Láska je niekedy skutočná 12.

Poznáte to. Ten pocit, že celý svet vám nepraje. Že osud sa jednoducho zaprel a nepustil vás k šťastiu. Že jediné, čo vám ostáva, je dúfať v lepší zajtrajšok. Každý z nás ten pocit pozná. Lenže nie vždy je budúcnosť ružová a zajtrajšok slnečný. Hovorí sa, že koho má Boh rád, na toho ide s palicou. Na pár ľudí si však vzal rovno baseballovú pálku.

Sobota sa pomaly blížila a s ňou aj Tadashiho doučovanie a party u Keiko. Za celý ten čas spolu Natsume a Tadashi nekomunikovali. Ďalšia obrovská chyba v ich vzťahu. Keby si aspoň raz zavolali, bolo by všetko iné. Jeden jediný telefonát, esemeska alebo mail. To jediné stačilo, aby sa Natsume dozvedel, že Tadashi predsa len príde a ten sa pre zmenu dozvedel, že Natsume sa chystá na party ku Keiko. Natsume však stále hral urazeného a Tadashi sa bál ďalšej hádky. Chcel ho prekvapiť. Rozhodol sa pred skúškou zostať pár dní doma a stráviť tak voľný čas s Natsumem. Každú noc sníval, ako sa objaví pred Natsumem, šťastne ho vyobjíma a všetko bude tak ako predtým. Tak neskutočne sa tešil na svojho priateľa a jeho láskyplnú náruč.
,,Tade! Pohni si, lebo odídem bez teba!“ Kričala nedočkavá Rushia z chodby na svojho mladšieho kamaráta. Ten si zbalil posledné veci a rýchlo vybehol z izby smerom k nej.
,,Môžeme ísť.“ Oznámil jej s blaženým úsmevom na tvári a v rýchlosti sa obul. Doučovanie skončilo na výbornú a Tadashi si bol istý, že skúšku urobí. Bola to jeho posledná skúška a po nej si konečne mohol nájsť viac času na Natsumeho.
,,Povedal ti už niekto, že ti balenie trvá dlhšie ako žene?“ Poznamenala s úsmevom Rushia a konečne sa vydali k autu. Bolo už čosi po piatej a čakala ich dlhá cesta. Nasadli a spokojne odišli smerom domov. Medzitým sa Natsume doma chystal na party. Pravdou bolo, že odkedy bol s Tadashim, poriadnym bytovým party sa vyhýbal. Nemal tam dôvod chodiť a ani nechcel. Tadashiho prítomnosť mu bola milšia. Obliekol sa do pohodlných džínsov, prehodil si okolo pliec svetlozelenú mikinu a obul sa do nových bielych tenisiek. Naposledy si v zrkadle upravil vlasy a bol pripravený vyraziť. Niekomu by prišlo zvláštne, že sa pripravoval s takou precíznosťou na obyčajnú bytovú akciu, no kto poznal Natsumeho vedel, že celá jeho dnešná príprava trvala v podstate až priveľmi krátko. Všetci o ňom totiž vedeli, že je tak trocha narcista. Nech šiel kamkoľvek, vždy musel byť tip - top. Bola to jeho malá úchylka. Neponáhľal sa, veď nemal prečo. Cestou sa ešte zastavil v Himizu, kde Kaoru pripravoval podnik na večernú akciu. Mal prísť nejaký DJ, ktorý mal v meste veľa fanúšikov a preto muselo byť všetko v najlepšom poriadku. Vošiel dnu a posadil sa, ako vždy, na poslednú barovú stoličku pri pulte.
,,Nazdar. Čo tak skoro? Hrať začíname až okolo desiatej.“ Ozval sa zo skladu Kaoru a vyniesol za bar pár debničiek s nápojmi, aby doložil chladničky.
,,Čau. Len som sa zastavil. Idem ku Keiko. Koná sa u nej nejaká bytová akcia a pozvala ma.“ Odpovedal mu nezaujato a naťahoval sa pre ríbezľový džús a slamku. Kaoru okamžite spozornel.
,,Čože? Ku komu ideš?“ Spýtal sa neveriacky a dúfal, že to meno zle počul.
,,Ku Keiko. Pozvala ma pár dní dozadu, keď som sa pohádal naposledy s Tadashim. Aspoň prídem na iné myšlienky.“ Oboznámil ho Natsume a spokojne upíjal z džúsu, ktorý ukoristil.
,,Zbláznil si sa?“ Vybehol na neho Kaoru. ,,Ideš na party k svojej bývalke? A čo Tadashi? Pochybujem, že bude nadšený, keď sa to dozvie.“ Vedel, že táto situácia je nebezpečná, no nevedel ako z nej von.
,,Ale on sa to nedozvie. A ty mu to nepovieš.“ Zahľadel sa významne na blonďáka a položil pred neho prázdnu fľašku od nápoja. ,,Veď o nič nejde. A podľa mňa by proti aj tak nebol. Veď on sám ma nabádal, aby som s Keiko vychádzal.“
,,Vychádzal neznamená, že sa opiješ u nej na byte. Poznáš ju predsa. Určite sa o niečo pokúsi.“ Snažil sa mu starší chlapec dohovárať. ,,Ten nápad sa mi nepáči a tebe by sa tiež nemal. Tadashi určite teraz sedí nad knihami a ty sa ideš zabávať ku Keiko. Nie je ti to blbé?“ Kaoru nemal tušenie, že Rushia vezie Tadashiho domov. Zrušila síce ich plány, no ako dôvod mu udala veľa učenia a nie prekvapenie pre Natsumeho. Keby to v tej chvíli vedel, určite by to Natsumemu povedal.
,,Nie, nie je mi to blbé! A čo má byť?!“ Natsumeho tá poznámka vytočila. Zase sa všetko krútilo len okolo Tadashiho. Prudko vstal, položil na pult peniaze a zberal sa na odchod. ,,Všetci sa staráte len o jeho pocity. A čo tie moje? To, že on sa učí, nie je dôvod, aby som ja sedel doma na zadku.“
,,To nie, ale prečo práve ku Keiko? Sám vieš, že je to mrcha.“ Oponoval mu Kaoru, no vedel, že je to zbytočné. Natsume bol príliš tvrdohlavý.
,,Áno, viem aká ja, ale čudoval by si sa. Zmenila sa.“ Sám tým slovám neveril, ale Kaoru ho vytáčal.
,,Tak to pochybujem.“ Zasmial sa Kaoru a skrížil ruky na prsiach. ,,Ľudia, ako je ona, sa nemenia.“
,,Vieš čo? Nepoučuj ma a staraj sa o vlastný vzťah, áno? Tvoj názor ma momentálne absolútne nezaujíma.“ Odfrkol mu a naštvane odkráčal z podniku preč. Kaoru ostal len neveriacky stáť. Najradšej by za ním vybehol von a dal mu pár faciek, no musel zabezpečiť chod baru. Vzal telefón a okamžite chcel volať Rushii, aby ju oboznámil so situáciou, no v polke pohybu na neho zavolal jeden zo zamestnancov, ktorý potreboval pomoc. Aj keď nerád, musel sa v prvom rade venovať podniku. Odložil telefón s myšlienkou, že jej zavolá neskôr, no počas večera mal príliš veľa práce a úplne na to zabudol. Natsume nahnevane kráčal ulicami smerom ku Keiko. V duchu nadával a zlosť si vybíjal na malom kamienku, do ktorého neustále kopal. Mal pocit, že celý ich vzťah, je len o Tadashim. Tadashiho pocity, Tadashiho sny, Tadashiho názory a bla, bla, bla. Prechádzal cez park, keď sa mu kamienok odkotúľal ku kraju. Na chvíľu sa zastavil a zrak uprel k chladnému kamennému múriku na kraji. Stál s rukami vo vreckách a nahnevaným pohľadom skenoval miesto pred sebou. Spomenul si na noc s Tadashim. Na noc ich prvého bozku. V hlave sa mu začali rojiť všetky krásne chvíle, ktoré spolu strávili a nahnevaný a chladný výraz postupne ustupoval. Schody u Tadashiho na Vianoce, večer u neho v posilke, ich prvá spoločná noc, Tadashiho narodeniny, chata na Hokkaide a postupne všetky ostatné. Uvedomil si, že stále hľadí na múrik a hlúpo sa usmieva. Dochádzalo mu, čo všetko prežili a ako veľmi ho má rád. Došlo mu, že tá posledná hádka, bola úplná blbosť a malichernosť oproti tomu všetkému, čo prekonali. Posadil sa a premýšľal. Zrazu mu neprišlo správne ísť ku Keiko. Začalo mu to pripadať ako veľmi zlý nápad. Vytiahol z vrecka telefón a vyťukal číslo, ktoré už dávno poznal naspamäť. Chcel Tadashimu povedať, že ho to mrzí. Chcel mu povedať, že mu verí a vie, že by ho nikdy nepodviedol. Chcel mu povedať, že ho miluje stále rovnako. V tú chvíľu zazvonil Tadashimu telefón. Avšak, než ho stačil vytiahnuť z vrecka, vybitá batéria rezignovala, zrušila hovor a vypla telefón. Tadashi ani netušil, kto mu volal. Bola to hlúpa náhoda, no Natsume to videl inak. Neuvažoval nad možnosťou vybitej batérie. Videl iba display telefónu, na ktorom svietilo ,HOVOR UKONČENÝ ´. Skúsil vytočiť znovu, ale telefón bol vypnutý. Znova mu stúpol tlak a potemnela myseľ. Všetky krásne spomienky boli zrazu preč a v hlave mu svietilo iba HOVOR UKONČENÝ.
,,Tak ty ma budeš rušiť? Fajn!“ Poznamenal si popod nos urazene, odložil telefón do vrecka a znova sa vydal ku Keiko. Ani vo sne by ho nenapadlo, že jeho priateľ práve sedí v aute s vybitým telefónom a cestuje za ním, aby sa ospravedlnil. V hlave mu neustále svietili iba dve slová. HOVOR UKONČENÝ.
Ku Keiko prišiel o necelých pätnásť minút. Už za dverami počul hudbu a hlasy ľudí vo vnútri, ktorí sa očividne dobre bavili. Zazvonil a čakal. Otvorila mu už podgurážená Keiko v krátkych tmavomodrých šortkách a bielom tielku, cez ktoré mala prehodenú riflovú vestičku v rovnakej farbe ako šortky. Natsumemu prebehlo mysľou, že už vie prečo chodil s tak namyslením a sebeckým stvorením, ako bola ona. Musel uznať, že vyzerala skvelo.
,,Ahoj. Tak si predsa prišiel.“ Pozdravila ho veselo a pustila ho ďalej do bytu.
,,Ahoj. Jasné. Veď som povedal, že prídem.“ Odzdravil a vyzul sa. ,,Mimochodom, vyzeráš vážne dobre.“ Poznamenal a znova si ju pohľadom premeral.
,,Ďakujem. Iba som vytiahla zo skrine prvé, čo mi prišlo pod ruku.“ Oznámila mu koketne a ťahala ho do obývačky. Pravda však bola iná. Oblečenie si skúšala viac než štyri hodiny, kým vybrala to správne a make-up a vlasy si upravovala niekoľko krát, kým sa jej zdal dokonalý. Vedela, že ten večer bol jej šancou.
,,Takže, čo si dáš?“ Spýtala sa pri stole plnom rôznych fliaš.
,,Hm, nalej niečo dosť tvrdé na to, aby som mal ráno slušnú opičku.“ Natsume bol rozhodnutý sa zliať ako doga. Už dávno nič také neurobil a dnešok to priam vyžadoval. Keiko sa len pousmiala a v duchu si blahoželala. Natsumeho nálada jej výborne hrala do kariet. Veď opitý sa bude predsa zvádzať ľahšie. Vytiahla jednu spomedzi fliaš, naliala do pohára číru tekutinu a podala ho Natsumemu.
,,Tak teda na iné myšlienky.“ Prehlásila a ťukla svoj pohár o ten jeho.
,,Na iné myšlienky.“ Zopakoval Natsume prípitok a jedným pohybom do seba vlial obsah pohára. Otriasol sa a než sa stihol spamätať, mal naliate znova. Väčšinu ľudí poznal a tak sa mal s kým porozprávať, no Keiko ho ani na sekundu nenechala samého. Neustále sa okolo neho točila, lepila sa po ňom, dolievala mu a hádzala koketné pohľady. Natsume síce priznal, že vyzerá dobre, no nič to s ním nerobilo. Inokedy by neváhal a bez problémov by využil situáciu, no v jeho hlave sa stále vynárala jediná osoba. Tadashi. Aj keď sa mu doslova ponúkalo podnapité atraktívne dievča, myslel iba na neho. Po viac ako hodine bol Natsume už slušne pod parou a pohár bol pre neho zbytočný. Vzal si celú fľašu a vytratil sa zo spoločnosti do prázdnej, zrejme rodičovskej spálne. Potreboval byť chvíľu sám a utriediť si myšlienky. Keiko si ho všimla vchádzať do izby a pousmiala sa. Presne to potrebovala. Chvíľku samoty s opitým Natsumem. Nepozorovane vošla za ním a posadila sa vedľa neho. Sedeli na zemi opretí o bok postele a hľadeli z okna.
,,Je to celé na nič.“ Ozval sa prvý Natsume a odpil si z fľaše, ktorú potom podal Keiko.
,,Čo také? Nebavíš sa?“ Spýtala sa medovo Keiko a tiež si odpila. Tiež už mala slušne vypité, no dávala si pozor, aby bola stále viac menej pri zmysloch. Aspoň viac než Natsume.
,,Ale bavím...“ Oznámil jej podnapitým hlasom a znova si odpil. ,,Je to na nič s Tadashim.“ Pokračoval.
,,Prečo?“ Každému normálnemu človeku by bolo z jej predstieraného záujmu zle. Lenže to by ten človek nemohol mať v krvi asi tri promile a pred očami farebné kruhy rôznych veľkostí.
,,Ty...veď vieš...milujem ho...to vieš, nie?“ Snažil sa poskladať súvislú vetu, ale miesto toho táral iba nezmyselné útržky.
,,Bohužiaľ, viem.“ Odpovedala mu a znova odpila z alkoholu.
,,A on...správa sa...ako je to slovo...“ Sťažoval sa jej ďalej.
,,Sebecky?“
,,Áno, sebecky. To je ono.“ Oznámil jej víťazoslávne a znova odpil. ,,Volal som mu a on ma zrušil. No chápeš to? Pfff!“
,,No nechápem. Ja by som ťa nezrušila.“ Odpovedala mu zvodne a viac sa k nemu priblížila.
,,Ale teba nemilujem. Jeho hej. A on ma len tak zruší.“ Sklopil zrak k zemi a zamyslel sa, zatiaľ čo Keiko sa na neho čoraz viac lepila. ,,Som unavený.“ Oznámil jej a začal sa nemotorne šplhať na posteľ. Ľahol si na chrbát a zavrel oči. Celý svet sa s ním krútil. Keiko si vyzliekla vestičku a vyškriabala sa na posteľ za ním.
,,Možno má iného.“ Zašepkala mu a dúfala, že v ňom vznieti pochybnosti. Natsume prudko otvoril oči a zahľadel sa na ňu.
,,Nemá nikoho, okrem mňa! Ja mu verím!“ Ohriakol ju a znova padol chrbtom na posteľ. Keiko sa na neho zboka nalepila a ďalej mu šeptala nezmysli, ktoré Natsume už viac menej nevnímal.

Pred Himizu zastavilo auto a Rushia s Tadashim po únavnej ceste vystúpili. Vošli do podniku, v ktorom sa práve začínala zábava a posadili sa za bar. Kaoru behal pomedzi hostí a všimol si ich až po chvíli. Pribehol k Rushii a nadšene ju objal. Tadashiho prekvapene pozdravil a ďalej sa venoval systematickému mačkaniu svojej priateľky. Tadashi sa rozhliadal po celom podniku, no osobu, ktorú hľadal, nikde nevidel.
,,Kde je Natsu? Ešte neprišiel?“ Spýtal sa po chvíli. Kaoru si až vtedy uvedomil, čo sa práve deje. Pustil Rushiu a nešťastne sa jej zahľadel do očí. Hneď na to stočil pohľad k čiernovláskovi.
,,On nepríde. Je u Keiko.“ Oznámil im. Rushii v tú chvíľu prebehol mráz po chrbte.
,,U Keiko? Čo, preboha, robí u nej?“ Spýtala sa rozrušene svojho priateľa.
,,Má doma party a pozvala ho.“ Oboznámil ich so situáciou. ,,Mal by si mu zavolať.“ Otočil sa na Tadashiho a navrhol.
,,Mám vybitý telefón. Veď to nič. Prejdem sa k nej. Aspoň ich oboch prekvapím.“ Usmial sa mladík a vydal sa smerom k východu.
,,Pôjdem s tebou.“ Rozbehla sa Rushia za ním, no on ju zastavil.
,,Načo? Kľudne zostaň tu. Dlho ste sa nevideli, tak si to s ním uži.“ Oznámil jej a priateľsky sa usmial. ,,Prídeme predsa aj tak sem. Zatiaľ sa majte.“ Vyšiel von a za sebou nechal stáť rozrušenú Rushiu. Pomaly prechádzal ulicami a míňal nočné osvetlenie. Spomínal na chvíle, ktoré prežil v tých uličkách a smial sa sám sebe, aký bol kedysi jeho život. V ten okamih bol šťastný a tešil sa na chvíľu, keď ho Natsume zovrie v náručí. Trvalo necelých dvadsať minút, kým prišiel pred Keikin dom. Zazvonil na zvonček a čakal. Dvere mu otvoril starý kamarát zo školy a vpustil ho dnu. Vrelo ho privítal a hneď sa s ním dal do reči. Tadashi bol rád, že videl po dlhej dobe starého známeho, no v tú chvíľu chcel vidieť inú osobu.
,,Počuj, kde je Keiko?“ Spýtal sa po čase.
,,Keiko? No naposledy som ju videl, keď sa lepila po svojom bývalom.“ Odpovedal mu so smiechom a upil z pohára.
,,Bývalom? A ktorom?“ Vtedy mu ešte nedochádzalo, že Natsume je jediný bývalý, s ktorým sa Keiko ešte stretáva.
,,Ten vysokoškolák. Tuším sa volá Natsume.“ Premýšľal mladík. ,,Išli do izby asi pred hodinou. Myslím, že asi vieš prečo.“ Rozosmial sa chlapec a lišiacky na neho mrkol. Tadashimu stuhla krv. Žeby...? Pomaly sa otočil k dverám izby. So strachom v očiach sa pomalým krokom vydal vpred. Okamih pred nimi len stál a bál sa ich otvoriť, ale musel to vedieť. Modliac sa, aby to nebolo tak, ako to všetci naznačovali, potichu pootvoril dvere. To, čo videl, mu zlámalo srdce na milión kúskov. Keiko v spodnom prádle sa skláňala nad ležiacim Natsumem. Chvíľu neveril vlastným očiam, no zrazu započul Natsumeho šeptanie.
,,Milu...ťa...“ Bolo to tiché, no aj tak Tadashi rozoznal tie slová. Milujem ťa. A hovoril to Keiko a nie jemu? Jeho už tak zničená dušička dostala ďalšiu ranu. V ten okamih by ktokoľvek iný vtrhol do izby a urobil obrovskú scénu. Tadashi však iba potichu znova zavrel dvere, obul si topánky a vytratil sa z bytu ako duch. Zničene prechádzal ulicami a stále si v hlave prehrávajúc scénu, ktorá sa mu naskytla, sa potuloval nočným mestom. Ani netušil ako sa dostal späť k Himizu. Stál pred vchodom a hľadel kdesi do diaľky. Nikto netuší, čo mu v tú chvíľu lietalo mysľou, no jedno bolo isté. Natsumeho zrada poznačila Tadashiho viac, než čokoľvek predtým. Ten zastretý zúfalý pohľad v diaľ, neveštil nič dobré.