V koži tigra 3. kapitola

Túto noc som sa vyspal ešte menej než obvykle. Taiga sa našťastie o nič nepokúšal a moje krátke sny zostali nenarušené, no aj tak. Hlodal vo mne červík pochybností.
‚Tatsu, ty už si hore? Vŕŕ~‘
„Hej, nemohol som spať.“
‚Policajt?‘
„Presne. Bude zábava sa s ním hrať, no teraz pozná s časti môj výzor. Tigrie pruhy nemá len tak hocikto v Tokyu. Navyše vie, že keď som v polo premene, tak mám uši a chvost by si len blbec nedomyslel.“
‚Máš strach, že ťa nájde?‘
„Bojíš sa?“
‚Len sa uisťujem, vŕŕ~‘
„Kto by ma hľadal v tejto časti mesta? A navyše, ak pôjdem von, jednoducho si narazím na hlavu čiapku, slnečné okuliare a trocha mejkapu snáď skryje to najhoršie. Vidíš, jednoduché!“
‚Vážne nerozumiem tvojej logike!‘
„Tej nikto,“ zasmial som sa.
Chvíľu trvalo, kým ma smiech prešiel. Za to Taiga sa veselo rehlil ďalej.
„Taiga, nevidel si mi rifle zo včera?“
‚Prečo?‘
„Niečo v nich mám.“
‚Myslím, že si ich nechal v kúpeľni, keď sme sa spolu sprchovali, vŕŕ~‘
„Nie, JA som sa sprchoval a TY si mi tam vliezol!“ Opravil som ho pri behu do kúpeľne.
‚No vŕŕ~, bola sranda ťa pozorovať, ako sa čertíš,‘ a znovu sa pustil do smiechu svojim typickým chrapľavým hlasom.
Radšej som si ho nevšímal a ďalej sa snažil vytiahnuť gate spoza práčky. Ako sa tam sakra dostali? Chvíľka ťahania a príťažlivé sily, mali za účinok to, že som sa usadil na chladnej zemi. Sprostá zemská príťažlivosť! Dovtedy Taiga nazbieral sily na nový príval smiechu.
„Ha ha ha, len sa smej!“ zahundral som a vytiahol zo zadného vrecka malú, obdĺžnikovú kartičku.
‚Kedy si mu ukradol ten občiansky?‘ Spýtal sa ma za zadkom Taiga.
„Keď som ho zhodil na zem, tak som mu ju šikovne ukradol! No nie som ja proste skvelý?“ Samoľúbo som sa usmial.
‚A k čomu vám to bude, vaša skvelosť?‘
„Nuž, zahráme si s pánom Nishikawom Mashirom zábavnú hru!“

***

„Hapčí!“ Presne v ten istý čas si Mashiro kýchol. „Čo to sakra?“ Potichu zanadával a šiel si po trojvrstvové vreckovky.
„Prekliata mačka! Že, Brutus?“
„Hav!“
Nishikawa Mashiro bol hrdým majiteľom plemena Tosa Inu, policajného psa vo výslužbe. Brutus je veľmi oddaný svojmu pánovi, aj na staré laby, stále hravý.
Zahodil do koša vreckovku a postavil vodu na kávu. Z vrchnej skrinky si vytiahol malú, bodkovanú šálku, do ktorej nasypal dve kávové lyžičky instantnej kávy. Kanvica sa ešte ani nevypla, keď si už Mashiro netrpezlivo zalieval svoj každodenný chlieb. Zásadne bez mlieka a len minimum cukru. Opatrne si šálku vzal za ucho a trielil do obývačky, kde sa rozvalil na pohodlnej koženej sedačke.
„Hav, hav!“ Ozvalo sa urazené štekanie z kuchyne.
„Prepáč, prepáč.“
„Hav, hav!“
„Áno, už idem.“ Opäť sa zdvihol z gauča a len veľmi neochotne sa dotrepal späť do kuchyne.
„Takže, jedno šteknutie pre konzervu s teľacím mäsom a dve šteknutia pre konzervu s bravčovým mäsom!“ Zahlásil ako športový komentátor a ukázal psovi dve nové konzervy.
„Hav!“
„Hm, pán je gurmán. Dobrá voľba pane! Budete si želať k jedlu vodu?“
„Hav, hav.“ Zaštekal Brutus, rozumejúc pánovým slovám. Bola to ich malá hra, pri ktorej sa vedeli po práci zabaviť.
„Hneď to bude!“
Zobral si jeho misku a vysypal do nej polovicu konzervy. Na rýchlo ju dal zohriať do mikrovlnky a medzitým, kým sa psia dobrota zohrievala, napustil do druhej misky čerstvú vodu. Brutus poctivo zostal sedieť pri mikrovlnke, kým sa jeho budúce raňajky stále točili v rúre. Hypnotizovanie očami, aby sa tá hranatá, biela vec urýchlila nepomohlo, a preto vydal signál svojmu drahému pánovi, aby zasiahol.
„Neskôr pôjdeme na prechádzku,“ povedal Mashiro pri pokladaní misky na zem. Brutus však len zakmital ušami na znamenie, že rozumel a s vervou sa pustil do obsahu misky.
„Psí život,“ poznamenal poeticky Mashiro a opäť sa rozvalil, ako dlhý a široký, na sedačke. V tejto polohe mal vždy tendenciu si zapáliť. Vytiahol si spod chrbta spľasnutý vankúš, strčil si ho pod hlavu a z vrecka voľných teplákov vytiahol škatuľku cigariet. Na stole mal pohodený zapaľovač v tvare auta, s ktorým si cigaretu zapálil. Labužnícky potiahol.
Brutus, ktorý ako rýchlo naháňal susedkinu mačku, tak rýchlo žral, hneď ako zbadal svojho pána rozvaleného s tou silno zapáchajúcou vecou v ústach, okamžite k nemu pribehol s loptičkou v papuľke.
„Chceš sa hrať? Fajn, ale pusti mi loptičku!“ pohladil ho po hnedej papuľke a vzal si loptičku. „Táák, dobrý Brutus. Chytaj!“
Nishikawa Mashiro síce býval v byte, no bol dostatočne veľký a priestorný pre človeka s veľkým psom. A pustý, keďže Mashiro nemal momentálne žiadnu priateľku, s ktorou by sa o tak veľký byt podelil. Hodil loptičku z priestrannej obývačky až do plne vybavenej kuchyne, ktorá bola s obývacou izbou predelená barovým pultom.
Brutus celý šťastný, že loptičku našiel, opäť pribehol za svojim pánikom, vrtiac chvostom.
„Už nie. Pôjdeme niekam von, tam ti ju budem hádzať, dobre?“ Pohladil Brutusa medzi ušami a ponúknutú loptičku skryl za chrbát.
„Hav!“ smutne sklopil uši a rozvalil sa na zemi po pánovej pravici.

***

„Ty, Taiga?“
‚Vŕŕ~‘
„Nechcel by si sa ma už konečne pustiť?!“ Žilka mi na spánkoch nebezpečne pulzovala.
‚Nie, prečo?‘ Znovu mi prešiel jazykom po krku.
„Je dosť nepríjemné variť, keď sa mi tu obtieraš o zadok a olizuješ krk!“ Zavrčal som naňho a zubami mu cvakol pred jeho pobavenou tvárou.
‚Ale keď v tej zásterke si taký rozkošný, vŕŕ~‘ Ozvalo sa mi pri uchu zmyselné vrčanie.
V pravej ruke držiac plechovú naberačku, z otočky schytal Taiga jednu dobre mierenú po hlave. To, čo o stotinu sekundy vydal za rev, by sa dalo prirovnať k štartovaniu harleya.
‚Prečo?‘ Fňukol ublížene.
„Sám si za to môžeš!“
‚Ale veď ja som sa iba maznal, vŕŕ~‘
„A ja som iba odháňal jedného hovoriaceho tigra!“ nevraživo som naňho pozrel.
‚Radšej mi prezraď, čo za gebuzinu to tam zase kuchtíš! Vŕŕ~‘
„Náhodou, dnes to vyzerá na úspešný obed!“ Výhražne som mu pred čumákom zamával naberačkou.
‚Už som ticho!‘
„No preto!“ Diabolsky som sa uškrnul a ďalej sa venoval práci. Pomaly som premiešal paradajkovú omáčku a trochu ju osolil. Chuťové poháriky mi napovedali, že chuť je už tip-top. Zmyl som si z prstov soľ a dal sa na tvarovanie ryže. Kto by si bol pomyslel, že tvarovať ryžu do malých trojuholníkov bude také ťažké. No našťastie, išlo mi to celkom od ruky.
‚Som hladný, vŕŕ~‘
„Vydrž.“
‚Mäso nebude?‘
„O chvíľu tú ryžu budem plniť tuniakom, tak čakaj!“
‚Vŕŕ~‘ Zavrčal na súhlas a zaliezol mi do hlavy.

***

Sedel som na streche veľkej bytovky a pozoroval ľudí, čo z tejto výšky vyzerali ako mravce. Dlho pracujúci, osamotení ľudia sa vždy večer vyberajú do rôznych podnikov upokojiť nervy po vyčerpávajúcom dni, iný sa zase vracajú za svojou rodinou a niektorí zaľúbenci chodia do parkov štebotať si o svojej láske. Ako začarovaný kruh. Vždy tých ľudí takto pozorujem, no vždy je to rovnaké. Nijaká zmena, ktorá by ma vytrhla z tohto nudného stereotypu. Každý prichádza a odchádza.
‚O čom premýšľaš?‘
„Že títo ľudia sú strašne nudní.“
‚A čo čakáš od toho policajta? Vŕŕ~‘
Nad jeho otázkou som sa musel zamyslieť. Je pravda, že je len človek - pracujúci, nudný človek. Ale zase, keď sa ma tak dlho snaží chytiť, prečo mu nespraviť trocha radosti?
„Zábavu.“
‚Fajn. A prečo tu sedíme?‘
„Lebo tu býva.“
‚Na ktorom poschodí?‘
„Keby si miesto obdivovania potulných mačiek pozeral na zvončeky nad dverami, vedel by si, že je to číslo osem!“
‚Ahá.‘
„Veľmi inteligentná odpoveď, tiger.“ Uškrnul som sa a zapozeral sa pod seba. Práve do bytovky vchádzal pán vyšetrovateľ so psom. So psom! Až mi z toho pohľadu prebehol mráz po chrbte. Síce som tiger, no pohľad na psy ma aj tak desí. Kto vie, čo do mňa ešte ten šialenec primiešal?
‚No Biely tiger, som zvedavý, ako si s týmto poradíš.‘ Zahlásil posmešne Taiga a začal na toho psa robiť opičky.
„Plán B!“
‚Aký je plán B?‘
„Ukradneme mačku!“ Skôr než stihol Taiga protestovať, spustil som sa po odkvapovej rúre až na deviate poschodie, kde jedna staršia pani mala zhodou náhod mačku. A perzskú! Pomocou malej spony do vlasou som si odomkol balkón. Pani bola zrejme na záchode odkiaľ sa šíril hrozný zápach. Skoro ma spolu s Taigom prekotilo. No, dlho som radšej nepremýšľal. Vzal som toho vypaseného, chlpatého zápasníka pod plášť a tak ako som prišiel, tak aj odišiel.
„Ó bože, vďaka za čerstvý vzduch!“ Boli moje prvé slová po opustení tej plynovej komory. Zápasník sa mi zadrapol do plášťa a nie a nie sa pustiť.
‚Nechaj tak, aspoň sa s ním ľahšie dostaneš dole!‘
„Máš pravdu.“ Odsúhlasil som mu a chytil sa rúre. Zápasníka som preventívne chytil chvostom okolo pása a spustil sa o poschodie nižšie.

***

„Hav, hav!“ Brutus zaregistroval cudzích návštevníkov okamžite. Dobehol k balkónovým dverám a začal po nich cápať labami. Medzitým si Mashiro užíval pobyt v sprche a nepočul Brutusove podráždené vrčanie a havkanie.
Šikovný tigrí zlodej pomaly otvoril balkónové dvere a skôr než sa mu stihla zahryznúť psia tlama do ruky, vypustil malého zápasníka. Brutus ignorujúc neznámu osobu, rozbehol sa po chlpatom nepriateľovi číslo jedna! Tiger rýchlo vtrhol dnu a počkal, kým mačka prebehne okolo neho. Našťastie, splašená mačka utekajúca o život svojmu životnému nepriateľovi, bežala rýchlo späť do voňavej náruče tigrieho zlodeja. V tom momente bol osud mačky a psa spečatený. Tatsuya zdrapol mačku, šmaril ju na balkón a počkal, kým Brutus pribehne za ňou. Hneď ako obaja boli na mieste, Tatsuya spokojne zatvoril dvere od balkónu. O mačku sa nebál. Vedel, že sa po dlhej, plazivej kvetine jeho majiteľky vyšplhá hore.
‚Šikovný, vŕŕ~‘
„Roky praxe,“ pošepkal potichu svojmu parťákovi a skryl do chladničky vyšetrovateľov mobil. Pevnú linku preventívne odpojil tiež, a kábel skryl do vedľa postaveného kvetináča. Nič, čo by ich mohlo vyrušiť, tu teraz nebolo. Len šum tečúcej vody, rinúcej sa z kúpeľne.
‚Pekné bývanie, vŕŕ~‘
„Hej.“ Zlodej očami prebehol vystavené diplomy, ocenenia za skvele vykonanú prácu, dokonca pár medailí za beh, ktoré boli zrejme ešte zo školy. Šum vody ustal. Tatsuya rýchlo stlmil v izbe svetlo a elegantne sa usadil do kresla. Pes, štekajúci na balkóne, bol jediným tŕňom v oku, tigrieho zlodeja. Všetko malo ísť potichu a nie za takého rozruchu, nadával v duchu Tatsuya a viac sa oprel do pohodlnej opierky. Náhle sa ozvali kroky vedúce z kúpeľne, rovno do obývačky.
Mashiro, len v uteráku okolo pása a s cigaretou v ústach, si sušil svoje vlhké vlasy. Keď vošiel do obývačky, zostal zarazene hľadieť na nezvaného hosťa.
„Čo tu chceš, ty malý bastard? A ako si sa sem, dopekla, dostal?“ V hlave mal ešte veľa otázok, ktoré mu vírili hlavou, no tieto dve boli v tej chvíli tie najzákladnejšie.
„Aj ja vás zdravím, pán Nishikawa Mashiro. Prosím, posaďte sa!“ Nebola to ponuka, slovo ako rozkaz, by znelo lepšie. Neozbrojený Mashiro si nebol istý, čoho je tento neskutočne drzý zlodej schopný, a tak len nedobrovoľne poslúchol.
„Ďakujem.“ Tatsuya sa na svojho spoločníka pobavene usmial a zložil zo seba dlhý plášť.
„Tak, odpovieš mi na otázky?“ Spýtal sa Mashiro a prehliadol si zlodeja od hlavy až po päty. Strašne ho fascinovali tie tigrie ušká a chvost, ktoré jeho záhadný spoločník vlastnil. Štíhle, no na zlodeja drobné telo, pokryté pruhmi a strieborná škraboška, kryjúca časť tváre. Jediné, čím si bol vyšetrovateľ v tej chvíli istý, boli zlodejove tmavé oči.
„Nechýba vám niečo, pán Nishikawa Mashiro?“ Odpovedal na otázku otázkou tigrí zlodej a uhol pred vyšetrovateľovým skúmavým pohľadom. Bol pripravený na všetko, no na sympatického muža zákona len v uteráku, by ho nepripravila ani stovka rokov strávených v gay bare. Mohutné ramená, široká hruď, vypracované brušné svalstvo a silné, pevné nohy. Jeho silná postava ho nezastrašovala. Práve naopak, poskytovala bezpečie i útechu. Každá žena by sa pri ňom cítila ako v nebi, pomyslel si trpko Tatsuya a zahnal hriešne myšlienky, usídľujúce sa v jeho mozgu.
„Neviem o ničom,“ zašomral Mashiro a silno si potiahol z cigarety.
Cez konferenčný stolík mu tiger poslal občiansky, ako by ho len náhodou niekde našiel.
„To si mi ho ukradol, keď si ma prekotil?“
„Bola to moja jediná šanca ako zistiť, kde bývate, pán Nishikawa Mashiro.“
„A? Čo s tým? Chceš sa mi vyhrážať?“
„Zase sa veľa pýtate!“
„Som policajt, mám to v popise práce.“
„To poznám.“
„O čo ti ide?“
„Budem úprimný, chcem sa s vami hrať!“ Zmyselne zavrňal a pozrel Mashirovi spriama do očí.
„Len tak?“
„Áno, len tak.“ Vystrel palec i ukazovák a namieril na Mashira ako so zbraňou. „Bang!“