcem od teba nič viac, len aby si si ma vzal, kedy sa ti zachce. Nežiadam ťa o lásku. Žiadam ťa o tvoju blízkosť a o tvoje telo. Prosím, neodháňaj ma od seba. Prosím...Takumi. Ak sa ti to nepáčilo...“

Strhol som ho do svojej náruče a silno som ho objal. Po lícach sa mi kotúľal vodopád sĺz. Zmocňoval sa ma hlboký žiľ a bezmocnosť.

„D-Daisuke...Daisuke...“

Šepkal som jeho meno pomedzi vzlyky a klesal som na kolená. Na chladných dlaždičkách sa miešali slzy s krvou ktorá pomaly vytekala z rán ma mojej ruke.

„Daisuke...odpusť mi to.“

Kľakol si ku mne a donútil ma pozrieť sa do jeho očí.

„Takumi, páčilo sa mi to.“
„Ale, no tak, neklam mi!“ Zvýšil som hlas.
„Znásilnil som ťa! Kričal a plakal si a ty mi tu budeš tvrdiť, že sa ti to páčilo?“
„Ja som na bolesť už dávno zvyknutý. A nebol si až taký drsný ako si myslíš. Áno, bolelo ma to ale bolo to nič oproti tomu čo som doteraz zažil. A páčila sa mi túžba a chtíč v tvojich očiach. Túžil si po mne, iba po mne. Chcem to ešte zažiť. Takumi, vezmi si moje telo. Vezmi si ho kedykoľvek a kdekoľvek, prosím."

Jeho slová ma prikovali k zemi. Pozrel som sa mu hlboko do očí. Uvidel som v nich mnoho bolesti, žiaľu a utrpenia, ktoré som nepoznal a mnoho, mnoho oddanosti. Pochopil som, že by mi dovolil vziať si ho aj druhýkrát ale ja som nechcel. Nechcel som mu už viac ubližovať. Vzal som ho do náruče, pričom ma spichalo v prste a odniesol som ho do kúpeľne. Jemne som ho uložil do vane a napustil som teplú vodu. Zatvoril oči a vyvrátil hlavu. Zahľadel som sa na jeho telo.

„Tak prekrásny... Prisahám Bohu, Daisuke, že krajšiu bytosť som nikdy v živote nevidel.“

Neodpovedal mi. Iba zhlboka dýchal. Ruky mu viseli von z vane, nohy mal rozkročené a hlavu položenú na okraji vane. Ešte hodnú chvíľu som sa kochal pohľadom na jeho hruď, bruško a nádhernú spodnú oblasť a potom som vzal svoj obľúbený sprchový gél Mystique a začal som ho čo najopatrnejšie umývať. Pomaly som mu hladil hruď a usmial som sa, keď mu pod mojím dotykom stvrdli bradavky. Pohral som sa s nimi, povenoval som sa pupčeku a pomaly som skĺzol nižšie, tam kde ma to najviac zaujímalo. Ranenou rukou som pohladil jeho penis. Bola to iba sekunda ale on bol zrazu celý od krvi. A stál. Páčilo sa mi to. Chcel som aby bol od krvi celý ale moja ruka už odmietala krvácať. Tichučko som vzal z poličky milovanú britvu a zaryl som ju čo najhblšie do svojej dlane. Na Daisukeho hruď sa zniesla spŕška červených kvapiek a stekali po ňom zanechávajúc za sebou nádherné vlhké cestičky. Daisuke pocítiac kvapky sa strhol a prudko sa posadil.

„Čo to robíš ty idiot?“

Domordovanou rukou som ho zatlačil naspäť do vane a šmudlil som mu svoju krv po celom tele. Sem-tam som si ruku olizol a vychutnával si okamih so zatvorenými očami.

„Takumi, už si neubližuj, prosím. Ak chceš krv, ja ti dám svoju. Všetku.“
„Pšššt, tichúčko.“

Priložil som mu prst na pery a pohladil som ho políci zanechajúc tam krvavú šmuhu. On vzal moju ruku do dlaní a opäť mi olizol a zbozkával ranu.

„Daisuke, čo si to zo mňa urobil? Už som začínal byť normálny, začínal som sa prispôsobovať svetu a ty... ty si prebudil vo mne to najhoršie. Zase robím hriechy.“
„Láska, nie je hriech.“ Zašepkal do noci a dal mi ďalší krvavý bozk.

Čo je to láska? Nie je iba výplodom alkoholom omámenej Shakespearovej mysle? Nie je iba zárobkom komerčných španielskych telenoviel? Ako spoznám že milujem, a koho?

Ležali sme v objatí prikrytí iba tenkou dekou ale nám zima nebola. Zohrievali sme sa navzájom . Hlavu som mal položenú na Daisukeho hrudi a počúval tlkot jeho srdca.

„Ako krásne bije tvoje srdiečko.“
„To preto, že už má pre koho biť.“

Nechcel som to počuť. Nechcel som počuť jeho vyznanie a zároveň som po tom túžil každou molekulou svojho tela. Ale moja láska je strašná. Moja láska ničí a berie čo jej príde do cesty. Neuspokojím sa s málom. Chcem všetko alebo nič. Ako mu mám toto ponúknuť? Tej zlomenej, strápenej duši? Ako mu to mám ponúknuť bez toho aby sa vystrašil a utiekol odo mňa preč? Potrebujem ho. Nedokážem už bez neho žiť. Nechápem seba samého. Nerozumiem sebe samému. Viem len to že ho chcem. Ale...

„Daisuke...neopúšťaj ma prosím.“

Skĺzol som nižšie a pobozkal som jeho pýchu.

„Takumi, nerob to. Nepotrebujem to.“
„Pšššt, Daisuke, neboj sa."

Začal som pomaly prechádzať jazykom odhora až nadol a masíroval som mu jeho dve broskynky. Keď sa jeho bič rozkoše zobudil, začal som mu cucať žaluď.

„Daisuke, tak prekrásne vzdycháš. Si úžasný. Vzdychaj a krič!"
„Prestaň kecať.“

Bol taký rozkošný. Červenal sa a snažil sa byť ticho ale jeho slastné vzdychy naplnili izbu, ba celý dom a ja som pridával a zrýchľoval tempo. Keď som videl že sa ide už-už urobiť na chvíľku som spomalil a znovu som sa povenoval broskynkám. Nasal som ich a vypľul, nasal a vypľul, nasal...

„Takumiii, prosím už ma netrýzni.“

Zahľadeli sme sa jeden druhému do očí. Vždy keď sa na mňa pozrel, strácal som zdravý rozum, súdnosť, prichádzal som o zmysly. Ako aj teraz. Radšej som sa vrátil k jeho pýche a začal som čo najrýchlejšie pohybovať perami hore a dole. Jedným očkom som ho však pozoroval. Mal zatvorené oči, pootvorené ústa a prehýbal sa od rozkoše. Vtom mi chytil hlavu, pritisol mi ju čo najnižšie a ja som ucítil hlboko v ústach fontánku teplého semena. Všetko som s chuťou prehltol a ľahol som si vedľa neho. Červenal sa ako malé dieťa, ktoré ukradlo cukrík.

„P-prepáč, Takumi. Tak strašne sa hanbím.“
„Ale za čo?“
„Veď...skoro som ťa pridusil svojím...bože ja sa asi prepadnem pod zem.“

Šťastne som sa rozosmial.

„Bolo to to najkrajšie čo som kedy zažil, cítiť v ústach tvoj orgazmus a vidieť ako sa vďaka mne prehýbaš a kričíš moje meno."

Daisuke schmatol vankúš a priložil si ho na hlavu.

„Neskrývaj predo mnou svoju tvár.“
„Je mi trápne!“
„Tak teraz urobím niečo ešte trápnejšie.“

Strhol som z neho vankúš a pobozkal som ho. Vzal som jeho ruky do svojích a položil som mu ich nad hlavu. Opäť bol tak bezmocný. Ale ja som bol unavený. Chcel som už iba poslednú vec. Hral som sa s jeho spodnou perou a nakoniec som ju pohrýzol. Pocítil som chuť krvi. Áno, to je ono. Krv. Chcel som ďalší krvavý bozk.

Dni plynuli a Daisuke sa pomaly ale isto uzdravoval. Horúčky prešli, modriny zmizli a na jeho perách sa usídľoval blažený úsmev. Odvtedy čo som ho znásilnil a čo som mu vyfajčil už nedošlo k žiadnym prasačinkám, iba sme sa sem-tam pobozkali alebo objali. Svoju túžbu som dokázal perfektne skrývať, čakal som kým on urobí prvý krok. Dočkal som sa. Ale nie sexu.

„Takumi, budem sa musieť vrátiť.“ Sadol si za kuchynský stôl oproti mne a v jeho belasých očiach sa zračilo odhodlanie.
„Čo? Kam? Kam chceš ísť?“
„No predsa domov.“
„Čooo? Domov? Ale... ale...“
„Takumi, moja mama ma potrebuje, moja sestra ma potrebuje. Musím ich uchrániť pred otcom. Nemôžem tu už dlhšie ostať.“
„Ale...“
„Nie. Neprehováraj ma. To čo sme spolu prežili bolo krásne a budeme v tom pokračovať, no nemôžem u teba ostať bývať. Nie teraz. Musím odísť.“
„Ale kedy sa stretneme?“
„Ja neviem.“

Dusil som sa. Vnútro mi zaplavila sebeckosť, smútok a bolesť. Topil som sa vo víre vlstných pocitov a nemohol som to uplávať. Nikdy ma nikto neučil, že láska bolí, že vzťahy nie sú o šťastí. Vysníval som si krásny vzťah ako z telenovely a čakal som, že Daisuke u mňa ostane už navždy. Že jeho rodina a priatelia budú preňho až na druhom mieste alebo dokonca že ho budú podporovať. Že ja budem to jediné čo má. Ale nie. On nie je ako ja. Preňho je najdôležitejšie aby netrpela jeho rodina až potom sa pozrie na svoje šťastie. Prečo? Prečo to nie je ako vo filme? Prečo láska neprenáša hory? Prečo láska neprekoná všetky prekážky? Prečo? Príliš mnoho otázok na ktoré existuje iba jedna odpoveď. Život je krutý. Bolestivý. Život nie je sen. Telenovely sú naplnené lžami. Keby z nich vypustili tú poslednú časť a končili by tou predposlednou, vtedy by boli pravdivé. Lebo tak väčšinou končia vzťahy. Žiadne šťastie. Žiadna láska. Iba zrada, lož a sebeckosť. Počul som z diaľky akýsi hlas.

„Milujem ťa Takumi.“

Precitol som a pozrel som sa mu do očí. Boli plné sĺz.

„Milujem ťa Takumi.“
„Neklam mi! Ak ma miluješ ostaň pri mne! Ak ma miluješ všetkým to povedz! Povedz svojej rodine, že máš priateľa, že si gay, a že s ním budeš žiť! Povedz im to! Predstav ma im! Ak ma miluješ tak to pre mňa urob!“
„Takumi... prestaň, vieš že to nie je také jednoduché. Prestaň a netráp ma!"
„Je! Je to jednoduché! Proste to urob! Alebo ma snáď nemiluješ?“
„Milujem ale...“
„Lži! Klamstvá! Prestaň mi to tu vykladať! Vieš čo? Ja o tvoju lásku nestojím! Ja sa nechcem skrývať a stretávať za tmy! Nechcem príležitostný sex a slová útechy! Nenávidím ťa Daisuke! Tak strašne ťa nenávidím!“

Vbehol som do spálne a zamkol som sa tam ale všetko na čo som sa pozrel mi ho pripomínalo. Zvalil som sa na posteľ, na ktorej som si ho vzal, chcel som sa udusiť vankúšom ale bol nasiaknutý jeho potom. Pozrel som sa na stôl, na ktorom boli ešte stále taniere z ktorých sme jedli kung pao. Rozplakal som sa a začal som trieskať rukami a kopať nohami. Kvílil som ako ranený pes a po lícach mi stekali horúce slzy. Prečo...prečo nemôže byť život jednoduchý? Prečo nemôžeme byť šťastní? Prečo sú ľudia tak strašne zlí? A prečo je on taký zbabelý? Hľadal som nejaký ostrý nástroj no v spálni som nič také nemal. Odomkol som a vošiel do kuchyne. On tam už nebol. Ostala po ňom iba jeho omamná, pomaly miznúca vôňa.

Vošiel som do kúpeľne a vzal som britvu. Zaryl som si ju hlboko do zápästia a potiahol som. Na vaňu sa zniesla moja krv a postriekala ju. Vtom som v tej vani uvidel Daisukeho so zatvorenými očami, rozkročenými nohami a s celým telom pofŕkaným mojou krvou. Zakvílil som a na ruke pribudla ďalšia rana a ďalšia a ďalšia... Rezal som sa tak dlho, kým som videl na svojej ruke voľné miesto. A vtom prišla tma.

Zobudil ma chlad. Ležal som na studených obkladačkách vo svojej kúpeľni a všade okolo mňa boli mláky mojej krvi. Chcel som pohnúť rukou ale zastavila ma strašná bolesť. Po mojej pokožke šľahali plamene a mal som pocit že je strčená do soľničky. Chvíľku som nevedel prečo tam som ale keď som si spomenul, zaťal som nechty do rán a spôsobil som si ešte väčšiu bolesť. Vykríkol som jeho meno a skropil som škrabance ozajstnou soľou. Tak strašne som chcel umrieť a pritom som sa bál. Mohol by som sa stretnúť so svojím starkým ale... čo by mi povedal? Veril som mu, celý život som ho uctieval, neprežil by som keby mi povedal že som hlupák keď som zanevrel na ženy. Nechcel som ísť za ním. Ešte nie. Radšej budem trpieť ako pes ako umrieť. Som zviera. Netvor. Mal som chuť preťať si šľachy tak ako kedysi dávno... Ale neurobil som to. Namiesto toho som si na ruku vylial peroxid, obliekol som si kožený kabát s dlhými rukávmi a šiel som do krčmy. Dúfam, že tam budú tí bezďáci a znásilnia ma. Dúfam že ma zabijú keď som taký zbabelec a sám to nedokážem.

Kúpil som si Petry pepermintové a šiel som kam ma oči viedli. Fajčil som jednu za druhou. Stiahol som celú krabičku a potom aj druhú. Chcel som si kúpiť ďalšie ale došli mi peniaze a bankomat bol prázdny.

„V tomto sku*venom malom meste nič nie je! Ku*vááá!“

Chytil som sa za hlavu a zviezol som sa rovno do kaluže na chodníku. Môj jediný zdroj falošného pokoja bol preč. Strhol som zo seba bundu a zaryl som nechty do čerstvých rán. Zavyl som a ľahol som si na chodník. Rovno do kaluže. Celé telo mi obalil chlad a vtom som začul odkiaľsi ženský plač, tupý úder a ticho. Postavil som sa a ako mátoha som otvoril bránku pred ktorou som ležal. Vchodové dvere boli pootvorené. Chrbtom ku mne stál muž a v ruke držal váľok na cesto. Pred ním ležala žena a z hlavy jej tiekla krv. Bola v bezvedomí. Neváhal som ani sekundu a schmatol som muža pod krk. Pridusil som ho. On však zaryl nechty do mojej zranenej ruky, čo som nečakal, zaryčal som a pustil som ho. Chcel ma udrieť váľkom ale trafil sa len do krku. Na chvíľku sa mi však zatočila hlava a ja som letel k zemi. Chcel ma zase udrieť keď vtom som začul anjelskú hudbu. Do uší mi vnikal Daisukeho znoviný hlások.

„Pusti ho inak ťa zabijem!“

Obaja sme sa pozreli za hlasom. Bol to naozaj Daisuke. Pod okom mal monokel a na tvári škrabance akoby od nechtov. V ruke držal nôž a pomaly sa k nám blížil.

„Čo ťa tak zaujíma? Veď je to len nejaký samovrah, pozri sa na jeho ruku. A smrdí ako stoka.“

Daisuke sa na mňa na okamih zadíval a ruka s nožom sa mu zatriasla.

„Nie je to len nejaký samovrah...“

Vysielal som k nemu prosebné pohľady aby to nerobil ale on ich asi zle pochopil.

„Je to moja láska.“

Nevidel som mužovi do tváre, no videl som, že hánky mu zbeleli tak silno zatínal päsť s váľkom a nohy sa mu roztriasli. Tvár mu musela hrať všetkými farbami. Ako dúha. Dúha po daždi keď vyjde slnko a spolu s dažďom odíde aj bolesť a žiaľ.

„Ja som to tušil. Tušil som, že s tebou nie je všetko v poriadku, ty špinavý b******t! Tušil som to! Nemali sme ťa s tvojou matkou splodiť! Ja som ťa ani nechcel ale ona... ona tvrdila že si Boží dar. Tfuj! b******t! Homoš! Tepľoš! Zabijem ťa!“

Skôr ako stihol čokoľvek urobiť vytrhol som mu váľok z ruky a z celej sily som ho tresol po hlave. Zviezol sa k zemi ako vrece zemiakov. Chcel som sa usmiať no vtom sa mi zatočila hlava a spadol som na starého. Daisuke ku mne priskočil a vzal mi tvár do dlaní. Jeho oči boli kvôli mne opäť plné sĺz. Iba mu ubližujem... svojimi činmi i svojimi slovami. Vášnivo ma pobozkal. Ucítil som jeho vôňu, jeho jazyk, jeho sliny, jeho slzy... a vtom... srdcom sa mi prehnalo niečo ostré a chladné a ústa sa mi naplnili krvou. Daisuke mi dal ďalší krvavý bozk. Ale ja... Chcel som mu ešte povedať že som klamal. Nikdy by som ho nedokázal nenávidieť. On je to jediné čo mám.

Milujem ťa Daisuke.

Nedokázal som však vyriecť ani hláska. Opantala ma neskutočná únava ale ...chcel som mu to povedať, no otváral som ústa naprázdno. Vnímal som, že vytrhol otcovi nôž z ruky a zahnal sa po ňom. Pohol som rukou a nôž mi preťal dlaň. Bolesť som už necítil, no videl som ako tá krásna tekutina steká dole mojou rukou a zanecháva za sebou vlhké červené cestičky.

Nezabíjaj ho kvôli mne, ja si to nezaslúžim.

Začul som sirény...dúfam že policajné, dúfam že mu neublíži. Začul som jeho nárek...

Milujem ťa Daisuke.

Tak strašne som mu to chcel povedať...