Tam, kde už niet pomoci - Kap.2 (Biela izba)

Prebúdzam sa v snehobielej izbe, sadám si a zisťujem, že všetko je biele a nie sú tu žiadne okná. Jediné, čo v tejto miestnosti je posteľ, na ktorej práve ležím. Cítim však, že som mnou niečo nie je v poriadku. Pozriem sa na svoje ruky , nechty mi ofialoveli /Ruky ma bolia, hlava triešti, som naštvaná a všade je krv, steká mi po rukách/ prudko otváram oči, sú to moje spomienky lebo sen? Mám strach. Zbila som niekoho? Čo sa mi stalo? Čím, akým monštrom, som sa to stala? Chytám sa za hlavu, cítim ako mi stekajú slzy po lícach z výčitiek svedomia.
„Upokoj sa.“ ozve sa známi hlas. Snažím sa zrakom nájsť osobu, ktorej hlas patril.
„Edward?“ pozerám na chalana s ktorým sa stretávam vo snoch, už niekoľko mesiacov. „Čo to..?“ nedokážem zo seba dostať ani jedno slovo.
„Vitaj na Axelovej Akadémii pre Otrávených.“ Pre otrávených? Čo to znamená?
„Kde?“
„Je to škola, kde ťa naučia ovládať svoje schopnosti a pudy.“ To nebola odpoveď na, ktorú som práve čakala. Podišiel ku mne. Náhle ma zase premohli výčitky a úzkosť.
„Nie... nechoď bližšie.“ stiahla som si nohy k sebe a schúlila sa do klbka, hlavu schovala medzi kolená.
„Nepoznáš ma, nevieš čo som a som si toho vedomí ale myslel som... nie dúfal som, že naše sny....“ v jeho hlase bol počuť strach, bolesť a ešte niečo len.. čo by to mohlo byť?
„O to nejde“ hlas sa mi triasol od strachu, strachu, že mu ublížim.
„Tak o čo?“ bol zúfalí.
„Ja... nechcem ti ublížiť.“ dostala som zo seba horko-ťažko.
„Hm...“ počula som ako sa usmial.
„Čo je tu vtip...“ prudko som zdvihla hlavu a slová sa vo mne ne jak zasekli aj zo slzami. Zbadala so totiž niečo čo nesedelo. Edward mal vždy vážny výraz akoby sa snažil na niečo sústrediť ale teraz.... usmieva sa a.... nedokážem povedať, ako sa na mňa pozerá: oči má smutné a zároveň veselé, ako keby sa nevedel rozhodnúť či sa má smiať alebo plakať.
„Nie... mne neublížiš. Z nejakého dôvodu nemôžeš.“ Sadol si na posteľ pri mojej pravej ruke a chytil ma za ňu.
„Ty si ma...“ došlo mi to.
„Áno, no musím povedať, že máš sakramentské nadanie.“ telom mu prešli zimomriavky, „Blesky, elektrina. Niečo také som v živote nevidel. A to už nejakú, tú chvíľu žijem. Úprimne, som rád, že ma nemôžeš zraniť. I keď zaujímalo by ma prečo.“ zamyslel sa.
„Ja to viem.“ šepnem nechtiac. Síce je pravda, že to asi viem, ale nechcem, aby to vedel, nie ak je to preto prečo si myslím, že to je.
„Vieš?“ čudoval sa. Povedala som to, už to nemôžem vziať späť.
„Ano.“ Kývnem.
„Tak sem s tým.“ Naliehal.
„Dobre, ale sľúb mi, že sa nebudeš smiať.“ cítim ako sa mi do tváre hrnie krv.
„Prečo, by som sa mal smiať?“ nechápe. Sklápam zrak.
„Lebo...“ nedokážem mu to povedať a nečervenať sa „je to detinské, ja viem a cítim sa pre to strašne trápne ale naše sny...“ naťahujem to, ako dlho to len ide. On je netrpezlivý, cítim to.
„Sny?“ stále nechápe. Nasucho prehltnem.
„Zaľúbila som sa v nich do teba.“ znovu začnem plakať. Nedokážem to kontrolovať, premáhajú ma emócie.
„ČO?“ hlas má poznačený šokom, ale už sa naňho nepozriem, príliš sa hanbím. Viem, že som červená až za ušami, takže to určite vie.
„Ty... do mňa?“ nedokázal si to spojiť.
„Ja viem.... urobiť taký ukvapený záver je trápne, no nepomôžem si,...“ snažím sa ospravedlniť svoje pocity, ale skočí mi do reči.
„Za niečo také sa neospravedlňuj. City sa nedajú ovládať. Ja o tom viem svoje,... keďže...ak je pravda čo si povedala....tak naše pocity sú totožné. “
„Čo?“ pozriem na neho šokovaná, „ale veď... ty...“ nedokázala so zo seba dostať, ani len jednu jedinú hlásku nie to ešte súvislú vetu. Pozerám sa, z ústami do korán a vyvalenými očami, na muža, ktorého sotva poznám, ale viem, že ho milujem, pričom mi práve povedal, že moje city opätuje. Toto je určite sen... na realitu je to príliš krásne...
„Milujem ťa, Sofia a dúfam, že po tom, čo sa o mne dozvieš pravdu mi dokážeš povedať to isté,“ povedal mierne smutne, pričom moju ruku, ktorú doteraz držal, si položil na líce a zavrel oči. Usmieval sa pri tom, „I keď percento je malé.“
„O čom hovoríš? Akú pravdu?“ zľakla som sa. To mi už síce došlo, ale to asi nebude to jediné.
„Som ako ty“ pozrel na mňa vážne, moju ruku spustil zo svojho líca, ale nepúšťal ju.
„Som tiež Otrávený, moja schopnosť je oproti tej tvojej len decká hračka, ale aj tak som pre okolitý svet nebezpečný.“
„Prečo?“ nerozumela som. A čo to má s tým slovom otrávený, do šľaka? Vôbec mu nerozumiem.
„Tvoja schopnosť je spojená s elektrinou, takže svoju silu čerpáš z čistej energie lenže moja čerpá z čiernych dier, moja schopnosť je nepredvídateľná. Keď ma pred 50. rokmi objavil istí starší Otrávený menom Shin povedal, že ak si nebudem dávať pozor môžem zničiť nie len Zem, ale aj väčšinu mliečnej dráhy. Tak som sa snažil naučiť kontrolovať sa, aj sa mi to podarilo. Trvalo to 20 rokov. Keď po nejakom čase Shin umrel, ale ja som sa nemelil. Netrvalo dlho a došlo mi, že rovnako ako sú večné čierne diery, tak som aj ja. Chcem tým povedať, že ja nikdy nezostarnem. Ostal som uzavretý vo svojom 20 ročnom tele, navždy a bojím sa, že ty si na tom teraz rovnako.“ vysypal zo seba. Nevedela som, ako reagovať. Mala som toľko otázok a nevedela som ktorú položiť skôr.
„Ak to chceš vedieť, narodil som sa v roku 1942 3. Februára takže od teba som starší o 2 dni a 53 rokov.“
„Takže už nikdy nezostarnem?“
„Pochybujem...“ sklopil zrak, „Mrzí ma to. Ty si posledná na svete komu, by som tento život prial, ale nikto nevie, prečo sa to deje. Jediné čo vieme je, že máme iné gény, že za to môže vláda a že sú menej a viac postihnutý, neviem však prečo, no ja osobne to, ako chorobu nevnímam, takže mi to nevadí. Tým, ale naše vedomosti hasnú.“
„Aha...“
„Máš právo sa hnevať, myslieť si, že si nakazená nejakým vírom, ale to ti len predĺži pobyt tu.“ „Nechápem.“
„Táto miestnosť je určená pre ťažké prípady. Reguluje schopnosti a odčerpanú energiu vracia späť do tvojho tela na podporu úplnej premeny, i keď tá tvoja sa, ako vidím začala.“
„Myslíš...?“ moje záhadné zblednutie... dokončila som v duchu.
„Správne...“ kývol.
„Akými zmenami ešte prejdem?“
„To nikto nevie.“
„Aha...“ sklopila som zrak.
„Sofia, pozri na mňa.“ povedal smutne. Poslúchla som:
„Áno?“
„Dokážeš to zopakovať aj po tom, čo si sa dozvedela?“
„Áno.“ šepnem do ticha „je jedno, ako starý si, o pár storočí to bude aj tak jedno.“ mykla som plecom, i keď mne to ešte stále nedochádzalo.
„To je pravda...“ bol smutný.
„Tak čo sa deje? Je ešte niečo čo neviem?“ vypáčim to z neho.
„Len... jedna vec...“ pozeral sa na mňa previnilo.
„ČO?“
„Zavri oči a na nič nemysli.“ nechápem ale, ako chce. Zavrela som oči o vyprázdnila si myslel /neverím, že ma aj po tom čo som jej povedal stále miluje.... je to príliš krásne aby to bola pravda.... ale jej myslel neklame.../ prudko otvorím oči.
„Počula si?“ spýta sa.
„Ako môžeš takto rozmýšľať?“ som zdesená.
„Rozmýšľaš rovnako.“ ohradil sa.
„Ty ma tiež počuješ?“ zľakla som sa.
„Jasne a zreteľne“ V živote som sa necítila trápnejšie.
„Edward, riaditeľ ti dovolil len 5 minút!“ ozval sa hrubý mužský hlas.
„Veď nie je nebezpečná.“ odvrkol neznámemu hlasu.
„To je jedno, poď odtiaľ, nechcem prísť o prácu.“
„Dobre, dobre...“ vydýchol, „Prídem zase zajtra.“ Postavil sa.
„Sľubuješ?“ držala som ho za ruku, bála som sa, že ak ho pustím zmizne mi navždy.
„Sľubujem a neboj nebol, by som schopný“
„Zase mi čítaš myšlienky?“
„Mám snáď na výber?“ Zasmiali sme sa....