Láska je niekedy skutočná 10.

Láska znamená, že nebudete myslieť len na svoje záujmy a ciele, ale hlavne na záujmy a ciele človeka, ktorého milujete. Neuprednostňovať ich, ale v prvom rade rešpektovať. Život je predsa o kompromisoch.

,,Halóóó? Natsu? Počúvaš ma?“ Ozval sa hlas Tadashiho, keď svojmu priateľovi už asi po piaty krát hovoril o plánoch na najbližší víkend a on stále nereagoval.
,,Hm? Čože? Jasné, počúvam.“ Prebral sa z myšlienok starší. Ležali u Natsumeho na pohovke a počas rozhovoru sledovali nejaký film. Ubehlo už pár týždňov a nastali letné prázdniny.
,,Tak čo som hovoril?“
,,Niečo o nejakej chate.“ Odpovedal a dúfal, že sa trafil.
,,Čo je s tebou? Si čudný.“ Zahľadel sa na neho čiernovlások. Už dlho si všímal zmeny v jeho správaní.
,,Som v pohode.“ Odfrkol chladne a začal vstávať. Nebol v pohode. Neustále myslel na jedinú vec. O dva mesiace sa mal Tadashi presťahovať do Tokia. Bál sa toho dňa. Nedokázal si predstaviť, že zrazu ho nebude mať tak blízko. Že ho bude vidieť len cez víkendy. Nechcel o tom hovoriť a pritom vedel, že je to potrebné. Vedel, že by sa o tom mali porozprávať, ale kým o tom nehovorili, mal pocit, že sa to nikdy nestane. Prešiel do kúpeľne a opláchol si tvár studenou vodou. Zahľadel sa do zrkadla a najradšej by si oň rozmlátil hlavu. Tadashi chvíľu za ním prekvapene hľadel, kým sa vydal do kúpeľne tiež. Starší mladík si ťažko povzdychol a sklopil zrak k zemi.
,,Natsu?“ Ozval sa vedľa neho hlas mladšieho. Natsume sebou trocha trhol a zahľadel sa na svojho priateľa.
,,Hm? Čo?“
,,Urobil som niečo, čím som ťa naštval?“ Spýtal sa Tadashi a previnilo hľadel hnedovláskovi do očí. Nevedel prečo sa Natsume správa tak čudne a trápilo ho to. Poslednú dobu bol dušou neprítomný a istým spôsobom sa od Tadashiho odťahoval. Bál sa, že ho stráca. Starší chvíľu poplašene na neho hľadel, kým sa usmial a stiahol si čiernovlasého mladíka do náručia. Pevne ho objal a vlepil mu jemný bozk do vlasov.
,,Nie, neboj sa. Ako ťa taká hlúposť vôbec napadla?“ Ubezpečil ho a nežne sa na neho usmial.
,,Hm, ja neviem. Správaš sa divne, akoby ti vadila moja prítomnosť.“ Mykol plecami Tadashi a viac sa k nemu pritisol. ,,Nechceš ma opustiť, však?“ Spýtal sa na rovinu. Natsume ho od seba prudko odstrčil a stále ho držiac za ramená sa mu vážne zahľadel do očí. Tadashi sebou šokovane trhol pri reakcií druhého.
,,Prestaň tárať. Myslíš, že by som ťa opustil po tom všetkom, čím sme prešli?“ Zbadal jeho vydesený výraz a privinul si ho znova k telu. ,,Neopustím. Nemôžem. Nedokážem.“ Zašepkal mu pri uchu a jemne ho hladil po chrbte. Mladší ho stále pevnejšie objímal a nechával sa hladiť. Staršieho prítomnosť a tie slová mu stačili ako dôkaz toho, že ho miluje a celé telo mu rozochvievalo. Odtiahol sa, aby sa mu mohol zahľadieť do tváre a pohladil ho po líci.
,,Prepáč.“ Šepol mu. Natsume sa k nemu sklonil, oprel si čelo o to jeho a stále si užíval mladšieho dotyk na svojej tvári.
,,Nemáš prečo mi to hovoriť. To ty mi prepáč.“ Cítil sa previnilo. Nikdy ho nenapadlo, že by si to Tadashi mohol vyložiť takto. ,,Mrzí ma to.“ Zašepkal mu a privlastnil si jeho pery. Bolo to nežne a láskyplné. Netlačil na neho, ani ho k ničomu nechcel vyprovokovať ako väčšinou. Bol to len dôkaz, že jeho slová sú pravdivé. Že tým slovám môže veriť. Tadashi mu ovinul ruky okolo krku a prehĺbil bozk. On pre zmenu chcel viac. Chcel, aby Natsume prevzal iniciatívu a vyprovokovať ho k ďalšej činnosti. Potreboval to. Pomaly ho začal tlačiť von z kúpeľne smerom k dverám jeho izby. Natsume poslušne ustupoval a bez toho aby rozpájal bozk sa pomaly, aj s Tadashim, zosunul na posteľ. Pretočil ho pod seba a rukou zablúdil k lemu jeho trička, aby ho mohol začať vyhrňovať. Pomalým pohybom mu zbytočný kus látky pretiahol cez hlavu, pričom boli nútení prerušiť bozk. Udýchane si hľadeli do očí a hľadali správne slová. V tú chvíľu však slová nestačili. Boli zbytočné. Natsume sa milo usmial a sklonil sa k jeho tvári.
,,Už som ti povedal, že ťa milujem?“ Spýtal sa už toľko krát opakovanú vetu a jemne ho pobozkal na čelo.
,,Môžeš to skúsiť.“ Odpovedal mu ako vždy a stiahol z neho prebytočné tričko.
,,Milujem ťa.“ Zašeptal mu tie dve obyčajné slová, ktoré niesli v sebe toľko citu a znova spojil ich pery v náruživom bozku. Po tejto udalosti sa síce Natsume začal správať ako...hm...Natsume, ale netrvalo to dlho. Víkend trávili na neďalekej chate. Rushia s Kaoru si vymieňali stále viac zamilované pohľady, Tadashi sa naplno venoval v kuchyni príprave večere a Natsume sedel pred krbom vedľa osoby, ktorá mu pila krv už niekoľko mesiacov. Keiko sa naučila prehliadať Natsumeho vražedné pohľady a chodievala s nimi čoraz častejšie von. Kaoru sa ju naučil istým spôsobom ignorovať a Rushia mala zas oči len pre svojho blonďavého priateľa. Jediný, ktorý sa jej ako tak venoval, bol Tadashi.
,,Čo ťa žerie?“ Prerušila Natsumeho tok myšlienok hnedovláska. Prekvapene sa na ňu otočil a obdaroval ju nepríjemným pohľadom.
,,Nič ma nežerie. A čo sa vlastne vôbec staráš?“ Osopil sa na ňu a stočil pohľad späť ku krbu.
,,Tak inak.“ Povzdychlo si dievča. ,,Vidím, že ťa niečo užiera a tvoje správanie voči Tadashimu sa zmenilo. On je z toho nešťastný a to nevidím rada. Nebaví ma dívať sa na tvoj kyslý ksicht a jeho nešťastný úsmev.“ Spustila svoj monológ a Natsumeho stále viac prekvapovala. ,,Takže, kým ty mi nepovieš o čo ide a ja sa ti nepokúsim pomôcť, bude to užierať aj mňa a budem mať vrásky. Vrásky nechcem.“ Starší chvíľu premýšľal nad jej dôvodom záujmu, kým sa rozhodol rezignovať. Povzdychol si a zahľadel sa do ohňa.
,,Odchádza. Je to ďaleko. Prečo si vybral školu tak ďaleko?“ Keiko chvíľu prekvapene hľadela na staršieho mladíka. Nečakala, že sa jej zverí. Popremýšľala a razom v tom videla šancu, ako ich rozdeliť. Bola za posledné mesiace asi prvá a možno aj posledná.
,,No, vieš. Tiež som sa ho to vždy pýtala a vždy vravel, že chce zmiznúť z tohto zapadákova.“ Začala spriadať svoju sieť. ,,Hovoril, že keď sa mu konečne podarí odísť, tak urobí všetko preto, aby sa už nemusel vrátiť a bude mu jedno, či my s tým súhlasíme alebo nie. Mlel o tom už odmalička. Vždy hovoril, že ho tu nič nedrží a nemá sa prečo vracať.“ Natsume si dievča premeral neveriacim pohľadom a znova stočil smutné oči k ohňu.
,,Ale teraz sa predsa má prečo vrátiť.“ Šepol si sám pre seba a zdvihol sa, aby prešiel do izby, v ktorej býval s Tadashim. Keiko si v duchu blahoželala. Podarilo sa jej podporiť v Natsumem už aj tak dosť veľkú pochybnosť. Sedela spokojne pri ohni a diabolsky sa usmievala. Rozdelí ich! Presne to urobí!

,,Večera!!!“ Ozval sa veselý hlások Tadashiho z kuchyne, keď chystal na stôl taniere.
,,No konečne!“ Prihnala sa samozrejme ako prvá Rushia. ,,Už som si myslela, že si všetko zjedol sám.“
,,Rush, nerob zo mňa pažravca.“ Zatváril sa hrane urazene a zasmial sa.
,,Jasné, jasné. Ty si len ochutnávač.“ Rozosmialo sa dievča.
,,Kto je ochutnávač?“ Dobehol k svojej priateľke Kaoru s úsmevom na tvári.
,,No kto asi. Tuto náš pán šéfkuchár.“ Otočila sa a venovala mu letmý bozk na pery, kým sa posadila za stôl.
,,No, ja by som to nazval inak.“ Zasmial sa blonďák a posadil sa vedľa nej. Keiko ich potichu nasledovala.
,,Heeeeeeej. Prestaňte vy dvaja.“ Upozornil ich a rozhliadal sa po chate. ,,Kde je Natsu?“
,,Šiel si asi ľahnúť.“ Ozvala sa prvá Keiko. ,,Vyzeral unavene.“
,,Ľahnúť? O siedmej večer? Divné.“ Poznamenala Rushia a pozrela na Tadashiho.
,,Pôjdem za ním. Aj tak som vlastne najedený.“ Vstal a vzal jeden tanier aj s živanskou zo sebou.
,,A že nie je pažravec.“ Zasmiala sa Rushia a nasledovala ho pohľadom. Tadashi potichu otvoril dvere a vošiel do izby. Natsume ležal na posteli so slúchadlami v ušiach a nevnímal okolie. Nevšimol si kedy jeho priateľ vošiel, ani kedy sa k nemu na posteľ posadil. Mladší ho jemne chytil za rameno a sklonil sa k nemu, aby mu venoval nežný bozk na krk. Hnedovlások otvoril oči a zahľadel sa na tvár pred sebou. Vytiahol si slúchadlá a posadil sa.
,,Priniesol som ti večeru.“ Usmial sa na neho mladší. Natsume len sklopil zrak k posteli a v rukách sa pohrával s čiernym káblikom.
,,Nie som hladný.“ Oznámil mu chladne. Tadashiho prekvapil tón jeho hlasu. Už dávno vedel, že sa niečo deje. Položil tanier na nočný stolík a natočil sa k nemu.
,,Natsu, čo ti je? Ak si nechcel ísť mal si mi to povedať.“ Povzdychol si. Keby mu povedal, že sa mu nechce, tak by to prekusol a zostal s ním doma, aj keď sa tam tešil.
,,O to nejde.“ Povzdychol si a zahľadel sa z okna. Pomaly už bola tma a na oblohe sa ukazovali prvé hviezdy.
,,Tak čo sa potom s tebou deje?“ Zahľadel sa na neho čiernovlások.
,,Nič.“ Znova si povzdychol a zahľadel sa späť do prikrývky na posteli. ,,Nič sa nedeje.“ Tadashi si ho natočil za bradu k sebe a starostlivo sa mu zahľadel do očí.
,,Ale deje. Ale ak mi nič nepovieš, nemôžem s tým nič urobiť.“
,,Nechoď.“ Jediné slovo, ktoré zo seba dokázal dostať. Bola to tichá prosba a sám neveril, že ju vyslovil nahlas.
,,Čože?“ Nechápavo na neho hľadel.
,,Nechoď do Tokia.“ Objasnil mu svoje slová a nešťastne sa mu zahľadel do tváre. ,,Nechcem, aby si odišiel.“ Tadashi na neho len prekvapene hľadel. Pritúlil sa k nemu a objal ho. Starší si ho privinul do náručia a hladil ho po chrbte.
,,Natsu, ja tam musím odísť.“ Zašeptal.
,,Musíš, alebo chceš?“ Prestal ho hladiť a odtiahol sa od neho.
,,Čo tým chceš povedať?“ Nechápal, čo tá otázka znamenala. Samozrejme, že tam chcel ísť, inak by sa tam nehlásil.
,,Chceš vypadnúť z Kurobe a nevrátiť sa? Užívať si život vo veľkom meste?“ Podráždene poznamenal starší a vstal. Prešiel k oknu a díval sa na tmu, ktorá sa rozprestierala pred ním. Rovnaká tma, akú mal v mysli. Nechcel si to priznať, no Keiko mohla mať pravdu. Tadashi razom zmenil tón hlasu.
,,No, pôvodne som to tak chcel, ale...“
,,Aha, takže to bola pravda.“ Uškrnul sa hnedovlások.
,,Aká pravda? O čom to zase hovoríš?“ Rozhorčene sa pozrel k nemu. Nebavila ho táto chôdza okolo horúcej kaše.
,,To je jedno. Je koniec.“ Sklonil hlavu, vzal si mikinu a odišiel z izby. Nikdy nemyslel, že tie slová ho budú tak strašne bolieť. Trhalo mu to srdce na kúsky. A tie kúsky na ešte menšie kúsky. Tadashi za ním vyplašene vybehol. Prudko otvoril dvere a vbehol za ním do chodby.
,,Koniec? Čo to znamená?“
,,Presne to, čo to znamenať má. Koniec je koniec.“ Odpovedal mu ticho a vyšiel z chaty von. Sám cítil ako mu krváca duša a nechal za sebou osobu, ktorú miloval. Mladší za ním len neveriacky pozeral. Stále nepoberal situáciu, ktorá nastala. Rushia a Kaoru vybehli za ním, keď počuli, že sa niečo deje. Taktiež nechápali, čo sa deje. Tadashi klesol na kolená a zúfalo si skryl tvár do dlaní. Rushia rýchlo pribehla k nemu a pevne ho objala.
,,Koniec? Povedal koniec?“ Začínal panikáriť. Neustále sa chvel a v očiach mal prázdno.
,,Pšt, zlato. Upokoj sa. On to tak nemyslel. Všetko sa vysvetlí.“ Utišovala ho a jemne kolísala. Pohľadom naznačila svojmu priateľovi, aby vyšiel za Natsumem a našiel ho. Ten neváhal a okamžite vybehol von. Museli to vyriešiť skôr, než sa Tadashi načisto zosype. Keiko stála vo dverách kuchyne a tvárila sa neutrálne. V duchu však jasala nad touto situáciou. Rushia donútila svojho kamaráta vstať a prešla s ním do izby. Sadla si s ním na posteľ a neprestávala ho tíšiť.

Natsume stál na brehu neďalekého jazierka. Díval sa na pokojnú hladinu, v ktorej sa zrkadlil mesiac v splne. Premýšľal. Ukončil to. Ale veď takto to bude lepšie. Presne takto to určite Tadashi chcel. Z toku myšlienok ho prebral zvuk prichádzajúci spoza neho. Otočil sa a než stihol zareagovať, ležal na zemi. Nad ním sedel naštvaný Kaoru a držal ho za mikinu pod krkom.
,,Ty bastard! Čo to malo znamenať?“ Zavrčal na neho.
,,Čo myslíš?“ Odhodlane sa mu zadíval do očí.
,,Šibe ti alebo čo?“ Viac ho pritlačil k zemi. Zúril.
,,Čo sa všetci staráte o nás? Nemáte dosť svojich problémov?“ Osopil sa na neho Natsume a snažil sa mu vymaniť zo zovretia. ,,Okamžite ma pusti!“
,,Ja sa nestarám o vás, ale o Tadashiho.“ Tón jeho hlasu znel nebezpečne. ,,Vieš v akom je stave? Nevieš, lebo si zbabelo utiekol. Nepustím ťa, kým mi to nevysvetlíš.“
,,Čo ti mám vysvetľovať? Je koniec, už ho neľúbim, nechcem s ním byť! Stačí?“ Skríkol po ňom mladší.
,,A to si myslíš, že ti to uverím? Máš ma za hlupáka? Stále ho máš rád a chceš s ním byť! Vidím ti to v očiach, tak tu nehraj formu. Čo...“
,,Fajn! Máš pravdu, ale čo mi je to platné, keď on nechce?!“ Prerušil ho Natsume výkrikom a prestal sebou hádzať. Zúfalo sa položil do trávy a ťažko si povzdychol. ,,Odchádza a nič si z toho nerobí, že ja tu budem sám. Bez jeho blízkosti.“ Kaoru prekvapene zamrkal. Čože? Čo toto má sakra znamenať?
,,Ty sebecký hajzel! Nič nechápeš.“ Pustil ho a vstal. ,,Vôbec nič nevieš.“
,,Chápem to až veľmi dobre.“ Uškrnul sa a začal vstávať.
,,Nie nechápeš.“ Povzdychol si už pokojnejšie blonďák a otočil sa k nemu chrbtom. ,,On sa bojí. Tak strašne sa bojí tej diaľky, že chcel tú školu nechať. Školu, ktorá bola jeho snom hádam od škôlky. Povedz mi, Natsume, ako veľmi ho miluješ?“ Mladší chvíľu nechápavo hľadel na jeho chrbát, kým sklopil zrak k zemi.
,,Viac, než čokoľvek na svete.“ Povzdychol si.
,,On teba rovnako a možno dokonca aj viac.“ Otočil sa k nemu a stále naštvaným výrazom ho pozoroval. ,,Nedávno bol za Rushiou. Oznámil jej, že nepôjde do Tokia. Nechcel odísť od teba. Bojí sa, že ťa tým stratí. Prehovorila ho, že ak ho máš rád, tak to pochopíš. Pochopíš to rovnako, ako som to musel pochopiť ja. Tiež nie som nadšený, že ju vidím pár dní v mesiaci, ale milujem ju. Stačí mi aj tá trocha času, ktorú s ňou môžem stráviť. Ona tú školu miluje a ja jej nemôžem nič vyčítať.“ Natsume neschopný akejkoľvek reakcie mu hľadel do očí.
,,Chceš byť taký sebecký a odoprieť mu jeho sen, len kvôli svojej malichernosti?“ Spýtal sa ho a pozorne ho sledoval. Hnedovlások sklopil oči k zemi, keď si uvedomil, čo vlastne robí. Ubližuje sebe, ubližuje svojmu milovanému a prečo? Pretože sa nedokázal zmieriť s tým, že s ním už nebude tak často.
,,Nie. Nechcem.“ Previnilo odpovedal. ,,Nikdy mi nešlo o nič iné, len o jeho úsmev. Ale Keiko...“
,,Prečo počúvaš tú mrchu? Nechápeš, že od nej nič rozumné nepríde?“ Ohriakol ho Kaoru. ,,Ak ti šlo len o jeho úsmev, tak si švihni do chaty, inak sa nám tam za chvíľu úplne zosype, ak sa tak už nestalo. Potom ho už nepozbiera ani Svätý Peter.“ Natsume nečakal ani chvíľu a rozbehol sa späť k chate. Napraví to! Musí!

Rushia držala v náručí nešťastného mladíka. Neustále sa chvel a v hlave si stále prehrával slová, ktoré Natsume vypustil z úst.
,,Urobil som niečo zlé? Rush, čo som urobil zle?“ Ticho sa spýtal. Nechápal to. Ešte pred pár dňami ho uisťoval, že ho nedokáže opustiť a teraz má byť koniec?
,,Tíško, miláčik. Nič si neurobil.“ Utešovala ho jeho najlepšia kamarátka. Sama nevedela čo sa deje a čo má Tadashimu povedať. Niečo tušila, no istotu v tom nemala. ,,Všetko bude okey. Natsume možno len prežíva ťažké obdobie.“
,,Je to moja vina.“ Zašepkal do jej mikiny. ,,Neviem, čo som urobil, ale je to moja chyba.“ Pevnejšie ho objala a ochranársky ho hladila po vlasoch.
,,Pšt, nie je. Nehovor hlúposti.“
,,Je to tak. Niečo som...“ Začal znova, no nestihol dopovedať, pretože do izby vošiel Natsume.
,,Rushia má pravdu. Nie je to tvoja chyba.“ Ubezpečil ho.
,,Nechám vás osamote. Musíte sa porozprávať.“ Pobozkala čiernovláska do vlasov a vstala, aby sa mohla vzdialiť. Pri prechádzaní okolo Natsumeho ho obdarovala nebezpečným pohľadom. Natsumemu vyschlo v krku a tušil, že toto si u nej ešte vypije. Len čo sa dvere zavreli, prešiel k posteli, na ktorej sedel jeho zronený priateľ. Tadashi si objímal kolená a hlavu mal o ne opretú. Nedíval sa na neho. Starší sa posadil vedľa neho. Nevedel ako má začať a to, že sa na neho mladík ani len nepozrel mu tiež nepomáhalo.
,,No tak, študentík. Pozri sa na mňa.“ Natiahol k nemu ruku a donútil ho k nemu vzhliadnuť. Tadashi mal slzy na krajíčku, no statočne ich držal v sebe. Tá utrápená tvár Natsumemu spôsobila ďalšiu vlnu výčitiek. Prisunul sa k nemu a objal ho. ,,Prepáč. Prosím, prepáč mi to Tadashi.“ Dalo by sa na jednej ruke spočítať koľko krát ho oslovil jeho menom. Mladík nehybne sedel. Neopätoval jeho objatie, ale ani ho neodstrčil. Len tíško počúval jeho slová. Starší ho objal pevnejšie a skryl svoju tvár do jeho vlasov.
,,Prosím, povedz niečo. Hocičo. Že ma nenávidíš, že ma nechceš už nikdy vidieť, nech odídem, len mi prosím niečo povedz.“ Šepkal zúfalo. Tón jeho hlasu Tadashiho prebral. Jeho hlas nikdy nebol láskavejší a zároveň zúfalejší. Opatrne jeho objatie opätoval a stúlil sa mu v náručí.
,,Prečo?“ Prehovoril po chvíli. ,,Prečo si to povedal?“ Natsume si ho stále viac tlačil k telu akoby sa bál, že druhý mu utečie ak stisk iba na chvíľku povolí.
,,Proste som sa nevedel vyrovnať sám zo sebou. Bál som sa, že odídeš a zabudneš už na to, čo sme spolu prežili.“ Vysvetľoval mu šeptom. ,,Ale už sa nebojím. Milujem ťa a nechcem ti brániť v šťastí.“ Mladík sa od neho odtiahol, aby sa mu mohol zahľadieť do očí. Pohladil ho po líci a nežne sa usmial.
,,Zabudnúť? Akoby som mohol? Si to jediné, prečo sa chcem vrátiť späť do Kurobe. Na teba nechcem nikdy zabudnúť.“ Hravo sa otrel svojím nosom o ten jeho a jemne ho pobozkal na pery. ,,Ak mi nechceš brániť v šťastí, tak mi už nikdy neber to, čo ma šťastným robí. Neber mi seba.“ Znova sa k nemu pritúlil. ,,Nikdy viac, prosím.“ Starší ho pohladil po vlasoch a aj s ním v náručí si ľahol na posteľ.
,,Už nikdy to neurobím. Prisahám, že už nikdy ti neublížim.“ Zašepkal mu do uška a následne ho naň pobozkal. Tadashi sa svojimi šteňacími očami zahľadel do tých jeho a usmial sa. Spojil svoje pery s tými pre sebou a oddával sa láske, ktorá ho unášala.

Keiko stála na terase a premýšľala. Skoro sa jej to podarilo. Už ich skoro mala. Aj keď jej síce tento pokus nevyšiel, už vedela, že je šanca ako ich rozdeliť.
,,Viem, čo si urobila.“ Ozval sa za ňou pohŕdavý hlas. Otočila sa na blonďavého mladíka a nepekne po ňom zazrela.
,,Neviem o čom hovoríš. Nič som predsa neurobila.“ Mykla plecami a otočila sa späť k výhľadu z terasy.
,,Nehraj to na mňa. Prečo to robíš? Čo z toho máš?“ Osopil sa na ňu mladík. Dievča sa zlomyseľne usmialo a otočilo späť na neho. Zadívala sa mu do očí a úsmev viac prehĺbila.
,,Sladký pocit zadosťučinenia. Opojný pocit z pomsty.“ Šepla mu a prešla okolo neho späť do chaty.
,,Nevyšlo ti to. Odpustil mu to.“ Oznámil jej bez toho, aby sa na ňu čo i len pozrel. Dievča sa zastavilo v polceste.
,,Toto je len začiatok hry. Možno som prehrala jednu bitku, no nie celú vojnu.“ Poznamenala a odišla preč. Rushia vyšla za svojim priateľom na terasu a objala ho.
,,Bola to ona, však?“ Spýtala sa, no odpoveď poznala už dávno. Kaoru ju chytil okolo pásu a prikývol.
,,Začína to. Bojím sa, že to nedopadne dobre.“ Poznamenal.
,,Viem.“ Riekla Rushia a oprela sa s ťažkým povzdychom o jeho hruď. V ten deň začala nová vojna. Tvrdá a neúprosná. Vojna medzi Rushiou, Kaoru a Keiko. Vojna medzi najlepšími kamarátmi.