V koži tigra 2. kapitola

„No nie je to úžasné, Aris? Z pokusného králička sa stal zločinec prvej ligy.“ Hrozitánsky smiech vedca sa šíril po tmavej miestnosti plnej prístrojov, ampuliek, bánk plných rôznych chemikálií, ktoré len ťažko mohli niekoho vyliečiť.
„Áno, pane.“ Aris zo stolu poslušne vzala noviny s článkom o výstave diamantov a doliala mu kávu bez mlieka.
„Kto by si to bol pomyslel, že môj päťdesiaty tretí pokus bude taký úspešný. Elegancia a pružnosť mačky, zrak orla, zmysly a výzor tigra. No hlavne, tigria chuť po krvi! Všetka tá tvrdá práca a bezúspešné pokusy stáli za to! Konečne! Je to tu! Ten veľký okamih, kedy svet uvidí moju genialitu. Ha ha ha!“ Chuť po šialenom smiechu vedca stále neopustila. Netrápilo ho ani, keď mu dochádzal kyslík a Aris mu búšila do chrbta.
„Pane, prosím, upokojte sa, pane!“ Zúfalí krik jeho slúžky mu už k ušiam nedoliehal.

***

Strecha hotela, 23:00

„Presne jedenásť hodín,“ mrkol som na digitálne hodinky, „ešte hodina a zvon na kostolnej veži odbije polnoc. Presne náš čas k práci, tiger?“
‚Už sa chvejem nedočkavosťou! Vŕŕ~ Ako to vyzerá s ochrankou pred budovou?‘
Stál som na rovnej streche dvadsaťposchodového prepychového hotela, odkiaľ bol skvelý výhľad na banku. Zostal som v tigrej podobe, pretože tak Taiga aspoň na chvíľu dal pokoj.
„Chveješ sa nedočkavosťou, ale pozor dávať, tak to nie, že?!“
‚No prepáč, že si čistím srsť, aby som vyzeral fešne! Vŕŕ~‘
„Vonku je jedno auto. V ňom asi štyri osoby, všetky ozbrojené. Ďalej, vstup do banky strážia dvaja policajti,“ vrátil som sa k téme. „Nejaká chabá ochranka na diamanty nevyčísliteľnej sumy. Nie?“
‚Netreba ich podceňovať. Kto vie, koľkí ešte budú vnútri, vŕŕ~.‘ Prestal sa venovať čisteniu svojej srsti a tiež uprel zrak na dvoch policajtov. ‚Chovajú sa nejako podozrivo. Nezačneme dnes radšej skôr? Už od obeda mám naježený chvost. Vŕŕ~‘
„Keď privezú diamanty, tak môžeme.“ Otočil som sa ku svojmu notebooku napichnutého na mestskú políciu. „Podľa policajných kamier na križovatke práve zastavilo obrnené vozidlo s označením policajného zboru. To by mali byť oni.“
‚Vidím. Stačí, ak cez ňu prefrčia a potom už len po hlavnej ceste k banke.‘
„Potom bude nasledovať uloženie do trezoru...“
‚... a tu sa k slovu dostavíme my. Vŕŕ~‘
„Presne! Ukradneme im ich skôr, než stihnú narátať do päť. Ha há.“

***

Pred trezorom banky, 23:15

Po zuby ozbrojená jednotka rýchleho zásahu na čele s hlavným vyšetrovateľom Nishikawa Mashirom, bola pripravená k akcii. Falošnej ponuke, akú dal Mashiro uviesť do novín, by odolal len máloktorý zlodej. V kostiach cítil, že dnes bude dolapenie Bieleho tigra úspešné.
„Tu jastrab, prepínam.“ Cez vysielačku sa ozval spolujazdec obrneného vozidla prevážajúceho diamanty.
„Tu orol, prepínam.“ Ozval sa Mashiro.
„Za päť minút sme u vás, prepínam.“
„Fajn, končím.“ Vypol vysielačku, nečakajúc na odpoveď. Stačilo mu, že do ich príchodu bude musieť ešte päť minút čakať. A potom opäť čakať na návštevu Bieleho tigra.

***

Strecha hotela, 23:21

„Taiga, nespi! Už prišlo auto,“ oznámil som Taigovi, ktorý si zatiaľ schrupol.
‚Fajn, aj tak im ešte chvíľu potrvá, kým diamanty uložia do trezoru, vŕŕ~‘
„Pamätáš si ešte náš plán?“ zavrčal som.
‚Samozrejme.‘
„Tak sa aj podľa neho riaď. Začíname!“

***

Pred trezorom banky, 23:28

„Chlapi, uložte to do trezoru poriadne! Má to vyzerať realisticky a nie ako jasná návnada. Takto to ten zlodej spozná hneď!“ Hlavný vyšetrovateľ nestrácal svoj pokoj anglického lorda a všetkých naokolo strašil o znížení platu, keď dobre neurobia, čo majú.
„Dobre, to už vyzerá lepšie! Okej, chlapi, na miesta!“ Každý svojho veliteľa rýchlo poslúchol a skryl sa za svoje miesto.
„Tak mačička, čakáme už len na teba.“ Mashiro odhodil ohorok od cigarety do blízko stojaceho popolníku. Neuvedomil si tak, že spravil veľkú chybu.

***

Kdesi v banke, 23:43

„Taiga, čuš!“
‚Aléé~‘
„Ani mne sa tieto staré vetracie šachty nepáčia, no iná cesta, ktorá by viedla až k trezoru nie je!“
Tatsuya opatrne liezol starou šachtou až k trezoru za ustavičného sťažovania sa Taigi na tesný priestor. Cez mrežované okienka sem-tam vykukol, či už sú na mieste.
„Musíme ísť až dozadu. To bude ono.“
‚Ako to vieš? Vŕŕ~‘
„Pozeral som si plán stavby. Len je mi divné, prečo tie šachty tiež nevymenili, keď pred pár rokmi túto banku plne zrenovovali.“
‚Niečo tu smrdí, vŕŕ~‘ Zavrčal Taiga, keď sa pomaly blížili k okienku vedúcemu priamo do veľkej miestnosti s trezorom.
„Tiež to cítim, páchne to ako...“
‚... ohorok! Niekto tam dole určite je a čaká na nás.‘
„To nezistíme, kým sa tam nepozrieme.“ Zo zadného vrecka čiernych kožených nohavíc vytiahol malé, na prvý pohľad obyčajné pero. Aj by to možno bolo pero, keby sa v ňom neskrýval malý plameňomet, taviaci železo.

***

Pred trezorom banky, 23:50

V samotnej miestnosti bolo ticho ako v hrobe. Padnutie špendlíka by tu znelo ako výstrel do tmy.
„Tak odkiaľ prídeš mačička? Vyvalíš dvere? Okná? Alebo hádam chceš riskovať krk, cez tú starú šachtu?“ Hlavnému vyšetrovateľovi sa honilo hlavou toľko predstáv, pri nástupe Bieleho tigra. Už rok sa ho snažil dolapiť, no márne.
Z myšlienok ho vytrhol až hrozný rachot padajúceho plechu.
„Š-Šéfe, vetracia šachta spadla!“ Ozval sa jeden z mužov jednotky.
„Takže šachta!“
Okamžite pribehol k šachte, no všade sa vírili čiastočky prachu.
„Sakra! Dajte si termookuliare, ihneď!“ Zavelil a už len sledoval pomocou okuliarov farebne vyznačenú postavu, zviechajúcu sa zo zeme.
Prach sa pomaly usádzal okolo tajomnej postavy zahalenej do dlhého, čierneho, na prvý pohľad saténového plášťa s kapucňou. Muži zákona si okamžite dali dolu špeciálne okuliare, aby si mohli záhadného zlodeja prehliadnuť. Tajomný zlodej mal cez hlavu prehodenú kapucňu, no pozorným očiam hlavného vyšetrovateľa Mashira neunikol lesk jednoduchej striebornej škrabošky, ktorá zlodejovi zakrývala časť tváre.
„Biela mačička, je tak? Som rád, že ťa konečne spoznávam,“ prehovoril ako prvý Mashiro.
„Zdá sa, že toto nie je ta párty, na ktorú som bol pozvaný.“
„Práve naopak! My sme ťa sem pozvali, aby sme ťa konečne chytili, mačička!“ Naladil sa na tigrovu nôtu.
„Vy asi nie ste príliš vzdelaný pán Nishikawa Mashiro, že? Noviny o mne hovoria ako o Bielom tigrovi a nie Bielej mačičke.“ Konečne tiger trochu nadvihol hlavu, aby si Mashiro mohol prehliadnuť jeho tigrí posmešný úškľabok.
„Odkiaľ poznáš moje meno?“ Zamračil sa na tajomného zlodeja a namieril naňho zbraň.
„Vcelku neslušné od policajta, ktorý sa ma bezúspešne snaží dolapiť.“
‚Tatsuya, zozadu! Vŕŕ~‘
Bez toho, aby sa tiger nejako obťažoval, lakťom dozadu poslal jedného z policajtov k zemi. Pri tomto prudkom pohybe poodhalil svoje pazúriky v bezprstových kožených rukaviciach.
„A toto bola veľká chyba!“ Oznámil tiger ako nič a pustil sa do policajnej jednotky. Dvaja muži naňho šli spredu a jeden ho šikovne chytil zozadu. Silno sa vzpružil a vystretými nohami poslal dvojicu policajtov k zemi. Toho, čo ho držal za ramena jednoducho kopol do jabĺčka. Ďalší sa naňho vrhol s napriahnutou päsťou, no tiger okolo neho pretancoval s krásnou piruetou, ako vystrihnutou z Labutieho jazera, a poslal ho zozadu úderom do krku opäť k zemi. Dlhý plášť tancoval spolu s ním, pri každom jeho ladnom pohybe. Muži zákona tak ani nestihli vytiahnuť zbrane a už počítali hviezdičky. V zápale boja spadla Tatsuyovi kapucňa, takže jediný preživší Mashiro si mohol prehliadnuť pracne vyčesaný drdol čiernych vlasov s melírom, v ktorých si všimol párik rozkošných -rozhodne živých- tigrích uší, striebornú škrabošku a vyčnievajúce čierne pruhy, strácajúce sa pod krkom, ktorý zasa kryl hrubý golier čierneho trička.
Na takého bojovníka je rozhodne drobný. Veď nemôže mať ani sto sedemdesiat, tak ako mohol preprať desiatich najlepších členov zásahovej jednotky, pýtal sa sám seba Mashiro, keď sledoval, ako si po bitke mädlí ruky.
„Tak sme tu sami,“ prihovoril sa k Mashirovi tiger. Neskryl zmyselný pohľad, akým si Mashira prezeral.
‚Ehm, ehm, nie tak celkom, vŕŕ~‘
„To vidím, ty malý bastard,“ zahundral Mashiro a pokojne si vytiahol z vrecka nohavíc škatuľku cigariet.
„He he, ste vcelku sympatický, keď na to príde. Len to vaše fajčenie je príšerný zlozvyk. Mali by ste sa ho, čo najskôr zbaviť, inak zomriete dosť mladý. Veď koľko to máte? Dvadsaťštyri?“ Zamyslene si dal ruku pod bradu silno uvažujúc o jeho veku.
„Dvadsaťpäť,“ potiahol si, „a ty zase vyzeráš až príliš mlado na to, aby si ma mohol poučovať o mojom štýle života,“ opäť zahundral. Nestrácajúc pokojnú tvár.
„Náhodou, mám osemnásť!“ Vykríkol ako malé dieťa hádajúce sa s dospelým, že ono samo už je dosť veľké na to, aby mohlo ísť samé do obchodu.
„Hohó, takže aspoň nejakú užitočnú informáciu som sa o mačičke dozvedel.“
„A ako vám to pomôže? Budete teraz po celom Tokyu hľadať osemnásťročného tínedžera?“ Ironicky sa zasmial nad tou absurditou.
„Nie,“ očarujúco sa usmial, „budem hľadať osemnásťročného tínedžera s čiernymi pruhmi na tvári, ktoré máš zrejme po celom tele a s rozkošnými ušami, ktoré podľa mňa taktiež nie sú jediný exemplár, že?“ so záujmom si tigra prehliadal.
„Hmm, ste bystrý, pán Nishikawa Mashiro. Áno, uši a pruhy nie sú jediná vec na mojom tele. Tak a už o mne viete dosť!“
„Fajn, skončili sme s dialógom, a teraz už ťa môžem zatknúť,“ odhodil ohorok niekam do kúta. Ohorok spolu s Mashirom dopadli na zem v približne rovnakom čase. Nepripravenému vyšetrovateľovi, tak vyrazilo dych.
„T-Ty malý bastard,“ zakuckal sa.
„Ešte sa uvidíme, pán Nishikawa Mashiro,“ jemne mu prešiel drsným jazýčkom po líci. „Sayonara!“
Nasadil si späť kapucňu a s rozbehom vyskočil z okna.

***

Pred budovou banky, 00:58

„Dočerta! Boli ste tak blízko a nezatkli ste ho?!“ Zvrieskol na Mashira kapitán Nobushiko Osamu, až mu skoro z úst vypadla práve zapálená cigaretka. Nobushiko Osamu, riadiaca bunka tokijskej policajnej stanice. Šedivý šéf známy svojou neprístupnou maskou a tvrdým prístupom. Šéf, ktorý poveril Mashira dolapením Bieleho tigra.
„Spolu s ostatnými ma omráčil. Keď sme sa prebrali, boli ste už pri nás.“ Ešte nikto sa neodvážil do očí klamať kapitánovi, až na Mashira. Ten to robil dosť často.
„Vzhľad? Meno? Vek? Nič nepovedal?“ Spýtal sa už o čosi pokojnejšie kapitán Nobushiko.
„Nie, pane,“ povzdychol si Mashiro a nechal si obviazať zápästie ľavej ruky, ktoré si pri páde poranil.
„Neskôr chcem od vás mať na stole presný popis akcie. Zatiaľ si vezmite pár dní voľna,“ s týmito slovami kapitán odkráčal. V skutočnosti to však bol fajn chlapík, ktorý sa o svojich mužov stará, ako o svoje deti.
„Pane?“
„Hm?“ Pozrel sa naňho cez plece.
„Ďakujem,“ vďačne sa na svojho kapitána usmial a potiahol si z cigarety.
„Pane, teraz nemôžete fajčiť,“ pokarhala ho mladá sanitárka, viažuc mu zápästie.
„Pardon, pardon.“ Vykúzlil na tvári úsmev, ktorým zneužíval ženy rôznej vekovej kategórie už od kolísky, a odhodil ohorok do blízkeho kanála.

***

01:12

„Bolo jasné, že to bude pasca, ale aspoň som si užil trochu zábavy,“ prehovoril som k Taigovi po ceste domov.
‚Ten tvoj bezproblémový prístup ma neprestáva udivovať, vŕŕ~ Mohli nás tam chytiť!‘
„Pravda, ale nestalo sa.“ Trochu som sa zamyslel, ignorujúc Taigove výčitky.
‚O čom tak usilovne premýšľaš?‘ Spýtal sa ma Taiga, keď si trochu z duše ponadával.
„Zaujal ma ten policajt.“
‚Čo s ním? Vŕŕ~‘
„Páči sa mi!“
‚Zabudni!‘
„Prečo?“ Potmehúdsky som sa usmial.
‚Zabudni!‘
„Čo je na tom, že sa mi páči?“
‚Zabudni!‘
„Ako sa voláš?“
‚Zabudni!..... H-hej! Vŕŕ~‘
Odvrátil som hlavu, aby nezbadal môj pobavený úsmev. „Tak, čo dráždi tvoj čumáčik?“
‚Ja kvôli tebe nebudem dole!! Chápeš?!‘
„Ahá, tak to ťa trápi?“ Jemne som zvraštil obočie.
‚Áno, to ma trápi. Začínam mať z toho depky, vŕŕ~‘ Smutne si povzdychol a sklopil uši.
„Nezájdeme na ramen? Pán Chong bude mať ešte otvorené.“
‚To znie skvelo!‘ Razom bola jeho skleslá nálada preč. V jednoduchých rifliach som vylovil pár yenov.
„Fajn, tak poďme!“
‚Vŕŕ~‘
A tak som sa rozbehol naprieč dlhou ulicou rovno k pánu Chongovi. No v mysli, v mysli som stále zostal pri pánu Nishikawovi Mashirovi. Zaujímavý chlapík, ten policajt.