Tam, kde už niet pomoci - Kap.1 (Sen či realita?)

Kto som? Čo som? Prečo som tak iná? A prečo vlastne existujem? Štyri otázky, na ktoré nepoznal odpoveď nik. Štyri otázky, ktoré mi strpčovali život, od kedy si len pamätám. Spôsobovali mi bolesť 16 rokov. Nevedela som, či sem patrím, či ma vôbec niekto považuje za dôležitú alebo či som pre každého na svete iba vytŕčajúci článok, ktorý nepatrí nikam. No veľmi som sa zmýlila, ale asi by som mala začať na začiatku...

Bola som iba obyčajné 16-ročné dievča s havraními vlasmi a s takmer priesvitnými modrými očami, menom Sofia. Mala som postavu, ktorú mi každá baba na škole mohla závidieť. Nikdy som sa nestarala o módu, nemohla som, ak som nechcela budiť zbytočnú pozornosť a preto som nosila výhradne tmavé a nevyzývavé oblečenie. Vlasy vždy stiahnuté do vrkoča, nikdy žiadny make-up. Lenže nič na svete nemohlo zakryť moju až neľudskú krásu a aby toho ešte málo nebolo moja fyzická zdatnosť presahovala normály a čo sa mojej inteligencie týka raz som robila IQ test, len tak pre zábavu, vyšlo mi číslo 190. Vtedy ma napadlo, že je to sprostosť, ale potom ma napadlo: ako to, že som sa nikdy neučila a mala som samé jednotky... Krása, sila, inteligencia. Žiadny človek na svete nemôže byť taký dokonalý. Došlo mi, že nie som normálna. Mojím jediným šťastím bolo, že moji rodičia sa o mňa veľmi nestarali a tak si nevšimli môjho záhadného zblednutia a stálych kruhov pod očami. Najprv som totiž nedokázala spať a potom som zase spala príliš hlboko. V snoch sa mi začal objavovať chalan. Najprv som si myslela, že je to len nejaký hlúpy stále opakujúci sa sen, no krátko na to my došlo, že on niekde existuje. A práve v tom sne sa začalo moje dobrodružstvo.
****

Kráčam po tak nebezpečne známej čistinke. Všade naokolo sú stromy no nedá sa určiť aké, sú totiž poliate krvou a väčšina z nich je vyschnutá .Nikde naokolo však nie sú mŕtvoly. Dokonalé ticho rušia len moje kroky vedúce k jazierku. Nie sú v ňom žiadne ryby a voda je sfarbená do červena. Celé to pôsobí strašidelne, ale ja tu nachádzam svoj duševný pokoj.
S vedomím, že toto je sen ale chalan, s ktorým sa tu stretávam je rovnako skutočný, ako ja si sadám vedľa Edwarda, ktorý sedí pod rovnakým stromom, ako vždy a čaká len a len na mňa.
„Nevedela si zaspať?“ pýtal sama keď som sa zošuchla vedľa neho na vytŕčajúcu časť koreňa.
„Hm...“ kývla som, „môj brat nevie kedy má prestať.“
„Aha...“ mal zvláštny výraz.
„Čo je?“ Bála som sa oňho.
„Nič.“ Snažil sa zatĺkať ale ja sa tak ľahko nevzdám.
„Edward!“ Zamračila som sa.
„Dobre...ale nesmej sa.“ vVhlase mal podtón smútku.
„Prečo by som sa mala smiať?“ Nechápala som.
„ Myslel som si, že sa snažíš vyhnúť sa mi.“ Vydýchol nešťastne.
„To ťa prosím ťa, ako napadlo?“ Bola som úplne v šoku.
„Ja neviem...“ priznal potichu, „sú to síce len sny ale aj tak...“ schoval si tvár do dlaní, „mám pocit, že sme ne jak spojený a že možno o pár rokov sa stretneme naozaj“. Nevedela som, čo mu mám povedať, mne sa tá alternatíva, že sa stretneme páčila, ale s ním som si nebola istá.
„Ale...“ chcela som mu to povedať, ale skočil mi do reči.
„Nejde o to, že by som nechcel, lenže mám príšerný strach, že nie som taký akého si ma predstavuješ. Nechcem ti ublížiť.“ Bolo vidieť, že ho to strašne trápi.
„Ed...“nestihla som nič povedať lebo sa ozval otravný zvuk budíka.
Prudko som sa posadila na svojej posteli. Chvíľu mi trvalo než som precitla do reality.
„Sofia švihni, prídeš neskoro do školy.“ Ozval sa môj neskutočne otravný starší brat Swan.
„Čo to teba trápi?“ Vyškriabala som sa z postele.
„Mám ťa predsa na starosti. Čo by povedali naši keby som dovolil aby si prišla neskoro?“
„Že si nezodpovedný!“ Odpovedala som pričom som sa postavila pred starodávne vyzerajúce zrkadlo, ktoré stojí pred slabo ružovou stenou. To zrkadlo je vlastne jediná vec v tejto izbe, ktorú som vybrala ja. Všetko ostatné tu pripomína izbu malej princezničky. Slabo ružová stena, do ktorej je vstavaná skriňa z bielymi dvojkrídlovými dverami. Baldachýn nad mojou posteľou a závesy pred balkónovými dverami boli o niečo tmavšie, ale stále boli ružové. Vzdychla som si. Nemala som túto izbu rada, ale v tejto chvíli nebola moja najväčšia starosť. Už je to mesiac čo som zbledla, farba mojej pokožky sa dala rovnať farbe snehu a keďže mám dlhé čierne vlasy ešte sa to zvýraznilo . No a aby toho nebolo málo, od kedy sa mi sníva s Edwardom, čo je už dobrí pol rok, mám kruhy pod očami, takže vyzerám, ako chodiaca mŕtvola.
„Sofia, nechci ma naštvať!“ Swan bol naštvaný.
„Myslela som, že už naštvaný si.“ Prešla som k dverám šatníku a vytiahla som čierne rifle a tmavofialovú mikinu. Mala som síce zástup šiat od popredných návrhárov, ale to jednoducho nebol môj štýl, keďže moja mama ich kupovala v ružovej, žltej prípadne krémovej. Obliekla som sa, zopla si vlasy gumičkou, obula si čižmy, vzala kabát a išla som za svojím neskutočne otravným bratom do haly.
„Dobré ráno, slečna.“ Pozdravila ma pani domáca.
„Dobré, Iren...“ Zívla som si.
„Môžeme už konečne ísť??“ Ozval sa Swan.
„Iste, iste..“ Obliekla som si kabát a nadurdene išla za ním.
„Zdá sa mi to alebo na seba dávaš ten najbledší make-up, aký len existuje.“ Komentoval.
„Choď k očnému. Ja žiadny make-up nepoužívam.“ Odsekla som. Vyšli sme pred dom teda skôr pred rezidenciu. Na Swana čakala limuzína, hovoril totiž, že riadenie je pod jeho úroveň. Ja som mala motorku, ktorú som dostala po dlhom prosíkaní k šestnástinám. Problém bol však v tom, že v zime keď je – 15 motorka nie je dobrí nápad. V takomto počasí som bola nútená chodiť s ním. Naši rodičia sú veľmi významný obchodníci a preto sú aj veľmi bohatý. Dávajú nám všetko, na čo si len spomenieme, avšak nikdy nie sú doma, stále cestujú. Nepoznajú nás a mňa to štve.
Konečne sme došli do školy. Chodili sme do prestížnej školy medzi partiu snobských idiotov. Nepáčilo sa mi tam, ale čo už.
V celku, to mal byť úplne normálny deň ,ale zmýlila som sa a poriadne. Začalo to na tretej hodine. Merion ma začala hnevať. Stres sa vo mne hromadil. Začala ma bolieť hlava. Ruky sa mi triasli, nedokázala som chytiť ani pero.
„Kuchiki-san, môžete sem prísť a vypočítať tento príklad“ Vyzvala ma učiteľka matiky. V tej chvíli ma začalo strašne bolieť aj brucho. Bolesť hlavy sa ešte zásobila.
„Nie“ Pre cerila som cez zuby, ktoré som stískala, aby som nevykríkla od bolesti.
„Kuchiki-san?“ Chytila som sa za brucho. Snažím sa upokojiť, ale nejde to.
„Kuchiki-san, ste v poriadku?“ Neviem, či som jej odpovedala. Cítila som, iba studenú zem a potom nič, iba prázdnota....