Láska je niekedy skutočná 11.

Hovorí sa, že v láske a vojne je dovolené všetko. Veď biť sa za niečo, čo skutočne milujete a použiť pri tom všetky možné prostriedky, je predsa prirodzené a pochopiteľné. Čo sa však stane, ak máte zlý dôvod na vojnu? Keď sa jednoducho bijete len z márnivosti a nie z úprimnej lásky? Zničíte viac životov, než ste chceli a hlavne výsledok nebude zrovna to, čo ste očakávali.

Kaoru a Rushia nikdy nepovedali Tadashimu a Natsumemu o tom, čo Keiko sledovala príhodou na chate. Nikdy im dokonca nepovedali, že to bolo od nej úmyselné a že sa k tomu vlastne priznala. Nepovedali im vlastne nič. Tajne ich chceli chrániť a dúfali, že sa nikdy nedozvedia, o čo skutočne v celej tej malej, tichej a predsa tak tvrdej a nemilosrdnej vojne ide. To mlčanie bola však najväčšia chyba celého príbehu. Keby Natsume s Tadashim čo i len tušili jej úmysly, vedeli by sa vyhnúť určitým nasledujúcim udalostiam. Nikto z nich však vtedy netušil, aké ťažké obdobie ich čaká. Keiko skúšala nájsť akúkoľvek dieru, či len štrbinku vo vzťahu svojho najlepšieho kamaráta, ale kedykoľvek sa priblížila, vstúpili do hry Kaoru alebo Rushia a ona sa musela stiahnuť. Tí dvaja ju držali od dvojice v bezpečnej vzdialenosti po celé leto a, chvalabohu, darilo sa im. Blížil sa deň Tadashiho a Rushiinho odchodu do Tokia. Počas prázdnin tam už Tadashi bol, aby zistil, kam sa vlastne na najbližších päť rokov sťahuje.
,,Nečakal som, že ten byt bude tak veľký.“ Nadšene sa usmieval Tadashi na svoju najlepšiu kamarátku. Sedeli v aute a vracali sa z Tokia domov, kde ich už v Himizu čakali Kaoru a spol.
,,Hm, až tak veľký zas nie je, ale myslím, že nám dvom bude stačiť.“ Myklo plecami mladé dievča za volantom a žiarivo sa na neho zazubilo. ,,A čo ty a Natsume? Už ste si všetko vyjasnili?“ Zmenila tému a zo záujmom strelila pohľadom k nemu.
,,Porozprávali sme sa a všetko je v poriadku. Myslím, že už je pokojný.“ Usmial sa šťastne a pozitívna energia z neho priam sršala.
,,To je dobre. Najhorší bude začiatok. Ak sa prekušete tým, už bude všetko v poriadku.“ Oboznámila ho Rushia, načo jej mladík len prikývol a pozorne ďalej sledovala cestu. Sama si ešte pamätá prvé týždne chodenia z Kaoru. Nie je to tak dávno, čo aj oni mali problémy z odlúčením. U nich sa všetko ešte viac vystupňovali tým, že tak dlho okolo seba chodili bez povšimnutia a až po čase si uvedomili city toho druhého. Ich vzťah bol sám o sebe komplikovaný a diaľka im v tom vôbec nepomáhala. Konečne dorazili pred Himizu a zaparkovali. Vošli dovnútra a vítali ich vrúcne náruče a široké úsmevy ich priateľov. Natsume sa postupne zmieril s myšlienkou, že Tadashi odchádza a časom mal z toho on sám radosť. Tešil sa, že Tadashi bude o krok bližšie k svojmu snu a úprimne mu to prial, aj keď stále nebol nadšený z predstavy, že bude tak ďaleko. Rovnako si zvykol na prítomnosť Keiko a začal s ňou komunikovať o čosi viac. Jeho čiernovlasého priateľa to samozrejme tešilo, no ,,ochranársku“ dvojicu to skôr pripravovalo o istú výhodu. Kým by ju Natsume ignoroval rovnako ako doteraz, nemuseli by ,,chrániť“ aj jeho a boli by proti nej v podstate traja. Dávno si zvykli, že Tadashi ju bude vždy obraňovať a strážiť si ju aj napriek jej povahe. Vyrastali spolu a to pre neho znamenalo viac, ako jedna hádka a nedorozumenie. Nech by mu hovorili čokoľvek, stál by si za svojim. Aj keď bol Natsume stále obozretný, začínal jej dôverovať. Kaoru a Rushií sa tým rúcala barikáda, ktorú okolo nich vytvorili a Keiko to náramne hralo do kariet. Čas utekal ako voda a nastal školský rok. Rushia a Tadashi po dlhej rozlúčke plnej emócií odišli ,,kraľovať“ do Tokia, Natsume sa začínal pripravovať na nový semester a Kaoru sa naplno venoval riadeniu vlastného podniku. Keiko nastúpila na neďalekú univerzitu a čoraz častejšie sa stretávala s Natsumem. Väčšinou to bývalo v Himizu a tak to mohol všetko Kaoru pozorovať a premýšľať, o čo sa pokúsi najbližšie. Už to tak šlo pár týždňov a stále netušil, ako ju dostať z cesty.

,,Myslíš, že tu diaľku zvládnete prekonať?“ Spýtalo sa hnedovlasé dievča s novým strihom mikáda svojho staršieho spoločníka počas jedného z večerov, ktorý trávili spolu. Natsume sa len sám pre seba usmial a zamyslel sa.
,,Neviem, ale rozhodne to musíme skúsiť. Aj keď tebe sa to počúva zle, tak ho milujem ako nikoho predtým. Na maličkostiach nezáleží.“ Jeho hlas znel pevne a odhodlane. Natsume bol rozhodnutý sa so všetkým vysporiadať a preniesť sa cez prekážku.
,,No, máš pravdu. Nepočúva sa to ľahko.“ Povzdychlo si dievča. ,,Maličkosť? Hm, tá maličkosť je tristo kilometrov. Mne to ako maličkosť nepríde.“ Skúšala ďalej znova vznietiť jeho pochybnosť.
,,Tristo, päťsto, tisíc... Nie je to jedno?“ Mykol plecami starší a zahľadel sa na ňu. ,,Je jedno ako ďaleko je. Stále viem, že sa vráti a bude so mnou. Aj keď len na pár dní.“
,,Pokiaľ viem, tak ste boli doteraz spolu skoro každý deň. Nie je tých pár dní trocha málo ako náhrada?“ Pokúšala ďalej. Jej snaženie bolo niekedy až na smiech a možno až príliš okaté, no Natsume si nikdy nevšimol ten podtón vnucovania pochybnej myšlienky.
,,Tých pár dní je viac, než si myslíš. Sme si vzácnejší. Možno to bude dokonca lepšie.“ Rozosmial sa.
,,Nebojíš sa, že tam niekoho stretne a proste ťa odkopne?“ Zaťala hneď do citlivejšej témy. Vedela, že toho sa Natsume bojí najviac. Ten k nej prekvapene pozrel a sklopil oči k zemi.
,,Verím mu. Sama ho poznáš a vieš, že nie je ten typ človeka.“
,,Poznám ho a predsa som si nikdy nemyslela, že je ten typ človeka, z ktorého sa vykľuje gay. Myslím, že ako odpoveď ti to stačí, nie?“ Oznámila mu s ľahkosťou a odpila si nezaujato z pohára.
,,To je iné. Nikdy by ma nepodviedol. Verím mu.“ Znova zopakoval. Veril vlastným slovám alebo skôr, snažil sa im veriť. Vedel, že táto možnosť, bola viac než reálna, ale nepripúšťal si ju. Vzťah na diaľku nebol ľahký a bol založený hlavne na dôvere. Bezmedzne mu veril a zatiaľ im to klapalo. Puto medzi nimi sa viac upevnilo a čas, ktorý trávili spolu keď Tadashi prišiel domov, patril medzi najkrajšie chvíle ich vzťahu. Všetko sa však zmenilo pred skúškami. Stres a neistota doľahla aj na oboch chlapcov. Tadashi sa musel učiť a doháňať niektoré prednášky. Doma nebol už dva víkendy a to sa začínalo odzrkadľovať na ich vzťahu. Natsume bol neustále podráždený. Bol v strese so skúšok a Tadashiho neprítomnosť mu tiež neprospievala. A zas Tadashiho pozitívna energia a iskra, ktorú vďaka vzťahu so svojim priateľom mal, sa odlúčením čoraz viac vytrácala. Začali sa prvé hádky. Najprv boli len malé a kvôli banalitám, no neskôr sa začínali stupňovať. Nešťastný Tadashi sa utápal v učebniciach a trápil sa myšlienkami, čo bude ďalej a Natsume hľadal akýkoľvek spôsob rozptýlenia. Rushia sa všemožne snažila svojho spolubývajúceho rozveseliť a priviesť na iné myšlienky, no nič nezaberalo. Natsume našiel útechu u osoby, ktorá to uvítala najviac. Keďže Kaoru mal priveľa práce v Himizu, uchýlil sa k osobe, ktorá mu bola v tú chvíľu po ruke. Keiko. Jej vzťah z Natsumem sa čoraz viac prehlboval a on sa jej začal stále viac a viac otvárať. A ona to veľmi dobre vedela. Chvíľa, keď už jej naplno začal dôverovať, bola začiatkom nešťastia.

Hádky s Tadashim začínali byť čoraz častejšie a agresívnejšie. Oboch vyčerpávala škola a nedostatok času, ktorý mohli tráviť spolu sa stále viac zvyšoval. Natsumemu pomaly dochádzala trpezlivosť a Tadashi to jednoznačne videl. Obaja vedeli, že ich vzťah sa rúti k obrovskej priepasti, z ktorej sa budú veľmi ťažko šplhať von. Vedeli to, no nevedeli ako to zastaviť. A prišiel deň, ktorý ich posunul na úplný okraj.
,,Prepáč Natsu.“ Ozval sa v telefóne previnilý hlas čiernovláska. ,,Viem, že som ti sľúbil, že tento víkend prídem, ale v sobotu ráno musím ísť na jedno veľmi dôležité stretnutie s profesorom. Niečo ako doučovanie.“ Bol štvrtok večer a znova musel zostať v Tokiu. Bol síce doma pred týždňom, no iba na jeden deň a to bol s Natsumem len chvíľu.
,,V sobotu? Študentík, prosím, povedz, že si zo mňa robíš srandu!?!“ Naštvane sa spýtal Natsume. Mal s ním na víkend už plány a tešil sa na ne. ,,Mám taký pocit, že v tom Tokiu je ti až príliš dobre! Chýbam ti vôbec!?!“ Vybehol po ňom. Stále viac sa na ňom ukazoval stres a nedostatok Tadashiho prítomnosti.
,,Prestaň tárať! Jasné, že mi chýbaš. Myslíš, že som z toho nadšený?!“ A znova to začínalo. Hádali si a sami nevedeli, ako to začalo.
,,A to si nemôžeš preložiť? Veď je to len doučovanie.“ Navrhol starší s nádejou v hlase.
,,Nedá sa to. Je to jediný deň, kedy profesor môže. Potrebujem tú látku zvládnuť, inak neurobím skúšku. Môžem byť vôbec rád, že je ochotný sa mi venovať aj mimo školy.“ Odpovedal nešťastný mladík a ťažko si povzdychol. Na škole za tých pár týždňov mal už istú reputáciu a meno. Mal prirodzený talent, bol učenlivý, inteligentný, priebojný a vďaka tomu si získal priazeň niekoľkých dosť dôležitých profesorov, ktorý si ho vzali pod ochranné krídla a ktorý mu ochotne venovali pozornosť aj počas voľných dní a mimo univerzity.
,,Tak si skúšku proste prenes! Tvoj problém sa vyrieši a ty budeš môcť prísť.“ Natsumemu dochádzala trpezlivosť. Toto mu predsa nemohol urobiť!
,,No tak, Natsu. Veď ja ti to vynahradím. Prisahám.“ Upokojoval ho čiernovlások.
,,Vieš čo!?! Mám pocit, že si akosi začal konať na základe svojho prvotného plánu a nevrátiť sa už viac do Kurobe!“ Vybehol na neho ostro starší a zúrivo pobehoval po svojej izbe.
,,Čože!?!“ Vypadlo z prekvapeného Tadashiho a aj jemu už začínal stúpať tlak. ,,A nato si zase ako prišiel? Lebo chcem byť dobrý študent a urobiť si všetky skúšky? Ďakujem za podporu!“ Sarkazmus z jeho hlasu priam odkvapkával.
,,Skôr tak, že si tu skoro tri týždne nebol a teraz sa sem znova nechystáš! Už ani ja ti nie som dostatočnou zámienkou na návrat!!!“ Znova naštvane na neho zaútočil.
,,To si fakt myslíš?!“ To bolo aj na Tadashiho priveľa. Po tom všetkom si o ňom myslí také veci? ,,Tak to ma asi vážne málo poznáš! Tvoja láska a dôvera asi neboli až také veľké, ako som si myslel! Fakt si myslíš, že pre mňa nie si dosť dôležitý?!“
,,Presne to tým chcem povedať!!!“ Odpovedal chladne Natsume. ,,Keby áno, tak sa chováš úplne inak! Hľadal by si aspoň nejaký spôsob, ako sa rozhovorom tohto typu vyhnúť!“
,,Takže podľa teba za všetko môžem ja?!“ Vykoľajene sa spýtal. Už mal všetkého plné zuby. Škola, Tokio, diaľka od rodného mesta a teraz ešte aj Natsume. ,,Keby si stále nemyslel len na seba, mohli sme sa tomu ľahko vyhnúť!“
,,Tak ja myslím stále len na seba, hej!?! No neviem kto tu stále nehovorí o ničom inom len o SVOJICH skúškach, o SVOJICH stretnutiach s profesormi a o SVOJOM ešte nevyplnenom sne! Len či sa ty skutočne s tými profesormi učíš!“ Natsume sám nevedel, kde sa tie slová v ňom brali. Vypadli mu z úst skôr, než sa stihol zamyslieť, no brať späť ich rozhodne nehodlal.
,,Ako prosím!?! Naznačuješ, že spávam s profesormi!?! Pochopil som to správne!?!“ Tak toto prehnal. Tadashi by zniesol čokoľvek, ale takéto obvinenie bolo trocha priveľa.
,,A čo ja viem čo s nimi robíš, keď domov už ani nechodíš!“ Natsume tušil, že prestrelil, ale akosi mu stále nedochádzalo, čo za hlúposti vypúšťa z úst.
,,Vieš čo!?! Si arogantný hajzel! Nikdy v živote by som ťa nepodviedol, či už s chlapom, ženou alebo pre mňa za mňa psom! A už vôbec nie s profesorom!!! Máš ma za takého úbožiaka? Fajn!!! Uži si víkend!!!“ Posledné slová povedal dokonale medovým hlasom a zložil. Nechcel mu tak surovo vynadať, ale nedal mu na výber. Zúfalo sa zosunul na pohovku a skryl si tvár do dlaní. Nikdy predtým sa nepohádali až do takejto miery. Vždy to vedeli nejako racionálne vyriešiť, no dnes to nešlo. Obaja boli priveľmi rozrušený a hovorili nezmysli, ktoré vlastne ani nemysleli vážne. Teda, väčšinu určite nie. Uvedomili si to však príliš neskoro. Slová boli vyslovené a zasiahli príliš hlboko. Rushia práve prišla domov a veselým krokom prešla až do obývačky. Úsmev jej okamžite zamrzol na perách, keď zbadala utrápeného čiernovláska sedieť s výrazom zbitého psa. Vedela, že sa pohádali. Nič iné by nedokázalo dostať Tadashiho do tohto stavu, než hádka z Natsumem. Priskočila k nemu a objala ho.
,,Čo sa stalo? Čo ten ublížený výraz?“ Prehovorila na neho mäkko. Mladší sa o ňu pokojne oprel a ťažko si povzdychol. V hlave si prehrával celý ich telefonát a stále nedokázal uveriť, že ho jeho priateľ obvinil z nevery. A to nie hocijakej, ale rovno z nevery s profesorom. Pokrútil hlavou a znova si povzdychol.
,,No tak, Tade.“ Skúsila to znova. Vedela, že sa z toho musí vyrozprávať. Poznala ho už dosť dlho na to aby vedela, že ak tak neurobí a bude sa tým sám užierať, je len otázka času, kedy sa zosype. ,,Pohádali ste sa?“
,,Vraj spávam s profesormi.“ Šepol znechutene mladší.
,,Čože? To povedal?“ Prekvapene pozrela na svojho kamaráta. Nemohla tomu uveriť.
,,Nie priamo, ale naznačil to.“ Sklopil oči a zhlboka sa nadýchol, aby zahnal slzy, ktoré sa mu drali do očí. Nesmel predsa plakať kvôli takej hlúposti.
,,Určite to tak nemyslel.“ Usmiala sa na neho hnedovláska a pritiahla si ho do objatia. ,,Kašli na to mojko. Trocha vychladnete, porozprávate sa a bude všetko v pohode. Netráp sa kvôli slovám, ktoré padnú v rozčúlení. Veď si predsa pamätáš ako ma nazval Kaoru a sám vieš, že niečo také by mi nikdy naozaj nepovedal a ani si to nemyslí.“ Upokojovala ho a ochranársky zvierala v náručí. Tadashi len nepatrne prikývol a viac sa schúlil v objatí. Existovala jediná osoba na svete, ktorej náruč mu poskytovala taký pocit bezpečia a pokoja. Natsumeho náruč pre neho síce znamenala ochranu a pokoj, ale rozhodne nie tento druh. Rovnako silné, ale stále úplne iné. V jej náručí cítil porozumenie a obetavosť, ktorá pramenila z ich dlhoročného a nezničiteľného priateľstva. Vedel, že aj keby sa celý svet obrátil proti nemu a on mal umrieť, tak práve ona pribehne a zachráni ho. Rovnako, ako to urobila už niekoľko krát predtým a ako to určite urobí aj v budúcnosti.
,,Čo by som ja robil bez teba, Rush.“ Zašepkal potichu Tadashi a nepatrne sa usmial. Rushia sa od neho odtiahla a veselo sa mu zadívala do očí.
,,Tak to viem presne. Momentálne by si býval na intráku s nejakým čudným spolubývajúcim a preklínal by si deň, keď si išiel do Tokia.“ Zasmiala sa a na chvíľu sa zamyslela. ,,Hm, ten spolubývajúci by bol rozhodne divný.“ Pokývala znalecky hlavou pri tej predstave a znova sa tvárou natočila k Tadashimu. ,,A samozrejme by ťa nemal kto v sobotu odviesť do Kurobe.“ Mrkla na neho svojimi iskrivými hnedými očami. Mladík prekvapene vzhliadol.
,,Ale veď ja mám v sobotu to doučovanie.“ Pripomenul jej a neprestával jej prekvapene hľadieť do očí.
,,No a? Večer už budeš hotový. Sadneme do auta a o dve hodiny už môžeš byť s Natsumem.“ Mykla plecami hnedovláska akoby to nič neznamenalo.
,,Ale ty si predsa chcela ísť zajtra za Kaoru. Mali ste niekam ísť. Nechcem aby ste kvôli mojej blbosti menili plány.“ Neustále neveril, že Rushia práve povedala to, čo povedala. Pravdou bolo, že by prišiel do Kurobe, ale vo vlaku by zabil neskutočný čas a doma by bol znova len jeden deň.
,,Kaoru to pochopí a aj tak to nemalo byť nič dôležité. Však my si to vynahradíme a už nechcem počuť žiadne námietky.“ Ohriakla ho, pretože videla ako sa nadychuje na ďalší protest. ,,Zostanem a v sobotu ťa odveziem. Ukončujem túto debatu.“ Tadashi ešte chvíľu neveriacky na ňu hľadel a snažil sa dať dokopy súvislosti. Usmial sa a nadšene ju objal.
,,Ďakujem, Rush. Neviem čo mám na to povedať.“
,,To ,Ďakujem´ mi úplne stačí.“ Znova sa usmiala a pohladila ho po vlasoch. Nikdy sa nedokázala dívať na jeho trápenie. Poznali sa celý život a vždy držali spolu. Brala ho ako brata, ktorého nikdy nemala. Pociťovala potrebu ho chrániť a podporovať ho. Zdal sa možno niekedy trocha precitlivený a hneď na to zas neprístupný, no nemal to v živote ľahké. Iba pár osôb vie, aké peklo si prežil. Nešlo len o jednu bitku. Málokto vie prečo je pre neho aj jediné objatie také dôležité a významné. A skoro nikto nevie, prečo slovo láska, akéhokoľvek druhu, či priateľská alebo iná, má pre neho úplne iný a oveľa silnejší význam. Spoznali sa keď boli ešte deti. On mal päť a ona sedem. Prisťahoval sa do susedného domu, v ktorom bývala. Nikdy nezabudne na deň, keď zbadala to neposedné malé čudo s čiernymi vlasmi, ktoré rozdávalo úprimne úsmevy na všetky strany a prekypovalo toľkou energiou, že by ju kľudne mohlo predávať. A nikdy nezabudne na deň, keď to energické stvorenie zachraňovala prvý krát len pár rokov na to. Od tej chvíle už ubehlo niekoľko rokov a každý z nich sa zmenil. Vyrástli, dospeli a začali žiť vlastné životy, no napriek tomu sa jedno nezmenilo. Puto, ktoré ich spájalo nadobudlo akúsi formu pomyselného diamantu - dokonale tvrdé a extrémne vzácne. Zatiaľ čo Rushia sa dohadovala s Tadashim, Natsume penil doma. Štvalo ho to. Nechcel mu povedať všetky tie veci, ale bol naštvaný a neovládol sa. Všetko mu padalo na hlavu a on sa stále viac utápal vo vlastnom zúfalstve. Nikoho nemiloval tak ako jeho a práve preto ho to celé ubíjalo. Odlúčenie. Hádky. Neustály kolotoč, ktorý sa stále častejšie opakoval. Tak veľmi sa bál, že ho stratí, že si pomaly začínal uvedomovať, ako si ho od seba odháňa. Bolo mu z toho celého nanič a mal chuť si to hodiť pod najbližšie auto. Potreboval čerstvý vzduch. Vzal si mikinu a vypadol zo zajatia štyroch stien. Prechádzal sa pri rieke a premýšľal. Chcel sa Tadashimu ospravedlniť a všetko urovnať, no v prvom rade potreboval vychladnúť. V momentálnom rozpoložení vedel, že by sa to znova nejak strhlo k hádke.
,,Čauko. Čo ty tu?“ Ozval sa za ním známy hlas.
,,Ahoj Keiko. Nič len tak.“ Odvetil jej, no na hlase mu bolo počuť jeho rozrušenie. Dievča podišlo až k nemu a hlboko sa mu zadívalo do očí.
,,Čo ťa žerie?“ Spýtala sa po chvíli a stále ho prepaľovala pohľadom.
,,To je jedno. Nechaj to tak.“ Snažil sa vyhnúť jej otázke starší.
,,Ide o Tadashiho, mám pravdu?“ Prehodila sebaisto. Starší si len povzdychol a nepatrne prikývol.
,,Kľudne sa vyrozprávaj ak chceš. Mne to nevadí.“ Navrhla a posadila sa na lavičku. Natsume ju s povzdychom nasledoval. Chvíľu mlčal a premýšľal, či je Keiko tá správna osoba, ktorej by sa mal zveriť, no nakoniec sa rozhovoril.
,,Zase nepríde. Štve ma to. To ako je ďaleko, to ako málo sa poslednú dobu vidíme, to ako som dnes na neho kričal a aj to, že mi je to teraz ľúto.“ Nepremýšľal, iba stále hovoril. ,,Nechcel som to, ale neudržal som sa. On mi to tiež neuľahčuje. Nechcem sa hádať, ale čo mám robiť, keď ma to tak strašne vytáča. Je mi z toho všetkého na nič.“ Bezradne si prehrabol hnedé vlasy. Keiko pozorne počúvala a v duchu si uvedomovala svoju šancu na úder.
,,Pozri, teraz kašli na to. Nemá zmysel plakať nad rozliatym mliekom.“ Začala spriadať svoju sieť. ,,Potrebuješ prísť na iné myšlienky. V sobotu sa u mňa koná menšia párty. Príď a aspoň sa na chvíľu odreaguješ.“
,,Neviem, či je to dobrý nápad.“ Zakrútil hlavou starší a zamyslel sa.
,,Podľa mňa ti to prospeje. Aspoň nebudeš sedieť doma a premýšľať nad vašim vzťahom.“ Hrala svoju hru ďalej. Natsume chvíľu premýšľal, až dospel k záveru.
,,Asi máš pravdu.“ Pozrel na ňu a vstal. ,,Tak teda o koľkej by som tam mal byť?“
,,No príď, kedy chceš. Ostatný sa začnú schádzať okolo šiestej.“ Mykla plecami a v duchu si blahoželala.
,,Fajn, tak teda v sobotu. Zatiaľ sa maj.“ Rozlúčil sa a stále mierne rozrušený odišiel. Keiko sa na tvári usídlil podlý úsmev a hlavou jej vírili myšlienky, ako využiť príležitosť, ktorá sa jej naskytla. Vedela, že ak sa jej to nepodarí teraz, tak ďalšiu šancu zrejme nebude mať. Nikdy nebola bližšie k víťazstvu ako práve v tej chvíli a bola si toho vedomá. V hlave sa jej začínal rodiť plán, ktorý bol podlejší, než čokoľvek, čo doteraz skúsila. Stále si udržiavala myšlienku, že to čo robí je správne. Že všetko, čo robí zapríčinil Tadashi, ktorý jej, podľa nej, vzal priateľa, hoci aj bývalého. Nedokázala sa preniesť cez myšlienku, že Natsume môže Tadashiho milovať viac, než miloval ju. Neskoro si však uvedomí, že Natsume ju nikdy nemiloval a Tadashi nič neurobil. Neskoro si uvedomí, že ničí šťastie, ktoré prežívali právom. Nekoro si uvedomí, že ničí hlavne samú seba.